Cez Rusko do krajiny vychádzajúceho slnka

7.7.2017

Dnes som mal pred sebou menej ako 300 km, preto som sa veľmi neponáhľal. Na balkóne som si uvaril polievku a pomaly pokračoval smer Moskva. Miestami to vypadalo, že slnko a dážď hrajú nado mnou hru kto z koho. Pri vstupe do Moskvy vyhral dážď, ako náhle som si obliekol nepremok, vyšlo slnko a dokola to pokračovalo. Môj tip sa potvrdil, zápcha tiahnuca sa z periférie do centra rapídne skrátila životnosť spojkového lanka, ktoré pri Kremli držalo na troch vlascoch. Niki mi zabookovala pekný nový hostel 150 metrov od Kremla za 7 €. Motorku som zaparkoval tak, aby som mal možnosť schovať sa pred dažďom a pohodlne opraviť spojku. Na izbe som sa spoznal s mladým chalanom z Českej republiky, ktorý študuje geografiu a cez prázdniny je na potulkách Ruskom a kaukazskými štátmi. Chvíľu nám trvalo, kým sme sa začali rozprávať rodnou rečou, pretože on na mňa spustil po anglicky a ja na neho po rusky. V podvečerných hodinách som sa vybral do centra. Najskôr som navštívil Kremeľ a potom Červené námestie. Mal som šťastie a zároveň aj smolu. Šťastie, že práve štartovala Silk Way Rally.

 

A smolu, pretože boli sprísnené bezpečnostné opatrenia. So sebou som si bral tankvak a neuvedomil som si, čo sa v ňom všetko nachádza. Náradie, olej na reťaz, sada na opravu defektov, KO sprej, a tekutý kov, ktorý vyzerá ako plastická trhavina okamžite zaujala policajtov a všetko som to musel nechať pred vstupom na námestie. Maozoleum s Leninom bolo bohužiaľ zatvorené. Atmosféra bola úžasná. Pódium, hudba, ľudia v krojoch, ktorý reprezentovali svoju krajinu a kopec áut, ktoré štartujú Silk Way Rally. Z námestia som šiel do obchodného domu GUM, ktorý je najväčším obchodným domom v Rusku. Na moje prekvapenie, ceny neboli až také vysoké. Kúpil som si sim kartu Megafon s 12Gb internetu za 650 Rubl (10 €).  Na hosteli sme sa do neskorej noci rozprávali s chalanom z Českej republiky o svojich cestovateľským zážitkoch a plánoch. Medzi inými spomenul aj vojenské múzeum v Kubinke a Patriot park, ktoré vraj stoja za to. Bohužiaľ, kvôli problémom na hranici som ich musel vynechať. 255,4 km.

8.7.2017

Dnešný deň nezačal vôbec dobre. Od rána popŕchalo. V podchode som opravil spojkové lanko pomocou opravnej sady. Urobil som zopár fotiek motorky pred pamiatkami a zapol navigáciu smer Nizhny Novgorod. Navigácia sa rozhodla, že sa ešte povozím po Moskve. Začalo silno pršať a skončil som v zápche. Čokoládka, ktorú som na ulici nevedel poriadne dotiahnuť, sa uvoľnila a mal som o zábavu postarané. Rýchlosť bola aj tak kroková, tak som sa rozhodol motorku odtlačiť 600 m podľa navigácie a nájsť prvú benzínku, alebo miesto kde nebude na mňa pršať a znovu opraviť spojku. O pár minút zastavilo pri mne auto, že nech si nastúpim a či nepotrebujem pomoc. Právnik Dima bol na ceste do práce a v tom ma zbadal. Na internete našiel najbližší servis a odprevadil ma tam. Uvedomil som si, že je to možnosť ako sa spoznať s novými ľuďmi a tak som súhlasil. Do areálu Krystalka Moskva to bolo asi 4,5 km. Bolo to strašne zastrčené, po niekoľkých telefonátoch sme to ledva našli. Nové lanko síce nemali, ale aspoň sme poriadne opravili pôvodné. Nechceli veriť že mám na FZ1 87000 km a odfotili si tachometer na pamiatku. Za opravu nechceli nič, tak som im dal aspoň moju nálepku. Stále pršalo a Dima sa ponúkol či nechcem u neho prespať. Bohužiaľ som nemal čas a musel pokračovať ďalej. Odprevadil ma na výjazd z Moskvy, zaplatil mi tankovanie a pozval ma na obed.  Naozaj som nemal slov a nezmohol som sa na viac ako veľké ďakujem. Vymenili sme si kontakty a pokračoval do smer Nizhny Novgorod. Všade boli veľké zápchy, pretože z troch jazdných pruhov opravovali dva. Kľučkoval som medzi autami ako to len šlo s mojou šírkou 108 cm. Do mesta som dorazil okolo 9 hodiny večer a hneď našiel ubytovanie. Problém bol ale v tom, že mali plno. Dážď neutíchal a ja kompletne premočený som pokračoval po tme v hľadaní ubytovania. Ako som sa neskôr dozvedel, v meste bol nejaký koncert a preto všetko bolo buď drahé alebo obsadené. Na pumpe mi poradili skratku k hotelu. Skratka bola hore kopcom totálne rozbitou cestou, kde boli 30 cm hlboké jamy a celá šírka cesty bol momentálne veľký potok.  Fakt som toho mal dosť. Hotel, ktorý mi poradili  bol 4* a izba stála cez 70 €. Tak som pekne pokračoval ďalej a po mne tam zostali iba blatové stopy a kaluže vody na mramorovej podlahe. Asi 15 km za mestom som našiel hotel, ktorý bol zatvorený kvôli svadbe. Fakt som mal dosť a premýšľal som ako to ráno otočím domov a kašlem na to. Pýtal som sa sám seba, načo je toto dobré. Výmole na ceste v kombinácii s nákladnými autami mi každú chvíľu spôsobovali dokonalú sprchu v podobe dvojmetrových vĺn. Nocľah som našiel 25 km za mestom, bola to Baza Otdykha. 477,2 km.

9.7.2017

Ráno bolo slnečno. Musel som spraviť jednu technickú úpravu batožinového priestoru pre nepremoky(kanalizačných rúr). Boli až príliš dobre utesnené, bohužiaľ iba odspodu a predo bolo v každej asi pol litra vody. Momentálna funkcia bola meranie zrážkovej činnosti v Rusku. Potreboval som z toho opäť batožinový priestor, tak som odspodu spravil zopár dier pomocou nahriatej ihly. Nervozita upadla a rozhodol som sa, že Nizhnemu Novgorodu dám ešte šancu a vybral som sa do centra. Najprv som trochu blúdil, ale nakoniec som našiel super parkovanie hneď pri Volge. Cez 500 schodov som sa úspešne prebojoval do Kremľu, kde sa nachádzal večný oheň, vojenská expozícia a kostol. Opäť začalo pršať.  Na obed som si dal pizzu a pobral sa k motorke. Ďalším cieľom bolo mesto Kazaň. Cestu mi znepríjemňovali niekoľko kilometrové kolóny, kvôli prerábke cesty a dážď. Podvečer som stretol starší manželský pár z Talianska, ako inak na GS 1200. Boli veľmi zvláštny. Najskôr som oslovil ženu, ktorá ma skoro zabila pohľadom a potom muža, ktorý ma vyobjímal a odfotil sa so mnou. Netuším, ako cestujú, ale po rusky, anglicky nevedia ani slovo. Jediné čo som sa dozvedel bolo, že ich cieľom je Novosibirsk. Za slnečného počasia som sa okolo 18:00 dostal do Kazane. Už na prvý pohľad sa mi mesto zapáčilo. Žiadne zápchy, pekné prehľadné mesto. Do 10 minút som bol pred hotelom, ktorý mi Niki našla cez booking. Vo večerných hodinách som šiel na prechádzku mestom, síce bolo všetko zatvorené, ale zato krásne osvetlené. Kazaň má naozaj čo ponúknuť - mešita, prezidentský palác,  rôzne kostoly a ministerstvo poľnohospodárstva so stromom uprostred vchodu. Prechádzku mesta som ukončil pizzou a čapovaným kozlom. 438,1 km.

10.7.2017

V dopoludňajších hodinách som si ešte raz pozrel centrum mesta a navštívil mešitu, múzeum a nakúpil suveníry. Na izbe som si uvaril cestoviny a o 12:00 som sa pobral smer Izhevsk. Cestou z mesta som sa zastavil pri Kazan family center. Nechcelo sa mi vyzliekať a zamykať motorku, tak som chodil v kombinéze  s tankvakom a úplne som sa spotil. Najviac ma zaujali sochy drakov, ktoré sú okolo celej budovy. Za mestom sa opäť spustil lejak, neskôr bolo slnečno. Cesta prebiehala pomaly, pretože Rusi opravujú naraz 10 km úseky.  Pred mestom Izhevsk sa kvalita dosť zhoršila. Krajina sa zmenila a ubudol počet benzínok. V meste som mal v pláne navštíviť múzeum Kalašnikov, ale bohužiaľ bolo zatvorené, tak som pokračoval ďalej. Na benzínke som sa zakecal s milou pumpárkou, ktorá sa dosť zaujímala o moju cestu a poradila mi neďaleký hotel. Ubytovanie stálo 500 Rub s tým, že môžu ku mne na izbu niekoho dať. 438,3 km.

11.7.2017

Ráno som vstával neskoro, kvôli časovému posunu. Bol krásny slnečný deň, toto počasie vydržalo asi 100 km a mohol som sa znovu obliekať do nepremoku. Na benzinke som si dal hot dog , pani pumpárka vedela pekne po anglicky, škoda že ja nie. Asi 20 km pred Perm som práve predbiehal kamión a druhý šiel oproti. Práve v najlepšom vypovedalo službu palivové čerpadlo. Len pre pripomenutie, originálne čerpadlo vydržalo cca 80000 km. V Tajikistane sme kúpili čínsku náhradu a doma som objednal kvalitné čerpadlo z USA s doživotnou zárukou a 5 násobnou cenou ako to čínske.Vydržalo až 5000 km. Na okraji cesty vedľa zvodidiel som sa pustil do opravy. Hlavnú úlohu hralo opäť 20 eurové čerpadlo z Tajikistanu. Oprava mi trvala asi 20 minút, keďže to mám už dosť nacvičené. Spoločnosť mi robili desiatky kamiónov, ktoré okolo mňa jazdili cca 120 km/h. Moje plány sa trošku zmenili, veľmi som staro-novému čerpadlu neveril, keďže už malo za sebou asi 2x toľko km ako to kvalitne z USA. Preto som zamieril do prvého servisu s predajňou autodielov v meste Perm. Nepýtal som si čerpadlo na Yamahu, ale na Toyotu Yaris, ale ani to nemali, pretože to bola predajňa dielov na nákladiaky. Pohostili ma čajom a keksíkmi, za 20 minút bol chalan na bicykli z mesta naspäť a mal aj nové čerpadlo. Pôvodná cena bola 2100 Rub, no mal som iba 1800 Rub tak mi dali ešte aj zľavu a vyfotili sa so mnou. Pôvodne som centrum chcel vynechať, ale potreboval som vybrať hotovosť. Zaparkoval som pri rieke, prešiel si nábrežie, odfotil známy nápis.  Znovu sa spustil lejak, tak som voľný čas využil na obed. Pri motorke ma už čakal Igor, ktorý obdivoval nálepky na kufroch a vypytoval sa ma na cestu . Cez leto bol na dovolenke na Slovensku a v mladosti žil 1 rok v Prahe. Znovu som dostal pozvanie na nocľah. Aj tentokrát som to odmietol, pretože som mal meškanie kvôli palivovému čerpadlu. V centre boli veľké zápchy,  jedna z hlavných ulíc bola rozkopaná a uzatvorená. Takže som stratil ďalších 45 minút. Mojou ďalšou zastávkou mal byť  gulag – Perm-36. Bolo neskoro a vstup som nestihol, aspoň som si obzrel kde to je a šiel do najbližšieho mesta, kde bol motel. Za 1200 Rub som dostal veľkú trojposteľovú izbu. 443,3 km.

12.7.2017

Ráno som sa pokúšal variť a súčasne písať denník, čo bola dosť chyba. Denník som síce napísal, ale raňajky neboli a spálenina na hrnci bude asi večnou pamiatkou. Pôvodne to mali byť šampiňónové cestoviny, no bolo tam akosi priveľa primesy uhlíka. Cestou do Perm – 36 som zazrel pokazené auto, ktoré malo ako vzperu  na kapotu použitú pušku. Vstup do táboru bol 700 Rub. Ako jediný turista som mal súkromnú exkurziu a mohol som si vybrať či ju chcem po rusky alebo anglicky. Samozrejme som zvolil ruštinu.

 

Tábor mal 3 etapy, posledná bola politická. Väznili tu básnikov a politikov. Títo boli oddelený vo vzdialenejšom tábore. Mali maličkú celu a oproti cez chodbu mali dielňu, kde vyrábali vyhrievacie špirály. Všetky okná mali zatemnené. Raz za týždeň ich pustili do miestnosti bez strechy na slnko. Bežný väzni sa venovali ťažbe dreva, 6 metrov kubických na osobu za deň. Ak nemali žiadny trest, mohli mať 2x za rok návštevu. Bol to naozaj silný zážitok, ktorý bol umocnení tým, že som bol sám. Okolo obeda som sa pobral smer Jekaterinburg. Mal som na výber vrátiť sa do Permu cestou, ktorou som prišiel, alebo ísť inou cestou. Zvolil som si inú cestu, ktorá bola dosť rozbitá, až pokiaľ sa nenapojila na hlavnú cestu medzi Permom a Jekaterinburgom. Okolie tvorili prevažne lesy. Ďalšou zastávkou bol hraničný kameň medzi Európou a Áziou. Na druhý pokus som ho našiel, ale z neznámych dôvodov som k nemu prišiel z Ázijskej strany. V Jekaterinburgu som pomocou navigácie rýchlo našiel hostel a ubytoval sa. Hostel bol na prvom poschodí činžiaku, takmer v centre. Cena 500 Rub bola prijateľná, na izbe nás bolo 6. V podvečerných hodinách som si pozrel centrum mesta. Bolo to naozaj pekné a žilo to tu. Kopec ľudí, stánky z občerstvením, pouličný umelci, fontány a lode premávajúce sa po jazere. Cestou na hostel som našiel pešiu zónu, kde bolo veľmi veľa bronzových sôch.  475 km.

13.7.2017

Večer som šiel spať prvý a ráno som zase vstával prvý. Za svetla som si ešte raz prešiel takmer prázdne centrum. Kúpil som si raňajky a najedol sa v neďalekom parku. Cestou z mesta som sa zastavil na cintoríne, kde majú svoje hroby mafiáni. Miesto jednoduchých náhrobkov majú obrovské mramorové náhrobné kamene, kde sú vyobrazený v životnej veľkosti aj so svojím majetkom, domom, autom alebo domácim zvieraťom. Cestou do mesta Tyumen som stretol motorkára, ktorý ma chcel pozvať na obed. Pôvodne som mal isť cez mesto Chelyabinsk, ale trošku som upravil plány a mesto vynechal. Krajina sa nádherne otvorila, zrazu som mal pred sebou obrovské trávnaté lúky kam len oko dovidelo. Všade bolo veľmi veľa komárov a hmyzu. Hotel som našiel uprostred ničoho, za 350 Rub trojpostelová izba.  Recepčná si chcela ofotiť môj pas, čo bolo dosť časté a bežné. Nechápem načo si ale fotila každú jednu stránku. Hneď vedľa bola reštaurácia, tak som si doprial teplé jedlo a studené pivo.  502,7 km.

14.7.2017

Pri odchode som si všimol, ako sa turisti fotia s motorkou. Bolo 10:00 a slnečno. Krajina bola stále monotónna, luky, lesy, močiare. Míňal sa mi benzín a benzínka nikde. Zastavili pri mne Nemci, ktorí sa vracali z Mongolska. Povedali mi, že benzínka je vzdialená 25 km, no bola však zatvorená. Po 50tich km som konečne dotankoval. Stretol som dosť motorkárov, ale väčšina išla v opačnom smere. Zase sa rozpršalo. Ako som sa fotil s tabuľou mesta Omsk, prihovoril sa mi Sergej – mladý fotograf a dohodli sme si večer stretnutie v centre. Periféria mesta bola dosť špinavá a rozkopaná. Moto sa začala prehrievať, musel som doliať 0,4 l chladiacej kvapaliny. Hotel bol 800 m od centra. Bol veľmi starý, no ešte staršia recepčná ma ubezpečovala, že to je jediný hotel v meste s teplou vodou. Kapacita bola asi 300 ľudí a bol som tam sám. Na otázku, či chcem samostatnú izbu alebo lacnejšiu a možno niekoho ku mne dajú, som mal jednoznačnú odpoveď. V centre som si pozrel všetky známe pamiatky. Večer som sa stretol so Sergejom a jeho kamarátmi a šli sme na pivo. Trošku sme sa nepochopili, pretože ma chcel fotiť v centre s motorkou a ja som už vypil nejaké to pivo. Tak ma pofotil aspoň bez motorky. Na hotel som sa vrátil pred polnocou. 480,3 km.

15.7.2017

O 8:00 som vyrazil z hotela. Pred odchodom som sa ešte zastavil vo Victory parku. Už mi to začalo pripadať všetko rovnaké. Jazierko alebo aj nie, pomníky, vojenské pamätníky a na konci veľká socha, asi Mať Sibír a večný oheň. Von z mesta som sa dostal vedľajšou cestou a asi 20 km som poblúdil kvôli zlému značeniu. Hlavná cesta bola opravená. Benzínok bolo málo a preto som musel na jednej čakať, kým doplnia benzín. No aspoň som bol pochválený za dobrú ruštinu a dosť sa ma vypytovali na cestu. V podvečerných hodinách som prišiel do Novosibirsk. Predmestie bolo naozaj hnusné a špinavé. Veľa ľudí opravovalo svoje autá v prachu pri hlavnej ceste. Hostel Retro, ktorý som našiel na bookingu nikto nepoznal, dokonca ani domáci, ktorí bývali vo vedľajšom vchode. Chceli so mnou spraviť rozhovor do novín, ale práve prišiel ujo, ktorý ma mal ubytovať. Na izbe som mal 65 ročného poliaka Pawla Krzeka, ktorý precestoval takmer celý svet. Do noci mi rozprával svoje zážitky z Aljašky, Kamčatky, Severnej Kórei a podobne. www.wedrowkizpawlem.pl. 702,9 km.

16.7.2017

Mesto Novosibirsk na mňa veru dojem neurobilo. Škaredé priemyselné mesto, kde nič nie je. Nachodil som asi 8 km a videl som jeden kostol, Lenin square a Vlakovú stanicu, ktorá bola asi najkrajšia zo všetkého. Pred obedom som vyrazil smer Krasnojarsk. Stretol som motorkára na FZ6 fazer, ktorý sa vracal z Gruzínska domov. Mal za sebou pár pádov, došúchané plasty a polámané spätné zrkadlá. Cestou bolo mesto Kemerovo, ktorému sa mi nepodarilo vyhnúť. Obchvat mesta skončil na okraji mesta. Za mestom sa príroda konečne zmenila, pribudli kopce a ochladilo sa. Už bolo načase, som predsa na Sibíri. Opäť som stretol veľa motorkárov, ale všetci šli opačným smerom. Cestou bolo niekoľko gostinic a ja som si musel vybrať tú najhoršiu. Reštaurácia a gostinica boli spolu. Pri vstupe mi hneď vynadali, že to je vchod pre zamestnancov, nech idem do reštaurácie. Medzičasom tam nabehlo 40 ludí z autobusu, ktorý zastavil na benzínke. Ako blb som tam stál v prepotenej kombinéze s tankvakom v rukách a čakal pol hodinu v rade. Keď som konečne prišiel na rad, tak ma predavačka/kuchárka/recepčná v jednom zase poslala do .... Že či nevidím koľko tu je ľudí ona nemá čas, keď chcem ubytovanie nech počkám pol  hodinu. Bol som fakt nasratý, no jazdiť sa mi nechcelo. Jediné na čo som sa zmohol, povedať bolo jeden boršč. Pred ubytovaním som si chcel kúpiť pivo, ktoré si vychutnám pri písaní denníku. Bolo mi povedané, že za pitie piva na izbe je pokuta, že ho mám vypiť vonku. Neviem si predstaviť, čo by sa tomu pajzlu asi tak mohlo stať, keby tam náhodou vylejem aj celu plechovku piva. Podlaha bola zvlnená, všetko vŕzgalo, všade bolo milión zákazov a pokút. Na izbe bola jediná zástrčka aj to pri dverách a cez okno mi svietil halogén rovno dnu. Tomuto ubytovaniu som dočasne udelil titul pajzel tripu. A tento titul si udržalo do konca. 517,9 km.

17.7.2017

Konečne došlo na odľahčenie moto a uvoľnenie miesta v kufroch. Nastal čas na výmenu oleja. V neďalekom pneuservise som zohnal nádobu, lievik-varik  a silikón. Olej som pekne ekologicky vypustil do plastovej nádoby, no čo s ním ďalej spravili už netuším. Cestou ma dosť bolel zadok. Do Krasnojarsku som prišiel zavčasu a rýchlo našiel hotel. Pri hľadaní parkovania som náhodou vbehol do dvoru a automatická brána ma nepustila von. Nakoniec som parkoval na ulici pred hotelom. Izba stála 1090 Rub. Po obede som pochodil parky a celé nábrežie až k parníku, na ktorom bolo múzeum. Počas exkurzie som sa zakeckal asi so 65-ročnou pani. Keď zistila, že pracujem ako konštruktér a prišiel som zo Slovenska na motorke, každému sa tým chválila. Pootvárala mi uzamknuté kajuty, fotila ma so šatkami a čiapkami. Miestami to vypadalo ako keby ma balí. Cestou späť k hotelu som šiel najznámejšou ulicou Mira, ktorá bola poväčšine rozkopaná. Zaujímavou skúsenosťou bola sprcha v hoteli, ktorá sa nachádzala v suteréne a pripomínala horor SAW.  326 km.

18.7.2017

Na izbe som si uvaril raňajky a pobral sa smer Irkutsk. Cestou bolo veľa pamätníkov, ale nezastavoval som. Irkuts bol vzdialený 1100 km, a chcel som prejsť čo najviac. V meste Khansk som sa dostal na akože obchvat mesta. Bola to 5 km dlhá prašná kamenistá cesta, ktorá viedla cez les. Naozaj by ma zaujímalo kto toto vymyslel. Po skončení obchvatu  pokračovala cesta mestom. Tá síce asfalt mala, ale kvalita bola rovnaká ako na obchvate. Od 17:00 začalo dosť silno pršať, tak som to zabalil po 573,8 km. Za 750 Rub som mal izbu s tým, že niekoho môžu ku mne dať. Najskôr som sa navečeral a potom začal vybaľovať a sušiť. Onedlho prišla recepčná, nech odomknem, že prišiel ďalší motorkár. Bol to Ivan Kalina z Krymu, ktorý cestuje do Vladivostoku na svojom Harleyi. Už večer sme sa dohodli, že ráno pôjdeme spolu. Ivan mal dohodnutý motorkársky hostel v Irkutsk.   

19.7.2017

Ivan mal naplánovaný skorí odchod o 5:00. Pridal som sa k nemu. Ráno bola hmla a asi 10 stupňov. Ponáhľali sme sa, zastavovali sme sa iba tankovať. Jedinou prestávkou pred Irkutskom bola socha mamutov hneď vedľa cesty. Hostel stál 500 Rub. Pracoval v ňom motorkár, ktorý nás zobral na obed a neskôr do motoservisu, kde Ivan menil olej. Keďže som mal dostatok času vyčistil som vzduchový filter a pokúsil sa nájsť miesto úniku chladiacej kvapaliny. Zase som dolial 1 dl a nikde žiadne stopy po úniku. Poobede sme šli na taxiku do centra, ktoré bolo veľmi pekné. Pozreli sme si námestia sochu Babr-a a nábrežie pri rieke. Ivan vymyslel, že na hostel pôjdeme pešo, tak sme šlapali asi 5 km. 558,7 km.

20.7.2017

V hosteli nás nabalili čokoládami a dostali sme na pamiatku sovietsku bankovku. Motorkár nás vyviedol von z mesta. Asi po 15 km si Ivan uvedomil že nemá mobil. Zistilo sa, že ho nechal v hosteli. Ja som sa učil ruštinu a čakal na okraji mesta. Prechádzali sme krásnou cestou, ktorá kopírovala južný breh jazera Bajkal. Bola to naozaj nádhera po monotónnych lúkach a lesoch. Môj pôvodný plán bol zostať pri Bajkale jednu noc, ale Ivan sa stále niekam ponáhľal. Aspoň po kolená sme okúsili vodu Bajkalu a Ivan pre šťastie pooblieval motorku. Na obed sme mali typickú rybu údenú v nie veľmi pôvabnom plechovom sude. Cestou sme stretli mladú babu na modrej Vespe, ktorá bola tak extrémne nabalená, že som si myslel že sa sťahuje. Motorku som vytočil po 9000 otáčok a začala strašne trhať a vynechávať. Po ubraní plynu šla normálne. Nuž čínske čerpadlo asi nemá taký prietok ako originálne. Ivan fotil za jazdy, tak ako jedol, pil a fajčil.

 

Ja som zakaždým musel zastaviť a nikdy ma nečakal. Tento problém pretrvával celý čas, čo sme spolu cestovali. Proste natankoval, sadol a išiel, však ma potom dobehni. V meste Ulan-Ude sme navštívili známi chrám Dat-San. Začínalo sa stmievať, tak sme spravili zopár foto a pokračovali v ceste. Ivanovi navigácia ukázala kratšiu cestu. Najprv nás to povodilo po celom preplnenom meste tými najrozbitejšími cestami a keď sme boli konečne vonku, tak sme sa dozvedeli, že takáto cesta pokračuje až po Chitu. Nemali sme na výber a museli sme si mestom prejsť ešte raz. Blúdenie nám zabilo asi 3 hodiny a už bola tma. Obaja sme boli poriadne nahnevaní, pretože Zabajkalská oblasť nepatrí k tým s dobrou povesťou, obzvlášť nie v noci. Krajina mi pripomínala juh Uzbekistanu. Vyprahnutá krajina a pieskové kopce. Ubytovať sa nám podarilo tesne pred búrkou okolo 9:00.  653,7 km.

21.7.2017

Dnes sme mali jediný cieľ, spraviť čo najviac km. Odchádzali sme o 5:00, stáli sme iba kvôli tankovaniu. Raňajky a obed som si dával väčšinou to isté čo Ivan, nakoľko názvy jedál mi stále robia problémy. Celý deň bolo zamračené, ale nepršalo nám. Príroda mi pripomínala Škótsko, pekná zelená kopcovitá krajina. Ivan najskôr pindal, že som  sa zastavil fotiť a kvôli mne sa vracal, potom prebehol benzínku aj odbočku do mesta Mogocha a ešte ma zdrbal, že prečo som ho nedobehol a nezastavil skôr. Začínal mi fakt liezť na nervy, ale museli sme držať spolu. V meste Mogocha sme mali dohodnutý nocľah v bikeposte. Prišli sme tam po tme a bolo zatvorené. Našťastie sme mali kontakt a všetko dopadlo tak ako malo. Bola to klubovňa motorkárov z mesta Mogocha. Dole parkovali moto a hore sa žúrovalo, poprípade spalo. Motorkári večer opravili Ivanovi rozlámané pánty na zadnom kufri a išli sme spať. V noci ma budil Ivan vystrašeným hlasom: „Boris eta krisa.“ Bol to pekne vypasený a veľký potkan. Na to som mu povedal, to je OK, ja som ju už videl 2x a spal som ďalej. 1174,1 km.

22.7.2017

Štartovali sme v nepremokoch, 850 km sme šli v daždi. Stretli sme chalana s babou na Honde Shadow. Na 150 km dolieval 0,4 l oleja. Ja som mal kvôli zime na sebe oblečené všetko a baba mala rifle a tenkú mikinu. Odpojili sa od nás  v meste Belogorsk a my sme pokračovali do Blagoveshchensk. Ivan ma nahovoril nech sa ideme pozrieť do Číny, vraj tu netreba víza. Dosť mi trvalo, kým som pochopil, že Kitaj po rusky je vlastne Čína. Neskôr sme šli na večeru, ale takmer všetko bolo zatvorené. Otvorená bola až čínska reštaurácia na brehu rieky. Dal som si kuracie mäso s chilly a čínske pivo. Dostal som pol kg sušených chilly papričiek a mäso s kosťami v pomere 1:3. Cestou na hotel som sa pokúšal nájsť banku alebo zmenáreň, ale všetko bolo zatvorené.  1046,7 km.

23.7.2017

Ráno sme šli na prvý trajekt o 8:00. Nikto nevedel, či ma pustia bez víz alebo nie. Mal som také tušenie, že to platí iba pre Rusov, ale za pokus to stálo. Zamenili sme si nejaké Juany, kúpili spiatočné lístky za cca 25 € a čakali na pasovú kontrolu. Ruskí colník, keď zbadal môj pas plný víz, hneď si ma zavolal na koberček, aby som mu teda porozprával kde kedy a načo som tam všade bol. Najviac ma zarazila otázka, keď sa ma spýtal, aby som mu povedal presný dátum vydania pasu. Už som ho jemne poslal do ....  že či nevie čítať, tam je to napísané a prečo by som si mal nejaký dátum pamätať z hlavy. Hodil na mňa pohľad typu, aha ty to nevieš, tak si vinný a podal mi pas. Samotná plavba trvala asi 10 minút. Na čínskej strane bolo treba zaplatiť 2 poplatky, ale netušíme začo. Dali nám kúsok čistého papiera cca 5x5 cm. O meter ďalej si ten papier vypýtali a zahodili ho. Dúfal som, že to je všetko a v tom prišla na rad posledná kontrola. Hneď si všimli, že nemám víza. Zahral som sa na debila, že koľko stoja, že si ich chcem kúpiť na mieste. Vedel som že ma nepustia, tak som dal Ivanovi peniaze nech mi kúpi magnetky. Bolo to celkom zábavné, všetci behali okolo mňa, podávali si a fotili môj pas. Cítil som sa ako v divadle. Nakoniec mi lámavou ruštinou povedali, že víza sa tu kúpiť nedajú a musím sa vrátiť do Ruska. Ďalšia scénka pripomínala somárika z rozprávky, ktorého lákajú na mrkvu. Colník mával predo mnou mojím pasom, aha, poď poď za mnou, odvediem ťa na trajekt. Pri lodi čakali až kým sme neodplávali. Na ruskej strane  si ma všimol colník, ktorý robil so mnou rozhovor a pýtal sa prečo som už naspäť. Hotel sme museli opustiť do 12:00, s Ivanom sme sa dohodli, že ponosím všetko na dvor k motorkám a počkám ho. Dnes síce nepršalo, ale aspoň sa mi v kufri prepichla plná 1,5 litrová minerálka, takže som mal zase čo sušiť. Cestou nás asi 40 minút zdržal vlak, kvôli ktorému bolo uzatvorené železničné priecestie. Znovu sme chceli spraviť čo najviac kilometrov. Jedinou zastávkou bol veľký betónový monument Moskva-Vladivostok. Ubytovanie sa nám podarilo nájsť až večer pár km pred mestom Khabarovsk. Pekný hotel za 2500 Rub, veľká izba s manželskou posteľou. V hotelovom bare som si dal pivo, tentokrát som ho mohol piť na izbe. 697,1 km.

24.7.2017

Ráno sme si pozreli kostol, pamätník, výhľad na rieku a pokračovali v ceste. Ivan mal zase naponáhlo. Ani sa nečudujem, že mu praskol rám pod zadným kufrom. Pri hľadaní zvárača v neďalekom meste sme sa rozdelili a Ivan ma dobehol až za mestom, samozrejme zase mal pripomienky či som ho nevidel, že na mňa mával. V malej dielni s perfektným vybavením nám tigom pozváral rám a mohli sme pokračovať ďalej. Za robotu nechcel nič. Po čase sme si všimli, že nefungujú pavarotniky - zadné smerovky a tempomat. Ako sme tak postávali pri ceste a skúšali nájsť problém, prešiel okolo nás  cestovateľ z Fínska, ktorý je na ceste už 3 roky a všetko čo potrebuje si tlačí pred sebou na malej  káričke. Chytila nás búrka tak sme opravu nechali na neskôr. Na ďalšej benzínke sme vymenili prepálenú poistku a všetko fungovalo. Onedlho nás dobehla ďalšia dosť silná búrka, ktorú sme prečkali na benzínke. Navrhol som Ivanovi, aby sme príchod do Vladivostoku nechali na zajtra a dnes si oddýchli. Výnimočne s niečím súhlasil. Miesto Vladivostoku sme teda išli do mesta Ussuriysk. Búrka bola naozaj silná v meste boli polámané konáre, meter hlboké kanále boli úplne plné vody, čo sa vypomstilo malému auto, ktoré do jedného z nich spadlo. Večer sme šli do mesta a Ivan ma pozval na pizzu za opravu smeroviek. 709,6 km.

25.7.2017

Ráno sme šli na letisko kúpiť letenku do Moskvy pre Ivana. Konečne sme sa pobrali do Vladivostoku. Pár km pred mestom na tachometri naskočilo 100000 km. Pre túto príležitosť som mal z domu od Dušana ploskačku borovičky. Tak som si zaželal aspoň ďalších 100000 km a trošku odlial do nádrže a trošku do seba. Cestou do mesta sme obaja očakávali, ako to už býva pravidlom, veľký monumentálny nápis VLADIVOSTOK. Miesto toho sme  videli v opačnom smere malý plechový  nápis. Najprv sme si chceli dohodnúť ubytovanie a zamierili do motoklubu Iron Tiger Vladivostok. Nikto tam nebol a bolo zatvorené, tak sme si dali aspoň obed. Rozhodli sme sa, že ubytovanie vyriešime večer a teraz sa ideme kúpať na Ruský Ostrov. Zjazd k vode bol úzky a veľmi strmý a samozrejme bez asfaltu. Voda bola plytká a dosť špinavá. Cestou späť mal Ivan problém dostať sa hore na cestu. Musel som motorku nechať na parkovisku a istiť ho. Všetky moje veci ostali  v tankvaku a bol som z toho dosť nervózny, keďže motorku som mal mimo dohľad. Najťažší úsek som Ivanovi pomohol a keď sa už rozbehol rovno, stratil sa mi z dosahu. Ale zabudol, že sú tam ďalšie zákruty. Nebyť dvoch Rusov, ktorý pohotovo vyskočili z auta a chytili ho, už by sa tam váľal v prachu. Ďalšie dni každému rozprával, ako ho Rusi zachránili, ale to že som mu pomáhal aj ja akosi spomenúť zabudol. Cestou z ostrova sme sa zastavili v Aquariu (700 Rub). Ivan najprv nechcel ísť, no nakoniec som ho presvedčil. Od hlavnej brány chodil zadarmo autobus po vstup. Bolo to perfektné. Jedna časť bola vybudovaná ako dažďový prales s rastlinami a živočíchmi a zvyšok bolo akvárium s rybami, rajami, žralokmi. Po prehliadke Ivan hovoril, že sa mu to veľmi páčilo, že by bol idiot, keby nejde so mnou. Autobus bol plný, tak nás vodič zobral k sebe do kabíny. Cestou do mesta sme sa znovu kochali výhľadmi a scenériami okolo dvoch obrovských mostov, až sme zabudli odbočiť. Druhá cesta do mesta bola akurát v rekonštrukcii, všade boli kolóny, prach a štrk bez asfaltu. V centre mesta nám miestny motorkár pomohol nájsť hostel, ale bohužial bol plný. Ivan zabookoval hostel s výhľadom na more asi 10 minút pešo od centra za 800 Rub na noc. V meste bola veľká premávka a spojková páčka začínala akosi mäknúť. Lanko definitívne zomrelo 200 metrov od hostelu. Posledné metre som prešiel bez spojky. Takže oprava vydržala presne celé Rusko. Hostel bol pekný nový, navštevovaný prevažne mladými turistmi. 221,7 km.

26.7.2017

Privítal nás slnečný deň a raňajkovali sme ovsenú kašu pri výhľade na more. Dnes  som robil Ivanovi doprovod ako ľadvinka. Najskôr sme zamierili k nápisu Vladivostok, kde sa chcel pofotiť. Kúsok odtiaľ sme navštívili Yamaha servis, spojkové lanko nemali a objednávka by trvala 2 týždne. Mal som síce dostatok času, ale 2 týždne nie. Ďalšou zastávkou mala byť prepravná spoločnosť, odkiaľ chcel Ivan poslať motorku domov.  Po dvoch neúspešných pokusoch, sme opäť skončili na ceste, na ktorú sme včera nadávali. Zhruba za 40 minút bolo všetko vybavené, motorka odovzdaná transportnej firme a mohli sme sa pobrať smer hostel. Ivan sa ponúkol, že za  pomoc s odbavením motorky zaplatí taxi aj obed. Akurát sme žiadny taxik nevedeli zastaviť. Dosť ma nasralo, že som musel v kombinéze s helmou a bandaskou šliapať 2 km. Dosť nepochopiteľným bolo pre mňa, že prečo  Ivan zastavil taxík v centre a začal hľadať obchod s hodinkami. Cestou k hostelu sme sa zastavili v prístave, aby som zistil podrobnosti o preprave motorky do Japonska. Konečne som spoznal Oľgu, s ktorou som dlhšiu dobu komunikoval ohľadom lístkov na trajekt. Medzičasom už tretí krát telefonovala recepčná, aby som dal preč motorku, lebo vraj zavadzia. Večer som dal recepčnej všetko moje oblečenie po mesiaci oprať. Termo, kombinezu aj nepremok. Spojkové lanko sme už opraviť nestihli, takže Ivan pôjde na letisko vlakom. V rámci večernej dezinfekcie som dopil borovičku, ktorú už motorka piť nechcela.

27.7.2017

Najprv som odprevadil Ivana na stanicu. Priznám sa, že aj napriek nezhodám mi bolo ľúto, že odchádza a budem opäť sám. V DBS mi povedali, že za trajekt sa dá platiť iba v rubľoch, tak som obehol zmenárne a vybral si tú s najlepším kurzom. O pár dní, keď reálne prišlo na platenie, tak zrazu nebol problém ani s dolármi ani s kartou. V poobedňajších hodinách som si užíval, že ma nikto nenaháňa a poprechádzal sa mestom. Navštívil som promenádu, vyhliadku Funikolor a konečne po dlhej dobe som si dal kvas. Na promenáde, práve stavali nový bufet. Majstri tam mali karbobrúsku, čo som využil  na skrátenie kolíku, ktorý pôjde na spojku.  V hosteli ma zase prekvapili  a nepustili ma na izbu s pivom.  Po oddychu som sa podvečer vydal k majáku. Zastavil som sa v miestnom autoservise. Spojkové lanko nemali, ale po pár telefonátoch zistili, kde ho majú. Poradili mi autobus k majáku, aby som nemusel ísť pešo 5 km. Cesta stála 21 Rub a vodič stíhal všetko. Neprestajne telefonoval, šoféroval a ešte aj vydával pasažierom. Maják a jeho okolie bolo nádherné. Výhľad na oba mosty a Ruskí ostrov. Prístupovú cestu pri prílive zaplavovala voda. Večer som sa zastavil na pizzu a skratkou cez dvor námornej akadémie som sa vrátil  do hostela.

28.7.2017

V prístave som dohodol posledné detaily ohľadom prepravy, cenu colného konania a miesto odovzdania motorky. Poobede sa pre mňa zastavil motorkár Kolya, na ktorého som dostal kontakt od Nora zo Slovenska a šli sme do motoshopu kúpiť spojkové lanko, ktoré sme hneď aj namontovali. Pozval ma na super obed, polievka salamka a grilované šampióny. Večer mali naplánovanú malú oslavu, na ktorú som bol taktiež pozvaný. Nakúpili sme pivá a šli k nemu domov. Najskôr prišla domov jeho žena Máša, ktorá začala variť. My sme o 18:00 šli pre Alexeja. Bol to jeho kamarát, ktorý býva 250 km od Vladivostoku a

 prišiel na návštevu. Neskôr prišiel Kolya2 so svojou manželkou a mohlo sa hodovať. Ako predjedlo bol krabí šalát, hlavný chod pozostával z dvoch jedál: šampióny so syrom a grilovaný baklažán. Všetko samozrejme dopĺňalo pivo. Krátko pred polnocou som šiel taxíkom na hostel. 15 km 200 Rub, aká super cena som si pomyslel. Na druhý deň mi Kolya povedal, že taxi už bol zaplatený a taxikár ma o 200 Rub obtiahol. V hosteli na mňa čakalo zase zaujímavé prekvapenie. Prišli Číňania, ktorí chceli byť na jednej izbe, tak recepčná moje veci proste vyhodila na chodbu, že potom ma niekde uložia.

29.7.2017

Motorka bola pojazdná a chodenie pešo ma už prestalo baviť. Opäť som zamieril na Ruský ostrov, ale tentokrát bez Ivana a batožiny. Najskôr som sa zastavil   pozrieť vojenské múzeum a veľké kanóny, ktoré slúžili na ochranu celého polostrovu. Ďalej som pokračoval prašnou cestou cez dediny do rekreačnej zóny na druhej strane ostrovu. Trochu som si oddýchol a kúpal sa. Nechcel som ísť rovnakou cestou, tak som si dal kolečko po ostrove. Stretol som chalana na  komplet zablatenej KTM. Tvrdil mi, že bude veľmi zlá cesta. Nechcel som mu veriť a dúfal som, že si zlú cestu vybral zámerne. Tentokrát som pravdu nemal. Moje trápenie trvalo asi 20 km. Cesta viedla cez džungľu, s obrovskými  kalužami, kameňmi a hadmi. Kamenistá cesta sa striedala s pieskom. Moto bola kompletne špinavá a ja tiež. Cestou späť som sa zastavil na Funikolor nalepiť nálepku. Večer som ešte skočil na promenádu. Dal som si pivo a len tak sledoval pouličných umelcov a davy ľudí, ktoré  sa predierajú okolo  farebne osvetlených fontán. 102,7 km.

30.7.2017

Dnes som vstával na obed a relaxoval, kúpil zopár pív a išiel som na skaly neďaleko hostelu. Vo večerných hodinách bola pri hosteli odparkovaná BMW 650. Hneď som si majiteľa motorky odchytil a dlho sme do noci debatovali vonku pri pive, keďže ani jeho s pivom dnu nepustili. Kim Young je na ceste z Anglicka  domov do mesta  Soul. Cestou navštívil aj Slovensko a 2x sa mu pokazil zadný tlmič. Aktuálne tam má niečo ako 5 litrový súdok od piva, pružinu z auta  pár eskapások a výplň z gumy.

31.7.2017

Mal so v pláne nakúpiť suveníry a hlavne som potreboval opasok, pretože som schudol asi 6 kg a všetko mi bolo veľké. Tričko s nápisom Vladivostok sa mi kúpiť nepodarilo. Opasok som aj napriek snahe troch  pekných predavačiek nekúpil, pretože som si stanovil limit 15 €, no neuspel by som ani  za 25 €. Telefonovala mi Svetlana z lodnej spoločnosti, ohľadom odovzdania motocyklov a poplatku za colné konanie. Nič som jej nerozumel, pretože sa telefonat asi 10x prerušil. Nakoniec sa zistilo, že som Kimovi povedal zlú cenu za colné konanie. Miesto 150 USD som mu povedal 50 USD. Nakoniec nám dali zľavu, pretože colné konanie bude pre nás naraz. Posledný deň na motorke vo Vladivostoku som využil na návštevu majáku a umytie motorky. Večer ma znovu presťahovali, ale už som sa nad tým ani nepozastavoval. Dcéra majiteľky hostelu mi vrátila polovicu sumy za dnešnú noc, kvôli tomu že ma stále presúvajú hore dole.  

1.8.2017

Kim akosi zaspal, ale našťastie Svetlana meškala tiež takže ja som jediný poctivo čakal dolu pri motorke. Najskôr sme šli do prístavu. Motorky sme museli nechať v prístave aj s kľúčmi, čomu sme vôbec neboli radi.  Spoznali sme sa s Malcolmom, ktorý je na ceste okolo sveta na svojom Triumph Tiger 800. Všetkých troch nás odviezli na colnicu, kde sme čakali na podpísanie papierov. Hoci Yuri a Svetlana mali všetko pripravené dopredu, aj tak to trvalo asi 1,5 hodinu. Neskôr nás rozviezli podľa požiadaviek, Kima do hostela a mňa do DBS zaplatiť  trajekt. Po obede som zamenil zostávajúce  doláre na Yeny. Kurz bol nad očakávania dobrý 111 Yen za 1 dolár. Prebytok mi vydala zase v Rub, takže miesto toho aby som ich minul som ich mal ešte viac . Rozhodol som sa investovať ich do seba a tak som si dal pár pív a vyskúšal som novú pizzériu. Bola to celkom komédia. Najskôr mi čašníčka povedala, že neďaleko je lepšia pizza či naozaj chcem od nich. Potom  som si pripadal ako súčasť predstavenia. Tí istí ľudia prichádzali a odchádzali. Čašníci chodili asi každú minútu okolo, či všetko mám. Bolo to dosť otravné. V hosteli som si robil srandu, či ešte majú miestnosť kde som nespal. Na to mi povedali, že pre mňa nemajú posteľ, ale zoženú mi matrac. Nakoniec sa však uvoľnila jedna posteľ.  5,2 km.

2.8.2017

Pešo sme sa pobrali do banky. Ujo SBS ma spoznal zo včera. Yeny ani Wony nemali a poslali ma do Primorski bank, kde sme čakali asi hodinu. Nakúpili sme zásoby na loď a spoločne s Malcolmom čakali na boarding. Na colnej kontrole mu zobrali Carnet, z čoho bol dosť nervózny. Na pasovej kontrole colník so psom predvádzali rôzne kúsky na skrátenie čakania. Dostal som kajutu 1204-6 horná posteľ, no aspoň to nebola hromadná králikáreň akú mal Kim. Počas plavby bolo možné vyplniť dopredu colné deklarácie do Japonska aj Južnej Kórei a vyhnúť sa tak zdržaniu. Loď ešte ani nevyplávala a už podaktorý dopíjali prvé fľaše vodky. Na hornej palube ma spoznal chalan z Južnej Kórei, ktorý bol v rovnakom hosteli. Pozval ma na  Martini. Neskôr sme si dali kvas, vodku a sušené ryby a dlho do noci sme vykecávali o cestovaní. Mladý cestovateľ Hasen má 21 rokov a po trojmesačnej ceste sa vracia domov. Medzi inými navštívil aj Bratislavu a Budapešť.

POKRAČOVAT V DALŠÍ KAPITOLE