Ako som išiel do Afriky

Ráno vstávam o 07:00, chcem vypadnúť, kým ešte nie je teplo. Ubytko mám dohodnuté aj s raňajkami. A tu narážam na marocký štýl života. Majú čas, nikam sa neponáhľajú. Je 8 hodín a nikde nikto :) Čo už. Aspoň mám čas sa kochať okolím. O 09:00 som už doslova obžratý, jedlo tu stolujú naozaj bohato, nešetria na ničom. Sú úžasné tie ich placky. Cca o 09:30 konečne sadám na moto a vyrážam smer Ksar Timnay Hotel, ktorý mám ako medzi zastávku pred Merzougou.
Cesta je kupodivu príjemná, skoro prázdna, cestu som si naozaj vychutnával. Všade zatiaľ prevládala zeleň. Celá cesta je vlastne jeden veľký zážitok. Scenérie, ktoré som videl zatiaľ len vo filmoch. Prekvapilo ma, koľko oslov sa všade páslo po okolí. 
Moju usmiatu hubu v jednej chvíli prerušila silná bolesť. Ako inak, včela na mojej hrudi pod dresom. Poviem Vám, bolo to tak rýchle zastavenie a vyzliekanie (ako keď vás chytí sračka za jazdy), nič príjemné, ale aj to k tomu patrí. V rukaviciach som si vytiahol žihadlo aj s kuskom včely, mažem kilo fenistilu, požieram tabletku na alergiu, chvíľu hrozne pi.ujem a za peknej bolesti opäť sadám na moto a pokračujem ďalej. Teraz ako to píšem, ma napadla jedna zvláštnosť. Vždy keď som zastavil len tak, tak väčšinou sa niekto zastavil a dal do reči, alebo mi ponúkali miestne "špeciality" no teraz, keď to človek naozaj potreboval a aj neskôr, keď som si z miesta ľahol s moto,  nič... Všetci len chodili bez povšimnutia.

No už po pár minútach v sedle som sa opäť kochal prírodou. V jednom okamihu mi padla sánka, keď som v horách na ceste našiel odpočívať opice, to nevidíš len tak, pomaly ich obieham a pokračujem ďalej. V istom momente si všímam ubúdajúcu vegetáciu a zvyšujúcu sa teplotu. Naštastie som pocitovo vo väčšej nadmorskej výške, tak je to prijateľné. Nachádzam náhornú plošinu so sľubným výhľadom. Moto nechávam na krajnici, beriem fenistil a občerstvenie a idem cca 100 m na kraj, kde si sadám, mažem bobo :) a cpem sa. Vnímam úplne inú prírodu a relaxujem. Opäť usadám na moto a pokračujem. Navigácia hlási 100 km rovno a potom na kruháči doprava :)  Cestou som vnímal širokánske pláne, kde dlhé kilometre nebolo nikoho. Občas som predbehol starý dymiaci zaprdený nákladiak, naložený do dvojnásobnej výšky samotného auta. Tiež fascinujúci pohľad. Autá sú naložené kdečím. Prevažne gigantickou cibuľou, slamou, coca-colou, ale aj zmesou ľudí, zvierat, matracov. Miestami mi to hlavu neberie. Tiež si všímam, že tu nejazdia klasické busy, ale menšie dodávky, alebo taxíky a príde mi to ako zdieľaná preprava, kto stojí pri ceste, toho naložíme. Zeleň rapídne ubúda, stromy nahrádzajú skaly a piesok. Na mnohých miestach som natrafil na cestárov, veľmi ma prekvapilo, na koľkých úsekoch makajú aj v tých horúčavách a pokladajú nový asfalt. Naozaj klobúk dole. Do ubytovania prichádzam v príjemnom čase, čo sa mne nestáva. Hľadám recepciu, chlapík vyplní papiere a vedie ma do inej, prázdnej bodovy, kde mám typické ubytovanie. Vybaľujem, prezliekam a hádajte čo, prchám do bazéna. V ňom si akurát dáva dĺžky recepčný a varuje ma, že voda je cold. Nerozumiem. Čo nevidel, že som došiel naobliekaný, upotený, zmorený na motorke? Studená voda je to posledné, čo by ma trápilo. Močím sa tam tak hodinku a je čas ísť ochutnať iný Tažín. Objednávam k tomu colu, kávu a vstrebávam zážitky. S plných bruchom odchádzam do ubytka. 

POKRAČOVAT V DALŠÍ KAPITOLE