Londoner píše: Asi jsem rad, ze vubec nerozumim tve "logice"

moje teta byla celej život sama, neměla žádný děti,chlapa a tak. chovala se dost podobně a cca od60 byla v blázinci víc,než doma. už chápeš?

nemako> čau , a ako sa chovala tá teta? Popíš to, a do liečebne ( to znie kraajšie ako blázninec) šla sama? alebo kto ju tam dal. Ja mám s nástupom do liečebne zopár skúseností. Škoda, že nie sú veselé, ale smutné. Prvá sa mi stala na vojenskej prezenčnej službe. kamoš, bol stašne múdry, v civile pracoval v nejakom výskumáku bol astronóm . Raz som ho vymákol ako v službe počítal trojné integrály. Ja už som vedel akurát čo to je, po skúške z matiky som sa poriadne ožral a už som sa v živote našťastie s tým nestretol. A on s tým vedel pracovať ešte na vojne. On je Ing elektro a ja Ing strojár. Tak tomu začalo drbať. Síce jemu drbalo už počas vojny, ale to skoro každému v tej pakárni, lenže jemu zvlášť. Aj sa mi sťažoval, že sa strašne bojí, že ho sledujú, tak som ho vzal na vychádzku a som mu poradil, aby sa strašne ožral , ožratie je môj liek na všetko, doteraz, keď sa strašne ožereš , bude ti na druhý deň tak zle , že nebudeš mať blbé myšlienky. Lenže on sa ožral len slabo 7 poldeci a pivo, len umocnilo jeho problém. Bál sa aj opiť. Potom si stále bral spužby dozorného letky , alebo pomocníka. ( letka na letisku = rota u bigošov, alebo u pomocného práporu čo bol tiež na letisku) . Stále sa bál spať, až raz v noci som sa zobudil na to, že sa hral v izbe s bodákom a ten mu spadol. Bolo to už v VIII mesiaci a v X sme šli ako absíci domov do civilu. Bál som sa , že niekomu ten bodák vrazí do brucha ( hlavne som sa bál o seba) lebo si pomyslí vo svojej pomätenej múdrej hlave,že ho chceme zabiť. Tak som mu ráno povedal, že či sa bojí. On, že áno. Aja, či nechce ísť do blázninca, že ho tam ho zachránia pred smrťou. On povedal, že tam chce ísť. Tak som šiel za výkoňákom (lampasák) že treba zavolať do Olomouca na psychiatriu. On, že zavolá, ale že na oštrovňu mám s ním ísť ja. Tak som vzal ešte kamoša bol to jeho spolužiak a sme šli na tú ošetrovňu. On mal vychádzkovú uniformu, lebo šiel von a my sme mali pracovné. Ako sme prišli na oštrovňu, vonku už stála sanitka z psychiatrie, taká zelená vojenská ,ZIL, akurát mala zamrežované okná aj dvere. Tak sme vošli na oštrovňu a čo sa stalo. Dvaj ošetrovatelia taký veľký a mocný ma chytili zdvihli hore nožičkami som virgal a vreščal, no nepomáhalo to. Len mi vraveli, ty máš problémy, ty máš problémy. Ten chudák blázon ma zachránil, povedal, nechajte ho, to ja mám problémy. Jeho už nechytali , to len mňa, debili, asi tak vyzerám podozrivo.Išiel do ordinácie k lekárovi. Potom ho už len naložili do tej zamrežovanej sanitky a ešte cez dvere mi povedal: Boris, oni zastavia sanitku a ma zabijú. Ja. tí dvaja veľký, pôjdu s tebou a ťa ochránia. Už som ho viac v živote nevidel, bol ženatý a mali dve deti. Nám dal výkoňák vychádzku na celý deň a strašne sme sa ožrali a pritom plakali celé poobede aj večer. fuj, vojna nie je pre múdrych ľudí.

Naposledy editováno 07.01.2024 22:14:35