Znova na Balkánsky okruh.

Deň V. 28.5.2019.

Ráno vyspatí a oddýchnutí sme išli k moru, spolu s Mariánom sme sa v ňom vykúpali. Marián nám potvrdil, že morská voda je naozaj slaná. Pobalili sme sa a po včerajšej večernej dohode sme pokračovali na sever, smer Macedónsko a do včera vybratej destinácie – Kosovo. Pri každom moto výlete na ktorý idem mimo SR si dávam na kufor motorky malú Slovenskú vlajku. Často nám potom trúbia a zdravia nás napr. vodiči kamiónov, autobusov, na čerpacích staniciah či odpočívadlách sa nám prihovárajú rôzní turisti. Táto vlajočka sa nám veľmi vyplatila aj teraz, keď sme prišli na prvú mýtnicu na diaľnici, vybehol zamestnanec a rukami – nohami sa nám snažil vysvetliť, že mu sem volal majiteľ penziónu kde sme boli ubytovaní do rána, p. Kostas a ten nám odkazuje že dvaja z nás si tam zabudli doklady.

Paráda, oplatilo sa s ním včera večer posedieť, podebatiť (hovoril plynule srbsky). Povedali sme mu odkiaľ a kam ideme, preto on vedel na ktorú mýtnicu má volaľ. Bolo to cca 100 km od Parálie, kolegovia ktorí si zabudli doklady sa otočili a išli po ne. Dohodli sme sa, že vzhľadom na horúčavu si my ostatní niekde cestou nájdeme odpočívadlo a počkáme ich. Dobehli nás až na hranici do Macedónska. Cez Macedónsko sme sa len presúvali po diaľnici, neplánovali sme nič konkrétne tam navštíviť. Prekvapilo ma množstvo mýtnic ktoré cestou boli a ďalšie boli vo výstavbe. Diaľnice však boli kvalitné, udržiavané. Ďalšie prekvapenie bolo, že počas celého presunu cez Macedónsko sme na žiadnej čerpacej stanici či odpočívadle nenašli jedinú reštauráciu. Ešte že sme mali so sebou vodu. Cez Kumanovo, pri meste Bilača sme si našli nejaké ubytovanie a ráno sme pokračovali do pôvodne neplánovanej, pre nás neznámej krajiny Kosovo. Prejdené 396 km, https://www.rbiker.com/en/view-profile/40521/trip-115538.

Deň VI. 29.5.2019.

Ráno plní očakávaní, napumpovaní adrenalínom, neznalí čo nás to len čaká sme sa pohli smer Kosovo. Pri meste Gjilan sme prešli dosť prísnou, ale korektnou a slušnou kontrolou pri výstupe z Macedónska a hlavne pri vstupe do Kosova. Prvý dojem z Kosovskej colnej a pasovej kontroly – nagélovaní, vyžehlení frajeri s tmavými okuliarmi. Drobné nejasnosti pri našom vstupe nám pohotovo pomohol vyriešiť jeden z cestujúcich – Kosovský Albánec ktorý cca 15-násť rokov robil v Čechách, plynule česky hovoril a pomohol nám s prechodom cez hranicu.

Čosi som doma zachytil o zdravotnom poistení a positení vozidiel v Kosove, nik nás nič nepýtal, tak sme smelo pokračovali ďalej. Dosť možné, že príslušné informácie boli uvedené na tabuliach ktoré na hranici boli, no my sme to nezaregistrvali. Niekedy je dobrá aj nevedomosť. Vďaka navigácii ktorá si občas nebola istá sme cestou prechádzali aj cez zákutia miestnych dedín, cez malé uličky, kde (možno) naposledy bol na motorkách Wehrmacht. Domáci s údivom na nás v takých situáciách pozerali, matky s krikom a plačom bežali schovať svoje deti a chtivé dcéry, muži z povál vyberali naolejované pušky s bodákmi a chystali sa na nás. Starci sa nám palicami hrozili, babky smerom k nám vyriekali modlitby a občas aj zaklínadlá.....Nie, až takto to nebolo. Tá navigácia, to je zčasti pravda ale naše putovanie po Kosove bolo v pohode, všade tabule s oznamom že daná cesta, stavba či čosi podobné je financovaná z peňazí EÚ, na čerpačkách či obchodoch sa dalo platiť €-rom. Ľudia usmievaví, pohodoví, radi sa púšťali s nami do rozhovorov, klasika – odkiaľ kam, koľko stojí taká motorka, koľko doma zarábame ap. Pôvodný plán bol, že cez Kosovo prejdeme cca 20-30 km a čím skôr odtiaľ pôjdeme von, no nakoniec sme po udržiavaných cestách so slušným asfalom prešli krajom hlavného mesta Priština a namierili sme si to do Srbska, "administratívny prechod Mutivoda".

Nevedeli sme, čo nás na prechode čaká, počuli sme veľa o tom, ako napr. Srbskí colníci bez udania dôvodu nás nepustia na svoje územie, alebo robia iné schválosti. Na Kosovske strane to pri výstupnej colnej a pasovej kontrole začalo byť zaujímavé vo chvíli keď nás pýtali doklad o poistení osoby a motorky. Keďže z nás nikto plynule nehovoril anglicky, chvíľku nám trvalo kým sme pochopili, že v Kosove neuznávajú Európske poistenie osôb a vozidiel a každý turista je povinný si u nich zaplatiť osobitné poistky. Zo strany Kosovských colníkov padla suma 50,-€. My sme boli piati, nedokázali sme sa dopátrať či je to suma za jedného alebo všetkých, či za jednotlivca a to za zdravotné poistenie, či poistenie motorky alebo spolu. Motanica. Smutne sme pozerali na Srbskú stranu, od nás vzdialenú cca 20-30 metrov. Zázrakom sa nám podarilo "ukecať" kosovcov aby nás predsa len pustili, veď už odchádzame preč.

Samozrejme že tomu predchádzalo vychvaľovani Kosova, krás jeho krajiny, krásnych žien, urastených junákov. Nejako sme to proste ukecali. Pustili nás, motorky sme odtlačili na Srbskú stranu. Uff, teraz to len začalo. Z unimo buniek sa na nás vyhrnulo cca 10-15 uniformovaných srbských colníkov, policajtov a ktovie koho a čoho ešte. Všetci sa tvárili véééľmi dôležito, pýtali si od nás všetky možné doklady a potvrdenia ktoré sme mali. Niektorí z nich s nimi odišli do kancelárií, veľmi, preveľmi dlho tam boli, typujem že nás komplexne preverovali v ich systémoch. Každý z nás musel otvoriť kufre, všetku batožinu nám dôsledne kontrolovali. Nechápali sme to všetko, toto sa nám pri tejto ceste stalo prvý krát a to sme už niekoľko hraničných kontrol absolvovali.

Vzhľadom na náš vekový + hmostnostný priemer, na farbu naših vlasov – čo to u nás hľadajú? Marihuanu, pervitín...? Nevyzeráme ako pašeráci drog, na motorke sa toho odviesť veľa nedá... Po komplexnej kontrole batožín, moto búnd, prilieb a ja neviem čoho sa jeden zo srbských colníkov (akože náhodou) opýtal čože nás tak dlho tí Kosovci kontrolovali. Keď som im vysvetlil že sme nemali Kosovské poistenie, zasmial sa a čosi nie práve slušné na ich adresu povedal. Po dlhej a komplexnej kontrole nás Srbskí colníci pustili ďalej. Pokračovali sme pahorkatou krajinou, husto zarastenou stromami. V blízkosti hranice, na Srbskej strane sme stretli niekoľko skupín Srbských vojakov, vystrojených, vyzbrojených, presúvajúcich sa peši k hranici.

Asi nejaké cvičenie....nebolo. Miestnymi cestami sme sa presúvali smerom severovýchod, kdesi v krajine pri mestečku Batočina sme večer našli pekný kemp s malými chatkami s vybavením za slušnú cenu. Zaplatili sme, ubytovali sa a dvaja z nás sa obetovali že idú do blízkej dediny kúpiť čosi na jedenie a hlavne PIVO. Po chvíli si vrátili s tým, že sa nachádzame v moslimami obývanej oblasti, pivo žiadne nemajú, na jedenie okrem chleba tiež nič nezohnali. Nič to, posledné zásoby konzerv z domu, posledená pálenôčka, hlavne oddych, sprcha, čistá posteľ. Tu jeden z nás na internete zistil, že z dôvodu nejakých nedorozumení sa Srbská armáda presúva ku Kosovským hraniciam, hrozí konflikt medzi nimi, intervenuje OSN a iné inštitúcie. Teraz sme pochopili tie obštrukcie na Kosovsko-Srbskej hranici. Uff, tak to sme asi z Kosova vyšli v poslednej chvíli. Prejdených 352 km, .

Deň VII. 30.5.2019.

Pri večernej porade sme sa rozhodli, že sa vyhneme diaľniciam, že chcem čosi vidieť aj z krajiny ktorou prechádzame. Preto sme sa vybrali severo-východ smer Semerovo, Pančevo, po ceste č. E70 smerom do Rumunska, prešli sme až do oblasti hraničiacej s Maďarskom, pri meste Madaras sme našli hneď vedľa cesty slušný a cenovo veľmi výhodný motorest s fááájnou maďarskou kuchyňou a studeným pivom, hlavne však s uzamykateľnou garážou pre naše motorky. Dopriali sme si dobrú večeru, trošku piva, hlavne však posedenie kde sme si znova vymenili zážitky, postrehy a dojmy z cesty. Padol ešte návrh "odskočiť" si na Ukrajinu, ktorá bola od nás cca 200 km, no väčšina to odmietla, ostatní sme sa prispôsobili. Dohodli sme sa, že zajtra ráno to bude už len presun najkratšou cestou domov, po diaľniciach. Prejdené 370 km, https://www.rbiker.com/en/view-profile/40521/trip-115655.

Deň VIII. 31.5.2019.

Cesta domov. Aj túto časť výletu sa snažím vychutnať si, byť ostražitý, dávať si na ceste pozor, nič nepodceniť. Po ceste č. E671 smer sever mesto Oradea, blízko mesta Borsa prechod do HU, po ceste č. 42 a č. M35 obchvatom mesta Debrecén a Miškovec smer Putnok, prechod na Slovensko. Cez mestá Rimavská Sobota, Tisovec domov. Okolo 20-tej hodiny motorka odstavená v garáži, vyhladkáná, poďakoval som jej za bezporuchový a bezpečný odvoz. Zástavka zo zadného kufra pribitá na poličke. Dali sme to. Živí, zdraví, hlavne v poriadku. Plno spomienok, zážitkov, fotiek. Prejdené 381 km, https://www.rbiker.com/en/view-profile/40521/trip-117312.

POKRAČOVAT V DALŠÍ KAPITOLE