Okruh Strednou Áziou

17.7.2016

Ráno sme sa niekoľko krát vystriedali na záchode. Doliali sme chladiacu kvapalinu a rýchlo pokračovali ďalej. Na ceste bolo neskutočné teplo a bolo nám zle. Takmer sme sa nezastavovali, chceli sme prejsť čo najviac kilometrov. Osviežili sme sa vodou v reštaurácii, kde okrem rýb neponúkali nič iné. Borisovi bolo celý deň zle, navečer sme sa ubytovali v moteli s veľmi nepríjemným personálom  a bez kúpeľne.

18.7.2016

Ráno sme v meste Kyzylorda nakúpili v európskom štýle a dopriali si výdatné raňajky na lavičke pred supermarketom. Okrem tankovania sme nestáli. Asi 100km pred Bajkonúrom sme stretli dve zelené felície z expedície Feldou do Číny.  V meste Bajkonur sú 2 múzeá jedno je prístupné verejnosti a druhé len na povolenie. Aspoň takto nám to povedal Vladimír. Mesto je však kolom dokola oplotené a nepustili nás dnu vojaci, nakoľko sme nemali priepustku. Borisove žalúdočné problémy pretrvávali, takže nadobudol početné skúsenosti s kazašskými verejnými toaletami, ktoré sú veľmi svojské, postrácajúce akýkoľvek luxus alebo možnosť súkromia, nakoľko mnohé nemajú ani dvere, iba múrik pred vchodom. V ten deň sme prekonali ešte množstvo kilometrov, až sme sa dostali k odbočke na mesto Yrgyz, potrebovali sme tankovať a začali sme rozmýšľať aj nad tým, že kde prenocujeme. Spýtali sme sa a bolo nám povedané, že najbližšie mesto je 200 km. Toľko benzínu sme už nemali, a vraj v meste Yrgyz, ktoré bolo 25km od cesty nájdeme benzínku aj gostinicu. Rozhodli sme sa tam ísť, podarilo sa nám natankovať, aj gostinicu sme našli, bola však už dlho nefunkčná. Objavil sa pri nás jeden chlapec, ktorý tvrdil, že jeho známy majú hostel, tak sa Boris rozhodol, že sa tam pôjde pozrieť. Niki ostala strážiť motorku, zastavil sa pri nej jeden muž a ponúkol sa, že u neho môžeme prespať, vraj jeho dom nájdeme oproti múzeu. Veľmi sme sa neskôr čudovali, že mesto malo múzeum, nakoľko ani chodníky nemali a na ceste bol piesok. Borisov stav sa zhoršoval a podarilo sa mu ovracať dvor našich budúcich hostiteľov. Keď sa vrátil k motorke, bolo jasné, že treba konať. Ako zázrakom išla okolo sanitka. Niki ju stopla a jednoduchou gestikuláciou naznačila, že Boris čupiaci pri motorke má žalúdočné problémy, hneď ho chceli naložiť, ale motorka nemohla ostať na ulici a tak sme sa prebrodili pieskom k nemocnici a zaparkovali. Ujal sa nás mladý lekár a Boris dostal, tabletky aj dve injekcie. Nemocnica bola viac než chudobná, netiekla v nej voda a sestričky ju museli nosiť  vo veľkých kýbľoch. Taktiež nemala toalety, takže bolo nutné používať latrínu asi 100 m za budovou. Napriek všetkým nedostatkom dali Borisa dokopy a po infúziách sa cítil oveľa lepšie, dokonca nám dve ďalšie infúzie aj na cestu zabalili. Mladý lekár by nás tam aj nechal prespať, ale došiel si nás pozrieť jeho nadriadený, ktorý rozhodol, že musíme okamžite odísť. Nakoniec sa nad nami zľutoval sanitkár a zobral si nás k sebe domov. Mal veľmi zvláštne zariadený byt, nemal žiadny nábytok a aj na stenách viseli koberce. Samozrejme nemohla chýbať ani veľká plazmová telka, aj keď spávali na zemi. Kúpeľňa chýbala, tak sme sa museli osprchovať v skrini na dvore, ktorá bola prerobená na sprchovaciu kabínu.

19.7.2016

Vzhľadom na podmienky, sme sa celkom dobre vyspali a v podstate sme boli šťastní, že bolo kde. Raňajky sme slušne odmietli vyhovárajúc sa na žalúdočné problémy a takticky sme zamlčali, že nás na ne prešla chuť keď sme videli ten špinavý stôl a kopec múch. Sanitkár od nás nechcel vziať peniaze, rozlúčili sme sa a vyrazili.  Pokračovali sme do Aktobe, cesta bola dlhá nudná a bolo teplo. Navečer sme dorazili do Uralsku, boli sme späť v Európe. A bolo to aj hneď vidno, hlavne na peknom hoteli, ktorý sme si našli. Na našu otázku na recepcii, že kde majú kúpeľňu, odpovedala ešte stále šikmo oká recepčná s prekvapeným pohľadom, že samozrejme, že na izbe. Tak po našich skúsenostiach a sprche v Narnii z predchádzajúceho dňa sa nám nemôže čudovať. Izba bola krásna, čistá s posteľou a skutočne tam bola kúpeľňa. Chvíľu sme obdivovali splachovací záchod a rozhodli sme sa, že vyskúšame v meste nejakú reštauráciu. V prvej nás neobslúžili lebo mali veľký frmol, v druhej sa nám podarilo objednať aj keď podľa názvu sme nevedeli, že čo to bude. Nakoniec to bolo kuracie mäso a my sme sa výborne najedli.

20.7.2016

Hneď ráno sa nám podarilo zablúdiť, keď nás poslali po zlej ceste. Nakoniec sme nabrali správny smer do Ruska, cesta však bola neskutočne rozbitá. Na jednom lepšom úseku nás zastavili policajti a dali nám pokutu za prekročenie rýchlosti. Pôvodná pokuta mala byť 100 dolárov, my sme však už skoro nemali peniaze, tak sme im dali posledné čo nám ostali, 5 dolárov, 5 eur a 600 rubľov. Prekročili sme hranice a opäť sme mali prasknutý rám. V Rusku sme zastavili, hneď na prvej benzínke, chceli sme kúpiť vodu a začali sme rátať posledné mince čo nám ostali. Išiel okolo jeden muž spýtal sa nás odkiaľ sme a prihodil nám do rozsypaných mincí asi 40 rubľov. Na pumpe bola veľmi zlatá teta, ktorá keď si vypočula náš príbeh, nám chcela dať vodu dokonca zadarmo. Po chvíli sa prišla s nami odfotiť. Medzitým sa objavil aj nejaký muž od vedľa z kaviarne s tým, že nám pomôže so zváraním, dokonca sa na nás prišli pozrieť aj policajti, boli však priateľskí. Teta s pumpy nás nabalila keksíkmi a presunuli sme sa ku kaviarni, kde nám ponúkli obed, čaj, čokoládu, nocľah a dokonca sme dostali aj šiltovky s logom. Vysvetlili sme im, že nemáme peniaze, ale žiadne ani nechceli. Došiel chalan na Nive s nápisom Land Niver a doniesol zváračku. Opravili sme rám, poďakovali a šli ďalej. Po Saratov bola zase extrémne zlá cesta. Počas oddychu sa pri nás pristavil mladý chalan, ktorý nám dal telefónne číslo. Vraj ak budeme hocičo potrebovať, nech sa ozveme. V samotnom Saratove sme do noci hľadali ubytovanie, nakoniec nám ho pomohli nájsť motorkári, ktorých sme stretli.

21.7.2016

Naraňajkovali sme sa v supermarkete a dostali vizitku od okoloidúceho pána, vraj keď budeme mať problém nech zavoláme. Pár km za mestom Borisoglebsk sme sa napojili na rovnakú cestu, ktorou sme prišli. Prejsť mesto Voronezh zabralo veľmi veľa času, keďže nemajú obchvat. Pred Kurskom začalo pršať. Po nákupe nejakých suvenírov domov sme našli malú gostinicu.

22.7.2016

Ráno bola zima a pršalo. Na rusko-ukrajinskej hranici sme sa dostali do potýčky s colníkmi, ktorí od nás chceli kazašsko-ruskú deklaráciu od motorky, ktorú sme však ani nemali. Po pár nepríjemných rečiach a potom ako nás skoro poslali naspäť na kazašské hranice sa to vyriešilo tak, že si zobrali tadžicko - kyrgyzskú deklaráciu a boli spokojní. Ukrajinci nás asi 2 hodiny zdržovali, nakoľko mali nariadené, že všetci motorkári sú noční vlci a treba ich preveriť. Nekonečné fotografovanie zo všetkých strán a pýtanie sa na celý priebeh výletu nás dosť otravoval. Konečne nás poslali k výstupnej závore. Avšak ešte sa našiel colník, ktorý nás nevidel. Tak sme sa museli otočiť a ísť sa mu ukázať. Začal sa nás vypytovať odkiaľ ideme. Po odpovedi z Pamíru len vykríkol otázku: „ Na tejto motorke?“ Jeho kolega dodal: „ Ano, ale dolámali všetko čo sa dalo“.  Celé hranice nám trvalo prejsť asi 5 hodín. Vydali sme sa smer Kyjev a za mestom našli malý pekný hotel za 15 eur.

23.7.2016

Po omelete v reštaurácii sme si to namierili domov, čakalo nás ešte veľa kilometrov ale už sme sa nevedeli dočkať, kedy budeme doma. Cesta bola nudná a dlhá. Jediným spestrením bola Zakarpatská Ukrajina, kde je nádherná príroda a veľa nových hotelov.  Slovenské hranice sme prešli bez problémov, slovenskému colníkovi skoro vypadli oči, keď sa dozvedel odkiaľ ideme. Už bola tma keď sme sa zastavili občerstviť sa na pumpe. Stretli sme tu  dvoch chalanov, ktorí sa práve vracali z Nordkapu. V Banskej Bystrici sme sa ešte zastavili na hambáč a domov sme dorazili nadránom. Boli sme veľmi unavení a šťastní. Ešte dve hodiny sme sa rozprávali s rodinou o svojich zážitkoch.

POKRAČOVAT V DALŠÍ KAPITOLE