Znova na Balkánsky okruh.

Deň I. 24.5.2019.

Ráno sme sa stretli na parkovisku cesty č. I/66 smer Banská Bystrica, potriasli si ruky a s úsmevmi od ucha k uchu vyrazili. Oto mal na motorke pripevnenú navigáciu, stal sa nepísaným vodcom a hlavne zodpovedným za smer cesty, plne sme mu dôverovali a on nás nikdy neklamal. Smerom cez Banskú Bystricu, Zvolen sme prišli do posledného mesta pri hranici SR-HU Štúrovo, tu sme na čerpacej stanici natankovali, dali si kávu, ešte raz pozreli on-line a aj papierovú mapu. Na Maďarskej strane sme si hneď za hranicou zakúpili diaľničnú nálepku a vyrazili na šírošíre Maďarské roviny. Celou cestou sme sa držali filozofie, že prídeme kam prídeme, všade žijú ľudia, vždy sa dá nájsť ubytovanie a strava. A pivo. Celé Maďarsko a aj Srbsko sme brali ako tranzitné krajiny, po diaľniciach a hlavných cestách sme sa snažili čo najviac sa priblížiť k Bosne a Hercegovine (BiH), ale aj tu a takto sme si vychutnávali cestu ako takú, často sme stáli, tankovali, dali si kávu, fajčiari si vychutnali cigarety či cigary. Po prechode do Srbska sme išli smer Nový Sad, Šabac. Zišli sme z diaľnice smer juho-západ smerom k BiH. Podľa predchádzajúcich skúseností sme začali ubytovanie hľadať okolo 17-18nástej hodiny, nenechávali sme si to na poslednú chvíľu, už som zažil situáciu keď sme na inom výlete po tme hľadali ubytovanie a boli sme takí unavení že sme zobrali čo prišlo, nehľadiac na cenu či úroveň ubytovania a stravy, zabezpečenie motoriek. Tomuto sme sa počas tohto výletu úspešne vyhli. Niekde cestou na juhozápade Srbska sme uvideli motorest, odstavili sme motorky, v krátkosti sa spýtali na možnosť ubytovania, stravy a parkovania motoriek. Nepozdávalo sa nám to, nasadli sme a v kľude pokračovali ďalej. Tak sa to zopakovalo viac krát, nakoniec niekde vedľa cesty ktorou sme sa presúvali, blízko mesta Cerovac sme našli veľmi pekné, cenovo prijateľné ubytovanie s vhodným parkovaním motoriek. Ubytovali sme sa, osprchovali, chladeným pivom zapili pár štamperlíkov dobrej domácej pálenky. Čerešničkou na torte bola kooooopááááááá pečenej jahňaciny s čerstvou zeleninou a pečivom. Mňam. Výlet začal tak, ako sme očakávali, so všetkým na čo sme sa tešili. Posedeli sme, vymenili si zážitky, porozprávali čo sme videli. Vďaka wifi išla informácia domov že sme v poriadku. Vyspali sme sa v čistých, voňavých perinách. Prejdených 544 km. https://www.rbiker.com/en/view-profile/40521/trip-114503.

Deň II. 25.5.2019.

Ráno sme do navigácie zadali cieľ našej dnešnej cesty – rieka Tara. Podľa pokynov z navigácie sme sa presúvali Srbskou krajinou. Boli sme v končinách v ktorých z nás nikto nebol, všetci sme si obzerali krajinu ktorou sme išli, občas zastali a čosi nafotili. Z rovín sme sa postupne dostali do pahorkatej krajiny, pozvoľna sme sa dostali do horského pásma. Navigácia nás priviedla na lesom zarastenú náhornú plošinu plnú hotelov, penziónov, autobusov s turistami. Na jednom z parkovísk nám navigácia oznámila cieľ našej cesty. Hohooooo, tak toto vyzerá inak, ako vlaňajší kaňon rieky Tara. A kdeže bol hraničný prechod do BiH? Toto sa mi nezdalo. Na parkovisku som sa spýtal či sme správne v Národnom parku rieky Tara. Dostal som odpoveď – áno. No keď som sa spýtal či sme v BiH, dostal som odpoveď, že toto je iný národný park, tiež sa volá Tara a stále sme v Srbsku. Podľa rady a cesty ktorú nám ukázali dobrí ľudia na papierovej mape sme sa z tohto národného parku vymotali a nasmerovali sme si to k hranici. Malým hraničným prechodom sme sa dostali do BiH a tu už začali skutočné cesty v horách, po viac či menej kvalitných cestách. Toto som už spoznával z vlaňajšieho výletu, ráz krajiny, rieky v údoliach, v skalách vytesané cestné tunely. Z BiH sme bez problémov prešli do Čiernej Hory (MN), často sme sa zastavovali, veľa fotili, vychutnávali si krásy krajiny. Popri rieke Piva a Pivskom jazere sme došli do mesta Plužine, tu sme našli pekný, slušný penzión s čapovaným pivom, dobrou miestnou kuchyňou. Ubytovali sme sa, umyli, prezliekli, objednali si večeru. Krátke správy domov, že sme v poriadku, večerné posedenie, výmena fotiek a zážitkov. Všetko v kľude, pohode, príjemnej atmosfére. Prejdených 276 km, https://www.rbiker.com/en/view-profile/40521/trip-115177.

Deň III. 26.5.2019.

Ráno vyspatí, oddýchnutí sme vyrazili smerom k jednému z našich vopred dohodnutých cieľov moto výletu – Národnému parku Durmitor. Krásnymi serpentínami po ceste so slušným asfaltom sme sa krátky čas vyštverali od rieky vysoko na náhornú plošinu. Miestami popri ceste sa tam ešte nachádzal sneh, dokonca na niektorých úsekoch bola cesta snehom zavalená, našťastie pre nás sneh tam bol vyfrézovaný. Presúvali sme sa od juhozápadu smerom na východ. Tak ako som to už písal na začiatku, túto cestu som pred rokom prešiel opačným smerom, pár bodov mi na nej bolo známych, no celkovo som ju videl úplne inak ako pri predchádzajúcom prejazde. Zas a znova napíšem, že táto cesta je nie len podľa mňa jednou z trás ktoré by mal človek aspoň raz vidieť. Aj keď sa sem vráti opakovane, stojí za to vidieť krásu tejto prírody, úžasné scenérie, vždy je čo obdivovať, čím sa tešiť. Tesne pod sedlom horského priechodu sme zastavili, zaparkovali motorky, fotila a tešili výhľadom.

Celkovú situáciu nám pokazil (asi) miestny chlapík ktorý oblečený v prapodivnej kombinéze vyšiel peši doslova z poza rohu a sám, tvrdil nám že je čosi ako správca parku a žiadal nás zaplatiť akýsi poplatok. Toto sa nám nezdalo, zhodli sme sa, že ak by sa nejaké poplatky vyberali tak by bola napr. rampa či čosi podobné s jasným oznamom – tabuľa, baner ap. Predsa nikde sa nevyberajú seriózne poplatky od tých ktorých sa podarí odchytiť, lebo práve zastali. Žiadali sme ho, aby sa nám preukázal nejakým dokladom, prípadne písomným podkladom oprávňujúcim ho poplatky vyberať. To odmietol, my sme nasadli na motorky a pokračovali v ceste. Nenechali sme si pokaziť krásne výhľady, úžasnú prírodnú scenériu. Prešli sme popri mesta Žabljak. V motoreste vedľa cesty sme si dali výborný obed a rozhodovali sa kadiaľ ďalej. Vzhľadom k tomu, že celou cestou z domu nás prenasledovalo upršané a studené počasie sme sa zhodli že pôjdeme najkratšou cestou k ďalšiemu nášmu cieľu – horský prechod Vermosh na severe Albánska. Na tento prechod sme sa tešili, moji spolucestujúci boli doslova navnadení mojimi fotkami a opismi ktoré som mal z vlaňajšieho roka.

Počas presunu po tejto ceste smerom k hraniciam MN – Albánsko (ALB) sme zažili jednu z mála nepríjemných skúseností nášho výletu. Počas našej jazdy, všetci spolu a v kolóne v ktorej sme boli za osobnými autami, prvého jazdca z nás motorkárov – Ota, miestny uniformovaný policajt zastavil a odklonil na parkovisko mimo cesty. Podotýkam, že Oto nebol prvý v kolóne, boli tam iné autá, bol prvým z našej skupiny motorkárov. Nás ostatných policajt posielal posunkami preč. Ja som pri Otovi zastal, pýtal som sa toho policajta čo je za problém, či sme prekročili rýchlosť – boli sme v obci a to ma napadlo ako prvé možné porušenie predpisov. Policajt mi stroho odpovedal že áno, že Oto prekročil rýchlosť. Počas nášho krátke rozhovoru druhý policajt ktorý sedel v aute dal pokyn tomu čo nás zastavil, aby nás pustil ďalej. Tak sme pokračovali. Na najbližšom parkovisku nás čakal zvyšok našej výpravy.

Oto tvrdil, že určite rýchlosť neprekročil, na to si dáva celú cestu pozor. Zhodli sme sa v tom, že pred nami v kolóne išlo niekoľko áut rovnakou rýchlosťou ako my a ak by sme prekročili rýchlosť, urobili by tak aj vodiči týchto áut a policajti ak by konali správne, mali zastaviť prvé z týchto áut, viacerých alebo všetkých ktorí sme v kolóne boli. Nie iba Ota, ktorý šiel ako prvý motorkár z ostatných motorkárov. Vychádzalo nám to, že sa asi jednal o pokus pýtať si úplatok či čosi podobné. Zoširoka túto skúsenosť opisujem aj preto, že skutočnosť keď som spontánne zastal pri Otovi a nenechal ho s policajtom samého ukazuje, že takto by sme mali konať aj na budúce, nenechať nikoho z nás samého s policajtmi. Pri inej moto výprave v Rumunsku, keď jeden z nás porušil cestné pravidlá a riešili ho policajti (tí komunikovali anglicky, nemecky, francúzsky) všetko prebiehalo jasne, korektne a bolo zrejmé kto a čo spravil. Nenechali sme si pokaziť náladu, pokračovali sme ďalej. Cesta ktorou sme sa presúvali prechádzala cez hory, jej povrch bol značne opotrebovaný, no v pohode zjazdný. Malým horským hraničným prechodom sme vošli do Albánska, pracovníci na oboch stranách hranice strohí, slušní, pôsobili na mňa profesionálne. Nikde ani náznak neochoty či snahy čosi nám sťažiť.

Od hranice k horskému prechodu Vermosh to bolo cca 20-25 km, povrch tejto cesty bol zo začiatku prašný, štrkový, no za chvíľku sa zmenil na neskutočne kvalitný asfalt, širokú a udržiavanú vozovku s množstvom miest kde sa dalo zastaviť, obdivovať prírodu a fotiť. Pred príchodom k samotnému horskému prechodu som kamarátom doporučil, aby sme sa počkali až na jeho vrchole, predpokladal som a aj sa mi to potvrdilo, že každý z nás bude čochvíľa stáť, obdivovať, fotiť, filmovať. Tak sa aj stalo. Cesta začala pozvoľne stúpať, priblížili sme sa k záverečnému stúpaniu smerom k vrcholu. Úžasný asfalt, široká cesta, serpentíny ktoré v relatívne krátkom čase človeka vyniesli o mnoho nadmorských metrov vyššie, minimálne premávka, to všetko dávalo možnosť naplno využiť výkon motorky a koníky pod jej kapotou, vychutnať si nakláňanie, pribrzdenie pred zákrutou a následné vytočenie plynu na plný výkon. Presne to, kvôli čomu sme sem prišli, kde okrem obdivovania prírody sme si vychutnávali jazdu smerom hore, do sedla horského priechodu. Dovolím si tvrdiť, že tento výjazd bol skutočne jedným z vrcholov nášho výletu, keď pozriem fotky, mám živé spomienky na to ako to prebiehalo, ako sme si jazdu vychutnali, tešili sa z nej. Toto bol jeden z dôvodov pre ktorý sme túto cestu absolvovali. V sedle horského prechodu Vermosh je malé parkovisko, výhliadková plošina s preskleným zábradlím, neskutočnými výhľadmi. Tu sme dlho stáli, fotili, filmovali, vymieňali si zážitky z výjazdu. Keď sme sa nasýtili výhľadmi, pokračovali sme v jazde smerom na juh ALB, v pláne sme mali doraziť niekde čo najbližšie k moru.

Podvečer sme prišli na okraj mesta Skadar, tu hneď vedľa cesty sme našli malý, sympatický penzión so slušným ubytovaním, s ohradeným v noci zamknutým dvorom. Majiteľ bol ochotný a doplnil chladničku doplna pivom. Trošku zo svojich zásob sme čosi zjedli, hlavne pitný režim doplnili. Vďaka wifi krátke správy, telefonáty a aj video hovory domov. V ten večer práve prebiehalo finále MS v hokeji, Fínsko – Kanada 1:3. Miestna TV tento zápas neponúkala, tak na miesto sledovania finálového zápasu sme smutne pozerali z okna. Nič to, hrali aj bez nás. Tu sme došli do bodu našej cesty ktorý sme mali viac či menej naplánovaný a rozhodovali sme sa, kam v našej ceste ďalej. Prvý návrh bol smer Čierna Hora, Chorvátske pobrežie a domov. Oponoval som, že Chorvátsko je príliš "civilizované", tam sa predsa môžme pozrieť hocikedy a navrhoval som smer Grécko, potom Bulharsko alebo Macedósko. Po krátkej debate sme sa zhodli že ideme smerom do Grécka a tam sa rozhodneme kam ďalej. Neskôr sme zistili, že sme sa rozhodli správne nakoľko v Chorvátsku ešte niekoľko dní výdatne pršalo takmer na celom jeho území. Nám sa pri našej ďalšej ceste dážď vyhol, zažili sme len slnečné a horúce počasie. Prejdené 308 km, https://www.rbiker.com/en/view-profile/40521/trip-115367.

Deň IV. 27.5.2019.

Vzhľadom k tomu, že člen našej výpravy Marián ešte nikdy nebol pri mori, tak sme sa spoločne rozhodli, že ráno nájdeme najkratšie cestu z penziónu k moru a počkáme kým sa Marián v mori prvý krát v živote okúpe. Navigácia nás priviedla k moru, medzi zástavbami rôznych hál, skladov a ktovie čoho ešte sa zajagala hladina mora. Prišli sme tesne k nej a ajhľa – nachádzali sme sa hneď vedľa čističky odpadových vôd a toho čo do mora vypúšťala. Svorne sme Mariána prehovárali, aby sa kľudne vykúpal, že počkáme, no nenechal sa presvedčiť. Pokračovali sme po diaľnice smerom na severovýchod do Grécka.

Doprava v tej časti ALB kadiaľ sme išli my bola dosť hustá, kvalita ciest hlavne na hlavných ťahoch viac ako dobrá, správanie vodičov štandardné. Trošku ma prekvapili miestni policajti, tí sa na všetkých ich vozidlách (motorky, osobné autá, dodávky) presúvali vždy so zapnutými majákmi, ale bez zvukovej výstrahy. Mne sa napríklad stalo, že pri prejazde po kruhovom objazde som v poslednej chvíli zbadal policajta na motorke so zapnutými majákmi, hneď ako som vyšiel z kruháča som sa mu vyhol v pravo, na kraj cesty.

On mi však kýval aby som pokračoval v jazde. Nechal som ho, nech ma obíde, šiel som za nim. Za chvíľu on zastal vedľa cesty, majáky stále zapnuté, tak som zastal za ním v domnení, že ma takto zastavil. Znova mi pokynul, aby som pokračoval ďalej. Obišiel som ho, pridal som a dobehol našu výpravu. Pokračovali sme ďalej, centrom Tirany, cez Elbasan, popri Ohridskom jazere pri meste Bilisht sme vošli do Grécka. Na hranici znova sťandardná, slušná komunikácia, rýchle vybavenie, ani náznak snahy o úplatok či čosi podobné. Paráda. Po diaľnici sme pokračovali až do Gréckeho prímorského turistického mesta Parália, prišli sme tam už takmer za tmy a napriek množstvu penziónov, hotelov bol trošku problém nájsť ubytovanie. Nepomohol ani Booking.com, tam kde sme podľa jeho rád prišli, mali zavreté. Spôsobom pokus – omyl sme si ubytovanie našli, no bez možnosti večere, nevadilo mali sme ešte čosi zo svojich zásob. Prejdené 524 km, https://www.rbiker.com/en/view-profile/40521/trip-115405.

POKRAČOVAT V DALŠÍ KAPITOLE