Cez Rusko do krajiny vychádzajúceho slnka

3.8.2017

V tento deň to bol mesiac, čo som bol na ceste. Pôvodne som chcel vstať a fotiť východ slnka ale kvôli extrémnemu chrapotu niektorého spolubývajúceho som to odložil. Tesne pred obedom sme boli v Kórei. Najskôr pustili domácich, potom turistov. Spolu s Helen (cestovateľka z Francúzka, ktorá predala byt, dala výpoveď a začala cestovať) a Malcolmom sme sa vybrali do centra na obed a nákupy, keďže sme mali 4 hodiny čas. Nevieme síce prečo, ale žiadny taxík nám nezastavil. Asi po 20 minútach sme sa dostali na autobusovú zastávku a odviezli sa do mesta. Platiť som musel ja, nakoľko nemali zamenené Wony. V centre sme mali dosť problém s bankomatmi ATM, ktoré  mali fungovať a nefungovali, a tak si Malcolm zablokoval kartu. Celkom zaujímavý bol obed. Bolo to drahé, 17 dolárov na osobu, a fungovalo to štýlom uvar si sám.  Asi  ¾ stola bol vlastne veľký šporák, v ktorom sa varila polievka a súčasne s ňou aj mäso. Každý dostal misku s teplou vodou. Plastové tácky pod tanier, boli vlastne akési placky, ktoré sa po namočení zmenili na lepkavú hmotu pripomínajúcu silikón. Rýchlo sa do nich naukladala zelenina, chilly a mäso a zarolovalo sa to. Boli z toho také lepkavé jednohubky. V meste sme toho veľa nevideli, pretože sa ponáhľali do prístavu.Taxík stál 520 Won. Posledné peniaze som minul na pivo, ktoré je vraj najhnusnejšie na svete, tak som ho musel ochutnať a malú fľašku saké. Pri vstupe na loď mi zobrali kombinačky a nôž. Zvláštne, že pri plavbe z Ruska do Južnej Kórei to problém nebol. V kajute sa to preriedilo, ostali sme iba traja. A prišiel Malcolm, ktorého presťahovali. Na palube sa mi prihovorila skupina mladých Rusov, ktorí chceli ísť pracovať do Kórei, ale nepustili ich. Tak si museli doplatiť cestu do Japonska  a späť. Ochutnal som sáké, vôňou to pripomínalo mlieko a chuťou lacné víno. Ale obsah môjho žalúdku ostal na svojom mieste, takže asi to tak má chutiť. Posledných 5000 Won som obetoval na čapované pivo  a vypočul som si dosť divné podanie skladby Sweet child of  mine.

4.8.2017 

Vstal som 4:50 a na druhý pokus sa mi podarilo zachytiť východ slnka. Veď kde inde keď nie v krajine vychádzajúceho slnka. Z trajektu nás s Malcolmom pustili ako prvých kvôli motorkám. Po pasovej kontrole a kontrole batožiny, či neprivážame nejaké potraviny, sme sa zvítali s Tatianou, s ktorou som si už pár mesiacov písal a dohadoval detaily vstupu do Japonska. Bola veľmi ochotná a nápomocná, nebyť jej, motorky v piatok nedostaneme. Procedúra vstupu motocyklov do Japonska bola horšia ako vstup do Turkmenistanu. Najskôr sme vyplnili kopec tlačív a zaplatili 110 dolárov, a potom sme samy vyložili motorky z trajektu. Druhy krok bol drogový test. Colník  poobtieral viečko nádrže a kufre  papierovým pásikom. Na otázku čo vlastne testujú ani sám nevedel odpoveď. Ďalej sme sa museli dostať autobusom z prístavu na stanicu a odtiaľ do mesta Matsue. Pokračovali sme taxíkom do JAR kancelárie na podpísanie vopred  pripravených papierov a zaplatiť poistenie na jeden mesiac v hodnote 50 dolárov. Cestou späť sme zazmätkovali a nastúpili na iný bus do prístavu. Takže sme boli síce v prístave Sakaimanito ale o par km ďalej. Vrátili sme sa za Tatianou a tá nám povedala, že sme zabudli ísť na colné konanie a potvrdenie Carnetu, vraj to je asi 3,5 km. Jej kolega sa ponúkol a odviezol nás tam aj späť autom. Pri podpise posledných papierov sme dostali čaj a Tatiana nám poradila lacné ubytovanie iba 50 dolárov pre 2 osoby. Takže keď to takto zhrniem preprava + poplatky z Vladivostoku do Sakaimanito stáli skoro toľko isto, ako cesta z domu do Vladivostoku. Na  ODO metri svietilo číslo 100245 km a my sme konečne pred piatou opustili prístav. Po 19,2 km sme šialene pomalou a otravnou premávkou dorazili na miesto ubytovania. Hneď sa naskytol prvý problém a to s parkovaním. Prvé parkovisko bolo 30 m a hneď nás odtiaľ vyhodili. Druhé parkovisko bolo asi 200 metrov a vyhodili nás až po pol hodine. Tretí pokus asi 600 m od ubytovania dopadol dobre, ale aj napriek tomu sme neskrývali svoje znechutenie. Ubytovanie bolo pekné a čisté, v japonskom štýle. Posuvné dvere, spanie na podlahe. Obaja sme boli prekvapení z obrovskej kúpelky a scifi  WC, ktoré malo všemožnú výbavu okrem anglického návodu. Malcom sa vrátil zdesený po 5 minútach, že na neho WC zaútočilo. Totiž omylom zapol oplach a keďže nesedel ale stál, tak dostal sprchu. Na večeru sme šli na pláž. Dali sme si kuracie mäso, chlieb šalát a pivo. Pre dve osoby to bolo skoro 50 €.   

5.8.2017

Na ráno sme boli dohodnutí s majiteľom, že nás k moto zoberie autom, ale vykašlal sa na nás. Na raňajky sme si dali v neďalekom hoteli kroasant a čaj za 9 €/osoba. Začal som mať dosť obavy z cien a môjho rozpočtu. Od rána bolo strašne dusno a teplota okolo 40 stupňov. Cestovanie bolo naozaj nepríjemné. Drahé mýto, cca 27 € za 220 km. Nebola to ani diaľnica, ale obyčajná cesta, pri ktorej neboli žiadne benzínky. Do Hiroshimi sme prišli o 16:30. Boli sme varovaní pred prichádzajúcim tajfúnom a preto sme sa rozhodli nájsť ubytovanie s krytým parkingom pre motorky. Mali sme šťastie v nešťastí. Nevedeli sme, že prichádzame práve na výročie zhodenia atómovej bomby na mesto, a preto všetko cenovo dostupné bolo dávno obsadené. Nakoniec sme zobrali najlacnejší hotel APA za 45 €/osoba. Dostali sme jednu malú izbu s manželskou posteľou. Keďže na ďalší deň sme mali naplánovanú prehliadku mesta a výlet na ostrov Mijajima. V nedeľu mal byť tajfún, zaplatili sme si rovno 3 noci a môj nereálny rozpočet zakrvácal ešte viac. Večer sme šli na prehliadku mesta a parkov. Všade sa v plnom prúde oslavovalo, tancovalo a spievalo. Na večeru sme si dali miestnu špecialitu, názov si nepamätám, ale bola to zmes mäsa a slížov, ktorá sa piekla priamo na stole a bolo to jemne pikantné(864 Yen). 219,2 km.

6.8.2017

Raňajky v hotely za 1400 Yen som odmietol, ale Malcom vybavil polovičnú cenu 700+700. Znovu bolo neznesiteľné teplo. Najprv sme si pozreli Hiroshima Castle. Okolie bolo nádherné, vodná priekopa oddeľujúca park s hradom od okolitého mesta. Samotný  zámok je tiež krásny, ale iba zvonku. Vnútri boli síce exponáty, ale celé to pôsobilo strašne umelo, aby tam aspoň niečo bolo. V centre pred múzeom boli davy ľudí, kládli vence a modlili sa. Múzeum nie je až tak veľké, ale zato 3D animácia  a fotografie nedokážu človeka nechať chladným k tomu, čo sa tu odohralo. Cestou do  hotela sme hľadali banku, neviem prečo, ale opäť bola nedeľa a všetko zatvorené. Poobede sme sa pobrali na 25 km vzdialený ostrov Mijajima, ktorý je zapísaný v svetovom dedičstve UNESCO. Po 2 km sa Malcolm otočil, že on so mnou nepôjde, lebo začalo popŕchať. Prišlo mi to komické, že človek, ktorý býva v Londýne sa otočí kvôli dažďu. Ja som pokračoval sám a po 5 minútach dážď ustal. Cesta bola bezplatná, ale zato som dal 5 dolárov za parkovanie v prístave. Plavba trajektom netrvala ani 10 minút a už som mohol obdivovať všadeprítomnú krotkú zver a najväčšiu atrakciu, ktorou je brána Tori, ktorá patrí k najfotogenickejším v celom Japonsku. Postupne som si prešiel všetky pamiatky a svätyne a zamieril cez Momijidani park k lanovke. Tajne som dúfal, že nebude kvôli predpovedi počasia zatvorená. Tentokrát som toľko šťastia nemal, ale aspoň mám dôvod vrátiť sa. Nakúpil som suveníry a pobral som sa do prístavu. Pri pohľade na hodinky som zhodnotil, že mám ešte dostatok času a prešiel som si všetku tú nádheru znovu. To už začal príliv a davy turistov boli vodou vyhnaní z okolia brány Tori. Konečne bolo možné spraviť pekné fotky. Vo večerných hodinách som sa vrátil do hotela. Cestou som sa zastavil v japonskom MC Donalde. Je to rovnaké ako v Európe, akurát sa nedá platiť kartou. 48,5 km.

7.8.2017

Dnes som sa venoval plánovaniu a prehodnocovaniu , čo vlastne v Japonsku chcem vidieť. Pôvodné plány prejsť aj ostrov Kjušú aj Hokaido som po skúsenosti  s mýtom a s teplotami nad 40 stupňov zamietol. Malcom šiel do mesta popozerať parky a záhrady. Po obede som šiel kúpiť SD kartu do foťáku. V Japonsku sa všetko ťahá do nebies. Nevinná 11 poschodová budova oproti hotelu bola v skutočnosti  obrovské nákupné centrum, ktoré začínalo 3 poschodia pod zemou  potravinami a končilo na streche rýchlim občerstvením. Zaujímavá bola výmena peňazí v banke. Po anglicky nevedeli ani slovo, ale mali na všetko pripravené zalaminované dvojjazyčné papiere a šlo to hladko. Pracovníci banky doslova behali, asi to bolo preto aby bolo vidno ako pracujú. Po 10 minútach priniesli papier s nápisom prepáčte, ešte to chvíľu potrvá, vaše peniaze sa pripravujú. Na záver priniesli zariadenie na prepočítanie a poskladanie peňazí. Neviem či to bolo vhodné na doláre ale o chvíľu sa to zaseklo a všetky doláre vyleteli do vzduchu. Pripomínalo mi to filmovú scénku. Na hotely sme sa bavili o ďalších zastávkach a zhodli sme sa, že sa rozdelíme. Malcom chcel hneď ísť do Nary a ja som mal v pláne viacero zastávok. Večer sme debatovali o svojom zamestnaní, rodinách, názoroch na cestovanie a podobne.

8.8.2017

Po 80 km sme sa rozdelili. Malcom  šiel priamo do Nary a ja som zamieril cez 16 mostov na ostrov Šikoku. Chyba. Prvé mýto bolo 35 € a takto to pokračovalo do večera.

Radšej som to ani  nespočítal, ale  bolo to okolo 130 €. Príroda bola pekná, lemovala pobrežie, sem tam bol tunel. Do Himej som prišiel večer o 18:00, hostel som našiel rýchlo. Na recepcii sa mi smiali, že to na čom som prišiel ani nie je motorka, že oni čakali skúter. Ubytovaný som bol prvý za 2500 Yen a šiel si pozrieť večerné mesto a nakúpiť jedlo. Prvý krát som ochutnal balené sushi zo supermarketu. Bolo celkom chutné, čo sa ale nedá povedať o pive. Večer bol hostel plný a zoznámil som sa s babou, ktorá pricestovala na študentský pobyt z Floridy a keď nemá práve školu, tak cestuje. 425 km.

9.8.2017

Po japonskej vifónke som šiel do hradu. Hoci bolo iba 8:00, zase bolo neznesiteľné teplo. Úprimne bol som dosť sklamaný. Zvonku úplne nádherné a vnútro úplne prázdne, milión schodov a chodilo sa na boso. Pred obedom som sa pobral smer Osaka, v pláne som mal iba 100 km, tak som skúsil vynechať diaľnicu. Bola to čistá hrôza, ale ani vjazd na diaľnicu nepomohol. Mestá Himej, Kobe, Osaka boli spojené do jedného. 97,5 km mi trvalo prejsť cca 4 hodiny. Hostel som našiel rýchlo, parkovanie pred dverami na ulici nebol vôbec žiadny problém. Ubytovať sa dalo až od 16:00, preto som veci nechal v predsieni hostelu a šiel do mesta. Teploty v poobedňajších hodinách neklesla pod 37 stupňov. Do Osaka castle to bolo ďaleko, cca 5 km. Cestou som sa zastavil pri predajniach ako Lamborghiny a Mclaren. Po skúsenostiach z Himej a Hiroshimi som sa kochal exteriérom a dnu som nešiel. Na preplnenom nádvorí pred hradom bolo vidno Geishe, ale aj pouličných umelcov, ktorí svojimi kúskami zabávali ľudí. Na večeru som sa zastavil v reštaurácii, kde sa objednávalo a platilo v automate pri dverách, chvíľu mi trvalo kým som to pochopil. Voda bola na stoloch všade zadarmo. Nezistil som ako sa má jesť polievka, bola v nej jedna mäsová guľôčka a trochu zeleniny. Najskôr som zápasil s paličkami, potom som sa pustil radšej do hlavného jedla. Večer som sa zastavil obzrieť Dotonbori. Naozaj úchvatné mesto. Milión ľudí, malé obchody, ktoré ponúkajú asi všetko čo si človek vie predstaviť a samozrejme blikajúce a svietiace reklamné neóny všetkých farieb. Cítil som sa ako vo filme.  97,5 km.

10.8.2017

Po raňajkách (vifonke) som mal pred sebou iba 36 km do mesta Nara. O necelé 2 hodiny som bol na mieste. Potešilo ma, že Nara nie je taká betónová džungľa ako Osaka. Ubytovanie som našiel rýchlo. Nara deer hostel bol situovaný asi 1,5 km od  turistických pamiatok. Parkovanie priamo na ceste znovu nikomu nevadilo. Ubytovať sa oficiálne dalo až od 15:00, ale ubytovali ma aj skôr a bol som tam úplne sám. Ako prvé som navštívil Nara national museum, kde som sa stretol s Malcolmom a po prehliadke sme si dali čaj. Ja som využil študentskú zľavu, i keď sa im nezdalo že mám 30 rokov a študujem.

 V múzeu bolo zakázané fotiť, tak som všetko kameroval. Neskôr sme sa rozdelili a ja som si to namieril do Todai-ji k najväčšej soche Budhu. Postupne som si prešiel celý Nara park a navštívil väčšinu svätýň. Pri jednej z nich som stretol Helen. Aký je ten svet malý. Prehodili sme pár slov a pokračovali v prehliadke  spolu. Vo večerných hodinách sa konal sviečkový festival. Po celom meste boli rozmiestnené sviečky, ktoré sa po tme zapálili. Na večeru som si dal sushi, ku ktorému som zase nedostal wasabi. Cestu do hostelu som si spríjemnil niekoľkými plechovkami piva, ktoré bohužiaľ za veľa nestáli.

11.8.2017

Pred odchodom som si dal na motorke ešte kolečko cez Nara park. Počasie mi veľmi neprialo a popŕchalo. Cestou do  Kjotó som navštívil poslednú vzdialenejšiu pamiatku. Vstupné bolo 800 Yen a tu už môj Isic neuspel. Mal som dostatok času a tak som si povedal, že to skúsim mimo diaľnicu. Bola to chyba a 73 km mi trvalo prejsť 2,5 hod. Ako prvé som navštívil Fushimi Inari – Taisha. Vďaka maps.me som sa nedopatrením dostal na chodník a vyšiel rovno vedľa hlavnej svätyne Inari, tak som tam rovno aj zaparkoval. Púť na vrchol hory lemuje takmer 32000 tori brán, ktoré sú darom od rôznych spoločností. S narastajúcou nadmorskou výškou rástli aj ceny a počet turistov. Svätyne boli dosť podobné, tak som to v polke vzdal a vrátil sa . Bookol som si super hostel v centre. Parkovať sa dalo opäť na ceste. Jedinou chybou bolo, že som si bookol posteľ na ženskej izbe. Argument, že mne to nevadí neobstál, tak isto ani ponuka, že sa kludne vyspím aj v spoločenskej miestnosti na gauči.  Recepčná mi dala heslo na wifi a pokúšal som sa hľadať niečo iné. Všetko cenovo dostupné bolo obsadené. Najlacnejšie ubytovanie 37 € na noc bolo v Arashiyama guest house aj s parkovaním v cene. Bolo to neďaleko známeho bambusového lesu Arashiyama. Recepčná bola stará pani, ktorá nedokázala pochopiť ani slovu booking. Na šťastie mladý chalan, ktorý bol hosť, rozumel aspoň tomu jednému slovu. Po pol hodine pokúšania sa o komunikáciu prišiel asi majiteľ.  Zo začiatku bol celkom chápavý, vypýtal si  číslo rezervácie. Problém nastal pri otázke kde je parkovacie miesto. Odviedol  ma 350 metrov od ubytovania a oznámil mi že to bude 8 € na noc a je to garáž. Po príchode na miesto to bola trávnatá plocha, niekde v bočnej uličke. Už som bol nervózny a jeho „super“ ponuku som odmietol a vrátil sa pred hostel a zaparkoval na chodník. Chcel som sa zložiť na izbu, osprchovať sa a ísť na moto do mesta. Komunikácia sa zúžila na 2 slová  MOTO NO , a ukazovali prekrížené ruky. Bolo mi jasné, že tam nemám parkovať. Najskôr som rukami ukazoval, že si chcem veci odniesť na izbu a potom idem preč na motorke. Nič. Ďalší pokus bol, že som vybral uterák a mydlo a pridal k tomu slová duš, shower, ale nezabralo. Už aj cvičená opica by pochopila, čo chcem. Mal som dojem že chodník, na ktorom stojím, ma pomaly začal odnášať do izby lebo aj ten to pochopil, ale oni nie. Vybuchol som, oprášil som 2 mesiace nahlas nevyslovované expresívne slová a slovné spojenia a na plné ústa som ich poslal do.....  Očividne to zabralo, lebo sa schytili a odišli a ja som šiel sám do izby. V podvečerných hodinách som sa šiel poprechádzať do bambusového lesu. Hoci to bolo neďaleko, šiel som tam na moto, pretože som stále nemal vyriešené parkovanie. Vstup do lesa je dosť nenápadný. Samotný les ma veľmi nenadchol. Čakal som niečo oveľa väčšie. Po zotmení som sa poprechádzal popri rieke, navštívil malú vlakovú stanicu, ktorá bola krásne ozdobená a vysvietená. Na večeru som si kúpil sushi zo supermarketu a pivo. Parkovanie som našiel asi 20 m od hostelu medzi cestou a parkoviskom na území “nikoho“. 73,2 km.

12.8.2017

O 8:15 som sa pobral k prvej vzdialenejšej pamiatke, do Zlatého pavilónu. Navigácia po update prestala fungovať a tak som šiel viac menej naslepo. Hneď po otvorení, o 9:00 bolo všade plno turistov. Vstupné bolo 400 Yen + parkovné 100 Yen. Prehliadka trvala asi hodinu. Všetko bolo krásne a upravené. Nad modrou hladinou jazera sa týčil Zlatý pavilón. Celý deň bolo neznesiteľné teplo a takmer v každom obchode som si kupoval niečo piť. V centre mesta som našiel parkovanie zadarmo, hneď vedľa veľkého parku uprostred ktorého sa nachádza Imperial palác. Park je naozaj veľký. Mnoho ľudí sem chodí relaxovať so svojimi rodinami. Pešo som pokračoval do Ni-Jo Castle, kde bolo vstupné 350 Yen. Opäť vnútri nebolo vôbec nič a chodilo sa na boso. Poslednou zaujímavosťou, ktorú som chcel navštíviť, bola štvrť Gion prezývaná aj Geisha štvrť. Bolo to dosť ďaleko a veľmi ma to neohúrilo. Bolo to zopár ulíc, kde sa prechádzali Geishe. Podľa mobilnej aplikácie som nachodil 22000 krokov. Cesta späť do hostela bola dosť komplikovaná, pretože navigácia vôbec nechytila signál. Išiel som po pamäti podľa včerajšej trasy. Orientačným bodom boli kopce, pri ktorých sa nachádzal bambusový les. Zaparkoval som opäť na území nikoho a šiel si oddýchnuť. O pol hodinu ma budila recepčná so starou známou frázou: Moto NO.  Znovu som oprášil slovenský slovník expresívnych výrazov. Just som nešiel na ich parking, ale asi 300 metrov od hostelu bolo platené parkovisko. Za 300 Yen som mal strážené parkovanie. Ujo bol milý a dosť sa ma vypytoval na moju cestu. Vo večerných hodinách som nakúpil suveníry a ochutnal miestnu špecialitu, korenené mäso na špajdli.  25,7 km.

13.8.2017

Navigácia opäť nemala signál a chvíľu trvalo kým som sa vymotal z mesta. Po  výdatnom obede v japonskom McDonalde som pokračoval do JapanRail múzea. Vstupné bolo 1000 Yen. Musím veľmi pochváliť expozíciu. Od najstarších vlakov až po najmodernejšie vlaky typu šinkanzen a maglev tam mali všetko. Po obvode budovy sa nachádzali rôzne súčasti vlakov s popisom a názornými ukážkami čo ako funguje. Dokázal by som tu stráviť niekoľko hodín, ale čas ma tlačil. Ďalšou zastávkou  bolo mesto Iwata, ktoré žije motorizmom. Nachádza sa tu totiž továreň a múzeum Yamaha, ktorá je vlastne cieľom mojej dlhej cesty. Bohužiaľ už dopredu som vedel, že bude práve celý tento týždeň zatvorené. Nevedel som s tým nič spraviť. Skôr som prísť nevedel a neskôr mi to nevychádzalo kvôli ceste domov. Asi pol hodinu som relaxoval na parkovisku a kochal sa pohľadom na továreň a štadión. Pri odchode som zaparkoval pred vjazd do areálu a chcel som sa odfotiť so vstupnou bránou a veľkým nápisom Yamaha. Hneď pribehol vrátnik a s nulovými komunikačnými schopnosťami povedal foto no. Snažil som sa mu po anglicky vysvetliť že idem zo Slovenska 15000 km sem pred továreň na motorke Yamaha. O chvíľu zopakoval foto no. Tak som to definitívne vzdal. Verím tomu, pokiaľ by som bol v Rusku, isto by som vybavil súkromnú exkurziu a každý by sa o mňa zaujímal. Ale tu som v Japonsku, preto som mu pekne po slovensky povedal: Mám ťa na háku, prejdem sem za cestu o pár metrov ďalej a aj tak sa tu odfotím, OK? Odpovedal - foto no, OK. Takže sme boli dohodnutí.  Po niekoľkých fotografiách som pokračoval v ceste. Čím bližšie som bol k hore Fuji, tým bolo počasie horšie a navyše sa začalo stmievať. Prejazd cez Fuji za šera a sústavného dažďu nebol veľmi príjemný. Neskôr sa pridala aj hmla a mal som o zábavu postarané. K tomu sa ešte navigácia rozhodla povodiť ma po najhorších a najužších cestách v Japonsku. Myslel som si, že v preľudnenom Japonsku to nie je možné, ale stalo sa 30 km som nestretol ani jedno auto. Ubytovanie som mal zjednané v mestečku Fujiyoshida, v ktorom sa nachádza zábavný park Fuji-Q Highland. Asi 100 metrov od hotela sa navigácia rozhodla, že ešte nemám dosť a vyviedla ma na diaľnicu. Uvedomil som si to až pri mýtnej bráne, odkiaľ som sa už nevedel vrátiť. Tak som zaplatil cca 8 € a 18 km čakal na prvý výjazd. Bol som tak nasr.... , že keby som neni v Japonsku, tak ten mobil aj s navigáciou rozdrvím na prach. Pre istotu cestou späť nebol zase vjazd. Tak som šiel 18 km cez mesto. Napokon okolo 22:00 sa mi podarilo ubytovať v hoteli Capsule Inn, a pre motorku som našiel super kryté parkovanie hneď vedľa hotelu. Z hotelu, ktorý som poznal iba z internetu som bol nadšený. Cena bola síce dosť vysoká 4800 Yen, ale bol to zážitok. Všetko bolo na kartu. Najskôr som si ju musel v automate aktivovať a zaplatiť, potom som šiel do mužskej časti ubytovania. K dispozícii je veľká skrinka na veci. Na izbe sa nachádza asi 20 poschodových kapsúl. Výška je asi 1,4 metra a dĺžka 2,2metra. Je to vlastne plastová bunka  vybavená svetlom, ventiláciou, USB portami pre nabíjanie. Miesto dverí je na prednej strane roleta. 489,2 km.

14.8.2017

Dnes som mal na pláne oddychový deň v zábavnom parku. Hoci som tam šiel hneď po otvorení, bolo tam už veľa ľudí. Vstupné bolo 1500 Yen a každá atrakcia sa platila zvlášť. Mal som v pláne navštíviť iba 4 TOP atrakcie.  Prvou bola Eejanaika dĺžka 1153 metrov, maximálna rýchlosť 126 km/h. Je to dráha, ktorá má najviac otočiek na svete. Čakacia doba aj keď som sa predbehol, bola cca 2 hodiny. Samotná jazda trvala asi 1 minútu. Počas čakania som naivne vymýšľal ako si pripevním GoPro, aby mi nevypadla. Samozrejme guma uviazaná o ruku a kameru neprešla. Pred jazdou sa musel každý vyzuť a vyprázdniť obsah vreciek. Celkom som vyhladol a preto som si dal mini kebab za 500 Yen. Druhou atrakciou bola novinka 2017 Dododonpa. Dĺžka 1244 metrov maximálna rýchlosť 180 km/h, ktorá je dosiahnutá za 1,56 sec. To zrýchlenie bolo fakt sila. Mal som pocit, že mi oči vylezú cez zadok. Bohužiaľ okrem zrýchlenia to bola nuda. Štart jeden loping a koniec. A na toto sa čakalo cca 3 hodiny a to som asi polovicu radu predbehol. Čakanie som si krátil spisovaním podrobného zoznamu vecí, ktoré sú v kufroch a budú spolu s motorkou prepravené do Nemecka. Na obed som si dal predraženú pizzu a pokračoval  v celodennom čakaní. Kvôli záberom parku z výšky som navštívil menej adrenalínovú atrakciu ruské kolo. Poslednou atrakciou, ktorú som stihol bola Fujiyama, prezívaná tiež kráľ horských dráh. Dĺžka 2045 metrov, výška 79 metrov a maximálna rýchlosť 130 km/h. Zvečerievalo sa, vychutnal som si pohľad na vysvietený park z výšky 79 metrov a pobral som sa späť do hotelu. Mrzí ma, že som nestihol jedinečnú atrakciu Takabisha, ktorá svojim maximálnym sklonom klesania 121 stupňov je svetovým unikátom. Keď si to tak zhrniem, vozil som sa dokopy aj s ruskym kolesom 10 minút a v radoch som stál 8 hodín. Škoda, že celý deň bola hora Fuji zahalená mrakmi, ale aspoň nepršalo. 

15.8.2017

Ráno som sa posilnil noodlami v hoteli. Za zlého počasia som odchádzal smer Matsumoto, kde som si pozrel hrad a jeho okolie. Ďalšou zastávkou mala byť wasabi farma. Navigácia ma chcela zase oblbnúť, že mám ísť na diaľnicu a o 1 km dolu. Vedel som, že tam zjazd nebude. Vedľajšia cesta ma viedla pomedzi polia a zopár domov. Nakoniec som sa dostal na štrkovú cestu na hrádzi , ktorá viedla popri rieke. Už som tušil, že sa asi nikam nedostanem. Síce som šiel popri poliach, kde sa wasabi pestovalo, ale na farmu som sa nedostal. Cesta skončila

v lese, kde sa zlievali dve rieky. Začalo pršať, tak som to vzdal a nabral smer Nagano. Bol som milo prekvapený. Hoci od olympiády uplynulo 19 rokov, všetko je upravené a zachovalé, ako by to bolo včera. Navštívil som štadión a okolitý park so sochami a pamätnými tabuľami. Dnes som mal ubytovanie zajednané v mestečku Yamanouchi, ktoré je známe vďaka termálnym prameňom a neďalekého parku s opicami. Cesta viedla cez hory a údolia, cez peknú prírodu, konečne žiadne diaľnice a mýto. Chcel som si nakúpiť potraviny, preto som zastavil pri veľkom nákupnom centre. Spravil povinný rituál,  helma tankvak atd. a šiel dnu. Na moje prekvapenie som zistil, že to je iba elektro. Podvečer som našiel hotel. Pripadal som si, ako keby som vážne na dovolenke, a nie na moto tripe. Časť mesta pozostávala iba z hotelov, z ktorých mal každý  termálny prameň. Vedľa hotela bola garáž, ktorú mi milá recepčná zadarmo ponúkla. A bola to naozaj garáž, nie iba trávnatá plocha ako v Kjotó. Večer to tu naozaj žilo. Takmer každý tu nosil dreváky a kimono. Vo večerných hodinách sa priamo pred hotelom konala karaoke show. Každý dostal niečo pod zub a malé pivo. A myslím naozaj malé, plechovka mala 1,35 deci. Bolo to asi bolestné pre tých, čo vydržali do konca. Celkom som sa čudoval, že takmer všetci mladí Japonci spievali tak pomalé a nudné pesničky, že by pre nich najhoršia a najpomalšia vyhasnutá slovenská popová hviezda mohla byť dead metalový vzor. Zlatý klinec programu bolo podanie hitu Bohemian rhapshody od dvoch francúzskych turistov v ružových kimonách. Čudujem sa, že nevyschli termálne pramene v okolí 100 km. Na večeru som si dal špagety s ančovičkami a prvé a posledné čapované pivo za 700 Yen. Príjemný večer som zakončil nočným kúpaním vo vonkajšom bazéne, s horúcou termálnou vodou a plechovkou piva. 266 km.

16.8.2017

Za slnečného počasia som navštívil Monkey park, vstupné bolo 800 Yen. Bolo tam veľmi veľa voľne žijúcich opíc, ktoré sa vôbec nebáli. Síce sa nekúpali, ale zato predvádzali pekné kúsky. Keď dostali jablko, najskôr si ho poutierali, až potom ho zjedli. Cesta smer Nikkó bola perfektná, nie nadarmo sa tomu hovorí Japonské Alpy. Užíval som si dokonalú cestu a zákruty. Moje nadšenie prekazila padajúca hmla a zima pod sedlom. Podľa zápachu síry som zistil, že prechádzam cez aktívnu sopku. Pršalo mi až po Nikkó. Ubytovanie bolo priemerné, ale čo bolo dôležité, mali perfektný prístrešok pre motorku, takže ani dnes som nemusel nosiť kufre dnu. Podvečer som sa šiel poprechádzať do mesta. Nič zaujímavé tam nebolo, tak som si dal aspoň večeru – omeleta s kari ryžou. Pamiatky už boli pozatvárané, no aspoň som sa medzi nimi poprechádzal. Nepríjemný dážď sa postaral o nepodarené fotky. Po tme som sa vracal 2,5 km na ubytovanie. Jediným spestrením bolo pozorovanie tréningu bojových umení. Ďalší hotel, ktorý nemal sprchy ale iba Osen(kúpele), spoločné pre ženy a mužov. 198,7 km.

17.8.2017

Ráno som navštívil pamiatky, kombinovaný  lístok za 900 Yen neobsahoval vstup do hlavnej pamiatky. Tá stála ďalších 1000 Yen, dosť ma to nahnevalo, ani som tam nešiel. V Japonsku sa rekonštrukcie pamiatok robia tak, že okolo celej pamiatky postavia obrovskú halu. Samozrejme všade vnútri bol zákaz fotiť, tak som všetko kameroval. Cesta do Tokia bola plynulá. O 12:30 som už bol ubytovaný v hosteli Azalea. Pol hodinu som behal od prízemia po strechu. Izby boli otvorené, ale nevedel som nájsť nikoho z recepcie. Napokon ma ubytovali, a ja som ich poprosil aby mi vytlačili elektronickú letenku. Býval som neďaleko stanice metra s názvom Komagome. Bola to malá stanica a preto tam bolo písané iba po japonsky. Nakoniec som o pomoc požiadal personál, ktorý mi ochotne poradil, ako sa dostanem k Tokio Skytree. Je to najvyššia budova - veža v Tokiu 634 metrov. Za symbolickú sumu 2060 Yen ma výťah vyviezol na výhľadňu vo výške 350 metrov. Výhľad na mesto bol úžasný, budovy, pamiatky, parky všetko bolo vidno naraz. Kam len oko dovidelo, stále bolo mesto. Neďaleko sa nachádzala svätina Senso-ji, ktorú som taktiež navštívil. Červená drevená budova so zlatými ornamentmi bola pekne nasvietená v noci. Pred odchodom do hotelu som ešte nakúpil suveníry na neďalekej promenáde.155,4 km.

18.8.2017

Na raňajky som si dal pizzu a pripravoval veci, ktoré pôjdu s motorkou domov. Okolo obeda som sa bez navigácie vybral do prístavu. Stál som každú chvíľu a hľadal na mape kde vlastne som. Najväčšou prekážkou boli cesty, ktoré išli niekoľko stoviek metrov nad sebou. Vôbec som nevedel, či mám byť na hornej alebo spodnej. Zaparkoval som pred budovou prepravnej spoločnosti Interfracht, kde ma už očakávala Reina, s ktorou som komunikoval niekoľko mesiacov. Pred budovou ma zastavil pán v obleku, či nepotrebujem pomoc. Prehodili sme pár slov. On zistil, že som blázon zo Slovenska, čo prišiel na motorke. Ja som sa zase dozvedel že je japonský tradičný bubeník. V tej chvíli som nevedel, čo to znamená, no doma som zistil, že to bude asi známa osobnosť. Na internete je kopec jeho fotografií s rôznymi japonskými osobnosťami, dokonca aj z pápežom. Po papierových formalitách sme s Reinou prešli k cene, ktorá mala byť 1500 € za prepravu z Tokia do Hamburgu. Neskôr bola zvýšená na 1800 €. Nakoniec mi oznámila, že  colné konanie a vykládka v Hamburgu bude stáť ďalších 500 €. Snažil som sa jej  vysvetliť, že sa cítim ako idiot. Komunikoval som s ňou od februára a dokola sa pýtal na to isté: konečná cena za prepravu so všetkými poplatkami a taxami. Povedala, že skúsi niečo spraviť. Letmo mi pri motorke skontrolovala podľa zoznamu obsah kufrov a mohol som ísť do prístavu. Našťastie jej nevadili moje prázdne benzínové kanistre. Najskôr chcela, aby som ich zahodil. No po dôkladnom 10 násobnom umývaní a vyplachovaní v sprche hostelu som si ich mohol nechať. Prístav bol  obrovský, bolo to niečo ako mesto v meste. Našťastie navigácia tentokrát fungovala, a našiel som to rýchlo. Najprv som zablúdil o budovu vedľa. No ľudia z Interfrachtu si ma našli a usmernili. Motocykel som priniesol s minimálnym množstvom benzínu. Všetok obsah z oboch kufrov, som musel vyložiť na paletu, kde bol zdokumentovaný. Kombinézu sa mi podarilo natlačiť do kufrov, prilbu som pripevnil na vrch kufru, odpojil akumulátor a hotovo. Trochu sa im nepozdával obsah flaše z Južnaj Kórei. Reina povedala, že 3 dl alkoholu nie sú problém, no tu sa im to už nepáčilo. Navrhol som im teda, že to hneď teraz radšej vypijem, ako by mi to mali na colnej kontrole vyhodiť. Vyvalili na mňa oči: nie, nie to je ok,  je to v poriadku a chlapík tú fľašu akože schoval do oblečenia v kufroch. Napriek tomu, že motocykel nebol zamknutý, a bez akumulátoru bol vlastne nepojazdný, musel som nechať kľúče od motorky aj kufrov v zapaľovaní. Vraj možno colná kontrola bude chcieť vybaliť obsah kufrov. Bol som dosť nervózny, pretože ak to niekto otvorí a vyberie von, nie je šanca aby sa im to podarilo zbaliť naspäť. Motorku som odstavil do skladiska, dostal som jeden pochybný papier s razítkom a mohol som ísť. Boli natoľko milí, že ma odviezli na najbližšiu vlakovú stanicu. Mal som kopec času, a preto som pokračoval po potulkách mestom pešo. Cez veľký park, ktorý sa nachádza na streche budovy som pomaly smeroval k Tokio Tower. Jednu výškovú budovu som už navštívil, preto som  si túto pofotil iba z vonku a pokračoval do Shiba parku, ktorý sa nachádzal oproti. Poprechádzal som sa medzi pamiatkami a pokračoval pešo do centra. Obdivoval som výškové budovy a parky. Všetko je také čisté. Ľudia odklepávajú popol z cigariet do sáčku, ktorý si nosia so sebou. Cestou som mal ďalší park s názvom Hibiya, v ktorom sa konal pivný festival. Nachádzali sa tu pivá z celého sveta. České zastúpenie tu mal Budweiser. Okrem neho bolo možné ochutnať nemecké, turecké, belgické, iránske a iné pivá. Bol tu ale problém. Aj keď som mal obrovskú chuť na pivo, 7 € za malé pivo som nebol ochotný dať. Pokračoval som cez veľký park, v ktorom sa nachádza Imperial palac. Všetko bolo už zatvorené. Prehliadku som si naplánoval na ďalší deň. Posilnil som sa pizzou a pokračoval na okraj štvrti Akihabara, prezývanej aj elektronickou štvrťou, odkiaľ som šiel metrom do hostelu. 20 km.

19.8.2017

Doobeda som sa dobre vyspal a potom som šiel za pamiatkami do mesta. Ako prvé som si obzrel halu Nippon Budokan a múzeum vedy. Bohužiaľ som prehliadol, že toto múzeum je skôr pre deti. Exponátov bolo veľa od automobilov cez vedu, prírodu až po vesmír. Všetko aj z názornými príkladmi a tvorivými dielňami  pre deti. Cez veľký park plný rôznych druhov kvetov a rastlín som sa presunul pred Imperial palac, do ktorého ale vstup nie je možný. Metrom som sa odviezol na konečnú zastávku Ginza line, ktorou je Shibuya. Moju prechádzku prerušil brutálny lejak, pred ktorým som sa schoval  v sushi bare. Konečne som natrafil na poriadny sushi bar. Všetko bolo elektronické a automatické. Pri vstupe som dostal chip s číslom miesta. Na monitre som si vybral sushi  a o chvíľku mi  jedlo zastavilo na pásem priamo predo mnou. Prvý krát som sa naozaj prejedol zo sushi. Ochutnal som 8 ks nigiri, 2 ks maki s kaviarom, 2 ks maki so šalátom a 8 ks maki losos. Za toto všetko som platil cca 10 €. Lejak neustal a po ceste sa valil prúd vody. Prvý krát som použil pršiplášť, ktorý som mal z domu. Neviem či som vyzeral tak hlúpo alebo chudobne, ale cestou mi ponúkli zadarmo dáždnik, ktorý sa mimochodom dal kúpiť úplne všade, dokonca aj v potravinách. Keď prestalo konečne pršať pozrel som si sochu psa Hachiko. Ten, kto by ho nepoznal, bol to pes, ktorý chodil 11 rokov čakať svojho pána na stanicu, ktorý v práci zomrel a už sa nikdy nevrátil. Pre Japoncov je Hachiko symbol vernosti a oddanosti. Poslednou atrakciou bola križovatka známa z mnohých filmov. Je to najfrekventovanejšia križovatka na svete. Okrem štandardných 4 prechodov sa nachádzajú ďalšie dva po uhlopriečkach. Keď chodcom naskočí zelená pripomína to film 300. Obrovské masy ľudí sa presúvajú z jednej strany na druhú a križovatka úplne zmizne. Cestou do hostelu nastal zmätok v metre, pretože môj lístok bol platný iba polovicu cesty, kde bolo treba prestupovať. Presun z jedného nástupišťa na druhé bol 500 metrov a nikde nebol automat na lístky. Na zastávke Komagome, kde som vystúpil, nevedel som prejsť cez závory, pretože som mal neplatný lístok. Okamžite si to všimol personál, ktorý sa mi ospravedlnil, že musím doplatiť 70 Yen. Možno by si mali zobrať príklad aj v Bratislave, a nie hneď rozdávať pokuty. To čo som ráno opral a vyvesil na strechu bolo úplne mokré, keďže sa spustil lejak. Večer som si kúpil japonské saké, whisky a pivo, no gurmánsky zážitok to veľmi nebol.

20.8.2017

V poobedňajších hodinách som sa šiel pozrieť na druhú najvyššiu budovu, ktorou je sídlo správy Tokia. (Tokyo Metropolitan Government) v časti Shinjuku. Neďaleko sa nachádzal park Yoyogi, tak som sa rozhodol pozrieť si ho. Je obdivuhodné aké kontrasty sú v Tokiu. Najskôr idem po preľudnenej ulici plnej áut a o 100 metrov v úzkej uličke úplné ticho ako na vidieku. Cestou som zbadal pekne zrenovovaný Mercedes zo 60-tých rokov a starý Harley Davidson flat head z 30-tých rokov. Do príručnej batožiny sa mi asi nezmestí, pomyslel som si, tak nič. Po zotmení som šiel do Electric Town. V nedeľu poobede je táto cesta uzatvorená, kvôli davom ľudí, ktorí sa tu prechádzajú a nakupujú. Je ťažko popísať moje pocity. Nestačil som všetko naokolo pozorovať. Milióny reklám,  obchody s elektronikou, kde je možné kúpiť všetko od najstaršieho nintenda cez segu po najnovši Iphone. Bolo tu kopec obchodov a reštaurácii. Vonku pred nimi slečny oblečené za komixové postavičky  lákajú zákazníkov. Na internete som našiel názov budovy, kde na -3 poschodí  je veľké parkovisko plné tuningových áut.  Možno som tu bol v nesprávnom čase alebo nesprávny deň, ale dokopy tu bolo asi 5 zaujímavých áut a to bolo všetko.

21-22.8.2017

A je to tu posledný deň v Japonsku. O 10:00 som odišiel z hostelu. Mojou poslednou zastávkou bol park Uenoonshi. Navštívil som Vedecké múzeum. Pôvodne som chcel ísť do Národného, ale to bolo zatvorené. Lístok vlakom na 42 staníc vzdialené letisko stál približne 8 eur. Odlet som mal z terminálu č.3. Po 5 hodinovom lete s

om predsa len navštívil Čínu, konkrétne Hong Kong, kde som na 10 hodinový let do Moskvy čakal 10 hodín. Hlavou mi behalo milión myšlienok o tom, ako rýchlo to celé prešlo. Na monitore som sledoval mestá a miesta, ktoré som za mesiac precestoval. A dnes sa za jeden deň vrátim domov. V Moskve bola dosť chaotická organizácia na letisku. Zmenili gate aj terminál odletu do Budapešti. 2x to nejasne vyhlásili do rozhlasu a žiadna zmienka o mojom lete nepadla. Proste ho presunuli na iný terminál a hotovo. Asi hodinu som behal hore dole a zisťoval a hľadal kam mám ísť, keďže číslo gate som kvôli hluku nerozumel. O 2,5 hodiny som sa po rýchlej pasovej  kontrole v Budapešti stretol s Niki, Romanom a Diou.  Cestou do Nových Zámkov som jedol domácu bagetu a pil čapované pivo, ktoré som si u Niki dopredu objednal.

POKRAČOVAT V DALŠÍ KAPITOLE