Balkánske historky

V Slovinsku sa občania začali hlásiť k osamostatneniu od Juhoslávie takmer od počiatku úradovania prezidenta Slobodana Miloševiča. Občianska vojna v Slovinsku trvala 10 dní, hlavné boje občianskej vojny boli značne mimo územie Slovinska a štátne vojenské jednotky to mali zo Srbska príliš ďaleko na obsadzujúci úder. Preto mali Slovinci výnimočnú šancu preklenúť dobu devastácie a politickej neistoty po vojne a zúročiť premárnený čas k budovaniu kapitalizmu. Ako prvý sa priradili k západnému svetu a odkaz na slávne časy Juhoslávie a Slovanskú minulosť je schovaná už len v podobe reči. Priradili sa zmýšľaním k Rakušanom a Talianom tak rýchlo ako to len išlo a v súčasnosti sa jedná o krajinu bývalej Juhoslávie, ktorá nastavila životný štandard v súčasnosti prevyšujúci ten náš česko-slovenský. Cieľavedomosť Slovincov je na úrovni jódlujúceho Rakušana v kožených pumpkách na úpäťí Álp, ktorý sa tvári že nevyzerá trápne. Vyzerá. Chcem tým povedať len to, že sú iný národ ako typický Balkánci. K zážitkom s nimi človek musí stráviť veľa času v krajine a do zoznamovania dávajú menej srdca, šerco na stôl (slovami srbského motorkára).

V Slovinsku môžete vidieť profláknutý horský prechod Vršič (1611 m n. m.), ktorý žalostnou kvalitou asfaltu a turistickou vyťaženosťou stráca na hodnote pre motorkára (teda možno najmä pre mňa to bolo sklamaním). Čo sa rozhodne oplatí vidieť a jazdiť je Triglavski národný park, ideálne v spojení s Talianskom je to zaručene kvalitná mototuristika. Sedlo pod Mangartom je jeden z najimpozantnejších prejazdov v mojom živote. Na počiatku cesty zaplatíte vstupné a pred tým ako skončí asfaltová cesta sa pred vami objaví zákaz vjazdu. Takmer všetci ho bežne porušujú a ja som bol z tejto situácie dosť mrzutý. Pretože obyčajne mi je porušenie dopravných obmedzení proti srsti a do krajiny, kde človek cestuje, je treba pochopiť a nastaviť sa na ich vlnu. Toto obmedzenie je len kvôli tomu, že cesta nikam nevedie a preto aj napriek tomu že je spoplatnená, sa rekonštruovať nikdy nebude. Skrátka treba sa previezť až na vrchol. Krásnym zárezom, respektíve „cestným odsekom“ je cesta č. 210 s výnimočnou kvalitou asfaltu.V čase, keď sme tadiaľ prechádzali, konali sa tam preteky longboardov a v zákrutách boli balíky sena. Kde inde sme mohli skúsiť limity naložených motoriek ak nie tu? Kopec som si teda zajazdil 2x a zadýchal sa ako naše staré mamy pri pohľade na Goťáka.

V Slovinsku je ubytovanie cenovo rovné Taliansku a menej, spanie vo voľnej prírode tam nieje povolené. Naše motorkárske duo Starinári je známe svojou punkovou minulosťou a aj preto sme sa rozhodli, že musíme dať v Slovinsku jednu noc na ostro. Musím vám povedať, že nájsť miesto na spanie v Slovinsku a špeciálne okolí Mariboru bol pekný oriešok. Odbočky do lesov boli obyčajne veľmi blízko civilizácie a nájsť bezpečné miesto sa nám podarilo až po vyše hodine pátrania. Útočisko nám poskytla odbočka do lesa neďaleko dediny. Nikto nás nechytil, ale večer sme boli po tme a nerobili ani oheň, ani hurhaj.

Iný príbeh je moment toho istého roku 2015, iný výlet. V podvečerných hodinách sme prišli k motorestu/hostelu alebo nejakého takého typu ubytovania. Po príchode, zvonení a čakaní, sa objavila pani, ktorá neochotne povedala že nás teda ubytuje, ale musíme počkať na jej muža. Zatiaľ sme si teda odložili motorky do hangára garážoidného typu, vytiahli varič, otvorili pivo a plnili si vyhladnuté žalúdky. Už sme mali dojedené a druhé pivo som sa chystal otvoriť, keď za nami prišla pani domáca a oznámila nám, že teda z ubytovania nič nebude a odišla. Pozreli sme sa na seba, keďže „punk není mrkef“ sa pripravujeme na najhoršie. Odchod? V žiadnom prípade, ustlali by sme si v priestrannom hangári. No napokon sa objavil pán domáci a povedal nám, že sme u nich vítaní. Páni, tomu hovorím rozkol, ale po dôkladnej analýze sme dospeli k nasledujúcemu záveru. Žena sa postavila na hlavu, že nebude predsa makať za oboch a veľvážený pánko zatiaľ v krčme. Normálne sme toho chlapa vytiahli z hospody a on nám to nemal za zlé a ba čo viac, ponúkol nocľah. Ráno bola prívetivá aj pani domáca, zavolali nás na ranné kafé. Napriek sklzu, ktorý sme mali, sme sa rozhodli využiť možnosť porozprávať sa s miestnymi. Pripraviť sa o jedinečný zážitok a spoznanie mentality miestnych je niečo, čo nemôžeme dopustiť. Pán domáci nám hovoril, že za Juhoslávie robil autobusára a po oddelení od JSFR nakúpil vlastné autobusy a založil cestovnú kanceláriu. Za totality často vozil ľudí do Československa, najmä do kúpeľov. Svojej manželke tu nakupoval voňavky a občas šaty, ktoré sa nedali zohnať v Juhoslávii. Spomína, ako voňavku pašoval vo ventilátore, a mnoho krát mu autobus rozobrali colníci, vytrhali tapacír alebo rozobrali podlahu. Skladať však už musel sám, a tak mu občas nejaký cestujúci pomoholi, aby sa autobus skôr pohol. Jeho žena doma v napätí čakala, či mu zabavili voňavku alebo iný drobný dar pre ňu. Potom sa radovala s takej maličkosti viac, ako z čohokoľvek iného. Pretože v tom bolo niečo viac, risk, dobrodružstvo a ochota milovaného človeka za ňu riskovať. Pán domáci sa na mňa obrátil z otázkou: "Kde pracuješ? Ja som strojár v automotive," odpovedám. "Strojár? Tak to máš peňazí, konštatuje, na čo mu prudko zakontrujem smiechom. Pýtal sa ma koľko zarábam, že musím mať aspoň 2000 €," hovorí. "Nemám," zdeľujem mu smutnú skutočnosť. Na čo sa podivil, a povedal že jeho syn je strojár, konštruktér a pracuje v Slovinsku, plat má cez 2000 eur a je to bežný plat konštruktéra v Slovinsku. Ak by chcel zarábať o tisíc viac, musel by sa sťahovať do Rakúska. Nasledujúci deň sme sa mali dopraviť domov, čo sa nám napokon podarilo, ale ešte pred tým odišiel štartér na guzzine ešte v Slovinsku. Dodnes vlastne nevieme prečo a čo sa s ním presne stalo, talianska dušička.

POKRAČOVAT V DALŠÍ KAPITOLE