sumoto_leden



Dlho odkladaný výlet na Balkán.

Kapitoly článku

5. deň: 23.05.2018 Bar – Skadar – E762 smer Bashkim (Vermosh) – Andrijevica (MN), 222 km, 10.-€/os.

Tak a je to tu, Albánsko, krajina orlov, Envera Hodžu, matky Terazy. Krajina posypana

bunkrami, kde po cestách pobehujú prasatá, túlavé psy, plná žobrajúcih cigánov, neskutočne chudobná. Čo ešte som o Albánsku počul? No, bolo toho veľa a všetko od ľudí, ktorí tam nikdy neboli. Ja som sa na túto krajinu nesktočnč tešil. Naozaj bola jedným z mojich motorkárskyh snov. A teraz môžem ale povedať, že som tam bol, videl som krajinu, upravené a udržiavané cesty, usmiatých ľudí.

Tesne pred hranicou MN smer Albánsko bola veľká oprava miestnych komunikácii, uzávierky ciet, obchádzky, na navigáciu sa nedalo spoľahnúť, len na smerovky s vyznačenými obchádzkami, na rady mietnych. A potom to prišlo. Paráda, totálne sme zablúdili, dostali sme sa do hôr po krásnej štrkovej ceste. Nikde nikoho. Trošku off road, pre Kamila pohodička, ja sa strhávam zo sna ešte aj dnes keď si spomeniem. Keď sa ma občas Kamil pri krátkych prestávkach pýtal – Tak ako? So sileným úsmevom som odpovedal – v pohode. Aáááále paráda, keby ma na takéto čosi nahováral, asi by som to odmietol, no keď to prišlo, musel som sa s tým len vysporiadať. Neľutujem, krásny zážitok. Prešli sme miesta kam sa asi už nikdy nedostaneme, prešli sme minimálne dva krát tú istú križovatku. Že sme nepoblúdili sami, sme zistili aj podľa aút s rôznymi ešpézetkami a stretli sme aj autobus s turistami. Tak to malo byť. Počasie bolo pekné, motorky šlapali, natankované sme mali. Tak už len užiť si to bolo treba.

Zaujímavý bol vstup do Albánska. Na hraniciach MN klasická hraničná kontrola, pasy, doklady od motorky, zelená karta, všetko nahodnené do počítačového systému. Všetko slušne, s pocitom poriadku, fungujúceho systému. Po východe z hraničnej kontroly na strane MN sme vošli do akéhosi dvora, priestor obkolesený budovami. Typoval som nejaký asi medzi hraničný priestor. Zle som typoval. Boli sme už v Albánsku. Bez toho, aby nás z Albánskej strany ktokoľvek kontroloval. Hneď sa pri nás pristavila mladá cigánka, jedno dieťa na prsníku prisaté, druhé držiac za ruku žobrala. Vo vedľa v tieni zaparkovanom aute podriemkával vypasený cigán, asi pasák či čosi podobné a pozorne nás sledoval. Hlavne preto som tej mladej pani nič nedali. Asi by to všetko skončilo v rukách menovaného strážcu. Tak tohto podporovať nebudeme.

Ešte stále sme si mysleli že najaká tá kontrola zo strany Albánskych úradníkov bude, ani sme si nezapínali bundy, nenatiahli rukavice, pohli sme sa smerom do vnútrozemia, posúvali sme sa pomaličky a hľadali, kdeže to tá hraničná kontrola je. Nič sme nenašli. Po cca 20-tich kilometroch sme sa utvrdili, že sme naozaj v Albánsku a žiadne hraničná kontrola už nebude. Rozmýšľali sme, či náhodou Albánska hraničná kontrola nebola spolu s kontrolou zo strany MN, no ja som videl počas výtupu z MN len ich pracovníkov, ich uniformy. Tak neviem, možno sa aj mýlim. Napríklad na hranici Maďarska a Rumunska sú pracovníici jednotlivých štátov tesne vedľa seba, doslova pod jednou strechou, no tam človek s určitosťou vie, kto a v akej uniforme ho kontroluje. Nevadí, nemusím všetko vedieť, všetkému rozumieť. Vošli sme do mesta Skadar, no paráda. Takto nejako som si predstavoval balkánsky dopravný chaos, tam kde boli (asi) plánované dva jazdné pruhy, si domáci spravili štyri, alebo aj päť. Pri vjazde do (možno dvojpruhovho) kruhového objazdu som stál v stupačkách, so zaradenou jednotkou a napätý ako struna som sa prepletal v asi osem či desať prúdovej lavíne dopravných prostriedkov najrôznejšieho druhu a pohonu idúcich vedľa seba. Všetci sa tlačili, všetci trúbili, každý sa ponáhľal. Joj, len tu sa s nikým neťuknúť. Podarilo sa, vymotali sme sa z mesta, nenašli sme odvahu kdesi zastať a skúsiť kúpiť napr. nejakú magnetku či iný suvernír. Dúfali sme, že sa to ešte niekde podarí. Nepodarilo sa, nevadí.

Ráno, pri plánovaní cesty sme sa rozhodovali, či v Albänsku budeme pokračovať po cestách č. SH22 a SH23 smerom do Kosova, odtiaľ do Macedónska a cez Srbsko domov. Rozhodli sme sa, že pôjdeme po ceste č. E760 - SH20 smer sever, mesto Bashkim. Tam, v blízkosti mesta Vermosh má byť "nejaký horský" prechod. Tak toto bolo jedno z nejlepších rozhodnutí. Že tam "nejaký" horský prechod je, sme vedeli, no realita nás neskutočne prekvapila. Pri čítaní rôznych cestopisov som toto asi prehliadol. Vrelo doporučujem pozrieť si reklamné video https://www.youtube.com/watch?v=I-2MI6cqOuQ. Tento horský prechod patrí medzi skvosty motorkárskych ciest, medzi tie, ktoré by mal človek vidieť aspoň raz. Pre nás to bolo o to krajšie, že bolo pekné počasie a takmer žiadna premávka. Na vrchole horského prechodu sú vybudované vysunuté rozhľadne so skleneným zábradlím, neskutočne krásny výhľad na okolitú krajinu. Zastavili sme sa, spravili množstvo fotiek. Realitu však nevystihne žiadna fotka, to treba vidieť osobne. Z vrcholu, smerom na sever nasledoval nekonečný zjazdy, prádznde cesty, úžasný kvalitný asfalt, krásna krajina. Tak toto treba naozaj vidieť, to sa nedá opísať.

Celkove cesty ktorými sme v Albánsku išli mi boli udržiavané, s kvalitným asfaltom. Určite lepšie, ako mnoho ciest u nás. Radosť po nich cestovať. Od mesta Skadar až po hranic do MN sme nenašli žiadne mesto, obchod, čerpaciu stanicu. Na toto treba byť pripravený.

Po zjazde z horského prechodu sme sa dostali na malý hraničný prechod do Čiernej Hory. Mrzelo nás, že sme si nikde nekúpili nejakú drobnosť, suvenír prípadne nálepku. Nevadí, snáď na budúce. Po prechode do MN sme pri ceste našli reštauráciu, dali sme si nejakú miestnu špecialitu. Za chvíľku, od hôr z ktorých sme prišli my prišla neskutočná letná búrka. Tak toto sme mali naozaj šťastie. Keby nás tá búrka zastihla na ceste niekde v horách, asi by to bol problém. Nebolo sa tam kde schovať. Sadli sme na motorky a snažili sme sa pred búrkou újsť, no nepodarilo sa. Výrazne sa ochladilo, husto pršalo. Cesty boli menej kvalitné, s vyjazdenými koľajami od ťažkých vozidiel, plné ďaždovej vody. Aj keď sme mali obaja nepremoky, cesta hlavne pre mňa bola výrazne ťažšia, cestovná rýchlosť cca 50-60 km/hod. Nemalo zmysel riskovať. Tak sme niekde cestou hľadali ubytovanie. Mestečko Andrejevica nebolo na pláne, no neplánovaných vecí bolo počas našej cesty veľa. Našli sme si slušné, lecné ubytovanie, prenocovali a ráno sme pokračovali ďalej. Počas našej cesty toto bolo jediný krát, keď nás búrka zdržala. Zvyšok cesty až domov nám už nepršalo.

6. deň: 24.05.2018 Andrijevica – Goražde (BH) 192 km, 20,-€/os.

Po ceste č. E65 sme pokračovali do mesta Žabljak, východzieho bodu pri vjazde do

Národnho parku Durmitor. Jeden z najúžasnejších aj pre motorkárov bežne prístupnych národných parkov s kvalitnými a udržiavanými cestami. Na vrchole parku napriek tomu že bol koniec mája boli ešte lavíny zo zimného obdobia. Cez ne bol vyfrézovaný prechod. Keď človek vošiel do takto vyfrézovanej hory snehu, mal pocit ako by sa ocitl v chladničke. V smere ktorým sme šli my, t.j. z východu na západ bol vstup do parku pozvoľný, s pomalým stúpaním, taký rozťahaný. Okolo cesty krásna prebúdzajúca sa jarná príroda, určite viac turistov ako v Albánsku. Mnoho krát sme stáli, často fotili. A bolo čo fotiť. Celkovo som z cesty spravil viac ako 700 fotiek. Po prechode cez sedlo sa nám otvorili krásne výhľady, zasnežené hory, prudké svahy, údolia s horskými jazierkami. To všetko po udržiavaných cestách s kvalitným asfaltom. Aj o tom toto národnom parku som veľa čítal, videl som mnoho fotiek, no zas a znova – to treba vidieť osobne, to sa opísať nedá. Jednoducho krása, čosi úžasné. Vrelo doporučujem vidieť každému, kto má rád hory, kto si chce oddýchnuť a vyčistiť hlavu. Tak ako aj ja. Skúste si len na mape pozrieť cestu č. P14, podľa jej kľukatosti budete tušiť, aká úžasná táto cesta je. Jej záver k Pivskému jazeru bol ďalší z nezabudnuteľských cestovateľských zážitkov.

Pokračovali sme po ceste E762 smerom na sever do BH. Nikam sme sa neponáhľali, vychutnávali sme si cestu ako takú. Táto cesta napriek tomu že je medzinárodná sa výrazne pokazila kvalitou, zážitkom bol nie jeden v skalách vysekaný tunel rôznych dĺžok, prakticky žiadny nebol osvetlený a keď tam človek vošiel z rozpálenej a prehriatej cesty na nikde neoznačený vyfrézovaný asfalt, k tomu sa pridala voda na ceste (vonku teplota aj okolo 35 st.) a prípadne neosvetlené auto v protismere, no tak to bol naozaj zážitok. Striasa ma ešte teraz. Nevadí, aj toto je súčasťou zážitkov z cesty. Celkovo cesta okolo rieky Piva bola veľmi pekná, typická balkánska rieka ktorá si predrala cestu cez vápencové hory, tie jej dali aj farbu. Také u nás nemáme.

Po vjazde do BH sme pokračovali jej východnou časťou po ceste č. M20, do mesta Goražde sme dorazili podvečer. Mesto bolo počas občianskej vojny silne poškodené, obliehané podobne aj keď nie tak dlho ako Sarajevo. Miestny o tom nechceli hovoriť. Stopy po vojnových poškodeniach budov sa dajú nájsť ešte aj dnes. Ubytovali sme sa, prezliekli. Majiteľ penziónu nám povedal, že on nám fľaškové pivo predá, no požiadal nás, aby sme ho vypili na izbe, nakoľko toto je moslimská reštaurácia a on čaká večer návštevu a práve prebieha ich sviatok – Ramadán. Nemali sme s tým, problém, no chceli sme vidieť aspoň trošku z mesta, tak sme sa vydali do jeho stredu. Cestou sme našli niekoľko otvorených kaviarní, okrem personálu tam nesedel nik, ešte nebolo po západe slnka. Pivo tam nikde nemali. Na nábreží rieky Drina ktorá preteká mestom je vybudovaný krásny pietný pomník venovaný obetiam občianskej vojny. Posedeli sme tam chvíľku, popozerali rieku, tam sediacich ľudí. Na druhom brehu rieky je veľká mešita, na jej priečelí obrovská obrazovka a na nej bežal (asi) text moslimskej modlitby. Čo už, toto je ich krajina, majú právo robiť si tam to a tak, ako oni chcú.

Pri návrate do penziónu sme na nábreží prítoku Driny uvideli kaviareň so slnečníkmi nesúcimi reklami miestneho pivovaru. Ajhľa, tak toto asi nebude moslimská kaviareň, véééééru že nebola. Posadili sme sa tam, objednali si pivko. Mali, síce fľaškové, tretinkové, no mali. Fájne, studené. Človeka, ktorý nám to pivko nosil sme sa opýtali, komu že to patrí tá motorka zaparkovaná v priestoroch kaviarne, povedal že je jeho. Predstavil sa nám ako majiteľ, motorkár, zástupca šéfa miestneho moto klubu. My sme mu povedali že aj my sme motorkári, opísali sme mu našu cestu, ukázali fotky. A hneď bolo o čom debatovať. Klasická situácia, keď sa stretnú úplne neznámi ľuia ktorých spája láska k motorkám, majú si hned čo povedať. Porozprával nám, kde všade bol on. Na Slovensku ešte nie, tak sme ho aj s priateľmi hneď pozali. On nás zasa pozval na ich veľký moto zraz ktorý sa koná v meste Goražde vždy v tretí augustový víkend. Tak ak by mal niekto čas a chuť, je tam vítaný. Ja som mu daroval šiltovku s motívom SR, potešil sa jej, pridal si ju na stenu kde mal množstvo rôznych moto suvenírov. On nás zas pozval na pivo, ktoré komplet za nás zaplatil. Ďakujeme.

Po návrate na penzión nás tam čakal majiteľ, ponúkol nás miestnou rakiou (ovocná pálenka) a pivkom. Ramadán-neramadán, zjavne si nie málo on pred našim príchodom z toho doprial. Posedeli sme, debatili, presne to kvôli čomu sme sa na cestu vidali, to čo sme od nášho výletu očakávali. Porozprávať sa s miestnymi, o ich živote, práci.

7. deň: 25.05.2018 Goražde – Mohacs (HU) 386 km, 20-€/os.

Východnou časťou BH a Chorvátska, cez územie kde sa počas občianskej vojny naozaj mastil každý s každým, cez mestá o ktorých som v 90-tych rokov počul v súvislosti s občianskou vojnou v médiach – Tuzla, Brčko, Vinkovci, Osijek sme sa presunuli do maďarského mesta Mohács, známeho bitkou pri Moháči, kde 29.8.1526 turecké vojská porazili vojská uhorského kráľa Ľudovíta II. Jagelovského, čím sa im otvorila cesta až na juh súčasného Slovenska. Do mesta Mohács sme dorazili už keď sa stmievalo, nestihli sme si pozrieť pamätník tejto udalosti ktorý je mimo mesta. Stihli sme ubytovať, trošku prejsť centrum mesta a nábreže Dunaja. Toto už bolo vlastne len súčasťou čo najkratšej cesty domov.

 

8.deň 26.05.2018 Mohacs – Brezno, 433 km.

Po ceste č. M6, čo najkratšou cestou, po obchvate Budapešti, odtiaľ rovnkou cestou ako sme náš výlet začínali, cez mestá Hatván, Šalgotarján, cez Lučenec sme v podvečer dorazili domov, do Brezna. Živí, zdraví, motorky v poriadku. Plný dojmov, zážitkov z ciest.

 

 

ZÁVER.

Tento cestopis si nenárokuje robiť nejaké zásadné uzávary, nechcem ním nikoho a nič kritizovať, poučovať. Nieje určený pre nikoho, kto na Balkán chodí ako ja možno do susedného mesta. Je určení pre tých, ktorí tak, ako ja som zvažoval tak oni teraz zvažujú či sa tam vyberú, či nájdu odvahu k takejto ceste tak, ako som ju ja hľadal niekoľko rokov ja. Je určený pre tých, ktorí sú možno nerozhodní. Tým odkazujem – sadni na motorku a choď. Áno, dobre zváž, naplánuj, porozmýšľaj. No určite choď, ver stojí to za to, dá sa to.

Prejdené kilometre: odhadom 2540,

Náklady na ubytovanie: 97,-€

Náklady na stravu, odhadom: 100,-€

Náklady na benzín, odhadom: 150,-€

Poplatky za cesty ap.: 20,-€

Celkové náklady cca: 400,-€

 

 

POKRAČOVAT V DALŠÍ KAPITOLE

Kapitoly článku

Jak se Vám líbil tento článek?
Hodnocení (28x):


TOPlist