Cez Rusko do krajiny vychádzajúceho slnka

3.7.2017

Na cestu som sa vydal  o 5:00 tak ako každý rok. No niečo bolo iné, bol som v tom sám. K počiatočným zmiešaným pocitom pribudli obavy, ako budem riešiť každodenné maličkosti ako napr. platenie na benzínke nákupy, wc a podobne. Predstava, že zakaždým zamykám motorku mi veľmi nevoňala. No nič, rozlúčil som sa s rodinou a Niki a vydal sa na svoju najdlhšiu cestu. Prvá zastávka bola v Nitre, kde som sa stretol s motorkárom Ferom, ktorý na svojom BMW pochodil oveľa viac ako ja.  Kontaktoval ma pár dní vopred a ponúkol sa, že ma aspoň kúsok odprevadí. Cesta ubiehala rýchlo, po dvoch neúspešných pokusoch naraňajkovať sa na Donovaloch sme nakoniec zastavili na pumpe v Ružomberku. Dali sme si bagetu, porozprávali si pár zážitkov, plánov a rozlúčili sa. Už som v tom bol naozaj sám. Dnešným cieľom je dedina Slawatice neďaleko Bieloruských hraníc. Zastavoval som sa iba kvôli tankovaniu a jedlu. Cesta Slovenskom  bola rovnaká ako minulý rok. Do Poľska som vstúpil cez Vyšný Komárnik a pokračoval  smer Rzeszów, Lubin, Wlodawa. Začal som hľadať ubytovanie, na prvý pokus to nevyšlo a hotel bol zatvorený. Šťastie som mal až v dedine Slawatice, kde som našiel ubytovanie Agroturystyka.  Starší manželský pár prenajímal izby u nich doma. Krytý parking vo dvore,  pekná izba a wifi, čo viac som si mohol priať. Wifi a smartphone sa stali tento rok novými každodennými povinnosťami. Rozhodol som sa používať aplikáciu na určovanie polohy, aby rodina a kamaráti vedeli kde sa nachádzam.  801 km.

4.7.2017

Pani domáca mi spravila raňajky a asi pol hodinu sme sa rozprávali o cestovaní. Bola dosť unesená z toho, že idem do Japonska. Požiadala ma, aby som jej do mapy zapichol špendlík, kde bývam, Nové Zámky však boli mimo mapu. Tak som časť Slovenska dokreslil na nástenku a nalepil moju prvú cestovateľskú nálepku. Hraničný prechod som mal na skok, asi 2 km od ubytovania. Na pol ceste som si uvedomil, že som zabudol zaplatiť, tak som sa poctivo vrátil a zaplatil. O Bieloruských hraniciach som počul a čítal všeličo, tak som bol zvedaví ako to dopadne. Poľská strana šla celkom rýchlo, trvalo to asi 45 minút. Colník bol dosť nepríjemný. Skúsil na mňa fintu , že som nezastavil na červenú na vypnutom semafore. Chcel mi dať pokutu 100 zlotých. Vtedy som si povedal, dobre že som sa vrátil zaplatiť ubytovanie, lebo teraz by tie peniaze dostal nenažraný colník. Povedal som mu, že zloté nemám, všetko som minul, mám iba kreditku.  Veľmi ho to nezaujímalo, ďalej ma pustiť nechcel, doklady mi nevrátil a bankomat tam nebol. Tak sme si zahrali hru na čakanie. O pár minút sa ma jeden pán spýtal, že čo sa deje. Tak som mu to porozprával. Keď to videl colník, zavolal si ma a strčil mi doklady do ruky, nech idem. Takže to bolo jasné, videl nabalenú motorku, videl že som sám a už mal predstavu ľahkého zárobku. Na  Bieloruskej strane to šlo bez problémov, len bolo treba čakať asi 2,5 hod.  Cez okraj Bielovežského pralesu som sa dostal do mesta Brest. Sprevádzalo ma zamračené počasie a jemné mrholenie. Do Bieloruska som mal dvojdňové tranzitné vízum, preto som sa veľmi zdržiavať nechcel.  Pozrel som si Brestskú pevnosť, ktorá sa preslávila počas 2. sv. vojny v operácii Barbarossa a získala titul hrdinská pevnosť. Vstup do pevnosti je cez veľkú sovietsku hviezdu. Dlhá promenáda lemovaná expozíciou tankov a stromami vedie do centra pevnosti, kde sa nachádza pamätník, katedrála Sv. Mikuláša , večný oheň , tehlové kasárne a múzeum.  Zosilňujúce mrholenie ma prinútilo pobrať sa ďalej. Prvý krát som si obliekol nepremok  a nasmeroval som si to do hlavného mesta Minsk. Celkom ma prekvapilo, že pri diaľnici neboli takmer žiadne benzínky. Zhruba na polceste sa nachádzal veľký billboard  v tvare býka, podobný ako v Španielsku. Bohužiaľ bol na druhej strane cesty, tak som sa nevedel pri ňom zastaviť. Na neďalekom odpočívadle som si dal pizzu a pokračoval do hlavného mesta. Zvyšok cesty ma sprevádzal silný dážď. Už som vedel, že budem potrebovať hotel alebo hostel, kde budem sušiť mokré veci. V okrajovej časti Minsku som rýchlo našiel gostinicu. Bohužiaľ izbu som dostal na ôsmom poschodí na konci chodby. Bola to dosť námaha dostať tam kufre a hlavne som sa obával o svoje kríže, s ktorými som mal problém pár dní pred odchodom. 405,8 km.

5.7.2017

Celú noc pršalo. Dosť zle som spal. Stále som sa budil s pocitom, že naozaj idem sám, a že či mi toto treba. Ráno som prvý krát varil cestoviny a sledoval tmavomodrú zamračenú oblohu. Kým som všetko ponosil k motorke bolo 10 hodín  a bol som kompletne prepotený. Zaprisahal som sa, že toto bolo naposledy, kedy som nosil veci tak ďaleko. Všimol som si, že spojkové lanko, ktoré som menil pred dvoma rokmi sa začalo trhať a dlho nevydrží. Typol som si že sa roztrhne v Moskve v zápche. Prvou mojou zastávkou bolo námestie Oktyabrskaya, kde ma hneď odchytili policajti, že prečo tam parkujem. Po pár vetách ma odfotili, zaželali mi šťastnú cestu a mohol som pokračovať ďalej na námestie  Nezávislosti a Ostrov sĺz. Poslednou zastávkou bolo múzeum Veľkej vlasteneckej vojny. Bola tam bohatá expozícia tankov lietadiel a zbraní. Okolie múzea tvorili pekné, upravené parky a jazerá. Celá prehliadka mi trvala asi 2 hodiny, ale kľudne by sa tu dalo chodiť aj celý deň. Čas ma však tlačil, do pol noci som musel opustiť Bielorusko. Všetko šlo podľa plánu, mračná zostali za mnou, premávka bola plynulá, o 19:00 som bol na hranici s Ruskom na hlavnom ťahu smer Moskva. Tu som dostal prvú facku v podobe 300 km obchádzky cez hraničný prechod pri meste Gomel, z čoho bolo nakoniec 400 km. Bielorusko zaviedlo bezvízový styk s občanmi EU, ktorí vstúpia do krajiny cez letisko Minsk. To sa ale nepáčilo Rusom, pretože Bielorusko a Rusko nemajú medzi sebou hraničné kontroly, a tak by sa hocikto mohol dostať cez Minsk do Ruska bez víz. Ja som víza samozrejme mal, ale na hranici nemali nič, ani razítka, ani deklarácie, ani počítače. Čas sa krátil, nervozita stúpala a začalo ešte aj pršať. Zavesil som sa za dodávku z Poľska, ktorá mala podobný osud ako ja. Celkom sa mi páčilo ich tempo dedina-nededina 120-150 km/h. Napokon som spravil veľkú chybu. Pokračoval som na mesto Gomel a Poliaci odbočili. Posledných 40 km bola vedľajšia cesta, ktorá bola úplne rozbitá. O pol12tej som to vzdal. Ubytoval som sa v poslednom hoteli, ktorý bol súčasne aj predajňou autodielov. Nepríjemný recepčný nechcel zobrať doláre a poslal ma do neďalekej zmenárni. Pred zmenárňou  boli asi traja ľudia, to som ale netušil, že tam budem čakať hodinu. Zmenáreň mala ďalšiu funkciu, bolo to miesto, kde sa vystavuje strachovka - zákonné poistenie. Moje nervy dosiahli vrchol, mal som chuť sa hodiť o zem, všetkých nakopať do ..... a otočiť sa a ťahať domov. Nakoniec som zaťal zuby, zamenil peniaze, prehodil par slov s recepčným po rusky, ktorý bol odrazu milý a šiel som spať.  672,8 km.

6.7.2017

V noci zase pršalo. Bez raňajok s obavami z pokuty za neplatné víza som sa pobral na hranice. Pre šťastie som na zvon s nápisom Russia nalepil moju nálepku. Nepomohlo. Len mi povedali:  tadiaľto neprejdeš, choď sa otočiť a cestou späť ti podáme pas. Poradili mi ďalší hraničný prechod  o 50 km. Vedľajšími cestami  a dedinami pánu bohu za chrbtom som sa dostal na tretí hraničný prechod. Nedával som tomu veľkú nádej, pretože keď ma nepustili na hlavnom prechode smer Moskva, tak tu neprejdem  isto. Bieloruská strana bola vybavená za pol hodinu, o neplatných vízach nepadlo ani slovo. Ocitol som sa v trojuholníku nikoho, kde sa nachádzalo pár vrakov BMW s motormi V8 a kruhový objazd s výjazdmi Bielorusko, Ukrajina, Rusko.  Vedel som že to bude na dlho, už pred vstupom do hraničného pásma som čakal asi hodinu. Colníci sedeli na lavičke, popíjali kávu sem tam pustili kamión a mňa mali na háku. Celý vstup do Ruska trval asi 5,5 hod. Colníci boli síce milí, vypytovali sa, ale predo mnou boli dodávky, ktoré nechali celé vyložiť a všetko jednotlivo kontrolovali. Nakoniec mi našli teleskopický obušok, ktorý mi zobrali so slovami, je tam nápis polícia a  to je v Rusku zakázané. Nijak ma to ale nerozhodilo. Viac ma hnevalo, že po 5,5 hodinách slnečného počasia a nedobrovoľného čakania som  dobrovoľne čakal  ďalšiu hodinu, kým sa z veľmi silného lejaku stal iba silný dážď.  Už som mal byť  v Moskve a ledva som vstúpil do Ruska. Prvých 100 km bola naozaj tragédia. Obrovské jamy na ceste boli plné vody, takže to bola taká lotéria, do akej hlbokej vbehnem. Neskôr sa vyčasilo, napojil som sa na hlavnú cestu, ktorá šla z Bieloruska do mesta Briansk. Všetci jazdili 120 km/h, čo mi vyhovovalo, pretože som ma dosť veľké meškanie. V meste Briansk som si doprial v obchodnom centre večeru a vybral som z bankomatu ruble.  Do Moskvy bolo ešte ďaleko, tak som sa rozhodol ubytovať sa. Jeden motel som prebehol a ďalších 200 km žiaden nebol. Cestou som sa zastavil pri pamätníku vojenských vodičov, ktorý bol po oboch stranách cesty. Väčšina vodičov pri prejazde na znak úcty trúbila. Večer som sa ubytoval 200 km pred Moskvou, v rovnakom  hoteli som stretol stopárov z Bieloruska, s ktorými som sa v tento deň stretol 4 krát. Mali namierené do Moskvy, chceli iba potvrdiť ubytovanie a šli ďalej. Izba bola na druhom poschodí, kde boli ubytovaní aj iný turisti a kamionisti, ktorý do noci pozerali futbal a popíjali pivo. 480,6 km.

POKRAČOVAT V DALŠÍ KAPITOLE