Přestavba: Pan European

Pri jednej veteránskej súťaži niekedy začiatkom nového tisícročia, keď sme sa ako posádky áut bavili o motorkách mi kamarátov kamarát Peťo hovorí: „Mám jednu havarovanú motorku v garáži, nechceš kúpiť?“ Predstavil som si nejakého rozmláteného superšporta v konzistencii vyvrhnutého jeleňa, a tak môj záujem bol na bode nula. Keď však pokračoval, že sa jedná o Pan Europeana a má len “popukané plasty“ môj záujem raketovo vyletel do výšin.
Aj keď cena 75000,-Sk, ktorú zaň očakával, ma opäť vrátila na štartovaciu rampu, predsa len som sa išiel pozrieť čo je to zač. Nečakal som bohvieaký zázrak, ale od popukaných plastov to malo naozaj ďaleko. Ako dôkaz boli pribalené tri igelitové tašky, v ktorých sa nachádzali zostatky kapotáže vo veľkosti od gitarového brnkátka (asi 35 ks) až po niekoľko kusov niekde okolo rozmerov 15 x 15 cm.
Motorka stala niekoľko rokov, bola zaprášená, drahá a rozbitá, takže som sa rozhodol ju nezobrať. Medzitým som sa dozvedel ako k tomu celému došlo. Niekto, koho nepoznám, doviezol Pana na Slovensko a išiel sa s ním pochváliť kamarátom do krčmy. Samozrejme, že všetci sa chceli povoziť, ale kde-kto už aj mal pod čapicou pekne nakúpené, takže zelenú na odskúšanie dostal práve tento môj kamarátov kamarát, a teda už aj môj kamarát Peťo - veteránista. Keďže ani on nebol úplne v top stave (ale asi to najlepšie dokázal zamaskovať), v prvej zákrute sa zľakol protiidúceho Žiguláka a vybehol do priekopy. Tam očesal najprv predok a jednu stranu motorky, potom druhú a nakoniec si o riadidlá poriadne narazil a natrhol vlastný trenkový genofond. Majiteľ sa zachoval ako správny obchodník a hneď spočítal svoje náklady na dovoz a prihlásenie a mašinu mu venoval, že on už ju nechce, nech mu dá peniaze. A tak sa stal majiteľom rozbitej motorky a opuchnutých vajec o veľkosti grapefruitov (našťastie nevidel som, iba citujem...).

Celá táto kauza by upadla do zabudnutia, nebyť jedného telefonátu, kedy mi po rokoch Peťo zavolal, že stavia dom a súrne potrebuje stavbu prekryť strechou a momentálne mu chýba práve tých xx tisíc, za ktoré chce motorku predať. Keďže táto suma bola o čosi prívetivejšia a ja som práve mal našetrené na motorku, hneď v ten deň som mu ich previedol na účet a vybral sa po mašinu. Pred garážou som tento vrak umyl, nainštaloval zostatky použiteľných plastov a začal špekulovať čo s tým.

Netušil som však, koľko problémov budem musieť riešiť na starej karburátorovej mašine. V prvom rade boli odídené membrány a karburátory boli tak rozhasené, že už nebolo človeka, ktorý by ich dal dokopy. Kto pozná, ako má Pan European mechanicky spriahnuté dve dvojice karburátorov, vie o čom píšem. Samotný výrobca manipuláciu s touto mega sústavou páčok, tiahol a pružiniek v manuáli taktne neodporúča. Tento problém vyriešila výmena za celý blok, ktorý ako tak fungoval a umožnil aj bez problémové naštartovanie a nastavenie motora.
V tomto momente ma osvietila myšlienka veľkého cestovného krížnika po vzore aktuálnej novinky Victory Vision. Možno ešte vyrobiť nejakú dizajnovú kópiu, ale nie, ja som si vymyslel úplne vlastný dizajn, ktorý bol len vzdialene inšpirovaný Vision-om. Plán bol z tenkých trubiek pozvárať pomocný rám, na to nalepiť polystyrén, obrúsiť, vylaminovať a bude hotovo. No ľahko sa to povie, ťažšie zrealizuje. Fakt je ten, že nakoniec som po roku práce dotiahol tento prototyp do štádia pred lakovaním. Ale čosi tomu chýbalo, nejako mi moja vlastná práca nesedela. Moje predstavy o futuristickom dizajne dopadli pomerne nevyváženou zmesou moderny, klasiky a šialenstva. Však posúďte sami, že výsledok nebol bohviečo...

A tak som sa v jeden pekný deň, keď ma už unavovalo to otrocké brúsenie veľkých plôch, chytil karbošku a túto moju ročnú prácu zrušil v priebehu dvadsiatich minút. Možno raz budem ľutovať, že som toto nedal do múzea naivných absurdít, kde by sa to celkom dobre vynímalo. Ale dobre, úlety išli bokom, zostal mi tu Pan a jeho odhalené útroby priam volali po čomsi ľahšom. Jar bola za dverami a chcelo to niečo rýchle a operatívne. Napadla mi ešte jedna „hard core naked“ verzia, ktorú som hneď zrealizoval odfotil a vzápätí na to zrušil... prečo, to zistíte hneď podľa priloženej foto..:)

Ďalší smer, ktorý som si vytýčil bolo niečo v štýle cafe racer, čo sa dá hlavne rýchlo a jazditeľne upraviť. Na samotnú mašinu som nalepil polystyrén, obrúsil a nalaminoval zopár vrstiev sklenej tkaniny. Farbu som pozlieval z garážových zbytkov do neurčitej červenej, dopredu dal chrómové svetlo z V3S a štít GIVI. Samotná mašina nevyzerala až tak zle (ako jej obludný predchodca z mojej garáže), ale nedoriešené mi pripadali časti okolo vzduchového filtra. Každopádne sezóna začala, upravovať som už nič neupravoval a až do konca sezóny som jazdil na takto upravenej mašine.

Na ďalší rok som pri náhodnom browsovaní našiel vcelku pekného Goldwinga GL1200 a po pár návštevách v Pezinku u majiteľa už bol u mňa v garáži: Zrazu tam bolo pritesno aj pre Pana, a tak som oslovil ďalšieho kamaráta, zhodou okolností tiež Peťa, ktorý už predtým vyjadril snahu vlastniť túto mašinu. Dohodli sme sa rýchlo, a tak môj Panák išiel na ďalšiu procedúru k novému majiteľovi. Peťo vymyslel kopec zaujímavých vecí, na ktoré som ja nemal čas, kapacitu, strojové vybavenie alebo jednoducho trpezlivosť.
Vyrobil výfukové nerezové zvody do jedného podsedlového tlmiča, za ktoré by sa nemusel hanbiť ani Picaso. Len pre ilustráciu, zložené boli asi z ôsmich nerezových kolienok a s takou suverenitou obchádzali všetky prekážky, že som sa nestačil diviť...J. To si museli výfukové plyny skutočne užívať, pretože to bola jazda ako na perfektnom 3D tobogane. Bočné plochy za vidlicou doladil ručne vyklepávanými hliníkovými plechmi a sedadlo potiahol čiernou koženkou. Vymenil moje monštrózne rajdy za niečo konzervatívnejšie a hlavne v leštenom dizajne. Kopec vecí popresúval a celú zadnú časť opticky doladil... Veľa frézoval a leštil, a tak celkový výsledok určite nebol na zahodenie.

Takto prešli roky a na prepis sme sa nejako stále nevedeli dostať. Stále však zostával problém s odkrytou plastovou kopulou vzduchového filtra. Lepšie povedané ja som na to nejako netlačil, pretože stále to bol môj Panák, ku ktorému som mal srdcový vzťah. Ja som medzitým upravoval jednu z mojich ďalších motoriek, a tak nebol čas myslieť na Pana. Všetko sa však zmenilo, keď som sa rozhodol „refrešnúť“ moju flotilu. Najprv išiel z garáže Goldwing, potom Ducati a nakoniec aj Goldwing II bez dokladov pôvodne určený na súčiastky. To uvoľnilo miesto na môjho Panáčika ktorý sa takto mohol vrátiť domov. Netušil však, čo ho u mňa opäť čaká... Chúďa, keby to vedel tak asi spácha rituálnu samovraždu.

Bystrejší z textu jasne pochopili, že veľká cestovná kapotáž v štýle a´la Vision sa nekoná, takisto sa nekoná ani minimalistická hard core-techno verzia a aj posledná „cafe racer“ verzia to už má takisto spočítané. Proste Pan-áčik sa ku mne po rokoch vrátil do garáže a ja som vedel, že idem do toho znova, ale tentokrát už poriadne. Príprava prestavby bola časovo limitovaná na tri štvrte roka, čo ako sami uznáte, je dosť na poriadnu a precíznu robotu. Hneď od začiatku mi bolo jasné, že kompromisy či dizajnové úlety už vynechám z portfólia svojich prác. A tak sa logicky moja pozornosť obrátila na veľmi zaujímavé obdobie Hondy v 70. až 80.-tych rokoch. Známe štvorvalce triedy CB boli vo všeobecnosti prvé sériové motorky, ktoré už slušne ťahali, slušne brzdili a slušne vyzerali.

Môj Panák veeeľmi slušne ťahal, slušne brzdil, ale rozhodne tak nevyzeral. Dizajnová inšpirácia teda našla svoj vzor v známej Honde CB 900 Bol´dor. Ďalším významným momentom bolo vrátenie miesta pre spolujazdca, čo bola tak trochu podmienka mojej manželky. Veď nakoniec sa jej ani nečudujem, pretože kto sa vozí ako spolujazdec na Pan Europeanovi, vie oceniť pohodlie a komfort pruženia takto robustnej cestovnej mašiny.

Každopádne táto úprava na dvojsedadlo znamenala zosúladenie s technickým preukazom a zároveň aj prerobenie celého výfukového systému späť na dvojvýfuk, tak ako mala pôvodná mašina. A keďže pôvodné výfukové tlmiče neboli dizajnovo nič moc, nainštaloval som tam pekne kúsky s matným nerezovým povrchom z Hondy CB900 Hornet. Veď objemovo je to takmer taká istá motorka, takže som nemal obavy o rozhasenie celého motora. Aj napriek tomu, že na pôvodnom Hornete boli výfuky pekne pod sedlom, tu som sa vrátil opäť k originálnemu umiesteniu vo výške osky zadného kolesa. Dôvodov bolo hneď niekoľko, a to masívny výrez na výfuk v origo hliníkových blokoch na stúpačky, ktorý doteraz zíval prázdnotou, plánovaná inštalácia postranných kufríkov, ako aj jednoznačná dizajnová príbuznosť s obdobím, keď boli výfuky výlučne v tejto výške.

Dizajnový smer bol teda vytýčený, otázkou zostávalo ako a z akého materiálu túto kapotáž vyrobiť. Keďže som práve v tomto období dosť laboroval s karbónom, voľba padla práve na tento fajnový materiál. Zohnal som si aj tkaninu s usporiadaním uhlíkových vlákien do veľkých štvorcov s označením 12K, čo znamená koľko tisícov jednotlivých vlákien je v jednom štvorčeku.

Vzhľadom na relatívne prijateľnú cenu 3K karbónovej tkaniny je celá kapotáž vylaminovaná z troch až štyroch vrstiev tohto „obyčko karbónu“, a iba vrchná viditeľná vrstva je z o dosť drahšieho 12K karbónu. Laminovanie prebehlo na pozitívne kopyto vyrobené z polystyrénu. Jednoduché napísanie jedného riadku však v reáli znamenalo oblepiť celý zastavaný priestor 8cm zatepľovacím polystyrénom a niekoľko dlhých týždňov brúsiť a brúsiť znova merať a zase brúsiť... Najväčším orieškom bolo zachovanie symetrie aspoň v prijateľných medziach, pretože vybrúsiť akýkoľvek tvar z polystyrénu podľa fantázie je veľmi ľahké, no problém nastáva, ak chcem ten istý tvar dosiahnuť aj na druhej strane motorky.. :)

Bižutéria, akou sú pre motorku smerovky, svetlá či zrkadlá bola vybraná v čisto chrómovanom dizajne. Zadné svetlo som po hodinách hľadania na nete a v rôznych e-šopoch nakoniec našiel v „obyčajnom“ katalógu Hella , kde majú navrhnutý celý rad dizajnovo zaujímavých svetiel za celkom dostupnú cenu. Ja som si vybral edíciu svetelného LED medzikružia so samostatným vnútorným svetlom. K tomu sa dal objednať aj pekný chrómovaný lem. Smerovky sú čoprácke, ale vzhľadom na jednoduché a čisté línie celkom korešpondujú s retro vzhľadom motorky. Zaujímavosťou sú tak trochu zadné madlá. Mašina je sama o sebe dosť ťažká a tak manipulácia s ňou vyžaduje aj poriadny úchop. Ten je nakoniec vyriešený dvojicou oblúkových rúr, ktoré sú privarené na masívne držiaky naskrutkované priamo o rám. Ak ste podobné chrómové oblúky videli na operadlách školských stoličiek, tak tie moje pochádzajú presne odtiaľ...

V tomto štádiu som sa rozhodol rozobrať všetko čo sa dá, a začať skladať pekne načisto. Na stojane mi tak zostal prakticky len rám s motorom. Ten som prestriekal do čiernej polo lesklej farby, aby tak vynikli chrómované doplnky. Predná vidlica dostala nový olej a simeringy, zadný kardan, aby nezávidel, takisto nový prevodový olej.

Kolesá, vnútra kotúčov a brzdiče som nastriekal do najzlatšej zlatej metalízy akú som len vedel nájsť u predajcu auto lakov. Po prezretí asi 200 odtieňov som sa rozhodol pre pigmentový základ, z ktorého sa miešajú všetky možné zlaté metalízy. Takže taká „mother of golden metalic“..Pre niekoho možno trochu moc do medena, ale pre mňa akurát.

Lakovanie mašiny je kapitola sama o sebe. To, že na povrchu bude viditeľný čierno-šedý „real carbon“ mi bolo jasné od začiatku, problémom sa mohol stať technický preukaz, kde v kolónke farba motorového vozidla bol zápis: červená metalíza. Preto som boky kapotáže plus blatník a čelný štít nastriekal týmto odtieňom. Hranica medzi farbou a karbónom bola nalinkovaná tenkou zlatou nálepkou... a opäť, jedna veta tu v texte v reáli znamenala výrobu niekoľkých pozitívnych a niekoľkých negatívnych nálepiek, ktoré pri striekaní podkladu a finálnej metalízy vymedzovali hranicu farby a karbónu. Napríklad len na ten hlavný nápis, ktorý je tvorený uhlíkovou tkaninou, boli potrebné dve sady nápisov (ktoré sa vždy po nastriekaní odstránili) a jeden set tenkého zlatého olemovania.

Záverečné dni pred výstavou v Inchebe som makal asi desať hodín denne. Na jednom konci dielne mi schol lak na nádrži, na druhom konci som leštil predný blatník a v strede dielne som inštaloval držiaky na mašinu a šil poťah na sedlo... Našťastie sa všetko podarilo a ja som stihol v časovom limite dopraviť svoj výtvor na výstavu „custom bike“. Moje ambície neboli nijak vysoké, predsa len toto je na pohľad bežná úprava v relatívne bežnom dizajne, ktorá je určená na každodenné používanie. Mojím najväčším zadosťučinením bolo to, že som sa mohol aspoň svojím drobným vkladom podieľať na tvorbe našej custom scény ako aj nezanedbateľný fakt, že som dostal dve voľné vstupenky na celé podujatie zadarmo...

A úplná perlička na záver: po niekoľko týždňovej nekonečnej práci v dielni som doviezol motorku domov z Incheby, zložil z vozíka, zaparkoval a opýtal sa mojej manželky: „Čo myslíš, bude lepšie, keď tam na budúci rok pôjdem s niečím extrémnejším... ?“. Ten jej pohľad vidím pred očami doteraz...