Dlho odkladaný výlet na Balkán.

Deň 1. - 19.05.2018 Brezno – Báčsky Petrovec (Srbsko), 502 km, ubytovanie 10,-€/os.

Ráno, okolo 9-tej hodiny som prišiel ku Kamilovi, vyrazili sme z Brezna, smer Lučenec, ďalej do Maďarska, smer Šalgotarján, Hatván, Budapešť. Túto časť cesty sme brali len ako presun, ale aj tak bolo cestou na čo pozerať, po Budapešť sme sa presúvali okresnými cestami, sledovali sme okolitú krajinu. Na trase ktorou sme prechádzali mi, mnoho ciest opravovali, mnohé nové boli vo výstavbe..

Obchvatom, po dialnicie sme obyšli Budapešť, diaľnicou sme pokračovali až do Srbska. V meste Báčsky Petrovec sme mali jediné, dopredu dohodnuté ubytovanie z celej našej trasy, u pani Opatovskej. S Kamilom sme boli dopredu dohodnutí, že ubytovanie budeme riešiť tak, že každý z nás bude mať vlastnú izbu. Príčinou je (vraj) aj to, že (vraj) v noci stráááášne chrápem....tak neviem, ja s tým problém nemám. Pani domáca nás privítala, zaviedla nás do podkrovia a ponúkla nám na výber niekoľko izieb. Komunikovala plynule slovensky, len nechápala prečo chce každý z nás vlastnú izbu. Ponúkla nám jednu izbu s dvoma posteľami, druhú izbu s dvoma posteľami, dokonca nám ponúkla izbu s manželskou posteľou.....to sme zvorilo odmietli a vzali sme si každý jednu izbu. Zaparkovali sme motorky, prezliekli sa a šli sme si pozrieť mesto, niečo dobré zjesť.

Mesto obýva slovenská komunita ktorá sa tam v minulých storočiach vo viacerých vlnách vysťahovala z domoviny, kraj osídlila. Ľudia sa venujú zväčša poľnohospodárstvu. V posledných rokoch sa mnoho ľudí odtiaľ vysťahovalo hlavne za prácou na Slovensko, alebo do Čiech. V meste je základná škola a aj gymnázium so slovenským vyučovacím jazykom. Ľudia sú tu skromní, hrdí na svoje tradície, na svoju súčasnú domovinu ako aj na krajinu predkov. Zachovávajú si tradície, zvyky, kroje. Toto všetko a aj mnoho iných informácii sme sa dozvedeli od pani domácej ráno nasledujúceho dňa pred našim odchodom. Posedeli sme na terase, vypili kávu a hlavne o mnohých veciach sme sa porozprávali. Presne tak, ako sme to pred cestou plánovali – stretnúť ľudí, hovoriť s nimi o ich živote, práci.

2.deň: 20.05.2018 Báčský Petrovec – Srebrenica – Srajevo (BH), 335 km, ubytovanie

15,-€/os.

Ráno sme sa zbalili, poďakovali pani domácej, rozlúčili sme sa s ňou a miestnymi cestami cez krásny, poľnohospodársky kraj po udrživaných asfaltových cestách sme pokračovali zo Srbska cez najvýchodnejšiu časť Chorvátska, cez mesto Ilok do Bosny a Hercegoviny, kopírujúc hranicu so Srbskom sme smerovali do jedného z cieľov našej cesty, mestečka Potočari. Táto oblasť bola počas občianskej vojny v 90-tých rokoch minulého storočia svedkom ťažkých bojov kde Bosniaci bojovali s Chorvátmi, so Srbmi a všetci so všetkými. Bolo tu mnoho etnických čistiek, vojnových zločinov, udalostí ktoré otriasli svetom. Diali sa tu veci ku ktorým nedochádzalo ani počas II. svetovej vojny. To všetko cca 800-900 km od nás.

Etnické napätie bolo cítiť aj teraz. Napríkad – vchádzali sme do nejakej dedinky (na území Bosny a Hercegoviny), nad cestou nás vítal veľký nápis v srbskom jazyku – "Vitajte v Republike Srbska". Alebo – zastali sme na čerpacej stanici, na zadnom kufri som mal malú slovenskú vlajku, tá sa stočila okolo paličky na ktorej bola upevnená. Nebolo na nej vidieť štátny znak SR, iba trikolóru takú istú, ako má Srbská vlajka. To som si uvedomil až keď si moju motorku z blízka prezerala skupinka cca 5-tich bosnianských mladíkov. Poobzerali a zhodnotili – "aha, Slovačka". Asi ma prvotne podľa vlajky pokladali za Srba. Alebo – pri pamätníku Srebrenickej genocídy, v mestečku Potočari na parkovisku stáli uniformovaní bosniackí policajti, prihovoril som sa im, pozdravil ich, spravil som si s nimi fotku. Počas tohto niekoľko krát okolo nás prešlo osobné auto, okrem vodiča ostatní spolujazdci sedeli počas jazdy v oknách, mávali veľkými srbskými zástavami, vulgánre pokrikovali na policajtov, smerovali im neslušné posunky.

Potočari. Miesto, kde je pamätník a cintorín genocídy z mesta Srebrenica ku ktorej došlo v r. 1995, viac napr. Wikipedia, Google ap. Chcel som to miesto vidieť, chcel som tam byť. Nie, namal som z toho vôbec dobrý pocit, necítil som potešenie. No pre mňa je to miesto ako napr. Osvienčim, Dachau, Stalingrad, Dukla či podobné. Miesta o ktorých treba hovoriť, pripomínať si ich. Nechcem a nebudem hodnotiť príčiny a dôvody pre ktoré došlo k masakru neozbrojených civilistov ktorí boli pod ochranou OSN a holandských vojakov. To nechám na odborníkov. No nedá mi neopýtať sa, ako a hlavne ČÍM boli pre svojich vrahov nebezpeční napr. KRDZIC Meho BEKTO, ktorý mal v čase jeho zavraždenia 81 rokov, alebo Jusuf FAHRUDIN, ktorý mal v čase jeho zavraždenia 12-násť rokov....?

Toto je jedno z miest, ktoré snáď každého prinuti na chvíľku sa zastaviť, zamyslieť, porozmýšľať. V oblasti je mnoho domov, ktoré nesú stopy poškodenia z obdobia občianskej vojny, sú to nemí svedkovia, výstražné prsty. My sme videli tie, ktoré boli popri ceste. Videli sme mnoho pomníkov a pamätníkov z tohto obdobia na ktorých boli uvedené mená padlých zo strany Srbov, Moslimov, Chorvátov. Mená ktoré tu vôbec nemuseli byť, ak by ľudia spolu hovorili, vysvetľovali si svoje názory a postoje. Pamätník v meste Potočari je nezabudnuteľné miesto, napríklad aj tým, že oproti neho, v poli je symbolický obranný post označený "OSN". Ja som to pochopil tak, že keď ich nedokázali ochrániť počas života, robia tak teraz, po ich smrti. Alebo nezabudnuteľný bol rozhovor s pani, ktorá oproti vchodu do pamätníka predávala v stánku suveníri. Opýtal som sa jej, či má ona nejaký vzťah k tomu miestu. Usmiala sa a povedala mi, že jej tam leží muž a synovia......

Pokračovali sme do hlavného mesta BH, do Sarajeva. Cestou sme kopírovali rieku Neretva. Niečo úžasné a prekrásne. Videl som moho fotiek a videí o tejto rieke, no osobne to zažiť, tak to bol jeden z vrcholných zážitkov nášho výletu. To sa nedá opísať, to treba zažiť osobne a na priamo. Len tak sa dá vychutnať krása miestnej krajiny, neskutočná farba vody rieky, takú som ešte nevidel. Túto časť BH doporučujem vidieť každému. Ak nič iné, tak toto určite áno.

Do Sarajeva sme prišli zo severu, krásnou horskou cestou. Už bol podvečer, najvyšší čas nájsť si ubytovanie. Vyšli sme výpadovkou z centra smerom na západ, zastali na čerpacej stanici. Opýtali sme sa na penzión a ajhľa – primo za čerpačkou jeden bol. Motorky sme si dali do garáže, prezliekli a umyli sa, objednali sme si taxík a išli do centra mesta. Poradili nám reštauráciu ktorá je súčasťou pivovaru piva zn. Sarajevsko, dali sme si miestnu špecialitu. Prešli sme sa centrom mesta ktoré bolo počas občianskej vojny podľa Wikipédie obliehané: "1429 dní (od noci 5. apríla 1992 do 29. februára 1996) ide o najdlhšie obliehanie v dejinách moderného vojenstva". Počas tohto obliehania zahynulo 11000 ľudí, z toho 1601 detí. Pri prechádzaní cetrom mesta sme našli niekoľko rôzny pamätníkov venovaným týmto udalostiam, okrem iného aj samostatný pomník venovaný detským obetiam.

3. deň: 21.05.2018 Srajevo – Mostar – Neum, 213 km, 12,-€/os.

Pokračovali sme ďalej, do mesta Mostar. Mnoho krát navštívené, pofotené, opísané. Ale osobne je to iné. Na toto mesto som sa naozaj tešil. Je to historické, udrživané mesto. Plné turistov. Najznámeší je jeho Starý most. Nájsť ho nebol problém, stačilo sa držať smerových tabúľ, prípadne sa pre istotu opýtať. K samotnému mostu sa s motorkou samozrejme dostať nedá, odchytil nás v jeho blízkosti pri jednej kaviarničke miestny mladík, ponúkol nám možnosť odložiť si moto veci u nich a postráženie motorky. To celé za 5,-€ za oboch. Paráda. Stred mesta, okolie Starého mostu plné turistov, obchodíkov, kaviarničiek, stánkov so suvenírmi. Ja som sa opakovane pýtal na nejaký kalašnikov, chcel som ho kúpiť. S úsmevom ma odmietli. Tak snáď inokedy. Počas prechádzania mesta nám prišlo vhod miestne múzeum, pekné, zaujímavé a hlavne klimatizované. To v horúčave prišlo vhod. Pri návrate k motorkám sme stretli pani v moto oblečení, na moju otázku v angličtine odkiaľ je, odpovedala – Brazília. Priletela do Portugalska, tam si požičala motorku a cestuje po Európe. Popriali sme si šťastnú cestu a rozlúčili sa.

Z mesta Mostar sme pokračovali do mesta Neum, jediného väčšieho mesta na pobreží mora, ktoré BH má. Tu sme došli podvečer a začali sme hľadať ubytovaie. Počas celej naše cesty a aj tu sme sa riadili myšlienkou, nehľadať ubytovanie v hoteli, radšej na súkromí. S pracovníčkou hotela sa asi ťažko dá dohadovať o cene ubytovania, aj keď je hotel prázdny. Majiteľ penióna je skôr tomu naklonený, hlavne mimo sezóny. To sa nám podarilo aj tu, našli sme si slušný, čistý penziónik priamo pri mori. Zaparkovali sme motorky, vyzliekli moto veci a vlastne jediný krát počas tejto našej cesty sme sa okúpali v mori. Voda bola ešte chlaná, no nám suchozemcom to nevadilo. Okúpali sme sa, prezliekli a v miestnej reštaurácii sme si dali dobré, domáce jedlo.

4. deň: 22.05.2018 Neum – Bar (MN), 240 km, 10,-€/os.

Tu sme dosiahli bod, po ktorý sme mali viac-menej cestu aspoň orientačne plánovanú. Kam ďalej sme sa rozhodovali až tu. Vedeli sme, že chceme ísť do Albánska, no kadiaľ presne tam a potom kam ďalej sme sa rozhodli až tu. Sadli sme si nad mapu a rozhodli sme sa, že pôjdeme pokiaľ možno blízko pobrežia až do Čiernej Hory (MN). Po ceste č. 8 sme cez Chorvátsko kopírovali pobrežie, užívali sme si poloprázdne cesty. Na chvíľku sme sa zastavili v Dubrovníku, no nešli sme do centra, to bolo už teraz preplnené. Pokračovali sme do MN po ceste č. E65 sme obišli Kotorský záliv. Pomaličky, kľudne, tak ako počas celej našej cesty sme každú chvíľku stáli, kochali sa prírodou, fotili sme. Pokračovali sme do prístavného mesta Bar. Tu sme hľadali nejaké ubytoanie a potrvdili sa nám naše predpoklady – v poloprázdnych hoteloch si pýtali za izbu okolo 20-35 alebo aj 60,-€, na súkromí sme našli slušné a čisté ubytovanie za 10.-€, každý na samostatnej izbe, motorky v uzamknutom dvore, tesne pri balkóne izby na ktorej sme bývali.

Motorky sme zaparkovali, umyli sme sa, prezliekli a vyšli sme si do blízkej záhradnej reštraurácie na domácu špecialitu s miestnym pivom. Tak, ako sme to plánovali, ako sme to chceli.

POKRAČOVAT V DALŠÍ KAPITOLE