invelt_unor2



Balkánske historky

V nasledujúcich riadkoch sa posnažím spísať tie najsilnejšie zážitky pred tým, ako ich zabudnem. V tematických celkoch zoradených podľa krajín sa dočítate príbehy, podobné ste tam možno sami zažili a pre tých ktorí tu neboli verím, že poslúžia ako inšpirácia. Nejedná sa o tradičný cestopis z letnej dovolenky alebo výpravnej expedície, budem sa preklápať v rozpätí rokov 2012-2017. Moje cesty na Balkán sa ešte samozrejme neskončili, ale potrebujem otvoriť novú kapitolu po uplynutí päťročnice. Pri čítaní cestopisu majte na zreteli fakt, že čo sa stalo na mototripe, na mototripe ostane, o Balkáne to platí 2x. Avšak v tomto obšírnom rozprávaní Vám ponúkam necenzurovaný náhľad mojich najcennejších poznatkov a zážitkov. Predom sa ospravedlňujem za premenlivú kvalitu fotiek, je to prierez za tie roky.

Kapitoly článku

Čierna Hora je najmladším štátom Európy, kde je na malom priestore koncentrované všetko pekné čo si len mototurista môže želať a možno aj trochu navyše. Hneď ako som našetril na prvý mototrip, vyrazili sme s kamarátom Janom do Čiernej hory. Po relatívne nudnom Srbsku sa začali vlniť cesty a vzrastať pohoria. Prekročili sme kaňon rieky Tara cez most, ktorý pozná asi každý kto tam bol. Chceli sme spať vonku, na ostro, keďže posledné dni sa nám to nedarilo. Plánom bolo nájsť Prodavnicu a zakúpiť nejaké jedlo na večer. Obchod v strede ničoho sme zbadali severne od mesta Žabljak, vyzeral dosť nedostavane, ale popri ostatnej architektúre to človeku neprišlo nijak podozrivé. Pred obchodom zaparkovaný starý VW Golf a pred prodajnicou nám mával už z diaľky chlap sediaci so svojím asi 7-ročným synom za plastovým stolíkom. Hneď ako sme odparkovali motorky, tak sa nám oznamoval, že si dáme pivo. Odmietavo sme mu naznačili že nemáme záujem a dôvodom sú predsa motocykle. Odpoveďou „I ja na motoru,“ súčasne ukázal na starého golfa, dopil mojím odhadom tak piate pivko a zbehol nám po sok a sebe opäť po chmelové. Toto bolo moje prvé zoznámenie s mentalitou miestneho obyvateľstva.

Pod páliacim slnkom, o pár hodín neskôr sa ocitáme pri meste Nikšic, Jezero Krupac. Hľadáme kemp, alebo v lepšom prípade len nejaké miesto, kde by sme rozložili spacáky. Po beznádejnom prejdení okolia sedím pri motorke pri ceste a čakám na Jančiho, aby sme sa dohodli že čo ďalej. Okolie bolo úplne zaplnené a stavať nejaký byvak za vidna veľmi riskantné. V tom pri mne zastavil chlap na bicykli, zruba 45-rokov, niesol si dcéru na nosiči toho čiernohorského copyrightu Favorita. Pýtal sa ma čo hľadám a či potrebujem pomoc, na čo som mu ihneď zakontroval, že hľadáme kemp s kamarátom, alebo len nejaké bezpečné miesto kde prespať. „Zoja je moje meno a môj brat má tu hore pod hrádzou súkromný malý kemp. Volá sa Milan Abramovič a povedz mu, že som vás tam poslal ja. Je to NO MONEY kemp,“ ukončil a s podaním ruky sme sa rozlúčili. Milanovi toho nebolo treba vysvetľovať veľa a na otázku kde sa môžeme zložiť, rozhodil rukami gestom „kdekoľvek“. Ešte sme si zaplávali a keď sme sa vrátili do kempu, tak Milan nás čakal na verande s kamarátom. Kde ste boli? Plávať, pokrútil hlavou a ukázal na stoličky. Zavolal ženu, predstavil nám rodinu a potom sme už jeho manželku videli ako nám nosí pivká. Ako vďačnosť som mu podaroval fľašku Lozy. Na čo sa ohradil, že prečo ho hostíme keď my sme jeho hostia, chytil do rúk fľašu. Potočil hlavou so slovami, ne dobra, chemia, moment! Odišiel od stola a vrátil sa s litrovou neoznačenou fľašou, vo dverách sa zastavil prstom poukázal na obsah a razantne oznámil: DOMAČA.

Čo vám budem hovoriť, rozprávali sme sa slovensko-srbsky a všetko sme si rozumeli. Prebrali sme od športu, občianskej vojny, do ktorej sa vraj občania Čiernej Hory nikdy nezapojili. Ako autonómna oblasť pod štátnym zriadeným Srbska po rozpade Juhoslávie sa necítili nikdy ako rovnocennými a preto na základe referenda vyhlásili nezávislosť v roku 2006. „Mali sme veľké šťastie že tu nebola vojna,“ vraví Milan. Bolo to úplne na spadnutie, ale tým, že sa za nich postavila EU, tak ku konfliktu napokon nedošlo. Hovoril nám, že ich v súčasnosti trápi najmä korupcia a mafia, ktorá získala silnejšie postavenie rozdelením. Posledné čo si pamätám, sú Milanova slová: "Vy môžete piť aj s chlapmi z Čiernej Hory," popri čom sa na dne litrovej fľašky ligotala hladina nedopitého 52% alkoholu. Nasledujúce ráno sme Milana odviezli do práce na motorke, so zbytkovým alkoholom a bez prilby pre neho sme sa predrali do centra Nikšicu. Dokonca aj cez nejakú jednosmerku v protismere. V tento deň sme mali naplánovanú návštevu kostola, chrámu, Manastir Ostrog. Jano idúci predomnou zrazu prudko brzdí, zastal, zhodil helmu. Nebudem tu opisovať niečo, čo sa stalo v ten deň rituálom, ale našťastie vždy stihol tú prilbu včas zhodiť. Snáď len toľko, že po zbytok dovolenky pil alkohol len veľmi striedmo.

Najkrajšia cesta Čiernej Hory vedie cez pohorie Durmitor. Ohromujúca panoráma za každou zákrutou vás čaká už pred a tiež po vstupe do krajiny cez hraničný prechod Sćepan Polje. Malebná cesta pri Pivskom Jazere, stúpanie smer Trsa, v ostrom svetle vstupujeme do tunela, ktorý je v skutočnosti v skale vytesanou zákrutou. Aké prekvapivé nič nevidieť, preto uberám a jazdím si na výhľady. Najvyšším bodom, pre mňa jednej z najkrajších ciest Európy - cesty číslo R-16, je sedlo Stožina vo výške 1905 m n. m. Pri návšteve Montenegra si ju v žiadnom prípade nenechajte ujsť. Ceny ubytovania sú u miestnych ľudí v rozmedzí 7-10 Eur/osobonoc vo vnútrozemí a 13-15 Eur/osobonoc v prímorských oblastiach. Veľmi úchvatná cesta sa nachádza aj pozdĺž kaňonu rieky Tara, vedie z mesta Žabljak do mesta Mojokvac.

Presuňme sa bližšie k moru. Cesta z Virpazar do Bar, vyznačená žltou na mape, je malá, neudržiavaná komunikácia, v jednom mieste zosunutá tak, že prejde človek na pešo alebo tak maximálne na mopede. S cestovným mastodontom to bol veľký risk a tak otáčame smer cez Duravci, Ostros až do mesta Ulcinj. Ulcinj oplýva plážou, ktorá je najdlhšou v Čiernej Hore, vyznačuje sa opustenými plážovými rezortmi a vyzerá veľmi smutne. Práve v tomto meste je začiatok legendárnej Jadranskej magistrály. Pri malej ceste predávajú miestny svoje produkty (pri tej premávke tam musí byť tržba blízka nule) a prekvapujúcim faktorom je rozmach Albáncov od dedinky Arbnesh až do Ulcinj. Mestečko Ulcinj je staré balkánske mesto, ktoré má svoje pomníky a zašlú slávu rovnako tak, ako nové hotely pripravené na nálety turistov lacných zájazdov. Presne tak, ako ma za srdce chytilo vnútrozemie Montenegra, tak mi tam zruinované pobrežie vrazilo kôl priamo do srdca. Čierna hora nemá toľko pláží ako iné krajiny Jadranského mora, kvôli útesom, takže sa snaží vyťažiť maximum z toho čo majú. Môjmu oku nelahodiace sa rozostavané megakomplexy, ktoré som videl v roku 2012 sú v roku 2016 dostavané a ďalšie nové vo výstavbe. Pre mňa dovolenka v hotelovom klomplexe je tragédiu dnešnej doby.

Kotorský záliv má jeden z najimpozantnejších pohľadov po krásnej ceste z Cetinj cez Njeguši dole do Kotora. Celý záliv je vlastne mestská časť a tak rýchlosť 50 km/h v mestskej doprave sa dá skrátiť trajektom za prijateľnú cenu. Masochisticky som už druhý krát v živote nevynechal trajekt a pokračujeme po Magistrále až do hraničného mesta Herceg Novi. Čas hrá proti nám a snažíme sa nájsť ubytovanie, vieme že v Chorvátsku budeme spať v kempoch a tak sme chceli využiť pohostinnosti miestnych ľudí. Veľkú budovu pri mori s nápisom Motel vynechávame a pokračujeme smer pobrežie, aby sme natrafili na miestnych. Staršia pani sedí na verande domu, vypíname motory. Nein Nein, kein Hotel..... Für ein nacht nein.... Velleicht können sie in der Motel für 50 € etwas finden. ...Das ist eine Deutsche Iniciative, dodáva na záver. Nemci sem pravdepodobne posielajú dôchodcov na pokojný život dôchodcov vysoko nad úrovňou miestneho obyvateľstva. Hrnie sa mi do hlavy konšpiračná teória o tom, že toto je daň za pokojné oddelenie od Srbska a za Euro, ktoré je tu štátnou menou už od osamostatnenia. Na Balkáne som spal už za 5 € ale za 50 nikdy, a nikdy za takú sumu ani spať nechcem. Preto putujeme do útrob sídliska Hercegu. Slnko svieti pod ostrým uhlom, keď sa pýtam chlapa: "Privatna kuča, sobe." Starý obézny pán zašomral niečo a ukázal smerom na dom, z ktorého na nás mával opálený plešatý chlap s cigaretou v ústach. Motocykle sme zaparkovali na dvore, namiesto jednania si nás posadil a začal s debatou. Odkiaľ sme a kam ideme, kde sme boli a podobne. Ukázal nám izbu, povedal že za 10 € sa vyspíme dvaja u neho. Tiež je motorkár, venuje sa paraglajdingu a lyžovaniu. Vie trocha rusky a najmä srbsky. Doniesol som načatú fľašu Slivovice, potešil sa že je zo Srbska, 50 km od jeho rodného mesta. "Skadze?" pýta sa, "Bosnia i Hercegovina, Durmitor, Albania," v tom zmraštil tvár a pokrútil hlavou hľadiac na poldecák. Všimol som si jeho výraz tváre a pýtam sa: " Albanci?" Zmraštil tvár ešte raz, odsunul cigarety, posunul poldecák, oprel sa o stôl a pozrel mi do očí: „Ja, človek, nema problema, ty človek, nema problema, kaky človek si taky si, tu daj serdco na stôl“, buchol po stole, „nema problema, chorvat i bosňan, Maďari, Slovaci i Česi. Moj praotec byl slovak, Jánoš sa menoval (Jánoš – je čisto maďarské meno), nema problema. ALE KAK ŇEKDO ALBANEC!“ vykríkol. Povedal som si, že ak nie teraz tak nikdy: „A s Chorvatmi dobro?“ Vtedy sa náš hostiteľ Ratko z hlboka nadýchol, chytil stola, pozrel do zeme a s výdychom zavrtel hlavou do strán. Následne sa chytil za srdce zavrel oči: „Ja som človek, SRB! Tu sa pozri," vytiahol pas „Montenegro“. "My sme boli jedna krajina, pozri sa tu. Ja SRB som teraz Crnogorčan! Prečo?“ Dopíjame posledné dúšky pálenky, pýtam sa: "Crna Gora je dobra predsa." "Da! To su Srbi!“ Ráno sme odišli bez pozdravu domácich, pre nich bol pracovný deň, a my sme museli putovať ďalej po veľkolepej Magistrále.

 

POKRAČOVAT V DALŠÍ KAPITOLE

Kapitoly článku

Jak se Vám líbil tento článek?
Průměr: 1.39
Známkováno: 18x

Motokatalog.cz

Vložení komentáře

Pokud chcete vložit komentář, tak se registrujte a přihlaste.


TOPlist