Balkánske historky

Srbsko je pre motorkára na prvý pohľad z väčšej časti nezáživná krajina. Presne takto som sa k tomu postavil a preto ako neskúsený (ale zato dôkladne pripravený) motocestovateľ som ju s kamarátom prešiel za 3 dni, ak si dobre pamätám, a nič sme nevideli, to si dobre pamätám. Jediný zážitok bola pekná srbská čašníčka v nejakej dedinke, kde nič okrem cintorínu, kostola a polí okolo, nebolo zhola nič. Jednu noc sme strávili v v meste, ktorého meno si neviem spomenúť a lodný denník už neviem nájsť. Každopádne impozantný zážitok, ktorý nezabudnem, sa vám budem snažiť popísať v nasledujúcich riadkoch presne tak, ako som ho onehdá napísal do denníka. Neskúsený cestovateľ končí jazdu v zásade po deviatej večer v lepšom prípade, pretože neskúsený cestovateľ obyčajne vstáva po ôsmej a kým sa osprchuje a vyrazí, ubehne ďalší čas, aby zistil že hneď musí tankovať. Neskúsený mototurista si dá vždy poriadny obed, aby potom bol poriadne oťapený a neodbúdali mu kilometre až do tej chvíle, kedy musí zastať a pol hodinku dať šlofíka. Takto sme teda aj my s Janom na konci dňa skončili v malom meste uprostred ničoho hľadajúc nocľah. Triafame po pol hodinke jediný hotel v meste čo nám miestny poradili, srbskou mierou je totiž 1km dlhý presne 2,3-3,7 km, po prepočte vzdialenosti sa dostávate do okruhu, ktorý vskutku nieje malý. Pred nami sa objavila obrovská 30-poschodová budova postavená v socialistickom konštruktivizme, neomietnutá betónová fasáda z vonka. Aj z vnútra. V izbách síce omietka bola, ale v malej kúpeľni hotelovej izby ťahali vodu až po murároch ktorí kachličkovali, teda všetko bolo potiahnuté vonkajškom. Cena v tejto diere bola 36 Eur za oboch, neskúsený cestovateľ nemá na výber. Pani nás ubytovala na 24. poschodí, a výťah samozrejme fungoval len jeden. Ráno to na hotelových raňajkách vyzeralo tak, že sme ubytovaný ako jediný hostia. Zabudol som na niečo? Kolorit neomietnutého interiéru hotela geniálne dotvárali nikdy neumyté okná.

Takúto mienku o Srbsku som mal až do júna roku 2017. Do Srbska sme to už od počiatku vzali úplne inak, ako Starinári sme si najprv naštudovali. V Srbsku existuje oblasť Vojvodina, rovnako ako Kosovo, Čierna Hora, tak aj Vojvodina bola autonómna oblasť Juhoslávie. Deklaráciou o zmene vnútroštátnych pomerov spod pera Miloševiča sa začali šíriť nepokoje v celej Juhoslávii, čo napokon viedlo k občianskej vojne, ktorá má oficiálne ukončenie až skončením konfliktu Srbska s Kosovom. Občania Vojvodiny ostali súčasťou Srbska bez toho, aby tiekla krv. Vo Vojvodine žijú okrem Srbov aj Maďari, Slováci a Ukrajinci, preto nájdete názvy ulíc aj v štyroch menšinových jazykoch plus azbukou, keďže v Srbsku je používaná azbuka aj latinka.

Pre Slovákov je známym mestom Vojvodiny predovšetkým Kovačica, v ktorej okolí žije najväčšia menšina Slovákov žijúcich v zahraničí. Na benzínovej pumpe tankujeme podvečer, pri čakaní nás osloví starší manželský pár: „Zvoľen! Vy sťe zo Zvoľena, zo Slovenska. My sa tam chystáme, lebo sme ešte neboľi na Slovensku.... U vás je draho, mi si to nemôžeme dovoľiť, mi sme Slováci, ktorí nikdy na Slovensku neboľi. Aľe tento rok pôjďeme,“ prezradili nám archaickým prízvukom. Slovenčina sa tam používa všade, vo svojej podobe 200 rokov starej tam pretrvala a vyvinula sa trošku svojou cestou. Ubytovali sme sa u pani na Štúrovej ulici. Porozprávala nám o tom, že aj keď sa narodila v Srbsku, tak sa cíti viac Slovenka ako Srbka. „Môj syn odišiel do Trnavy pracovať, keďže je národnosťou Slovák, tak dostal hneď občiansky preukaz a pracuje tam ako riadny zamestnanec, nie cez agentúru.“ Pracovné agentúry totiž Srbov žmýkajú ako sa len dá, za platové podmienky, za ktoré by nepracoval nikto z nás. „Málo mladých,“ pokračuje, „všetci idú na Slovensko, poznajú jazyk a kultúru. Syn sa ma opýtal, mama prečo sme sem prišli, však tu ničoho niet. Ako sme tu mohli žiť tak dlho?“ Slováci prišli do Vojvodiny za pôdou a prácou, za lepším životom, pred zhruba 200 rokmi, no situácia sa teraz obracia. Vytvorili sa tu obrovské komunity a udržiavali sa tu ľudové zvyky. Kovačica je tiež známa svojou galériou naivného umenia, ktoré je vystavované ako súčasť Slovenskej kultúry v Národnej Galérii. Práve sem sme prišli hneď ráno. Pred Galériou konzumujeme raňajky, zakúpené v malom miestnom obchode, na stene ktorého sa týčil propagačný kalendár Maršala Tita z roku 1976. Titove plagáty, kalendáre a obrazy od tejto chvíle vidíme celým Srbskom, až napokon aj obrovský nápis s jeho menom na Srbskej strane hľadiac z Rumunska na druhý breh Dunaja.

Z Kovačice ihneď meníme pôvodné plány dovolenky a podľa predpovedi počasia sme sa rozhodli zmeniť smer na mesto Bor. Miestny nám poradili, že sú tam serpentíny a horské prechody s dodatkom: „Také si ešte nevidel." Nasleduje veľmi príjemná cesta na Borsko Jezero, po okúpaní pokračujeme smer Dimitrovgrad. Priatelia, do teraz som ani netušil, že Srbsko dokáže byť také krásne, cesty zväčša priemernej až dobrej kvality, malá premávka po celý deň. Cestou na Dimitrovgrad sme sa rozhodli ešte spraviť jednu obchádzku okolo Národného parku Stará Planina. Serpentíny a výhľady, skončená cesta a znovu nájdený asfalt ako večerný zážitokový predvoj pohraničného mesta. Cestou sme videli vojenské hliadky a ozbrojené jednotky, toto je totiž trasa ilegálnych utečencov do Európy. V meste sme objavili 2 plne obsadené súkromné ubytovania a hotel na námestí, ktorý bol pravdepodobne ako jediný voľný. Práve sa v meste konalo nejaké kultúrne podujatie. Ako sme odparkovali motorky na otvorenom parkovisku, tak som mal zlý pocit, predsa pohraničné mestá vždy prekvitali kriminalitou. Absencia krytého parkoviska mi nepridáva na istote. Ako hovorí Igor Brezovar, najprv sa postaraj o motorku, potom o seba. Zaregistroval som takého miestneho mladíka, ktorý nás očumoval, a tak sa ho pýtam kde sa tu dá ubytovať „privátna kuča“. „Znajem, mnoga očí, znajem, nie dobre tu motory,“ hovorí. Poď za mnou, tuto kamarát 200 metarov. Prepočet podľa predošlých skúseností nefungoval, bolo to 230 metrov. Zastavujeme pred dieľňou, na dverách nápis Gumipres. Aby bolo jasné, Srbsky sa povie kamenár – kamenorezač, sklár – sklorezač, pneuservis – vulkanizer a vulkanizer – gumipres.  Chlap nám podal ruky, vyhnal zamestnancov, upratali dielňu kde sme potom dali motorky. Nocovali ako inak pod obrazom Maršala. Nedostavané podkrovie v cene 25 Eur pre oboch, s tým že motorky sú v bezpečí a miestna životná úroveň mizerná. Platí, vlastne platil Maťo a keď vytiahol peňaženku, vtedy sa objavila žena domáceho. Dimitrij, náš kamoš z parkoviska, vybehol hore, kde ste? Vybaľovali sme sa. Maťovi oznamujem, že som Dimimu dal fľašku dobrej pálenky, celý deň sa na ňu tešil a teraz si predstavuje, že ju vypijú kým prídeme. Čakali s otvorením na nás a obom nám odtrnulo. Čakal tam na nás okrem Dimiho a pána domáceho tiež sused, ktorého sme potom volali Bulhar. Teda do vtedy som žiadneho Bulhara nikdy nevidel, ale ak som si ho vedel niekedy predstaviť, vyzeral práve takto. Snedá bezstarostná oblá tvár s hustou pokrývkou brčkavých polodlhých čiernych vlasov. A ešte jeden chalan, fakt už neviem kto, tam sedel tiež. Pýtali sa nás kde robíme a ako sa žije na Slovensku, priemerný plat, nezamestnanosť. Koľko stoja naše mašiny a kde pracujeme. „Inžinier?!" vykríkol domáci na mňa „Poď so mnou inžinier!" Gumipres je Vulkanizér a Vulkanizér je Pneuservis, to som sa naučil v ten deň. Rozprávali nám o ťažkých časoch, mzda v Srbsku je 250 Eur a jedna práca obyčajne nestačí na uživenie rodiny. Chlap vyrába silentbloky a na miestnych rozbitých komunikáciách má dobrý biznis zaručený. Otváram otázku Chorvátov, keďže pred týždňom vetovali žiadosť o vstup Srbska do EU kvôli neporiadku a zbrojeniu v Kosovskom pohraničí. Naznačili, že ich majú úplne v zadnici, chcú Európu, chcú do Únie, nie k Rusom. Cítia že potrebujú silného partnera a chcú byť súčasťou Únie. Vstupom do EU sa nám zvýšila životná úroveň, to je pravda, ale každá minca má dve strany, slabou a nekonkrétnou zahraničnou politikou ťaháme za kratší koniec a inak to pravdepodobne nebude ani v prípade Srbska v budúcnosti. Preto som si nie istý či sa pán domáci uživí aj naďalej vulkanizovaním silentblokov a koliesok z gumy. Tak ako prijímame benefity EU, tak prijímame aj úskalia, ktoré trpko nesieme. Pravdou je že riešenie nie je také jednoduché, ako tvrdia prívrženci rozrastajúcej sa krajnej pravice, alebo konšpiračné nezmysly.

Ozval sa Bulhar sediaci oproti, ako reakciu že ideme do Bulharska. Začala sa óda na Bulharsko a Bulharov. „Je tam bezpečno, mobil necháš u plaža, vrátiš sa a mobil tam,“ komentuje, "Plat 650 Eura priemerný,“ pričom ukazovákom klepe po stole. Historky o zasľúbenej zemi sa stupňujú až do chvíle kedy povie: "Žena, pička, draho, dvadeset Eura za pičku." „Musíte ísť sem do bordelu, tu sú dobré lacné, také sú...“ presvieča nás Dimitri. Ukázal som na prst s obrúčkou, Dimitrij sa zasmial a naznačil, že si ho mám schovať do vrecka ak mi to vadí. „Pýtam sa, koľko stojí tu pička?“ v tom všetci ženatý chlapi stíchli, pozreli do zeme krútiac hlavou a krčili plecami, každý potichu žašomral „neznajem“. Pálenka, ktorá sem pricestovala bez karnetu sa dopila a pán domáci sa pýta, koľko stojí taká fľaša u nás. 10 Eur odpovedám, pokrútil hlavou a povedal: „U nas 7 Eur.“ „Ale Domača!“ ozval sa Bulhar so zdvihnutým prstom. „Šliva, nema chemia,“ dodal domáci. „Kúpim,“ vravím, však čo môže byť lepší dar ako domáca pálenka zo Srbska? „3 Litare, domáci krúti hlavou, nema, čtyry.“ Maťo v ten deň vytiahol peňaženku druhý krát a pani domáca sa zasa objavila aby prevzala bakšiš. S Dimitrim sme ešte išli na večeru, kde sme sa opili ešte viac a šli spať. Už som zabudol len jednu vec, z Dimitriho vypadlo, že sa živí ako prevážač utečencov. Ráno nám nič nechýbalo ba priam naopak, mali sme 4 litre pálenky, ale domača. 2 litre sme minuli na dovolenke, pašovali sme ju v neoznačených plastových fľašiach cez Bulharsko, Turecko, Grécko, Rumunsko a Maďarsko až domov. Pašovaná pálenka chutí najlepšie. Opúšťame Srbsko s dobrým pocitom, ľudia sú tu srdečný a otvorený, ale taktiež som z nich mal pocit, že ak nastane konflikt, tak nemajú najmenší problém zobrať zbraň a bojovať.

POKRAČOVAT V DALŠÍ KAPITOLE