Okruh Strednou Áziou

9.7.2016

Po rýchlych raňajkách pred supermarketom sme sa rozhodli pozrieť si asi jedinú zaujímavú časť mesta Dushanbe a tým je veľkolepé námestie. Motorka opäť začala skapíňať, tak sme sa rozhodli nájsť motorkársky klub, o ktorom sme sa dozvedeli od Vladimíra. Po stresujúcej situácii, keď motor zhasínal, chvíľku išiel a opäť zhasínal, sme konečne za pomoci miestnych našli motoklub. Museli sme však počkať kým sa majiteľ vrátil a otvoril nám. Motorka sa rozobrala, opravila sa benzínová hadička, pozváral sa rám, vymenil olej a očistila reťaz. Celý servis nás vyšiel na 69 eur. Dokonca nás na večer pozvali na narodeninovú párty. Poradili nám útulný hostel Green house. Noc pred tým, keď sme hľadali ubytovanie sme okolo neho niekoľko krát prešli ale nevideli sme ho, pretože bol vo vedľajšej ulici a nebol vôbec označený. Bolo tam veľa ľudí, autá, motorky, kopec cestovateľov, ktorí sa chystali do Pamíru. Najprv nás nevedeli ubytovať, pretože mali plno, nakoľko sme však boli protekční, ponúkli nám ubytovanie na terase. Bolo to super, mali sme súkromie a dokonalý výhľad na dvor, kde sa zhromažďovali všetci ubytovaní. Oprali sme, vychystali sa a šli na oslavu. Dali nám najesť, pivo a bolo veselo, tancovalo sa a spievalo. Opäť sme stretli Vladimíra, ktorý bol tiež pozvaný. Poradili nám pár vecí ohľadom cesty cez Pamír, nakoľko oni takéto prejazdy organizujú. Tvrdili nám, že na cestu budeme potrebovať aspoň 10 dní. Stretli sme tam aj starší manželský pár z Austrálie, ktorý bol na ceste na motorke už od decembra a mali namierené do Talianska. Na naše prekvapenie zábava okolo 9tej hodiny utíchla a všetci sa pobrali domov. Vladimír nás odprevadil k hostelu. Na terase sa nám spalo veľmi dobre, trošku nás však vyrušovali Američania, ktorí prišli na džípoch a motorkách a boli veľmi hluční.

10.7.2016

Strávili sme veľmi príjemnú noc na terase a na raňajky nás potešili domáce lievance s lekvárom. Mali sme namierené smer Nurek, kde sme si odfotili priehradu. Asi 50 km pred Kulobom nám prvý krát zdochla motorka. Na benzínovej pumpe sme ju rozobrali a vyčistili palivový filter, ktorý bol úplne čierny a v nádeji, že to bol problém, sme šli ďalej. Motorka však opäť po pár kilometroch zdochla, dokonca sme aj zablúdili. Na benzínke sme vybrali filter, chceli sme ho vymeniť. Samozrejme aby to nebolo také jednoduché filter a čerpadlo, ktoré sme mali z domu nepasovalo. Tak sme ho rozrezali, prispôsobili a zašili zubnou niťou. Palivové čerpadlo sme v blízkom pneuservise vyfúkali vzduchom. Muž, ktorý obsluhoval čerpaciu stanicu privoňal k nášmu benzínu, ktorý bol zatiaľ vo vedre  a povedal: „Eto ne 95.“ Následne nás zobral k plastovému sudu. Otvoril drevený poklop, hrdzavým hrnčekom nabral benzín. Namočil si doň prsty privoňal a povedal: „Eto 95.“ Po ďalšom pokuse opraviť motorku sme s novým benzínom a filtrom pokračovali ďalej. Cesta stúpala do hôr. Po pár kilometroch sa však problémy opäť objavili. S motorkou v takomto stave sme si nemohli dovoliť prejsť cez hory, preto sme sa otočili do najbližšieho mesta Kulob. Celých 24 km sme šli dolu kopcom bez motora. Mali sme trochu šťastia, pretože sme sa dokotúľali akurát pred malý hotel. Personál bol veľmi ochotný, dovolili nám parkovať na zadnom dvore, ktorý na noc zatvárali a monitorovali kamerou. Nemali veľa hostí a bolo evidentné, že sa nám tešili, dokonca nám doniesli na izbu župany aj papuče, a snažili sa pomôcť aj s motorkou. Boris bol dokonca pozrieť  jeden servis v mestečku, ktorý však pozostával iba z jednej montážnej jamy a žiguláku. Miestny chlapec, ktorý ho odprevádzal povedal: „Khorosho master v gorode.“ Nakoniec sme sa rozhodli, že opravu začneme riešiť ráno, boli sme veľmi nešťastní a zúfalí. Neboli sme si istí ani tým, čo sa v motorke pokazilo. Boris mal niekoľko tipov, čo by to mohlo byť. Napadli nám aj myšlienky, že ako dostať nepojazdnú motorku domov a predčasne ukončiť cestu, k tomu by však mohlo dôjsť iba v krajnom prípade, keby sa nič iné nedalo spraviť. Šli sme si nakúpiť zásoby a tadžickú SIM kartu, aby sme mali internetový kontakt domov. Po ceste sme stretli milého pána, ktorý vedel po anglicky a pomohol nám kúpiť kartu, dokonca nám dal na seba telefonický kontakt, vraj mu môžeme zavolať keď budeme mať nejaký problém.

11.7.2016

Hneď ráno sme začali rozoberať motorku a skúšali sme aktivovať SIM kartu. Ani jedno, ani druhé sa nám nedarilo. Boris spravil diagnostiku na motorku, ale nepodarilo sa nič zistiť. Nakoniec usúdil, že treba skúsiť vymeniť čerpadlo. Pán z recepcie nám pridelili dvoch bodyguardov, ktorí s nami išli do bazáru. Bazár bol obrovský a dali sa v ňom kúpiť hocičo od mydla, cez jedlo, šaty až po traktor. Zaviedli nás do časti, kde predávali autosúčiastky. Dvaja páni všetko vybavili za nás, niesli nám tašky, ukázali kde čo nájdeme. Hlavou nám behali myšlienky ako prerobíme palivový systém na akékoľvek čerpadlo, ktoré sa nám podarí kúpiť. Veľkým prekvapením bolo, keď nám predavač bez váhania podal presne rovnaký typ ako sme potrebovali. Mimochodom v Yamahe sa kúpiť samotné čerpadlo nedá. Treba kúpiť celý kôš do nádrže za 480eur. Nás čerpadlo stálo 20 USD a úspešne nás doviezlo až domov. Naši sprievodcovia za svoju ochotu nechceli nič, len sme si podali ruky. Vyriešili sme aj internet a napísali domov Borisovmu bratovi, nech sa v Yamahe spýta, že čo asi motorke môže byť. Aj napriek vysvetleniu situácie, že sme v Tadžikistane, nám v Slovenskom  servise odporučili, že najlepšie by bolo doniesť motorku ukázať osobne. Nad týmto sme iba pokrútili hlavou a vymenili čerpadlo. Našťastie opäť všetko fungovalo a my sme mohli vyraziť. Motorka sa začala rýchlo prehrievať, ale aj napriek tomu sme mohli postupovať dopredu. Cesta bola miestami výborná, inokedy rozbitá alebo nebola vôbec. Začali sa ďalšie problémy, tento krát žalúdočné. Dorazili sme do Kalaikhumu. Borisovi bolo tak zle, že sme zakotvili v pravom hoteli pri ceste. Majiteľ bol starší pán a mal aj mladého pomocníka, ktorý pekne hovoril po anglicky. Začali sme zháňať lieky, nakoľko tie čo sme mali z domu, vôbec nepomáhali. Lekáreň bola zavretá, ale majiteľ poznal miestneho lekára, tak sme šli za ním kúpiť lieky. Po ceste sa všetci obyvatelia dozvedeli, že európsky turisti majú hnačku, nakoľko to majiteľ, ktorý nás sprevádzal porozprával každému, koho stretol.

12.7.2016

Lieky našťastie zabrali, Boris sa cítil oveľa lepšie. Po raňajkách nás trocha sklamali majitelia nakoľko si namiesto večer dohodnutých 20 dolárov za oboch pýtali 20 dolárov na hlavu. Podarilo sa nám zjednať cenu na 15 dolárov na hlavu a pohli sme sa ďalej. Celý deň sme jazdili po nespevnenej prašnej ceste bok po boku s množstvom kamiónov. Krásnu scenériu  vytvárala rieka Panj, ktorá bola prirodzenou hranicou medzi Afganistanom a Tadžikistanom. Mohli sme tak obdivovať malé Afganské dedinky na druhom brehu. Bolo veľmi teplo, ale osviežili sme sa vo vodopáde, ktorý tiekol rovno pri ceste. Opäť sme zlomili rám, stan musela brať Niki v batohu, pretože, bolo nutné odľahčiť kufor. Našli sme zvárača, ktorý nám rám pozváral za 20 somov. Dosť veľké obavy v nás vzbudila zváračka veľká ako pračka, ktorej transformátor na znižovanie prúdu bol rozvinutý po celej miestnosti. Zvárač však odviedol perfektnú prácu a my sme mohli pokračovať v ceste. Na večer sme dorazili do mesta Khorog, v ktorom sme mali dopredu vybraný nocľah v tematickom hosteli  s názvom Pamír Lodge. Ubytovanie stálo 5 USD na dve osoby. Spali sme na zastrešenej terase pred izbami. Na večeru sme mali špeciálnu vifónku s fazuľovou, teda sme pomiešali všetko čo nám ostalo na jedenie a uložili sa spať. V noci nás zobudila dotieravá mačka, ktorá si ľahla spať rovno medzi nás. Ani po opakovaných pokusoch sa nám ju nepodarilo vyhnať, tak sme to vzdali a nechali ju tak, čo by bolo aj v poriadku, keby sa nerozhodla o nás pobiť s ďalšou mačkou.

13.7.2016

Konečne nás čakala cesta cez Pamír. Po rannom výbere s bankomatu na asi  piaty pokus a vyfotografovaní sa s prvým autom, ktoré prešlo cez Pamír, sme sa vydali na cestu.  Cesta do Murghabu bola celkom fajn, sem tam rozbitá. Videli sme zasnežené vrcholce hôr, rôzne riečky a dediny. Pri zastávke na fotografovanie sme po krátkom rozhovore dostali pozvanie na čaj, ktoré sme bohužiaľ museli kvôli časovej tiesni a neistote počasia odmietnuť. Na obed sme si dali rybu z konzervy priamo pri motorke. V druhej polovici dňa príroda opäť ožila. Obdivovali sme krásne zelené trávnaté plochy, v pozadí majestátne hory, ktoré nám spríjemňovali cestu.  Do Murghabu sme dorazili o 16:00. Samozrejmosťou bola cenná trofej, fotografia pri tabuľke s názvom dediny. Všimli sme si, že aj dnes sme úspešne zlomili rám na kufre. Rýchlo sme našli jediný hotel široko ďaleko. Ubytujú sa v ňom takmer všetci cestovatelia, ktorí prechádzajú cez Pamír. Aj teraz tam bola kopa ľudí z rôznych kútov sveta, dokonca aj starší páni na trabante z Čiech. Dopriali sme si večeru a koňak.

14.7.2016

Studené ráno sme začali rutinou a to opravou motorky. Pri naštartovaní sa začal z pravej strany liať benzín. Ako sa neskôr ukázalo problém spôsobil prasknutý O-krúžok nad injektorom, ktorý Boris zle nasadil pri poslednej oprave. Dokotúľali sme sa k zváračovi, ktorý mal síce zváračku ale elektrinu už nie. Zamýšľali sme sa kde dobíja smartfon, ktorý mal v ruke. Za prioritu sme považovali opravu tečúceho benzínu a preto zváranie muselo počkať. Pri rozoberaní sme neopatrnosťou stratili ďalšie O-krúžky, ktoré boli pod injektormi. Panovala nervozita nakoľko nás tlačil čas, čakal nás najťažší úsek Pamíru a počasie sa zhoršovalo. Pán domáci nám pomohol hľadať stratené O-krúžky v útrobách motocyklu. Lampáš síce nemal, ale po krátkej improvizácii, demontáži svetlometu a autobatérie zo svojej Lady vyrobil dočasné svetlo. Po 20 minútach navrhol výlet autom do centra mesta do automagazinu. Jeho Lada poznačená zubom času, bez zadnej kapoty bez jedného predného a zadného svetla, ktorá sa štartovala dolu kopcom nás úspešne doviezla do obchodu, kde sme nakúpili všetko potrebné. Cestou bolo potrebné jednou rukou pridržať dvere, ktoré sa samovoľne otvárali a druhou držať stabilitu nepriskrutkovaného sedadla. Po úspešnej oprave prišlo na rad zváranie. Odskočili sme k susedovi, ktorý mal agregát a už sa aj zváralo. Tento krát sme sa rozhodli  rám mierne modifikovať  a dovariť podporný plech, ktorý ujo poctivo a doslova vysekal kladivom z akéhosi železného odpadu. Medzičasom sa zbehla celá dedina, že keď sa už zvára treba to využiť. Po natankovaní sme sa konečne mohli vydať na cestu. Vražedná kombinácia 80 oktánového benzínu, odpojenej lambda sondy a nadmorskej výšky nad 4000 m.n.m nám pocitovo ubrala  aspoň 100 koní dolu. Začalo pršať. Príroda bola nádherná. Podarilo sa nám zdolať druhú najvyššie položenú cestu sveta a to priesmyk Ak-Bajtal. Priblížili sme sa k Čínskej hranici, ktorú tvoril polorozpadnutý plot. Nedalo nám to a tak sme aspoň jednou nohou vkročili do Číny. Zlou cestou sme sa dostali k jazeru Karakul, ktoré je meteorického pôvodu.  Na tachometri nám naskočilo pekné okrúhle číslo 80000. Bolo nádherné a hralo všetkými odtieňmi modrej a zelenej farby. Bohužiaľ začal silný lejak, a preto sme rýchlo pokračovali ďalej. Viditeľnosť bola takmer nulová. Asi po pol hodine sme sa dostali k rozvodnenej riečke, cez ktorú nebol most. Našťastie prestalo pršať. Po chvíli z druhej strany prišla stará Audi 80. Spoločne sme  zistili hĺbku (cca 25cm). Najprv prešli oni a potom  my. Teda Niki šla pešo cez vodu.  Po chvíli znovu svietilo slnko. No boli sme premočení a pri teplote 6°C nám bolo dosť zima. Cestou k hraniciam sme  museli prejsť ešte jeden menší brod. Tadžická colnica bola hore na kopci. Čakanie nám spríjemnil vojak, ktorý nás pozval  dnu  na čaj a keksy. Všetko prebehlo hladko. Letmo skontrolovali pasy, batožinu ani nepozerali. Kyrgyzská colnica bola vzdialená asi 10 km dolu pod kopcom.  Klesajúca cesta  bola bez asfaltu, tvorená červenou hlinou.  Ak by nám tu pršalo, nemali by sme šancu prejsť. Colníci boli milí, pozvali nás dnu do tepla. Vypisovanie deklarácie sme si spríjemňovali obdivovaním skrine, ktorá bola polepená rôznymi nálepkami od cestovateľov. Medzi inými bola aj veľká nálepka vo formáte A4 zo Slovenska alebo Pohľadnice z ciest – ktorí vyrazili na cestu mesiac pred nami a vrátili sa 3,5 mesiacu po nás. Posledné kilometre tohto ťažkého dňa nás doviedli do Sary Tash, kde sme sa ubytovali. Bol to v podstate rodinný dom bez kúpeľne. Pri dohadovaní ubytovanie nastala vtipná situácia. Niki stretla motorkárov. Rukami nohami sa dorozumievali  sčasti po rusky, sčasti po anglicky. Po chvíli sa ozvala veta: „A po Česky by to nešlo?“. Bolo jasné odkiaľ sú. :) Pýtali sa odkiaľ ideme. Po odpovedi z Pamíru, nechápavo krútili hlavami a odpovedali slovami: “To na hentom ste prešli Pamír.“ Pri spoločnej večeri sme si vymenili skúsenosti a porozprávali zážitky. Izby boli útulné, všetko bolo obložené kobercami a spalo sa na zemi. Celú noc  bolo Niki zle a vracala.

15.7.2016

Museli sme sa pohnúť ďalej, rozlúčili sme sa s Čechmi, venovali im Tadžickú SIM kartu, pretože na nej ešte boli využiteľné dáta. Cestou do Oshu sme videli peknú zelenú prírodu, kone ovce, somárikov a jurty. Samotný Osh sa nám nepáčil, mesto bolo veľké a chaotickej s neprehľadnou premávkou. Sklamalo nás aj múzeum, ktoré je oveľa menšie ako sa zdá na fotkách a vystavené artefakty sú viac než úbohé, skôr sa nám zdalo, že nasilu pozbierali nejaké staré vázy aby tam aspoň niečo bolo. Cesta ďalej nás viedla cez dediny s rozbitými cestami, kde pobehovalo veľké množstvo ľudí, celkovo sa nám tento kraj nepáčil. Už za tmy sme prešli okolo vodnej elektrárne na kopcoch, jazda bola nebezpečná kvôli bezohľadným vodičom, ktorí nevypínali diaľkové svetlá. Zastavili sme sa hneď v prvom hotely pri ceste, Boris zajedal izbu, museli sme však počkať kým upracú. Zobrali sme si potrebné veci, zamkli motorku a šli čakať na recepciu, zrazu nám však zahlásili, že izbu nemajú. Nerozumeli sme, že prečo ale museli sme odisť. Našli sme ďalší hotel v meste Karakol, kde nám veľmi milá teta tvrdila, že má plno a previedla nás po prázdnych izbách. Opäť sme nepochopili situáciu, ale keď na nás videla akí sme už unavení, zľutovala sa nad nami a nechala nás prespať v suteréne, kde mala jednu posteľ a jednu rozkladaciu nám ešte priniesla. Samozrejme sprcha k dispozícii nebola, tak sme sa aspoň opláchli v lavóre v malej kúpeľni. 

16.7.2016

Motorka sa naďalej prehrievala, rozhodli sme sa, že ju nebudeme rozoberať a opravovať ale budeme dolievať chladiacu kvapalinu. Taktiež sme zistili, že sa vypálila  poistka ventilátora. Prešli sme ďalším horským prechodom, na vrchole nás čakal tunel. Príroda bola krásna zelená plná zvierat a júrt. V meste Kara Balta Boris zahlásil: “ No a už ideme domov.“ Totiž  v tomto meste sa cesta stáčala na západ do Kazachstanu. V rámci uvoľnenia miesta v kufroch sme zahodili nepotrebný sveter. Minuli sme posledné peniaze a hor sa do Kazachstanu. Na hraniciach bol dosť dlhý rad. Trochu sme sa popredbiehali, ale aj napriek tomu sme čakali asi hodinu. Čakanie nám spríjemňovali domáci, ktorí sa nás neustále pýtali odkiaľ sme, kadiaľ ideme, kam ideme, koľko dní ideme, akej značky je motorka, aký je objem motora, aká je spotreba. Pri hraničnej kontrole nás rozdelili. Niki šla pešo do budovy  a Boris  s motorkou cez bránu. Najväčší problém mali s tým, že či potrebujeme víza do Kyrgyzstanu alebo nie. Len nechápeme, prečo to riešili pri výstupe a nie pri vstupe. Následne prebehla rýchla kontrola kufrov a tankvaku. Jediné čo ich zaujalo bol teleskopický obušok. Pýtali sa na čo to je. Odpovedali sme im, že na banditov. S úsmevom odpovedali: „ U banditov yesť pistolet.“ Na kazašskej strane nás rýchlo vybavili a mohli pokračovať v ceste. V prvom meste sme zastavili na nákup. Bol to značný rozdiel oproti Kyrgyzstanu. V regáloch mali tovar ako u nás, dalo sa bez problémov platiť kartou. Lacný hotel sme našli 20 km pred mestom Taraz. Vlastnil ho milý manželský pár. Dali sme si vifónku, trošku vodky na dezinfekciu, ale nepomohla lebo žalúdočné problémy nás sprevádzali ďalej. 

POKRAČOVAT V DALŠÍ KAPITOLE