Aprilia Tuono V4R (2011)

Hneď na začiatok si vás dovolím oboznámiť s tým, že toto nebude úplne najkratší denník výjazdu . Je to z dôvodu, že počas svojej doterajšej „motorkárskej kariéry“ som nejazdil v inej krajine, ako v tej domovskej (ak nerátame okruhy). Preto je pre mňa výlet do Álp jedným veľkým úspechom. Úspechom kvôli tomu, že som sa tam konečne dostal – aj v tejto komplikovanejšej dobe. A rozhodne je o čom písať. Ak ste teda zvedaví, prajem príjemné čítanie , ak nie – môžete skočiť na koniec kde som celý trip zhrnul.

Plán vybehnúť do Álp prišiel celkom včas, no celkom sme nevedeli, kedy vyrazíme. Mali sme ísť už v júli – čo by určite prinieslo skvelé počasie. No pracovná vyťaženosť a finančná situácia nám to mierne skomplikovala a prvý deň výletu po krátkom plánovaní a dohadoch pripadol na dátum 22.8.2021 .

Trasa naplánovaná, Tuono po výmene oleja, brzdovej kvapaliny, zadnej pneumatiky a prichytení brašní a tašiek pripravené. Nepremoky nakúpené, trojo rukavice, foto a video technika zbalené, vybavenie nachystané. Môže sa ísť!


1. Deň

Nás čakalo prvých z iba pár nezáživných kilometrov z plánovanej trasy. Z Palárikova/Šurian sme sa presunuli po diaľnici do Bratislavy a odtiaľ sme po okreskách prefrčali kúskom Rakúska. A mimochodom, Apriliu na výlete doprevádzala nemenej špeciálna a „svalnatá moto“: MT10SP

Cesty v Rakúsku majú veľmi pekné, dediny upravené... sem tam radar, ale inak fajn. Cena benzínu tiež potešila.
Po menej záživných cestách však prichádza odbočka na Payerbach , kde pohľad na mapku hneď prezradil, že to bude o niečo zaujímavejšie.
Nasledovali známe rakúske okresky ako Kalte Kuchl , kde sme sa trochu dostali do tempa a ja som sa zoznámil ako sa Tuono správa s brašňami, menej známa cestička smerom hore na Frankenfels ktorá veľmi milo prekvapila nízko premávkou a sympatickými cestami. Odtiaľ sme sa spustili smerom na Mitterbach – kde boli naozaj perfektné, svižné zákruty a duo litrových naháčov sa tam cítilo ako doma. Ani som nevedel, ako takéto zákruty časom ocením!

Boli naozaj perfektné... jediné čo nám chýbalo ku šťastiu bol benzín. Zrovna na tom úseku bolo čerpacích staníc ako šafránu . Hm, čo už, poučenie do budúca: Ak máš pred sebou na mape zatočeného hadíka, určite si natankuj do sýtosti ! My sme však tankovali až po tom, ako sme sa len tak tak na rezerve dostali k benzínke. Na obed sme si do hlavy natlačili skoro tradičný Wiener Schnitzel (aj keď tento bol trochu iný, haha ) a pobrali sa ďalej.

Bohužiaľ pri Wildalpene nám začalo pršať . Nastala moja premiéra – navliekanie sa do nepremoku. Ako sa hovorí, začiatky sú ťažké. A naozaj boli. Možno iba pre to, že som to chcel mať čím skôr za sebou a snažil som sa do toho bezhlavo navliecť. Chyba ! Treba k tomu čas, pokoj a trochu skúseností. A hlavne dýchať, zhlboka dýchať.

Nevadí. Nejak som to na seba nahodil a zhruba hodinu a pol sme pokračovali smerom na ubytovanie v suchu. Najskôr sme mali bývať v Admonte , no našli sme ubytko kúsok odtiaľ, v Johnsbachu ku ktorému viedla veľmi milá cesta.

1/6 máme za sebou, začiatok bol fajn. Hurá sa vybaliť.

Ubytko bolo super, izby trochu menšie pre naše motorkárske vybavenie, ale zvládli sme to. Pohostinnosť pána majiteľa nám dovolilo to, aby sme si na večeru natlačili do hlavy, teraz už naozaj tradičný Wiener Schnitzel #2. Tak sme si ho vychutnali, pretože obed na druhý deň nás mal čakať už v Taliansku !


2.Deň

Ale nečakal, ha. Rozhodli sme sa, že predsa ešte jeden obed si doprajeme na nádhernej – platenej ceste Nockalmstrasse . 14€ za vstup znie celkom fajn. Na samotnom vrchu pri nižších teplotách oceníte reštauráciu Glockenhutte . Samotný profil cesty je parádny, odmení vás rôznymi zákrutami a veľmi pekným okolím.

Kratšie video, kedy sme si s Ľubošom zamenili moto.

K Nockalmstrase sme sa dostali cez Sant Nikolai im Solktal namiesto trasy cez Trieben a bola to skvelá voľba.


Nádherné prostredie a úzke cesty, kravičky sem tam popri ceste, prípadne v apexe 180° zákruty (ďalej len "vracák" ). Niekedy si myslíte, že ste na Islande . Prechod cez Turacher Hohe bol relatívne dosť rozbitý a samotný vrchol celkom komerčný – niečo ako Donovaly. Avšak je to najvýhodnejšia cesta k Nockalmstrasse. Potom nás čakal čakal presun k talianskym hraniciam – Teraz už naozaj, nesrandujem . Ešte posledné tankovanie v Mauthen (AUT) a hor sa na Plockenpass. Bomba ! Teda, kľud, Plockenpass zozačiatku profilom cesty úplne neočarí, ale vracáky v tuneloch z ktorých vidíte už ďalšie, nadchádzajúce vracáky pod sebou sú výnimočné a výhľad bol skvelý ! Po prejdení úvodnej pomalšej časti si nižšie užijete aj zákruty rýchlejšieho charakteru a zo vstupu do Talianska budete nadšený. Hneď po pár kilometroch prišiel na rad Monte Zoncolan.

Bomba za bombou ! Prvá časť tohto horského priechodu dostala nový asfalt a ponúkla nám svižné zákruty s perfektným gripom ! Druhá časť Monte Zoncolanu je však absolútne iná. Úzka, starší – miestami vydrolený asfalt a nekonečné množstvo vracákov. Ja som bol však stále spokojný. Nestretli sme tam jediné auto, cesta bola miestami obrastená machom a lemovaná kamennými múrmi. Občas vás prekvapil štrk, inokedy kopa šišiek. No bolo to fajn. Niečo iné, pre mňa nové. Avšak kolega, čo už v Alpách bol moc vracáky neobľubuje – asi všetci viete prečo... tvrdil, že ich zopár ešte bude. Ja som to vtedy nejak neriešil, nemyslel som, že by mi príliš veľké množstvo zákrut mohlo vadiť... No však uvidíme.

Odtiaľ nás čakal presun na ubytovanie do Vigo di Cadore . Dá sa tam ísť naozaj rôznymi cestami. Ja som stavil na tú cez Ampezzo, Lateis, okolo priehrady Lago di Sauris – ktoré na Google Maps nevyzerá až tak vábne skrz naplavené drevo. Ale opäť... naživo je to bomba. Nie síce jazdecká bomba, ale taká iná. Celý čas idete tunelmi, ktoré sú pravdepodobne tesané ešte ručne , vykladané dlažobnými kockami.

Prechádzate mostami a pod sebou máte dolinu hlbokú snáď 70 metrov.

Samotná hĺbka vody v priehrade Lago di Sauris má 70-80 metrov . Pohľad do prázdnej doliny na druhú stranu vás, ak nemáte radi výšky, celkom „nepoteší“.

Nasledujúca cesta smerom na Vigo di Cadore má v najvyšších miestach nový povrch. Bohužiaľ... alebo chvalabohu? Sme sa na ňu dostali až večer. Jazdecky má čo ponúknuť, no večer sme si už netrúfali. Na druhú stranu atmosféra pri západe slnka spolu s horami navôkol bola skvelá. Akurát sme museli nahodiť nepremoky skrz zimu a číre plexisklá na prilby.

Koniec cesty bol taktiež parádny. Miestami rozbitý, no rozhodne mal čo ponúknuť. Ten sme však šli už takmer úplne po tme – čo bol mínus dlhšej trasy a viacerých zastávok druhého dňa. Nevadí, na ubytko, ktoré nám pripomenulo interátové časy z rokov minulých sme sa dostali včas a boli sme tak vyšťavení, že sme nemali čas riešiť jeho kvalitu a trochu nepríjemný vzhľad, zariadenie. Avšak bolo výrazne najlacnejšie zo všetkých, čiže sa nie je moc na čo sťažovať.


Deň 3.

Tretí deň sme začali bolestivo – prvým tankovaním v Taliansku . Kde zistíte, že ceny paliva u nás sú vlastne fajn. No, aspoň majú lacnejšiu jedlo voči rakušanom, keď už nie pohonné hmoty. Pomalý presun kCortine d´Ampezzo bol vcelku vyčerpávajúci a po slabších raňajkách mi každý ubúdajúci kilometer na priemernej rýchlosti liezol na nervy. Nezvyknem byť nervózny, ale ak ste čítali recenziu – Aprilia (a ani ja ) nemá rada pomalú jazdu . Tuono sa v nízkych rýchlostiach (resp. otáčkach) vyslovene trápi a motor „horí“. Nebolo však úniku, pretože všetci taliani sa rozhodli pre dovolenku doma. A aj keď sme predbehli zopár áut, ďalších X čakalo pred nami. Samotná Cortina d´Ampezzo bola kritická, asfalt nekvalitný, turisti nespočítateľní. Ani neviem, ako sme ju prešli v zdraví. V rámci zápalu som rýchlo odbočil smerom na Passo Giau – keďže tam bolo menej áut a poznal som ho z videí @powerslidelover . Co-výletník Ľuboš na MTčke spočiatku nebol nadšený , pretože sa tešil na Passo Falzerago – kde už bol a vedel, že je fajn. Tým smerom však išlo naozaj veľa áut, verte mi. Mmmh, presviedčal ma, nech sa otočím, ale už som sa naozaj chcel svižnejšie zviezť a pokračovali sme ďalej . Nakoniec sme si však potvrdili, že Passo Giau je tiež parádne a pokrýva tie isté kopce, akurát z opačnej strany. Opäť jazdecky aj výhľadom skvelé.

Smerom na ľadovec Marmolada sme pokračovali menšou obkľukou ktorú som zvolil vyslovene na základe profilu ciest na mapách vrámci zmeny trasy ktorá prišla tak... zachodu. A vyplatila sa. Boli to veľmi príjemné cesty s menšou premávkou.

Passo Fedaia Marmolada je jazdecky taktiež skvelé aj keď s vyššou nadmorskou výškou prituhovalo . Tam sme zvoľnili a skôr si vychutnali krásne ľadovcové jazero s modro-zelenou vodou. Na odpočívadle sa pri nás zastavil starší pán – ktorý lámavou angličtinou prezradil, že v 60. rokoch jazdil na Aprilii svetový šampionát. Tuono sa mu celkom páčilo a bol tak milý, že nám spravil spoločnú foto.

Cesta z Marmolady smerom na Carezzu je dobrá, no trochu plná. Preto sme si tam moc nezajazdili. Potom sme pokračovali smerom na Bolzano – cez ktoré sme proste museli prejsť. Aj také„hlavné ťahy“ sú celkom milé, najmä ak vás vedú cez talianske vinice – ktoré sú úplne všade. Proste idete pomedzi vinohrady... normálne, 70-90 kilometrov za hodinu. Mimochodom, tu, nižšie bola teplota až 29°C , zatiaľ čo pri Marmolade bolo zhruba 8-9°C . Čiže verte mi ak poviem, že obliekanie a vyzliekanie z a do nepremoku som mal k tomuto momentu zvládnuté už na jednotku ! Čiže, svižnejšie idete až kým neprídete do väčšieho mesta, ako spomínané Bolzano, kde nás nepríjemne privítala dopravná situácia. Nejak tak sme sa preštrikovali, vliekli sme sa. Konečne sme sa dostali z Bolzana von smerom na San Michele, Fondo Malosco .

Úprimne, tejto ceste nie je čo vytknúť. Nepozeráte sa síce na štíty alpských vrchov. No vidíte krásnu dolinu plnú vinohradov, konečne je vám trochu teplejšie, povrch je parádny, profil zákrut po veľkom množstve predošlých vracákov konečne rýchlejší a ešte pestrejší. A okolitý motorkári vám ukážu, ako položiť superšport, dolu kopcom, v pravotočivom vracáku na koleno . Prípadne ako si to vo dvoch bombia na staršej XT660, alebo to týpek na Tenere proste dvihne na výjazde zo zákruty na zadné a vy si môžete ísť akurát tak pískať. Bol to skvelý highlight ťažšieho začiatku cez Cortinu, prejazdu cez Bolzano a nasledovného doplazenia sa do ubytka ktoré sme mali v Passo del Tonale . Je to celkom vysoko, čo znamená, že nás neminulo opäť chladné počasie. O motorky a ich prenocovanie sme sa báť nemuseli, pretože nás čakala takáto parádna garáž.

Jednalo sa určite o TOP ubytovanie celého tripu so skvelým okolím, izbami, personálom, raňajkami... aj tekutou večerou vo forme špeciálneho destilátu z kvetov ktoré rastú v Alpách, vyše 2000 m.n.m. Nič také som ešte nepil.

4. deň

Sme rozlepili oči do zahmleného rána . No hneď po tom, ako som vyšiel zo sprchy hmla pominula a my sme sa mohli vydať na cestu. Prvou zastávkou bolo Passo Gavia . Cesta smerom hore bola pomalá, rozbitá, relatívne frekventovaná a najmä – z výhľadov sme mali vôbec nič skrz oblačnosť. Po prebehnutí na druhú stranu oblačnosť zmizla a my sme si mohli užiť jedinečné výhľady na vrchy, ľadovce.


Vzduch mal 7°C, tak som zvolil aj 7° náklon. Viac nie.

Smerom dole na Santa Caterina si prídete na svoje ak máte radi výhľady, no moc si nezajazdíte.
Pred vstupom na Stelvio sme sa vybrali na menší okruh, aby sme tak nakukli aj na malý úsek do Švajčiarska . Cesta k hraniciam je super, pretože idete v dlhých tuneloch popri Lago di Livigno .

Ešte pred ňou vás však zabaví pár zákrut v okolí Livigna – kde je aj, nejakým zázrakom, výrazne lacnejší benzín. Na priehrade, pri vstupe do Švajčiarska sa platí zhruba 10-12 eur. Hneď potom vás čaká semafór pred vstupom do veľmi dlhého, úzkeho tunelu ktorý pripomína skôr jaskyňu. Okresky za hranicami boli svižnejšie a opäť sme si užili aj iný typ ciest. Pre nás ale neboli moc zaujímavé, nenadchli nás... rovnako ako ani príroda naokolo a celkový život v danej časti krajiny. Je mi jasné, že Švajčiarske Alpy sú živé na iných miestach . Povrch sa síce zdal perfektný, no priniesol niekoľko nepríjemných nerovností. Časť z nich bola aj v „stope“ a priniesli mi jeden „riť-sťahujúci“ moment na predné koleso. Nič sa však nestalo a pokračovali sme na Stelvio, ku ktorému sme došli cez Umbrail Pass – úzky prechod plný cyklistov. Pekný povrch, ale nič pre nás. Po chvíli váhania sme si dali Passo Stelvio smerom dole na Bormio, kde sme natankovali a vydali sa opäť hore, smerom na Merano. Cesta hore a dole mi umožnila získať ďalší výnimočný zážitok – stretnúť rovnaké Tuono V4R v žltej farbe!

Ou jé, veľká radosť . Síce to bolo už druhé, ktoré som stretol (prvé som stretol hneď v rakúsku), no stále je to veľká rarita. Aj keď, prekvapivo, nie väčšia rarita ako MT10 v konfigurácii SP, ktorých sme stretli presne 0. Klasické MT10 áno, no SPčka žiadne. Čo je celkom zaujímavé, vzhľadom na to čo Yamaha za tie peniaze na cesty ponúka. Je to naozaj univerzálny bajk.Čo nás však (ne)prekvapilo je prítomnosť cestovateľských špeciálov ala BMW R1200GS (prípadne iné variácie). Nemám absolútne nič proti GS-kám, akurát ma sklamala tá malá rôznorodosť motoriek počas tripu. V Rakúsku som si ako tak zvykol, no že aj Taliansko bude plné iba bavorákov (OK, aj Afriky sa našli), som teda nečakal. Minimum Aprilii, zopár Ducatiek, žiadne MV Agusty ... sem tam Triumph. Prosto sklamanie. Žiadne hypernakedy, superšporty a podobne... Ak sa sem dočítal nejaký majiteľ GSka, budem veľmi rád, ak mi do komentáru napíše, prečo je tá moto taká dobrá a má ju toľko ľudí! Vďaka!

Naspäť k téme. O Passo Stelvio zrejme netreba moc písať. Je to jedna z najkrajších ciest – okolím, na druhej strane mne najmenej sympatických – jazdecky. Prvá časť od Bormia je fajn, druhá strana ja čisté utrpenie plné vracákov.
Na videu je zachytená prvá časť Stelvia, teda tá záživnejšia. Trochu bližšie k Bormiu je to ešte rýchlejšie, plynulejšie.

Ha, teraz som si spomenul, že sa v tých vracákoch GSkám celkom páčilo, zatiaľ čo my na naháčoch ktoré majú korene v superbajkoch sme sa celkom trápili. Tak možno aj preto sú bavoráky tak rozšírené. Inak vám na Stelviu spravia aj fotku , fotia tam každý deň, niekoľko mesiacov a svoje fotky si jednoducho nájdete na internete.


Môžete si ich za 9€/ks kúpiť a odstrániť vodoznak (ako vidíte, ja som tak zatiaľ neurobil, možno časom). Ďalšia zastávka bola... mh, ďaleko. Nie tak moc kilometrovo ako sa to zdalo časovo.Veľmi zlá premávka, zápchy v Merane . Boli sme už unavení, trochu „na prášky“. Pamätáte ako som vyššie spomínal podobnú situáciu v Bolzane? Čo prišlo potom? Veru tak, fajný kus cesty. Ten teraz niesol meno Passo Giovo. Ak sa proste radi vozíte, zapamätajte si ho.

P A S S O G I O V O – pre mňa absolútny vrchol celého výletu. Opäť podvečerná atmosféra. Bolo celkom chladno, veterno. No asfalt bol stále zohriaty a Tuono som konečne po celom dni do sýtosti prevetral. Toto passo začínalo úsekom ktorý išiel pomedzi stromy, neskôr sa viac odhalil a zrazu ste videli dolinu, hory... popri ceste kravy ktoré zvonili o sto šesť, nejaký ten tunel. Proste mi to veľmi sadlo , bol som nadšený. Niekoľkokrát sme zastavili, aby som si to nafotil, trochu „nasal“ atmosféru.

Bol som až moc natešený, v tom ruchu som si chcel z tašky vytiahnuť GoPro, nech si druhú časť priesmyku natočím. Jasné že Aprilia sa skĺzla zo stojanu a ľahla si na svoju rodnú pôdu. Neberiem tieto veci nejak dramaticky. Proste sa to stáva, nie je to prvý krát. Len to trochu zamrzí, lebo inak si na moto dávam vždy pozor. Vďaka padákom sa však motorke nič nestalo, (dík Ľuboš!) okrem toho že som si nohou odkopol značku a vykrivil držiak ŠPZ . Nasr*c . Ideme ďalej. Už pomalšie, smerom k ubytovaniu. Tam sme prišli, zatiaľ asi najviac unavení (ešte viac ako v deň 2.). To nás ale neodradilo pred návštevou podniku hneď vedľa hotela kde sme okúsili vychvaľovaný burger . Mmmmh, právom vychvaľovaný. Určite TOP jedlo výletu – ak vás to zaujíma. V Motor Bar and Grill , kúsok pri Vipiteno. Tým a skvelým pivom sme zakončili štvrtý deň.

Možno sa na pohľad nezdá, no zdanie klame a bol fakt parádny.
Deň 5.

A mohli sme sa vrhnúť na deň piaty – predposledný. Ak sa bližšie pozriete na mapku, moc nás už toho nečakalo . Viac sa toho už naplánovať nedalo, predsa sme sa pomaly vracali domov. Neodpustil som si však jednu menšiu okresku pri Santa Magdalena – Antermoia . Bol to skvelý štart dňa. Úzka nefrekventovaná cesta s dobrým povrchom. Zhruba v strede úseku sme narazili na Edelweiss-huette – teda ubytovanie, občerstvenie.


Mimo toho aj lehátka , na ktorých sme si mohli vychutnať poriadnu kávu, a kravičky ktoré vyplnili inak hrobové ticho svojim soundtrackom zvončekov upevnených na krku. Ťažko sa nám odtiaľ zbieralo, ale dali sme to a vyrazili sme ďalej. Ničím výnimočný presun k Grossglockneru asi môžem preskočiť.

Tak teda, Grossglockner Hochalpenstrasse – 28,50 € - vstup – ouch. Celkom dosť, no zas, stojí to zato. Veľmi pekný a známy kus cesty, pre mňa pútavejší ako Stelvio. Trochu však s hraničnými podmienkami pre motorkárov (aj keď GSkári na to mali iný názor a celkom si to bombili). Oproti 29°C stupňom pri Bolzane nás čakal druhý teplotný extrém výletu – 6°C , v druhej časti spojených s dažďom a hmlou.

A veru my sme tušili, že všetko iba začína. Odetý do nepremokov sme sa vydali na zostup z Grossglocknera, kde už slušne pršalo. Po „oficiálnom“ opustení prechod sme nachvíľu zastavili a pripravili sa na ešte väčší lejak.

Odtiaľ už bolo iba horšie. Čakali nás 3 hodiny v daždi , s jednou zastávkou na pumpe a jednou zastávkou, kedy sme sa pokúsili vypýtať si kávu, no príjemná rakúska teta v hoteli mala na naše požiadavky iný názor... nevadí. Mal som tri rukavice, z toho jedny som odložil hneď a prišli na rad Sympatexové. Fandil som si, fandil som aj im. Ale asi málo. Zhruba po hodine som v nich mal celkom vlhko, ba až mokro . A moc som necítil, čo robím. Do topánok tiež začalo časom tiecť a nebolo to príjemné, no v momente kedy boli komplet mokré a žblnkal v nich Balatón som to tiež prestal cítiť . Ľubo až také problémy nemal. Boty to zvládali, rukavice relatívne tiež. A mal k dispozícii aj vyhrievané rukoväte – ktoré si to ale rozmysleli v čase keď ich najviac potreboval. Celú cestu v daždi nefungovali. Oh, a vlastne nemal zadnú gumu . Teda mal, ale bez dezénu. Takže ja som sa cítil vlastne celkom dobre aj v mojich premočených botách a rukaviciach.
Aj napriek mojej epizóde s dažďom , ktorá mi koncom mája trochu narušila sebavedomie, sme to dali relatívne rýchlo a v pohode a do Liezenu sme dorazili živí a zdraví. Tak teda poďme to trochu zapiť... a v zápätí môžeme ísť sušiť.


Pivečko z automatu a nie moc lichotivá domáca občas postačí. Zbytok sme doladili v reštike.

Deň 6.

Plán bol jasný . Dosušiť veci a vydať sa na najkratšiu, najrýchlejšiu cestu domov – čo znamenalo diaľnicu z Liezenu až domov . Raňajky sme dali na pumpe kúsok od hotelu. Na to sa však neodporúčam spoliehať, keďže ponuka jedál na ich čerpacích staniciach je žalostná a niektoré kulinárske kúsky sú naozaj nepodarené. Kúpili sme známku a dali sme sa do toho.

Bol to určite najhorší úsek celého tripu , keďže jazda po diaľnici (občas v daždi) je pre mňa proste za trest. V kombinácii s naháčom a nie moc tichou prilbou bolo pre nás vykúpenie pri dopravných obmedzeniach spomaliť na 80 km/h. Nakoniec sme sa však domov dostali šťastlivo, bez nejakých väčších komplikácii.


Na záver...
... musím povedať, že som veľmi rád, že som sa konečne dostal niekam inam, spoznal nové krajiny a ich charakter. Alpy ma vždy lákali, mal som od nich očakávania ktoré sa mi splnili do posledného jedného – ešte aj kus nad. Ďakujem Ľubošovi že sme to spolu zvládli a že jeho Sena ma zvládla (skoro vždy) celý deň počúvať. Jazdili sme podobné tempo, nikde sme sa nečakali – čo je veľkým plusom pri takto dlhom, náročnom výlete . V neposlednom rade ďakujem tatkovi, že mi na výlet prispel novou gumou, keďže moja stará už mlela z posledného. Som rád, že som zvládol takúto výzvu – či už jazdecky, psychicky (hoci sa to nezdá, vie to byť miestami celkom dosť náročné) ale aj tým, že to zvládla technika . Čoho som sa úprimne trochu bál. Ak ste čítali recenziu, resp. vlastnili taliansky kus inžinierstva, viete prečo.Aprilia vôbec nesklamala, celý čas fungovala skvelo – aj keď som ju občas musel prehovárať pri štartovaní, prípadne pri tom, aby sa postavila zo zeme . Jediné čo ma postihlo bol malý únik oleja cez veko statora. Tak malý únik, že dokopy nič nevytieklo a olej nebolo treba dolievať. Verím, že to nebol môj posledný výlet za hranice a že budúci rok sa vyberiem na podobnú cestu. Dúfam, že sa vám zhrnutie páčilo.

Plusy ktoré si odnášam z tohto výletu:
+ Aprilia Tuono V4R – komfort, spoľahlivosť, možnosť balenia, fun factor
+ Taliansko sa mi veľmi páči, zatiaľ najkrajšia krajina ako celok !
+ Skvelá pizza v IT, fajné schnitzle v AUT
+ Cesty, cesty, cesty (TOP: Passo Giovo, St. Michael, Monte Zoncolan)
+ Výhľady, príroda (TOP: Stelvio, Giau, Monte Zoncolan a mnohé...)
+ Počasie !!! – predpoveď hlásila čistú katastrofu, vyšlo nám ale nádherne!
+ Sena 30K – fungovala tip top, vydržala celý deň
+ Ubytovania boli naozaj skvelé!
+ Cena paliva v AUT
+ Spotreba 7,66l/100km je na litrový naháč super
+ Naučil som sa obliekať, vrstviť, kedy používať nepremok, kedy aké rukavice (y)

Mínusy, ktoré si odnášam z tohto výletu:
... zbytočné písať, keďže sú nič v porovnaní s tým, čo pozitívne som zažil.

Kliknite sem, ak si chcete pozrieť detailnú mapu tripu.