Balkánske historky

Prešli sme srbsko-bulharskú hranicu, ako vždy jazdíme mimo hlavných ťahov čo najkľukatejšie cesty. Z predošlého večera v Dimitrovgrade vieme, že sme práve prekročili hranice zasľúbenej zeme. Po 3 km prejdeme na dlhé roky neupravovanú asfaltku, ktorá napokon asfalt stratí. My sa teda predierame šotolinovou necestou, pre mňa je to OK, ale Maťo je na Guzine spotený ako by bol Dimi pred policajnou stanicou. A bude horšie. Cesta začala stúpať a ony zákruty boli už len skrze obrovské kamene. Offroad končí pri nejakej dedine alebo nejakých piatich domoch pokope. Začala sa asfatka horšej kvality. Takto sme sa zoznámili s Bulharskom.

Drvivá väčšina miestnych sú obyčajne menej zhovorčivý a neusmievajú sa na Vás. Pani nás vyháňala z benzínovej pumpy aby sme nezavadzali, aj napriek tomu že žiadne autá nečakali v rade, servírka v občerstvení pri ceste si vypýtala za 2 kávy a 2 džúsy 12 Eur, všade inde sme platili za kávu 50 centov, oklamala nás kvôli neznalosti kurzu a cien. Chudoba je všade v Bulharsku prítomná rovnako, ako rómske osady, dediny celým prierezom krajiny. Bulhari neznačia obchádzky, len keď je už neskoro, vyvesia tabuľu o tom, že cesta nieje prejazdná. Ale ako ju obísť? To vám nepovie ani pracovník, ktorý práve stavia most kvôli ktorému je obchádzka. Prišiel, niečo povedal, otočil sa a odchádza. Kričím na neho, nech mi to ukáže v GPS, ale bez reakcie kráča ďalej. Beznádej. Mapa ani GPS nepoznajú inú spojnicu na cestu č. 35 vedúcu národným parkom Centrálny Balkán vedúcu z mesta Pirdrop do Pazardzhik (ktorý voláme pre zjednodušenie Pažerník). V snahe nájsť cestu na tento prekrásny zárez hľadáme cestu okolo rieky z druhej strany. Pričom sa cesta opäť mení na necestu a nielen šotolinovú, ale čírobahennú. Toto už Maťo na Guzzine nedá, my sme stratili zhruba 2 hodiny, za ktoré sme mohli byť akurát na druhej strane zárezu a dokonale vyzákrutovaný. Ešte jeden pokus, ak nevýde, tak pôjdeme smerom na Gabrovo-Kazalnuk, tiež veľmi pekný zárez. V tom stretávame manželský pár, pán nám hovorí, že nám ukáže obchádzku, šoférovala jeho žena. Napokon sa rozhodol, že pôjde s nami na svojom Harleyi. Pozvali nás k sebe domov na kafé, kým sa chlap oblečie. Stúpame po schodoch starej nerekonštruovanej bytovky v meste Trojan, ktorá pôsobí značne zanedbale. Na dverách bytov sú vyvesené oznamy, kto tam kedy umrel. Zavŕzgali staré dvere a vkročili sme do bytu, zanedbaný rovnako ako celý panelák. Bordel v byte, ale ja nie som svätý, takže nesúdim. Kým sa pán obliekal, tak nám pani hovorila, že máme ísť na Veliko Tarnovo, vraj je to pekné historické mesto. Tam ešte dnes prespíte a zajtra budete pri mori za 4 hodiny. Kam idete? Pýta sa stále. My nemáme žiaden cieľ, nám je jedno kam sa dostaneme a kde budeme, ide nám len o to, aby sme si poriadne zajazdili. Hovoríme spolu anglicky. Asi ma nechápe, nerozumie, alebo skrátka nevie prečo jazdíme na motorke s tým, že nikam sa nepotrebujeme dostať. Za chvíľu sa objavil chlapík a potom aj ich syn, ktorý sa prišiel pozdraviť. S otázkou, čo ste nám priniesli do tejto krajiny, si ma teda nezískal. Absolutely nothing, bola moja strohá odpoveď, po ktorej sa mladík s účesom Dalibora Jandy vo vypratom tričku a červených socialistických kraťasoch odporúčal. Náš samozvaný spasiteľ navigátor nám oznamuje, že musí ísť pracovne ešte dnes večer do Sofie, takže nás nemôže odprevadiť, ako nám skôr sľúbil. Pracuje vo farmaceutickom priemysle a na stáži v Dubai si kúpil nového Sportstera. Pravdepodobne v cene rekonštrukcie, možno aj hodnote celého bytu a viac. Takže nás nikam neodprevádza, ale zdržuje hodinu, okrem toho nám ešte vymýšľajú plán na večer. Silné kafé na mňa. Konečne štartujeme a chlapík s Harleyom ide prvý, aby nám ukázal nejaký smer. Po meste 40 a za mestom maximálne 80 km/h. Nezvládam túto situáciu a tak zastavujem, aby sme sa rozlúčili, nemôžeme strácať čas, je predsa relatívne neskoro večer a navyše už máme záchranný plán dávno vymyslený. Chlapík nástojčí že musíme ísť s ním a pridáva na 110, konečne. Keď ho vyzývam, aby zastavil lebo sa mu otvára značkový HD batoh, nechce ma ani poslúchnuť. Napokon sa lúčime, našťastie. Nechcem bagatelizovať snahu týchto ľudí pomôcť nám, ale bolo to príliš násilným spôsobom, vymýšľať nám cestu bolo značne cez čiaru. Večer končíme niekde pred Gabrovom v ubytovni za cca 10 €. Vyťahujeme domaču a pivko, rekapitulujeme to, že za prvý deň nám teda Bulhari vôbec ľudsky nesadli. V tom sa pristavil chlap, ktorý sa nás pýtal na Slovensko, lebo že u nich je samá korupcia a mafia v politike a všade vôkol. Tiež nepridal.

Krásne zárezy sme jazdili nasledujúcim dňom z Gabrova na Kazalnuk s horšou kvalitou asfaltu, až na najkľukatejší úsek s dokonalou kvalitou. Tiež zárez z Gurkovo na Elena, pekný asfalt, ale ako to často u Bulharov býva pravidlom, v apexe vysypaný alebo zosypaný štrk, odhadom za 1 až 2 fúriky. Pri fastfoode v Kazalnuku sme zbadali prvú peknú Bulharku, do vtedy sme nevideli žiadnu peknú ženu v Bulharsku. Čašníčka, mladučká cigánočka s ohňom v očiach a krásnym úsmevom, potiaca sa v obrovských teplotách nad grilovanými dobrotami. Mohlo to byť aj tým hladom, keď si to vezmem tak retrospektívne, ale to že nás ocigánila sme jej v ten deň prepáčili.

Čierne more tu nestojí za nič a bolo najväčším sklamaním výletu, asi som veľa očakával. Aspoň sme sa na punkáča holý okúpali v rezortnom bazéne, až pokiaľ neprišli SBS. Prekrásne úseky sme jazdili na juhu krajiny, ako reprezentantov uvediem cestu Nastan – Mihalkovo – Kirchim, alebo v okolí priehrad Studen Kladenetz a Kardjali. Tu sme spali na divoko v meándri potoku na neviditeľnom mieste. Za svetla ohňa, domačej v poháriku, počúvame oznam konca ramadanu zo vzdialenej mešity. Kúpeľom v potoku sa končí večer. Do teraz som bol rozhodnutý, že sa už do Bulharska nikdy nevrátim, no nikdy nehovor nikdy.

Prichádzame do Pažerníka, hľadanie hotela je celkom oriešok a ceny začínajú pri 15 Eur bez parkoviska. Hotel zašlej slávy nám poskytol útočisko, pri otázke či sú motorky pred hotelom v bezpečí recepčná len pokrčí ramenami, ako keby chcela povedať nie, ale nechce nás odradiť. Takže nám dáva izbu s výhľadom na motorky. Večer majú miestny Hells Angels klubové stretnutie práve v hotelovej reštaurácii, prihovoril som sa im a podali sme si ruky. Pochválili nám motorky a boli nadšený z tohto stretnutia. Keďže kalili do rána, tak som vedel že sú motorky v bezpečí, pod dohľadom medzinárodnej zločineckej organizácie. Napokon som mal z Bulharska dobrý pocit, jedli sme tu dokonca tradičnú koziu polievku, to bola ešte brnkačka oproti nasledujúcemu krupobitiu a trojhodinovému dažďu za priameho pozorovania zosypu cesty. Rozhodnutie na záver je, že na juh Bulharska sa ešte raz musíme pozrieť aj za dobrého počasia.

POKRAČOVAT V DALŠÍ KAPITOLE