Okruh Strednou Áziou

22.06.2016

Na náš výlet sme vyrazili o 5 ráno ako každý rok. Tento krát nás však odprevadili kamaráti  po Kežmarok. Prekročili sme najskôr poľské potom ukrajinské hranice a našou prvou zastávkou bolo mesto Lvov. V tomto meste bola hustá, chaotická premávka, pozreli sme si iba pár pamiatok. Pri Katedrále sv. Gregora sa pri nás zastavil kňaz a pýtal sa nás kadiaľ ideme, potom ako sme mu opísali plán cesty iba sa začudoval, či sa nebojíme ísť do tých krajín. Prvú noc sme sa chystali stráviť v kempe, ale v procese hľadania nejakého vhodného, sme objavili útulný hotel za 12 Eur aj s raňajkami.

23.06.2016

Posilnili sme sa výdatnou omeletou s kopou syru. Čakala nás dlhá a nudná cesta do Kyjeva, nijako sa nám nepodarilo odhaliť aká je maximálna dovolená rýchlosť. Začali sa prejavovať prvé príznaky poruchy motorky, keď nám po 27 km na rezerve zdochol motor, vtedy sme však tomu ešte neprikladali dôležitosť, iba sme dotankovali a šli ďalej. Dorazili sme do Kyjeva, je to krásne, ale obrovské mesto. Pôvodne sme chceli navštíviť múzeum Černobyľu, 2x nás však poslali zlým smerom, tak sme to vzdali, zaparkovali v zákaze a vydali sa po meste pešo. Pozreli sme si niekoľko katedrál, zviezli sa lanovkou k rieke Dneper. Večer sme hľadali kemp, ktorý sa nám nepodarilo nájsť aj napriek tomu, že sme mali presnú adresu. Veľa ľudí sme sa pýtali na ubytovanie, o kempe nevedel nikto a hociktorým smerom nás poslali vždy sme skončili pri tom istom hotely. Bola už noc, keď sme sa pristavili pri motorkároch na benzínovej pumpe a pýtali sme sa na kemping. Jeden z nich nás aj s kamarátom veľmi ochotne zaviedol  20 km za mesto k rieke. Boli sme ešte nedôverčiví k ľudom, ktorí nám chcú pomôcť, preto sme si mysleli, že nás v noci, v tme, na mieste kde nikto nebol okradnú. Našťastie to tak nebolo, vysvetlili nám, že oni tam zvyknú kempovať a smiali sa, že kemp aký mi hľadáme v Kyjeve nie je. Nakoniec nám vybavili ubytovanie na internáte, kde ešte aj zjednali cenu.

24.6.2016

Ráno sme sa rozhodli pozrieť si zvyšok mesta, ktorý sme nevideli. Naraňajkovali sme sa na lavičke v komplexe monasterov Lavra Pečerská a pozreli si aspoň zvonku Múzeum druhej svetovej vojny. Hraničný prechod, ktorým sme chceli prejsť do Ruska neexistoval.

Poblúdili sme v malej dedine, kde sme minuli posledné hrivny. Bolo také teplo, že kým sme stáli na parkovisku pred obchodom, roztopil sa asfalt pod stojanom motorky. Na ukrajinsko-ruských hraniciach sme čakali dosť dlho, ťažkosti sme mali s vyplnením ruskej deklarácie, colníci nám však pomohli, dokonca ju vlastnoručne vypísali. Noc sme strávili v peknom moteli za 1450 rubľov. Bolo dosť komplikované dohodnúť sa s recepčnou Natašou, či môžeme použiť internet.

25.6.2016

Ráno sme pokračovali smerom na Kursk, kde sme si pozreli park s pamätníkmi najväčšej tankovej bitky. Po prechádzke centrom, sme na odporučenie policajtov, pokračovali cez zákaz vjazdu smerom na Voronezh. V meste nebolo nič zaujímavé, nové centrum od chudobných okrajových častí oddeľovalo špinavé jazero popri obrovskej polorozpadnutej fabrike.  Vďaka skromnému označeniu cesty sme poblúdili, dokonca ani domáci nevedeli poradiť cestu na Volgograd. Nakoniec sme našli  správny smer a prenocovali za cenu 900 rubľov v moteli, ktorým boli unimobunky patriace k benzínke.

26.6.2016

Vo Volgograde sme rýchlo našli všetky pamiatky. Veľkú sochu Matku vlasti a celý pamätný park vybudovaný okolo nej sa oplatí vidieť. Rusi tu radi trávia slnečné poobedia a vzdávajú úctu padlým vojakom. Osviežili sme sa kvasom a pokračovali k Pavlovmu domu, schátralej budove, ktorú po vojne nezbúrali iba preto, aby poukázali na hrôzy bojov a fakt, že aké bolo po plienení zdevastované celé mesto. Múzeum bitky o Stalingrad sa nachádza hneď pri tejto budove. Obsahuje veľké množstvo vojenských artefaktov, celá prehliadka nám trvala asi 2 hodiny. Po obhliadke veľkej sochy Lenina sme pokračovali  ďalej smer Astrakhan. Najprv sme zle odbočili a 30 km sme sa nevedeli otočiť, po opätovnom prejazde Volgogradom sa motorka  prehrievala a motor začal zhasínať. Už nám bolo jasné, že na Ukrajine to  nebola náhoda. Avšak po natankovaní  bolo všetko v poriadku. Po poslednom fotení pri veľkom pamätníku Volgogradu sme vo večernom šere pokračovali rozbitou cestou smerom na Astrakhan. Únava a obrovské množstvo hmyzu nás premohli 290km pred mestom. Noc sme strávili v rodinnom moteli u Turka za 150 rubľov.

27.6.2016

Raňajky sme si dali priamo v moteli. Chvíľu sme lúštili jedálny lístok a rozmýšľali nad tým čo asi môže byť  cmetana, ktorú nám ponúkajú. Potom ako nám ju doniesli sme zistili, že ide o smotanu :D . Pokračovali sme do mesta Astrakhan, cesta ubehla rýchlo, začali sa meniť tváre ľudí a naberať ázijské črty. Po nákupe však začala motorka opäť protestovať. Motor nešiel  do otáčok a potom sa vypol. Chvíľu sa nedal naštartovať,  potom však bolo zase všetko v poriadku. A takto stále dokola. Zhodnotili sme, že takto nemôžeme pokračovať do Kazachstanu a musíme problém vyriešiť. Pri hľadaní cesty na Kazachstan sme náhodou našli pobočku Yamaha, ktorá predávala lodné motory a vyrábala lode. Hneď sa nás ujali, zisťovali v čom môže byť problém, vyvolávali do servisov, odpísali si výrobné číslo. Potom nás zobrali dozadu a pomohli rozobrať motorku. Rozprávali sme sa spolu, vypytovali sa na Slovensko, povedali, že Slováci a Rusi sú bratia. Ponúkli nás bazovou vodou a nakoniec sme sa tak skamarátili, že Borisovi ponúkli miesto zvárača, ak by mal záujem. Aj nám opravili motorku, konkrétne chalan z Čečenska. Problém bol v palivovej hadičke, ktorá sa od tepla zalomila a netiekol cez ňu benzín, hadička dostala bandáž a mohli sme pokračovať ďalej do Kazachstanu. Pred hranicami nás zastavil policajt, chcel nám iba ukázať správnu cestu a potom ako zistil, že sme Slováci, oznámil nám výsledok futbalového zápasu na majstrovstvách. Hranice sme prešli úplne v pohode, kúpili sme si strachovku a frčali nekonečnými kazašskými stepami smerom k Atyrau. Uvideli sme prvé ťavy a nadšene sme si ich fotili. Nocovali sme v stane v stepi. Pri  hľadaní vhodného miesta na nocľah sme zišli po piesočnatom briežku a prvý krát sme položili motorku, našťastie sme ju vedeli dvaja zdvihnúť. Užili sme si nádhernú pokojnú noc, obdivovali sme oblohu posiatu hviezdami, jediné čo nám prekážalo bol otravný hmyz a všadeprítomné komáre.  

28.06.2016

Celý sme boli doštípaní, rýchlo sme zbalili stan a šli ďalej. Zastavili sme sa v tradičnej čajchane na raňajky. Nemali jedálny lístok, tak sme sa s usmievavou pani kuchárkou a čašníčkou v jednom dorozumievali ako sa dalo, kreslila nám omeletu na papier a doniesla z kuchyne ukázať kuracie stehno. Po úspešnej objednávke sme sa príjemne najedli a vydali sa do Atyrau. Dostali sme SMS, že nám udelili víza do Turkmenistanu. Povolenie sme si museli z mailu stiahnuť a vytlačiť, takže sme v meste hľadali internetovú kaviareň. Nepodarilo sa nám žiadnu nájsť, nakoniec sme v pizzerii použili čašníčkin notebook a papiere tlačili v banke. Ľudia boli veľmi milí a fotili sa s nami. Prešli sme most, ktorý oddeľuje Európu od Ázie. Večer sme prišli do mesta Beyneu, kde sme sa ubytovali v malom hoteli s divokými bambusovými tapetami na všetkých štyroch stenách. Pri pokuse nájsť obchod sme sledovali divadlo pri benzínke, kde všetci na seba trúbili a vykrikovali pri tom ako čakali na LPG.

29.06.2016

Za teplého, slnečného počasia sme sa pohli ďalej. Na benzínke  sa nám počas tankovania prihovoril ruský motorkár Vladimír, ktorý cestoval na svojej starej Honde xl600. V krátkosti nám povedal, že pochádza zo Samary a plánuje prejsť krížom cez step k vyschnutému Aralskému jazeru. Cesta k pobrežiu bola rozbitá, takmer bez asfaltu a zafúkaná pieskom. Takmer 310 km nebola benzínová pumpa. Zabilo sa o nás niekoľko vrabcov a odleteli nám 2 nity z kufrov. V Kazachstane sme boli ako turisti atrakcia, všade kde sme zastavili sa s nami chceli fotiť a vypytovali sa nás odkiaľ sme a kam ideme. Stretli sme aj motorkárov, ktorí nás vyviedli z mesta Zhanaozen smerom na turkménske hranice. Ubytovali sme sa v malom kempe u starej tety na pláži, kde sme bývali v plechovej búdke. Kúpali sme v Kaspickom mori a všade boli iba domáci obyvatelia, žiadny turisti. Teta bola veľmi milá, prenajímala búdky a starala sa s rodinou o celý areál. Keď sme si varili vifónku na večeru, doniesla nám ochutnať tradičné kazašské jedlo Beshbarmak, skladalo sa s cibule, baranieho mäsa a rezancov. Chutilo nám a hlavne nám dobre padla starostlivosť zo strany pani domácej.

 

POKRAČOVAT V DALŠÍ KAPITOLE