Okruh Strednou Áziou

30.6.2016

Cesta na hranice takmer nebola, 40km sme šli cez púšť. Na kazašskom prechode nás kompletne prehľadali, tankvak podrobne vybalili a na každý predmet sa pýtali, že čo to je a na čo to slúži. Colníci sa najprv tvárili seriózne, ale potom sa s nami fotili a na cestu nám dali fľašu vody a energy drinky. Keď sme dorazili na turkménsku hranicu, mali akurát obed, takže nás nechali dve hodiny čakať na pražiacom slnku. Keď nás konečne pustili dnu, museli sme čakať v radoch a kvôli nezmysleným papierovačkám sme chodili od jedného okienka k druhému, pre istotu nám ešte každý, kto nás stretol skontroloval pasy a to aj niekoľko krát po sebe. Zaplatili sme si víza a ešte niekoľko nezmyselných poplatkov vrátane 83 dolárového fuel compensation, aby nás príliš nešokoval lacný benzín v krajine. Opäť nám prehľadali kufre. Po šiestich hodinách nás konečne pustili. Išli sme ďalej, ďalších 40 km po púšti, bez vody, až sme došli do Garabogazu,. Natankovali sme, kúpili vodu a zahliadli ružové jazero pri továrni, ktovie čo tam vypúšťali. V  miestnom autoservise nám pozvárali  zlomený nosič kufrov. Naučili sme sa niekoľko nových slov po rusky ako svarka, bolt, gayka a zaklapka (zváračka, skrutka, matica, nit). Pri neustálom natriasaní sme stratili bandasku s benzínom. Pokúšali sme sa ju nájsť ale márne. Cesta smerom do Turkmenbasy bola lemovaná z jednej strany Kaspickým morom a z druhej Garabogazkým zálivom. Často sme sa vnárali do mliečnej hmly. Mystická atmosféra trvala až do tmy, keď sme sa rozhodli stanovať na piesku pri ceste schovaní za kríkmi. Dosť nás otravovali neustále kontroly pasov víz a dokumentov od motorky na rôznych policajných stanovištiach roztrúsených po ceste.

1.7.2016

Ráno pokrývala celý stan aj motorku rosa. Zbalili sme sa a snažili sa pohnúť ďalej, ale zistili sme, že motorka sa úspešne zahrabala do piesku a chvíľu nám trvalo kým sme ju vyhrabali. Dorazili sme do Turkmenbasy a zastavili sa na raňajky v reštaurácii. Nevedeli nám pripraviť takmer nič, čo ponúkali na jedálnom lístku, nakoniec sme sa dohodli na kebabe. Pokračovali sme do Ašchabadu. Bolo neskutočné teplo, pražilo slnko a varili sme sa vo vlastnom pote. Konečne sme dorazili do hlavného mesta a začali hľadať ubytovanie. Zo zvedavosti sme sa opýtali v 5 hviezdičkovom Grand hoteli, koľko by nás stála izba na jednu noc. Vyšlo by nás to 80 dolárov, prišlo nám to veľa tak sme hľadali ďalej. Zakotvili sme v hoteli za 50 dolárov, ktorý bol zatiaľ, za 6 rokov cestovania najhorší v pomere ceny a kvality. Jedna zo stien izby bola zhorená a druhá premočená, viseli z nej tapety. V jednej z matrací behali ploštice.

2.7.2016

Ráno nebola elektrina. Práve z dôvodu výpadku elektriny sme museli čakať na raňajky do 10:00. Dostali sme slíže s vajcom a čaj, takže nevieme či sa nám to vôbec oplatilo.  Vydali sme sa na prechádzku, celé mesto bolo vyprázdnené. Na uliciach sme stretli iba policajné hliadky ale to na každom kroku. Všade bol zákaz fotiť, polícia nás na to aj niekoľko krát upozornila, samozrejme sme  potajomky niekoľko záberov urobili. Panovala neskutočná horúčava a ako sme sa prechádzali po meste, stretli sme iba hŕstku domácich, ktorí upratovali ulice, drhli betón na ceste a čistili fontány a sochy. V celom  Ašchabade sme nevideli ani jeden smetný kôš, ale ani jeden papierik na ceste. Všetko sa lesklo od čistoty, monumentálne biele mramorové budovy, ktoré vraj boli ministerstvami, pôsobili pompézne až gýčovo. Ulice okolo prezidentského paláca sú permanentne uzavreté, na prechode pre chodcov svieti natrvalo červená, polícia nám zakázala sa na toto sídlo prezidenta, ktoré púta na seba pozornosť zlatými kupolami aj pozerať. Centrum mesta je obkolesené nezmyselnými budovami, hotelom v tvare lode, pred ktorým sme videli zaparkovaný jeden taxík,  okrúhlu stavbu, ktorá vyzerala ako hviezda brána a televíznu vežu. Trochu ďalej od centra sme si pozreli Turkmenbašiho trojnožku. Nachádza sa trošku ďalej od centra v parku. Tento park je vybudovaný tiež veľmi okázalo, je tam niekoľko fontán, dokonale zastrihnuté kríčky a 5 hviezdičková reštaurácia. V neposlednom rade už spomínaná trojnožka, na vrchu ktorej sa nachádza Turkmenbašiho zlatá socha v životnej veľkosti, ktorá sa otáča za slnkom. Personál v pozore, všetko je pripravené pre turistov, len tu žiadni nie sú, aspoň sme tam vyvolali trošku rozruch, keď sme už nevydržali tú horúčavu a vbehli sme im do zavlažovania. Do trojnožky sa dá vyjsť výťahom a nachádza sa v ňom výstava štátnych klenotov, koruny, erby,  kalichy vykladané drahokamami, samozrejme fotiť sa nesmie. Celé mesto pripomína hru Sim City, ktorú aktuálne hrá pán prezident. Po prehliadke sme opäť sadli na motorku a šli ďalej. Ešte sme sa zastavili na vojenskej základni spýtať sa na cestu, boli veľmi milí, zavolali nás dnu a všetko vysvetlili. Ako náhle sme vyšli z hlavného mesta, hneď sa zhoršila kvalita vozovky a v podstate sme sa ocitli v púšti. Mali sme namierene ku kráteru v Darvaze, ktorú prezívajú brána do pekla. Stretli sme pár domácich, ktorých sme sa pýtali ako sa ku kráteru dostaneme, ukázali nám cestu a presviedčali, že na motorke sa tam bez problémov dostaneme. Nedostali sme sa.  Cesta bola pokrytá hlbokým pieskom, niekoľko krát sme sa vyhrabávali a ledva sme sa otočili. Začalo sa blýskať a popŕchať. Rozhodli sme sa, že prenocujeme popri neďalekej jurte. Na motorke sme nemali šancu dostať sa ku kráteru. Začali sme stavať stan a asi tak v polke, prišli domov domáci a ponúkli nám, že nás zoberú džípom za 40 dolárov ku kráteru. Odmietli sme, boli sme unavení. Zaliezli sme do stanu a snažili sa zaspať. Nešlo nám to a ako sme sa rozprávali, uvedomili sme si, že cez deň nebude horiaci kráter taký veľkolepý a teraz sme k nemu tak blízko,bola by škoda takúto šancu vynechať.

Preto šiel Boris asi o 11stej zobudiť domácich, aby nás zobrali na aute. Cesta trvala asi tak 20 minút, ale oplatilo sa. Kráter bol obrovský, šľahali z neho plamene a sálalo ohromné teplo. Pred rokmi na tomto mieste ťažili ropu, ropná veža sa prepadla do zeme a na mieste začal syčať zemný plyn. V domnienke, že zemný plyn zhorí a môžu ťažiť ďalej, dieru zapálili. Plán nevyšiel a plyn tu už horí od roku 1971. Po tomto dobrodružstve nás ešte domáci zavolali dnu na čaj , futbal v telke a dokonca nám ponúkli aj večeru.

3.7.2016

Ráno sme sa rozlúčili a šli ďalej. Cesta bola stále zlá, museli sme sa zastaviť zvárať. Zvárač býval pri ceste a aj s celou rodinou spali na terase pred polorozpadnutým domom. Akurát sme ich zobudili, takže sme videli celý proces ako vstávajú. Opláchli sa v miske s vodou a  z vyvýšenej terasy spravili obývačku. Rozmýšľali sme nad tým, čo tam tí ľudia robia keď 200 km okolo nebolo nič iba púšť. Zváranie nás vyšlo 10 dolárov a nebolo práve najkrajšie, ale účel splnilo. Cesta bola čím ďalej horšia, znechutení z nej sme vynechali pamiatky v Konye-Urgench. K hraniciam s Uzbekistanom sme dorazili o 2 hodiny neskôr ako sme plánovali. Colníci nás kompletne a veľmi dôkladne prehľadali, dokonca aj mobily a foťák, či sme náhodou nezaznamenali niečo čo sme nemali. Samozrejme my sme predvídavo vybrali pamäťové karty a schovali ich. Colníci boli všetko mladí chalani, tvárili sa veľmi prísne a dôležito ale v podstate všetko prebehlo hladko. Nikdy nezabudneme na vystrašený výraz colníka keď narazil na dámske hygienické vložky, ktoré musel vybrať z kufra. Alebo keď sme na neho naraz nakričali nech neťahá z kufra vrece, lebo ho roztrhá. Uzbecká strana prebiehala jednoduchšie, akurát nám chvíľu trvalo nastaviť ŠPZtku do kamery. Colníci nám ukázali fotky v mobile, že ktoré pamiatky sa oplatí vidieť a dokonca nám poradili, že peniaze si máme zameniť na čiernom trhu a nie v banke, lebo tam sa to neoplatí, hlavne že zamieňať mimo banky je nelegálne. V tomto štáte sme sa stretli s novým problém a to s tým, že je v krajine nedostatok benzínu, nakoľko takmer všetky dopravné prostriedky tu jazdia na plyn. Tak sme začali zháňať benzín a pýtať sa ľudí. Medzičasom sme zamenili peniaze a razom sa z nás stali milionári, pretože 1 dolár sme dostali 6000 somov. Vďaka taxikárovi z Taškentu sme kúpili benzín, ktorý vytiahol hadičkou zo svojho Daewoa. Zamierili sme do Muynaku, k vypriahnutému brehu Aralu. V dedinke sme hľadali hotel, o ktorom sme čítali v niekoľkých cestopisoch, ale aj napriek tomu nám trvalo dosť dlho ho nájsť. Pýtali sme sa domácich na cestu niekoľko kráť. Niektorí vedeli kde je, niektorí nie. Nakoniec sme ho našli, jednalo sa o starý hotel bez označenia. Pre budúcich cestovateľov spresníme polohu, nachádza sa cca 4.5 km od začiatku dediny zo smeru Kungirot, na pravej strane medzi obchodom a čajchanou vzadu za veľkou prázdnou plochou. Podľa najnovších informácii, potom ako sme tam boli hotel zatvorila hygiena J. Kým však fungoval, viedla ho veľmi stará pani, ktorá nám na naše horlivé klopanie otvorila, zaplatila sme 10 dolárov na dve osoby a dostali prekvapivo čistú izbu, akurát toaleta bola iba jedna na prízemí a splachovala sa kanvicou. Sprcha bola búdka na záhrade, na ktorú bolo napojené záhradne zavlažovanie.

4.7.2016

Po raňajkách sme sa vybrali pozrieť vyschnuté dno Aralského jazera a cintorín lodí. Z vysokých útesov vedú na dno schody, všetko pokrýva piesok a pár rastlín, púšť je všade naokolo, voda nie je široko ďaleko nikde. Nachádza sa tu aj pamätník, ktorý vykresľuje celý priebeh tejto ekologickej katastrofy, ktorú zapríčinila ľudská ruka. Ostalo tu stáť pár hrdzavých lodí ako pamiatka na dávne čase, keď bolo toto miesto prosperujúcou rybárskou dedinou, z ktorej neostalo nič. Stretli sme tu starého pastiera kôz, ktorý nám porozprával niečo o dávnych časoch, ale veľmi sme mu nerozumeli. Po tomto zážitku sme sa vrátili do Kungirotu, k tomu istému taxikárovi, u ktorého sme tankovali predošlý deň a opäť sme natankovali a trocha bližšie sa zoznámili. Vysvitlo, že jeho mama je z Ukrajiny. Fotili sme sa s celou rodinou, naobedovali sa u nich v reštaurácii, jeho žena Maral nám upiekla pečienky. Dokonca nám ponúkli, či sa u nich neosprchujeme, po troch dňoch bez sprchy sme asi dosť smrdeli. Za benzín aj obed sme zaplatili 20 dolárov. Pokračovali sme ďalej. Cesta bola stále zlá ale púšť nadobudla inú farbu, červenšiu. Došli sme do Chivy, našli krásny hotel za 20 dolárov a ubytovali sa. Pozreli sme si nočné vysvietené mesto, navečerali sa a spravili veľké pranie.

5.7.2016

Hotel sme mali iba 20 m od brány do starobylého ohradeného centra Chivy. Za vstup si od nás vypýtali 10 dolárov a ešte 3 doláre za fotenie. Mali sme pocit, že za hradbami sa zastavil život niekedy v časoch Aladina a jeho čarovnej lampy. Všetky budovy boli pieskovej farby vyzdobené kontrastnou modrou. Najznámejšou pamiatkou je Kalta Minor, je symbolom celej starej Chivy. Pôvodne mal byť najväčším minaretom moslimského sveta, nikdy ho však nedokončili a dnes má iba 26m a jeho tyrkysová farba nám hneď udrela do očí. Vyšli sme si aj na hradby a popozerali celé centrum, zaplatený vstup nám platil do všetkých pamiatok vrátane malých múzeí, samozrejme okrem najvyššieho minaretu odkiaľ bol najkrajší výhľad. Tam sme si museli priplatiť, ale oplatilo sa, pretože zhora sme mali celé mesto ako na dlani. Nakúpili sme suveníry a pohli sme sa ďalej. Opäť sme potrebovali zvárať, našťastie sa nám to podarilo vybaviť dosť rýchlo a lacno. Ďalších 80 km bola hrozná cesta, stretli sme holandského motokára, ktorý cestoval úplne sám. Benzín stále nebol, ale pri ceste sme si všimli, že ho ťahajú z auta, tak sme sa zastavili aj my. Prejavili sme záujem, nebol žiadny problém, biznis riadil asi 10 ročný chlapec, predal nám benzín za 3000 somov za liter. Do Buchary sme dorazili okolo 9 večer, ubytovali sme sa v peknej orientálnej medrese, prerobenej na malý hotel.

6.7.2016

Po raňajkách sme sa zbalili a od ubytovali sa, motorka však mohla ostať zaparkovaná vo dvore. Išli sme si pozrieť pamiatky v meste Buchara. Ako prvé sme hneď našli Chor minor so štyrmi tyrkysovými minaretmi, je trochu od ruky vo východnej časti mesta ale oplatí sa vidieť. Je dokonca na obálke Lonely Palnetu. Prekvapilo nás aké je to v skutočnosti malé. Potom sme šli na námestie Lyab-i Hauz, v ktorom sa nachádza vodná nádrž, ktorá v minulosti slúžila ako zásobáreň pitnej vody. Dnes v nej plávajú kačice a vytvára príjemnú atmosféru reštaurácii, ktorá sa tu nachádza. V nej sme sa zastavili aj my na obed a streli celý klub maďarských dôchodcov. Dokonca sme stretli aj Slovenku, keď sme sa jej v jednom bazáre omylom pýtali na cenu suvenírov. V neďalekom hoteli sme videli zaparkovanú celú skupinu austrálskych motoriek, ktoré mali namierene z Londýna do Magadanu. Postupne sme si prešli všetky pamiatky, najznámejšie námestie Poi Khalon, všetky medresy a minarety, okrem Bucharskej pevnosti. Kúpili sme si zopár suvenírov a pokračovali ďalej do Samarkandu. Cesta nám trvala kratšie ako sme mali naplánované. Ako prvé sme hľadali v meste Zlatú Prahu, reštauráciu, ktorá mala byť česká a chceli sme tam nejakých Čechov stretnúť. Po chvíľach nedorozumení sme zistili, že Čechov tam hľadáme márne. Presunuli sme sa k českému pivovaru Pulsar, o ktorom sme vedeli, že má byť neďaleko. Pýtali sme sa čašníka, kde nájdeme nejakých Čechov, nerozumel nám a keď sme niekoľko krát zopakovali slovo Čech, doniesol nám šek. Ofotili sme sa s českou zástavou pred pivovarom a dozvedeli sme tam, že pivovar už dávno odkúpili Uzbeci a Čechov hľadáme márne. Začali sme zháňať ubytovanie. Našli sme lacný rodinný hotel neďaleko námestia.

7.7.2016

Niki sa zobudila so žalúdočnými problémami. Aj napriek tomu sa nám podarilo popozerať celý Samarkand. Registan je skutočne nádherný. Jediné čo nás sklamalo bolo, že si všade pýtali vstupné, aj na námestie a cenu menili podľa národnosti záujemcu. Snažili sme sa zjednávať, keď sa nedarilo, otočili sme sa a šli preč, nakoniec za nami bežali nech si aspoň kúpime jeden študentský lístok. Pozreli sme si aj Ulugbekovo observatórium a hrobku proroka Daniela. Práve tu sme opäť stretli motorkára Vladimíra. Porozprávali sme sa a dohodli, že sa presťahuje k nám do hotela. Večer sme si opäť pozreli vysvietený Registan. Nikin stav sa zhoršil a bolo jej zle až do rána.

8.7.2016

Na raňajkách sme dohodli s Vladimírom, že do Tadžikistanu pôjdeme spolu. Po ceste sme stretli Francúza, ktorý cestoval už niekoľko mesiacov na bicykli. Krajina sa začala meniť čím viac sme sa blížili k hraniciam. Dostali sme sa tam okolo 8 večer, len dve hodiny sme čakali kým sa s nami vôbec začali zaoberať. Tieto hranice boli asi najnepríjemnejšie zo všetkých. Všetko nám prehľadali, zamerali sa hlavne na peniaze, našťastie nič nenašli. Vladimír ich po rusky trošku „upratal“, takže jeho si tam ešte nechali a my sme mohli isť ďalej. Tadžická strana prebehla bez problémov, iba si vypýtali úplatok 10 dolárov, vraj cestný fond. Keď sme dorazili do Dushanbe bola už hlboká noc. Hľadali sme nocľah. Skúsili sme veľký hotel, kde nám oznámili, že noc stojí 300 dolárov, ale cena pre nás bude 200. Samozrejme to neprichádzalo do úvahy. Horko-ťažko sme našli ešte dva hotely, ktoré stáli 80 a 120 dolárov. To bolo však stále veľa. Milá pani pumpárka nám poradila penzión, kde nám ponúkli izbu za 17 dolárov, oklamali nás však pri vydávaní o 1,50 dolára. Nemali sme však už silu hádať sa, pretože boli už 4 hodiny ráno. Bolo to asi najzvláštnejšie ubytovanie aké sme kedy mali. Zobrali nás do izby, v ktorej to vyzeralo tak, ako keby tam bol niekto už ubytovaný a práve si niekam odbehol. V strede izby bol otvorený kufor, šaty porozkladané v skrini, kozmetika na stolíku, v kúpeľni zubná kefka. Nechápali sme čo sa deje, ale boli sme taký unavení, že sme si ľahli tak ako sme boli do postele a pospali si aspoň pár hodín. 

POKRAČOVAT V DALŠÍ KAPITOLE