Ako som išiel do Afriky

Ráno vstávam na pohodu. Vlastne až taká pohoda to nie je. Aktívne si píšem z priateľkou, už vlastne počas celého výletu si píšeme a rozoberáme tú našu malú 18 mesačnú princeznú. V jeden okamih sa stretla šiesta choroba, príznaky po očkovaní a ešte aj nešťastné zúbky do toho. V noci vôbec nespáva, cez deň je to malý mrzút, priateľka je absolútne nevyspatá a preto s pokorou mením plány, ruším pôvodný plán Portugalsko a Španielsko. Cieľ je teda Ceuta a po diaľniciach až domov, nech som s nimi čo najskôr. Tak či tak, si mnohí o mne pomysleli, že som sebec, bez chrbtovej kosti, keď som sa aj napriek tomu, že som vedel o nástrahách vidal na takúto cestu. Čo už.
Rýchlo ešte kupujem lístok na trajekt. Samozrejme, v zhone som zvolil čas, kedy to určite nestihnem, veď prečo si nevyrábať stres aj umelo, nie? Našťastie pár mailov počas raňajok zaistí zmenu času na ten správny. Vďaka FRS Ferry.
Nasadám na moto a snažím sa dostať do prístavu čo najrýchlejšie, predsa len neviem, čo ma bude čakať na hraniciach.
Tak si idem, idem, keď sa tu zrazu prebudila oná, tá zelenina. Za jazdy ma oblial pot, studený pot. Zvierač stiahnutý tak, že ani vlas tam nestrčíš. V momente stojím, už ako brzdím, pozerám, kam to zložím. No v meste to nikde nezložíš. V momente do seba hádžem 2 tabletky Imódia, zapíjam colou, ináč super pomocník na črevné problémy. A teda premýšľam, že buď im tu spravím šou na krajnici, alebo to vytečie za jazdy jednou z nohavíc. Všetci svätí stáli pri mne. Kŕč poľavil, no nie úplne, aby som si nezvykol. A tak s potom na čele bez defektu na gatiach, so sťahmi v bruchu pokračujem ďalej. Krajina sa tu opäť zazelenela, všade kopce, tráva, stromy. Hrozne pekná scenéria, kam sa musím určite vrátiť, lebo s myšlienkou na hovno v gatiach si to človek moc neužije. 
Po príchode do mesta Fnideq (vygooglite si to, je to naozaj pekné a čisté miesto) viem, že hranice už nie sú ďaleko, mierne opadá zo mňa stres. No pri príchode na hranice spolu s teplom a kolónami je stres späť, aj s myšlienkou na tekutý krištál. A tak siaham po ďalších Imodiach, zapíjam kolou a stojím opodiaľ v tieni a čakám čo bude. Mimochodom, po tejto náloži Imodií, najbližšie zhodím náklad až po niekoľkých dňoch doma, ale to ste asi nechceli vedieť. Vyzerá to tak, že by sme sa mohli posunúť o jedno auto dopredu, a tak sadám na moto a posúvam sa dopredu. Bohužiaľ mám kufre a tak sa neviem preryť na popredné miesta. Na to vystúpi chlapík, asi z 5 - 6 auta predo mnou a ukazuje mi, prečo nejdem. Ukazujem na auto predomnou, že to jednoducho nedám. Na to on pristúpil a evidentne mu povedal, nech sa uhne. Aj tak urobil, a ďalšie autá pred ním taktiež. Dokonca mi pomohol odnavigovať okolo tesných lámp, až som bol zrazu druhý na čakačku. Neuveriteľné. Zase. :)
Výstupná kontrola bola hrozne zdĺhavá, všetko a úplne každého kontrolovali, prešacovali mi batožinu, odovzdal som kartičku a až následne ma pustili do EU. Španielskemu colníkovi hovorím, že Maroko je pekné, ale EU je EU. So smiechom ma bez kontroly púšťa ďalej. 
Za hranicami parkujem, otváram booking a hľadám vhodné ubytovanie, dnes mám toho dosť... Nachádzam hotel Hotel Rural Los Jarales nad mestečkom Istán v kopcoch, kde prichádzam okolo deviatej večer. Dávam trojchodové menu v hotelovej reštaurácii za cca 25€, pretože inakšie sa to objednať nedá. No výhľad z reštaurácie na nočné mesto stál za to.

POKRAČOVAT V DALŠÍ KAPITOLE