Expres Sachalin

 

14.deň. Štvrtok 29. augusta 2019

Slavjanka - Lidoga - Vanino

Tak ako presne pred 75 rokmi povstali Slováci v Slovenskom národnom povstaní, tak vstávam aj ja a idem bojovať sám za svoj sen. Pohľad oknom je rovnaký....leje...ani som sa nemusel pozerať, celú noc to bolo počuť na plechovej streche.

Dnes som po prvýkrát nepoužil budík. Jednoducho som to nechal tak. Balím veci a dávam si sladkú mliečnu kašu na raňajky. Stále zvažujem čo idem robiť. Na ceste je ticho. Nič nejazdí, nič sa nehýbe.

Ja sa ale pohnem, lebo nič iné mi nezostáva. Tu trčať nemienim.

Lidoga, je osada na križovatke ciest, kde musím odbočiť doprava na Vanino. Tu je aj spomínaná posledná možnosť natankovať, ak samozrejme zostal benzín. S malou dušičkou idem preveriť tento stav. Benzín je... síce len 92-ka, ale je.... Tankujem doplna a po prvýkrát beriem aj benzín do plastovej fľaše, ak by som sa musel vrátiť. Dúfam, že k tomu nepríde.

 

Lepím nálepku na dopravnú značku, ktorú si pretým musím trocha osušiť. Robím pár fotiek a najbližšiu civilizáciu pred sebou mám už len Vanino. No presne v strede tejto 350 kilometrovej cesty je malý bufet, akási jediná oáza na tejto ceste, kde stoja všetci čo cestujú touto trasou. Je to jediná možnosť, kde sa dá niekoho stretnúť, niečo zjesť, alebo nájsť pomoc.

Cesta je tu ale veľmi pekná. Asfalt sa snažia udržať v dobrom stave nakoľko je to jediná cestná spojnica s prístavom. Úseky šotoliny sa striedajú s nie moc starým asfaltom, jamy sú celkom dobre zaplátané. Rieka Anjuj a rovnomenný národný park mi ponúkajú krásne prírodné scenérie. Rieka sa kľukatí dlhé kilometre popri ceste, ako rybára ma láka možnosť rybačky v tejto nádhernej čistej vode.

Po ceste u tri horské „perevaly“ (prechody), ktoré ponúkajú krásne výhľady na okolitú prírodu, ktorá pomaličky začína naberať inú ako zelenú farbu. Blížiaca sa jeseň, je tu evidentne čoskoro.

Presne v strede cesty je spomínaná jediná možnosť jedla a oddychu. Zastavujem na krátku pauzu a dávam čaj a polievku na zohriatie. Tu dostávam asi jedinú pozitívnu informáciu dňa a to je, že zmena počasia k lepšiemu sa blíži.

No, že to bude tak skoro som nečakal. Vychádzam na posledný horský prechod a tu..... slnko...slnko po mnohých dňoch dažďa. Medzi oblakmi sa objavuje čoraz častejšie a po ďalších asi 50 kilometroch je aj cesta skoro suchá. Teším sa ako už dávno nie.

 

Tak málo stačilo k mojej radosti a úsmevu až zabúdam na prázdnu nádrž, ktorá sa ozýva trhaním motora. Dolievam z plastovej fľaše a po takmer 350 kilometroch vidím benzínku na križovatke Vanino – Sovietska Gavaň. Tankujem benzín za najvyššiu cenu počas celej cesty. 51 rubľov/liter.

 

Vanino, mestečko ktoré som pôvodne plánoval navštíviť až pri mojej spiatočnej ceste z ostrova, no všetko sa zmenilo tak, že som tu aj cestou na Sachalin.

 

Koľkokrát som doma prstom v mape ťukol na toto mesto... a dnes som konečne tu.

 

Keďže tu všetko točí okolo prístavu, zamierim si to rovno k nemu. Treba mi zistiť to podstatné. To čo zistím len tu na mieste. A to či vôbec nejaké trajekty v najbližšie dni premávajú. Dúfam, že po zmene počasia, sa všetko dostane do normálu.

 

Cesta do prístavu prvá len pár minút. Naivne prichádzam k rampe a chcem prejsť. No posielajú ma do neďalekej búdy, kde je akože kancelária. Tu začína klasický ruský kolotoč. Na otázky ohľadom odchodu najbližšieho trajektu mi odpovedajú otázkami.

 

Máte registráciu? No jasné že nič nemám, veď ja nikdy nič neriešim vopred! Hovorím, dajte papier zaregistrujem sa! No registrácia je len cez internet! Kde by som ja zobral internet? A počítač? Telefón mám tiež len taký jednoduchý... ako som aj ja...ale dobre sa s ním pribíjajú stanové kolíky, a dobre poslúži aj ako podložka pod stojan...

Dostáva sa mi pomoci, v podobe telefonátu a následného čakania. Neskôr volám ja a snažím sa celkom nápomocného dispečera presvedčiť o nutnosti mi pomôcť. Na trajekt sa tu objednáva mesiace vopred. To mi neskôr potvrdili aj vodiči vozidiel s ktorými som cestoval. Mali rezerváciu už od júna, čo sú dva mesiace vopred...

 

Uvedomelí občan sa fakt veľmi snaží mi pomôcť. Vraj mám volať priamo dispečerke ktorá mi prepotrebnú registráciu, ako aj iné v Rusku veľmi obľúbené „bumážky“ (papiere) vybaví, samozrejme za poplatok. Volám na určené číslo a tak ruská klasika. Nechutná podráždená ženská, ktorá mi len povie „trajekty sú plne obsadené, zavolajte za tri dni...“.

 

Poučený z minuloročného trojdňového byrokratického maratónu z ukrajinsko-ruskej hranice, sa len tak ľahko nenechám odradiť a nasleduje telefonát za telefonátom, spojené s prosbami, slovensko-ruskými nadávkami, a inými pokusmi a riešeniami ako sa na zajtrajší trajekt dostať, keďže ten dnešný už odplával.

Asi som ich už omrzel, alebo sa zľutovali, no po dvoch hodinách behania od dverí k dverám, telefonovania do omrzenia som dostal prísľub, že večer o 21.00 mi potvrdia či ma trajekt zajtra zoberie. Aj toto je drobný úspech mojej buranskej diplomacie.

 

Samozrejme, že mi večer nikto nevolal, pretože na slovenské číslo volať nebudú a ja iné nemám. Tak som volal ja a zistil som nič... vraj mám volať ráno o 6.00 zase.

Tu som sa domáhal lístku na trajekt... úspešne...

Medzi telefonátmi som začal okupovať jediný hotel v mestečku, ktorý túto výhodu patrične cenovo zneužíva. Ale aspoň som na dvore hotela rozvešal moju kompletnú výbavu. Vyzeralo to tu ako v cigánskej osade, ale aspoň to do večera trocha preschlo. Trocha som poutieral motorku, blato ciest, piesok a iný bordel je všade. Namazal som reťaz a seba osprchoval.

 

Takmer ako nový človek som vyrazil na prieskum všetkých piatich miestnych ulíc. Okrem pár pekných dievčat a troch majákov na hlavnej ulici som nič zvláštne nevidel. V nejakej putike dávam niečo pod zub a s prichádzajúcim večerom a prichádza aj chladný vietor. Som tu jediný v tričku, kraťasoch a šľapkách. Nazvem to tak, že som tu vyzeral dosť divne, keď miestny boli oblečený ako u nás koncom roka.

 

A tak idem radšej do hotela zakončiť tento deň. Deň, ktorý ma doviedol až na samý koniec kontinentu, ktorý sa chystám preskočiť, aby som mohol ešte kúsok ďalej pokračovať. Deň celkom príjemný hlavne preto, že slnko vyšlo a prestalo pršať.

Dnes som najazdil zatiaľ najmenší počet kilometrov. Ale veď ako som už mohol viac najazdiť než 386 kilometrov, keď ma zastavilo Ochotské more a Tatárky prieliv?

 

 

15.deň. Piatok 30. augusta 2019

Vanino - Tatársky prieliv (Ochotské more)

 

A zase zvoní budík. No dnes je to iné vstávanie. Musím volať do prístavu, tak volám a zisťujem , že mám prísť o 7.00, vraj sa akosi „našlo“ miesto. Moja vulgárno-neodbytná diplomacia sa ukázala ako úspešná po roku opäť. Asi si to nechám patentovať... Počas telefonátu sa mi podarí vyjednať hodinový odklad príjazdu do prístavu. Dôvod je ten, že v cene aj tak drahého ubytovania som mal raňajky. Tak im to len tak nenechám, keď už mi za tých 1700 rubľov obrali môj aj tak biedny rozpočet.

Niekto čaká tri dni a niekto zo Slovenska len deň...

Príjazd do prístavu mi trvá minútu, je tu fakt všetko blízko. Aké je ale moje prekvapenie, keď vidím pred bránou stáť tri motorky. Všetky sú s ruskými značkami, tak zisťujem čo a ako.

 

Čo zisťujem jediným slovom a to je „pizdec“... Ako zisťujem vzápätí a to „dolgo“...

Partička čaká na trajekt od utorka. Je piatok ráno a konečne sa im ozvali, že ich teda zoberie. Dostávam ich do kolien s mojim vysvetlením, že som prišiel včera poobede a „vybavil“ som sa... Asi nemajú takú slovnú zásobu ako ja...

 

Vybavujem si priepustku do prístavu a prechádzam cez bránu a spleťou uličiek hľadám parkovisko, kde budem čakať na nalodenie. Tu ma ale čaká v kancelárii ďalší problém, ktorý sa týka mňa a môjho spôsobu a nezáujmu o moderné veci....

Platba kartou... tak sa nazýva ten problém. Za trajekt sa dá platiť len kartou. Slovenský muž z praveku na motorke, ale týmito vymoženosťami 21.storočia nedisponuje. Celé to riešim svojsky. Poprosím pani za sklom, aby to zaplatila zo svojho účtu a ja jej dám peniaze na drevo. Výraz jej tváre som nestihol odfotiť. Slovo „bljať“ je univerzálne slovo, ktoré používa každý správny Rus, keď sa mu nie príliš darí. Z mojich úst letí toto slovo po celej kancelárii až doletí k osobe čakajúcej v rade za mnou.

 

Sergej....správny chlap, na správnom mieste to celé rieši bez rečí a rozsekáva tento gordický uzol. Všetko vyriešime behom minúty a potom máme čas dlhých 11 hodín čas, kým naša loď reálne odpláva z prístavu, aby sme vyrovnali moje resty.

Presne toľko trvalo, kým sme dostali pokyn k presunu k lodi, nalodeniu, upevneniu motoriek, prevzatia kajuty a prvých fotiek na palube. Nekonečných 11 hodín čakania a to mala loď vyplávať už o 10.00 ráno. No z neznámeho dôvodu sme vyplávali až o 19.00.

Medzitým bola kontrola papierov, kontrola pasu (aj keď sa necestuje cez hranice), kontrola motorky a batožiny ako na letisku, kontrola predchádzajúcej kontroly a po nej iná kontrola už vykonanej kontroly....no nekonečný proces ako sa dá vidieť a zažiť len v Rusku.

 

Loď z roku 1966 sa začína kolísať na vlnách mora, no v kajute je na lôžku tak vyležaný matrac, že sme mohli letieť aj do vesmíru, aj tak by som z toho koryta nevypadol. Koľko pasažierov tu už ležalo za tie roky si netrúfam ani odhadnúť. O počte bĺch a inej hávede sa radšej nezamýšľam. A to všetko celé stálo len slabých 10 tisíc rubľov. Celá táto sranda prevozu motorky a mňa...no nekúp to...

 

Kým sa dalo urobil som pár fotiek počas vyplávania na otvorené more, kde už fúkal silný vietor a začalo zase raz pršať. Potom sa to celé na palube strhlo na jednu veľkú pitku. Alkohol na lodi je oficiálne zakázaný, no podpultový tovar tu funguje aj po rozpade Sojuzu. Pivo a vodka tečú potokom, hlavne u vodičov kamiónov.

 

Nepiči ako ja, si odfotia večeru v cene zájazdu spočívajúcu v rozvarenej cestovine bez chuti a párkoch, ktoré naopak chuťou a konzistenciou pripomínali drevené piliny....a vôňou drevené pražce bajkalsko-amurskej magistráli končiacej v prístave Vanino, ktorý sa mi pomaly stráca za obzorom a zapadajúcim slnkom.

 

Končí deň náročný na čakanie... Nie nebolo to Čakanie na Godota, ale aj dnešný deň pripomínal túto absurdnú divadelnú drámu. Celé to je tak zvláštne, zdĺhavé a nepochopiteľné, ako len v Rusku dokáže byť...pochopiť, opísať, vysvetliť...to treba zažiť...a aj preto Rusko svojim spôsobom milujem...

 

Ako som sa dozvedel počas plavby, keby boli dali možnosť postaviť most už by dávno po ňom jazdili. Čína, ktorá má svoje veľké obchodné záujmy na Sachaline, už pre rokmi ponúkala možnosť postaviť spojnicu medzi oboma brehmi v rekordne krátkom čase ako aj za cenovo výhodných podmienok. No zjavne niekomu veľmi vyhovuje tento spôsob dopravy trajektmi a pri moste by iste prišli o obrovské peniaze.

 

A tak je a ešte dlho bude národ ruský a národ turistický odkázaný na peripetie spojené s plavbou na druhý breh, ktorý je v najužšom mieste vzdialený len 7,3 kilometra. A predsa je tak veľmi vzdialený. Pre mňa boli brehy Sachalinu vzdialené z domu približne 13 tisíc kilometrov, no každým námorným uzlom sa k nim nezadržateľne blížim.

Mám len dobré pocity z dnešného dňa, ktorý končí niekde v strede Tatárskeho prielivu. Zajtra moja noha vkročí na ostrov, už sa neviem dočkať. Ale to už predbieham dobu.

 

Najskôr trocha pospím, niežeby ma unavila jazda na motorke, ktorá bola dnes rovnaká ako je vyššie spomínaná najmenšia vzdialenosť medzi brehmi a to je 7.3 kilometra.

 

 

16.deň. Sobota 31.augusta 2019

Tatársky prieliv - Cholmsk - Korsakov - Južno Sachalinsk

 

Zobúdzam sa skoro ráno. Keďže sme plávali celú noc, tak ráno mi prináša prvý pohľad na Sachalin. Z ranného oparu sa vynára krásne zelený ostrov. No do prístavu v meste Cholmsk máme ešte dosť času pozorovať jeho brehy.

 

Počas dňa zbieram cenné informácie o ostrove, cestách, prírode, rybačke, a hlavne príhody s medveďmi. Všetci ich tu nazývajú tak detinsky....Miška... až je to smiešne... Miška sem, Miška tam...až nato, že Miška tu je za každým rohom, a nie vždy musí mať pochopenie pre turistu prichádzajúceho v mieri.

 

Dežurnaja ktorá si plní svoju prácu dôsledne, okolo obeda dáva povel na odovzdanie posteľného prádla a to ráznym buchotom na aj tak už chatrné dvere každej kajuty. Neuposlúchnutie je nemysliteľné. Tu v Rusku má toto postavenie ženy či už v hoteli, vlaku, alebo tu na lodi postavenie asi ako policajt na ceste. Tvrdé, nekompromisné, bez úsmevu a zmyslu pre humor. Radšej všetko plníme ako chcú hneď.

 

Blíži sa 16.ta hodina a naša „deviatka“ ako sa nazýva táto loď pomaly cúva do prístavu. Robím prvé zábery mesta Cholmsk a pocity mám neopísateľné. Po úzkej lávke prechádzam na pevninu a môj prvý krok je pre mňa asi taký výnimočný ako bol v júli 1969 prvý krok Neila Armstronga na Mesiaci. Možno sa tomu niekto bude smiať, ale pre mňa je toto doposiaľ životná cestovateľská méta dosiahnutá na motorke...a ten pocit si nedám vziať...

Naposledy posúvam hodinky dopredu, je tu +9 hodín.

 

Kontrola ako na hraniciach ma čaká, po pár krokoch po móle. Kto? Odkiaľ? Kam? Prečo? Na ako dlho? Vízum? Zbrane? Narkotika? Všetky veci cez skener, všetky dokumenty po stý krát prezrieť, potvrdiť a tváriť sa pritom dôležito.

A to sme stále v Rusku, žiadne hranice tu nie sú, ale kontroly bez konca. No kedysi bol Sachalin neprístupným ostrovom, tak si môžem gratulovať, že sa sem dá vôbec dostať oficiálne a bez špeciálnej priepustky ako do iných oblastí Ruska.

S malou dušičkou prichádzam do podpalubia k motorke dúfajúc, že plavbu prežila v stojacej polohe. Popruhy na upevnenie som nebral so sebou, veril som, že nejaké sa nájdu na lodi. Našli sa a preto motorka bez ujmy na kráse štartuje a ja v jej sedle idem prvé metre po ostrove. Tých metrov bolo len zopár, nasledovala ďalšia kontrola a po nej posledná kontrola pri výjazde z prístavu, kde som odovzdal prepotrebný malý lístoček so správnym počtom pečiatok. Definitívne sa otvára závora a ostrov ma víta v plnej paráde a psej svorky.

 

Prejdem len prvých 30 metrov a stojím. Tu v budove naľavo sa nachádza kancelária spoločnosti, ktorá zabezpečuje logistiku medzi ostrovom a pevninou. Na rovnakej pobočke, len na opačnom brehu som vybavoval aj moju cestu sem. Aby som mal počas môjho pobytu kľudnú myseľ, idem si vybaviť spiatočný lístok už teraz.

S partiou motorkárov sa dohadujeme ma mieste kde sa stretneme. Oni odchádzajú, ja čakám na dispečerku, ktorá ako mi do telefónu povedala „prídem keď sa vrátim“. Ako dlho to môže trvať netuší asi ani ona. No nakoniec to trvalo len 1,5 hodiny a ja si dohadujem spiatočnú loď.

 

Viem, že času moc nemám a tak si vyberám deň na istotu a tou je streda. Je tu voľné miesto práve pre jednu osobu, čo znamená istotu, že sa nalodím. Na ďalšie dni sa nedá garantovať miesto a to sa mi nepáči. Beriem preto stredu ako deň odchodu a mám pred sebou päť dní. Úbohých päť dní na tak veľký ostrov je zúfale málo. Viem to a vedel som to už doma, že ak sa sem dostanem, tak veľa času mať nebudem. Beriem to teda ako daň za veľkú vzdialenosť ktoré som musel prekonať a ktorá ma stála more času.

Vyrážam za dobrodružstvom do neznáma. Štartujem, radím jedna, dva, tri a koniec....

Motorka zdochýňa a ja stojím na krajnici. Všetko svieti ako má, všetko funguje ako má, len motor neštartuje. Jednoducho stíchol... Počkám minútu, tlak mi stúpa a motorka je stále hluchá. Bežná kontrola nič nenaznačuje, a preto skúšam a štartujem pod plným plynom a zrazu chytá akoby sa nič nestalo... Tlak klesá až v kopcoch nad mestom, pri prvej fotke s nápisom mesta Cholmsk.

 

 

Partiu motorkárov stretávam asi po 30 kilometroch na dohodnutom mieste, kde si dávame šašlik na plastovom tanieri, s plastovým príborom, a čaj pijeme z plastovej šálky. Všetko jednorazové a všetko tak divné. Hlavne preto, lebo sme boli v celkom slušnej reštaurácii, nie v nejakom bufete na ulici, ale asi je to tu takto zaužívané. Neskôr som sa s týmto fenoménom stretol ešte niekoľkokrát. Všetok plastový odpad, ako bolo vidno, sa pálil vzadu za reštauráciou v plechovom sude s krásnym čiernym dymom....To švédske hyperaktívne decko Greta, by tu od radosti z kože vyskočilo. Ja len dúfam, že ten šašlik sa nepiekol v tom istom sude...

 

Večer je tu a s ním aj ponuka ako ho stráviť. Festival Krídla Sachalinu v meste Korsakov, je vraj menšia akcia s dobrou hudbou. Keďže do večera už aj tak nič nestihnem, ideme všetci spolu tam. Festival menších rozmerov na ruský spôsob znamená nekonečný zástup ľudí, vozidiel a anarchiu na ceste.

Asi 30 tisíc bol ten počet, a rozloha areálu asi ako menšia dedina. Ale aspoň sme videli dve posledné pesničky nejakej vraj super kapely, a zistili, že sa tu nepredáva žiaden alkohol a to ani pivo! Samozrejme aj tak je tu polovica národa našrot...

Záver festivalu sa nesie v znamení polhodinového ohňostroja, ktorého efekt bol len zvukový, nakoľko sa deň prehupol do nového dňa ako aj nového mesiaca a v septembri sú na Sachaline také hmly, že nevidno ani do výstrihu vedľa stojacej dievčiny, nieto ešte do neba, kde prebieha tento zvukostroj. Uši si vypočuli, oči si domyslia čo sa odohrávalo tam hore.

 

Tu dole sa začala rozborka-zborka predného kolesa jednej z motoriek. Konkrétne Africa si našla po ceste pekný hrdzavý klinec a postarala sa o výmenu duše s tak početným obecenstvom. My, ktorý sme také šťastie nemali, zatiaľ dobrovoľne fotíme na motorkách miestne dievčatá v rôznom štádiu opitosti, ktoré o túto možnosť požiadali.

Po páde jednej motorky zo stojanu aj s dočasnou modelkou, ako aj po jednej ogrcanej nádrži a sedačke od inej nachmelenej manekýnky, radšej končíme tieto bezplatné služby obyvateľstvu a po výmene duše dostávame sprievodcu ktorý nás vyvedie z areálu inou cestou. Vraj sa jedná o skratku, o čom mám pochybnosti, pri pohľade do sklených očí nášho veliteľa zájazdu.

Ako sa aj moje tušenie ukázalo skratka by sa bez hanby mohla premenovať na enduro trať, s rôznymi vložkami ako brod cez potok o 02.00 v noci, alebo prejazd cez smetisko, či kukuričné pole. Po bežnej ceste sme sem išli asi 35 minút, cesta späť trvala 1.15 s tým, že sme akosi dvakrát zablúdili aj s našim netriezvym navigátorom. Toľko slovenských kuriev tu ešte nemali, koľko som im tu ja pospomínal....

Mesto Južno Sachalinsk. Administratívne centrum ostrova. Tu sa naša skupina rozdeľuje a ja s jediným motorkárom, ktorý nieje pôvodom z tohto ostrova odchádzame nocou za vidinou postele. Sú takmer tri hodiny už nového dňa a ja sa nechávam viesť Alexom a jeho navigáciou do hostela, kde cez internet rezervoval izbu. Pre neho jednoduché, pre mňa neriešiteľné.

Končíme tento poznávací deň ostrova Sachalin, vo fakt veľmi čistej a útulnej izbe za prijateľnú cenu. Na sprchu už nezostali sily, zaspávam takmer okamžite. Na poslednú moju otázku „budík?“ odpovedá Alex univerzálnym ruským slovom „chuj“... a tým bolo povedané všetko...

Už som na Sachaline a niet sa kam ponáhľať....akosi si to neviem uvedomiť...aj keď v pamäti mi zostáva.... Choď! Budem ťa čakať!

Dnes som si pripísal do denníka prvé ostrovné kilometre, veľa ich nieje, no tu sa už nehrá o ich množstvo... aj preto píšem číslo 286 kilometrov.

 

 

17.deň. Nedeľa 1. septembra 2019

Južno Sachalinsk - Aniva

 

 

Prvé ráno na ostrove začína prakticky až pre obedom keď sa zobudím. Spácham hygienu a niečo zjem a vyrážame do mesta. Južno Sachalinsk,

 

Južno-Sachalinsk bol založený v roku 1882 ako Vladimirovka. Po vojne s Japoncami sa južná časť ostrova dostala pod kontrolu Japonska a tak bola Vladimirovka automaticky premenovaná na japonské mesto Tohojara. Koncom II. Svetovej vojny bol juh ostrova obsadený Červenou armádou, a Tojohara bola premenovaná na dnešný názov.

 

Vplyv japonskej kultúry vidno na každom kroku. Architektúra budov, pamätníky, aj obyvateľstvo tvoria zmes kultúr, ktorá sa len tak nevidí.

 

Na začiatok navštevujeme múzeum ktoré nám urobí prierez históriou mesta ako aj celého ostrova. Veľmi poučné a zaujímavé dve hodiny nám dajú množstvo informácií o tomto viac ako 900 kilometrov dlhom ostrove. Svojim tvarom ostrov pripomína rybu. Je bohatý na zásoby ropy a zemného plynu. A uhlie je hlavnou vývoznou komoditou ostrova. Záujem oň má hlavne Čína, ktorej početné lode vidno v prístavoch.

 

Pri slove Sachalin sa ľuďom znalým Ruska v mysli vybaví hlavne losos a červený kaviár. No toto je už takmer minulosť. Ako som sa mohol mnohokrát presvedčiť z úst miestnych, pravda je, že ryby niet...

 

Okrem iného stojíme na horúcej a často sa trasúcej zemi. Ostrov je jedna veľká vulkanická časovaná bomba. Ako aj vidno na mape, ktorá bola v múzeu s rokmi erupcií, je tu pomerne často zemetrasenie, menšieho či väčšieho rozsahu.

 

Horúce pramene, ktoré by sa dali využiť aj lepšie, sú tu časté, no tu sa to moc nerieši a nevyužíva. Nad otázkou ohľadom využitia potenciálu ostrova, ako aj otázky ohľadom práce, života a celkovej situácie mi domáci len mávnu rukou a pripoja pár univerzálnych slov... pizdec, chuj, govno...

 

Po návšteve múzea si dáme prechádzku mestom spojenú s kúpou magnetiek. Mesto sme prešli krížom-krážom no magnetky s logom mesta sme nezohnali. Vraj už je po sezóne, tak ich niet.

 

Nad mestom sa týči lyžiarske stredisko s názvom Gornij vozduch, lanovka premáva a tak sa na ostrov ideme pozrieť z výšky.

Tu práve tento víkend prebiehajú závody v motokrose, takže tu v motorkárskom oblečení dokonale zapadneme. Pozrieme miestnych borcov ako si to valia hore strmým kopcom, sem tam sa to nepodarí a motorka sa kotúľa z kopca za nadšeného potlesku divákov, ktorým sa páčia hlavne tieto momenty.

 

Dole pod lanovkou už čaká Sergej, ktorý mi pomohol s platbou trajektu svojou kartou. Neskôr na lodi sme dlho do noci rozprávali o ostrove, živote, práci atď. Nakoniec mi Sergej predložil návrh, ktorý by žiaden turista a tým viac rybár neodmietol.

 

Stretneme sa a pôjdeme na ryby. Ale nie len tak niekde na bežnú riečku. Keďže Sergej je policajt, otvárajú sa mi nové rybárske obzory o ktorých by som mohol inak len snívať.

 

Presúvame sa k Sergejovi domov, kde to výbornom obede sadáme do auta a odchádzame na nemenovanú rieku. Po asi 40 minútach jazdy po strašných cestách sa dostávame k moru do zátoky ktorá už ani krajšie meno pre rybára nemohla dostať. Zátoka lososov....

 

Tu prežívam rybárske orgazmy, také ako som doteraz mohol vidieť len v televízii na National Geographic Channel. Proti prúdu rieky tiahnu z mora lososy na neres. Nádherne do červena sfarbené jedince, ktoré na udici bojujú dlhé minúty mi pripravujú jedny z najkrajších rybárskych zážitkov v živote vôbec.

 

Samozrejme musím podotknúť, že toto miesto je bežnému človeku neprístupné, ale Sergejov policajný preukaz a známosti, mi otvorili pomyselné dvere do vôd tejto rieky. To že tu budem stáť v tričku, kraťasoch po kolená vo vode, pri teplote 21 stupňov bol len bonus po tých dňoch jazdy na motorke. Počasie fakt dnes vyšlo a ja ťahám lososa za lososom.

 

Fotka a šetrné pustenie späť do vody so sebou prinášajú hurónsky smiech Sergeja a jeho známeho, ktorý spolu sedia na lavičke pod domčekom s nápisom „Ryboochrana“. Pod svetlom býva najväčšia tma, a tak tu chytám s požehnaním strážcu zákona, ako aj ochrancu tohto biotopu.

Čas strávený na rybách, sa do celkovej dĺžky života nepočíta.... Jan Werich.

Túto pre rybárov známu vetu vyslovil tento legendárny český herec a mal pravdu. Ja som nepočítal s tým, že čas na tejto rieke plynie tak rýchlo, blíži sa večer a Sergej velí na odchod. No cestou domov máme ešte zastávku na mieste proti prúdu rieky. Tu sa nachádza rybárske hospodárstvo, kde sa dochovávajú násady lososa.

...rovnaké drevenice nájdete fakt po celom Rusku...

Nejde mi to do hlavy, veď tu všade sa losos rozmnožuje prirodzeným spôsobom, no miestny hospodár ma vyvedie z omylu. Už dávno neplatí to čo pred rokmi. Ak by nebolo umelého rozmnožovania a vysádzania lososej mlade do vody, už by pomaly nebolo čo loviť. Jednoducho priemysel v dobách minulých dokázal zdecimovať to čo sa kedysi zdalo ako nevyčerpateľné.

A tu si spomínam na vetu ktorú som už počul na lodi cestou sem... „ryby niet“....

To čo som ja dnes videl mi prišlo ako obrovské množstvo rýb, je vraj už nič z toho čo tu bývalo kedysi.

 

Samozrejme aj do tohto miesta nás dostal Sergejov preukaz, a tu na rieke je neprekonateľná prekážka, ktorá rybám bráni postupovať ďalej proti prúdu. Tu sa zhromaždili tisíce jedincov a medzi nimi si Sergej vyberá šesť pekných ikernačiek lososa keta.

 

Domov predsa naprázdno nemôže prísť. Sadáme do auta a mierime k Sergejovi do kuchyne. Tu sa úloha muža končí a všetko preberajú ženy. Teda konkrétne Sergejova žena a svokra. Ja so záujmom sledujem ako sa pripravuje a čistí ikra a ako sa z pečienky pripravuje pašteka.

Celý večer sa prejedám ikrou, plátkami lososa v marináde, a inými lahôdkami. Vraj sa nemám nikam ponáhľať, budem spať u nich. A tak dlho do noci sedíme a rozprávame o všetkom. Životný zážitok tak rybársky ako aj gurmánsky. Všetky tie strasti, nepohoda, dážď a ostatné malichernosti sú týmto dňom zabudnuté, dnešok mi všetko vynahradil, ďakujem Sachalin...

 

Dnes som moc motorkovaniu nedal, no z pohľadu rybára bol tento deň nezabudnuteľný. Množstvo ulovených lososov, nahradilo ich malý počet, len 124 najazdených kilometrov.

 

 

18.deň. Pondelok 2. septembra 2019

Aniva - Južno Sachalinsk - Dolinsk - Vostočnoe

 

 

Vstávame pomerne neskoro. No dnes nemáme žiaden harmonogram. Po raňajkách vo forme ikry a lososa, sa lúčime so Sergejom a jeho rodinou ktorá ma prijala ako svojho vlastného. Pýtam sa ako sa mu odvďačím a on ako veľký fanúšik hokeja, že ak by sa dal zohnať hokejový dres.. Tak som mu poslal poštou dres našej reprezentácie s jeho menom v azbuke...

 

 

Lúčime sa a s Alexom vyrážame do Južno-Sachalinsku, keďže máme predsa len jednu povinnosť. Alex ako vojak z povolania, sa musí hlásiť na miestnej vojenskej správe, kde dostane potvrdenie o tom, že naozaj navštívil tento ostrov. Za toto potvrdenie, ale dostal dva týždne dovolenky. Keďže si naplánoval dovolenku veľmi ďaleko od miesta kde slúži a žije, tak mu armáda dala 14 dní na cestu. Samozrejme platených...no kto by takú možnosť nevyužil.

 

A tak asi dve hodiny obiehame rôzne vojenské objekty, km na tretí pokus nájdeme to správne miesto, kde dostane na svoj papier veľkú okrúhlu pečiatku.

 

Ďalej nám už nič nebráni opustiť toto mesto a vydať sa smerom na sever. Juh ostrova už sme prešli a na sever zostáva približne 900 kilometrov, z ktorých ja samozrejme prejdem len mizivé percento. Tankujeme na výpadovke z mesta najdrahší benzín v tejto galaxii menom Sachalin. Cena 53 rubľov je už fakt dosť veľa, keďže celý ostrov leží na rope, plyne a rybe...

 

Na sever tu na východnej strane ostrova vedie len jedna cesta, takže nieje kde zablúdiť. Chvíľu sa vezieme cez vnútrozemie, no neskôr cesta lemuje brehy mora. Okrem rybárskych sietí a občasnej aktivity rybárov na brehu sú pieskové pláže prázdne.

 

Náš cieľ je Buchta Tichaja, alebo aj Tichá zátoka. Názov je asi paródiou na ticho no to sa dozviem až neskôr. Zlovestné mraky nedajú pokoj a zo západu nám križuje cestu silné búrka a vietor zdvíha množstvo piesku.

 

No pod kolesami tu je zatiaľ asfalt, čo je v tejto chvíli dobré, no neskôr sa to má zmeniť, čo by v tomto počasí bolo veľmi nepríjemné. Pred odbočkou na miesto nášho dnešného určenia, riešime nákup niečoho na večeru. Samozrejme nieje to nič iné ako losos, ikra a krab.

 

 

Alex sa v zúfalstve snaží zohnať pivo na večeru, no márne úplne zabudol, že dnes je prvý školský deň a alkohol sa nikde nepredáva.

 

Prečkáme pod strechou búrku a dávame offroad vložku po pieskovo-blatových cestách. Šmýka sa parádne, no bez straty kytičky sa ocitneme na mieste ktoré mi vyráža dych.

 

 

Ťažko popísať krásy prírody, trocha mi to pripomenulo scény z filmu Jurský park, zábery na ostrov sú dosť podobné tým čo som videl tu. Nádherné zátoky so strmými horami plnými zelene.

 

Sú tu aj altánky, kde sa dá pod strieškou posedieť, no s ľútosťou musím napísať, že ľudia sú aj tu často takí ako u nás... plechovky od piva, fľaše od vodky, plasty....jednoducho bordel v tomto raji kam sa pozrieš. Presúvame sa preto o pár kilometrov ďalej a tu nachádzame krásnu čistú zátoku, kde chceme kempovať.

No svorka psov nás nechce pustiť ani o meter ďalej. Najaktívnejší z nich má asi 1 kilogram aj s obojkom. No nebojácny je asi preto, že sa motá pod nohami svojho väčšieho kolegu ktorý je zatiaľ ticho, no rozmerovo je asi ako menší autobus...

 

Táto skupina štvornohých ochranárov tu nieje len tak. Je tu malý prístav a zopár barakov na spracovanie ryby. Z úctivej vzdialenosti posunkami privoláme miestneho rybára, ktorý nám bez problémov povolí prechod cez ich panstvo.

 

Dostávame cenné informácie o prílive a odlive, lebo naše pôvodne plánované miesto na kemping o pár hodín zaleje voda a do odlivu by sme sa nikam nedostali ani pešo. Ďalej nás dôrazne upozorňuje na medvede.

Leto bolo chladné, sychravé, potravy v lesoch je málo, alebo vyšla navnivoč. Medvede huby nezasýtia, a ryby je málo... toto s rybou som už počul z toľkých úst...

 

Všetky zvyšky jedla ktoré nám zostanú vraj máme hodiť do mora krabom, nič nemáme nechávať v stane, v kufroch a tak... no toto nám bolo jasné už samým.

Medvede sú vyhladované a zlé... prichádzajú čoraz bližšia a nebojácne kradnú rybu priamo zo sietí pri brehu. Nepomáha krik, streľba, svetlo. Jediné čo ich ešte ako tak udrží ďalej je oheň a psia svorka. Aj preto je na tomto maličkom hospodárstve psov desať...

 

V noci ak budeme počuť zúrivo hlasne brechať psov, máme sa presvedčiť, čo sa deje okolo nás. Lebo vraj turistov sem chodí dosť, no všetci spia v karavanoch, alebo autách, v stane veru nie....

Alex ešte skúša od nášho informátora vymeniť svoje ruble za jeho pár pív a kurze viac ako výhodnom no nepochodí. Chlapík veľmi dobre vie aký je dnes deň...

Z vyššie opísaných dôvodov sa rozkladáme asi 300 metrov od tejto usadlosti, s pocitom, že v najhoršom prípade budeme rýchlejší ako medveď a dobehneme k hospodárskej budove skôr, no samozrejme sa z toho smejeme, že by sme neprebehli ani 30 metrov a medveď by nás dobehol.

 

Počasie je ako z rozprávky, svieti krásne slnko, v kraťasoch a tričku sa dá sedieť vedľa stanu, voda láka na kúpanie, ale len tak po kolená, viac si netrúfam, predsa len jej teplota je len okolo 12 stupňov.

Zátoka Tichaja, netuším podľa čoho dostala pomenovanie, no kvôli tichu určite nie. Obrovská skala ležiaca asi 100 metrov od brehu je hniezdisko a nocovisko veľkého množsta čajok. To aký hluk robia sa nedá opísať. Štriekajú bez prestávky, tak hlučne, že miestami musíme zvýšiť hlas, aby sme sa vôbec počuli.

 

Alex stále nieje spokojný so situáciou a preto zhadzuje bočné kufre a ide pred blížiacim sa večerom na trestnú výpravu. Samozrejme za pivom. Bojuje znovu s mokrým pieskom a blatom do najbližšieho mestečka, kde mu miestny alkonavigátor poradí konkrétny panelák, konkrétny byt, kde po zaklopaní na konkrétne dvere sa mu otvára svet čierneho alkoholu. Jednoducho tu sa obchoduje neoficiálne s alkoholom aj počas dní keď je to zakázané.

Kupuje DDD... Doporučenú Dennú Dávku a po asi 1,5 hodine prichádza s úsmevom a nadávkami. Úsmev je nákup piva a vraj sa skoro nevrátil, lebo domáci alkopredajca mal neskutočne krásnu dcéru...no predstava piva, lososa, kraba a kempingu vraj bola silnejšia.

Nadávky boli spôsobené daňou za prejazd cez územie, ktoré ochraňuje svorka psov. Mylne si myslel, že keď už nás raz pustili, tak sme akože kamaráti... pri spiatočnej ceste ho ten štvornohý ako som ho nazval, že malý autobus, celkom seriózne nechcel pustiť a pri prejazde ho pohrýzol do lýtka. A keďže Alex sa vybral len tak naľahko v kraťasoch, tričku a teniskách, tak sa vrátil s krvavým šrámov na lýtku. Ale veď čo by ruský občan neurobil pre pivo že?....

 

Párty začína so zapadajúcim slnkom, a postupne obliekame všetko čo nájdeme. Ja som ešte predtým našiel na brehu vyplavenú drevenú paletu, a keďže je už suchá, pri troche skromnosti nám oheň vydrží aspoň do polnoci. Aspoň trocha odoženie mračná komárov, ktoré sa zrazu ukázali.

 

Za našu skromnú večeru by a nemuseli hanbiť ani v 5* hoteli. Síce sa podáva na piesku, ale o to je zážitok silnejší. Dlho do noci sedíme, preberáme život, motorky, baby, trocha politiku, trocha 68 rok, no keďže sme obaja v tom roku ešte neboli na svete, tak to dlho neriešime. Večer zakončíme vtipmi o Sovietskom zväze a rádiu Jerevan.

 

Spať sa ukladáme v hlbokej noci za neustáleho škriekania čajok, podľa inštrukcií všetko odpad z jedla končí v mori, a pri teplote tesne nad nulou sa ukladáme spať. Zaspávam takmer okamžite s dobrým pocitom, že ani zajtra ráno netreba nastavovať budík. Som už predsa na Sachaline a užívam si to tu naplno. Spím tvrdo a nad ránom precitnem z biologickej potreby. No nechce sa mi zo spacáku von, a tak ležím a driemem. Počúvam ako čajky stále škriekajú...driemem.... čajky stále štekajú a štekajú...

 

Čosi sa mi nezdá...čajky predsa neštekajú... precitnem a počúvam lepšie. Mozog začína naplno fungovať, zúrivý štekot psov mi otvára zips na stane v sekunde. Vybieham a hľadím do tmy. Kopnutím do vedľajšieho stanu budím Alexa.

Stojíme pri stanoch a čakáme čo sa bude diať. Počujeme ale len nadávky a psí brechot. Medvede sú teda tu, niekde blízko a tak na spánok dnes už zabudneme.

No aspoň si neskôr odfotím takto vychádzajúce slnko...

 

Po polhodine napätia sa všetko vráti do normálu a zostáva len škrekot čajok...

Nakoniec po tomto adrenalínovom bonuse, zalezieme do stanov a zvyšok noci spíme.

Dnešný deň bol tým najkrajším na mojom krátkom pôsobení na tomto ostrove.

Nájazd kilometrov nebol veľký, no deň bol o to intenzívnejší... takže dnešných najazdených 286 kilometrov je len zanedbateľný...

 

 

19.deň. Utorok 3. septembra 2019

Vostočnoe - Iľinskoe - Krasnogorsk - Cholmsk

 

Ráno je ako vymaľované, tak fotím čo sa dá. Balíme stany, na raňajky dávame znova ikru a lososa, ktorý bol dobre zabalený v kufri, aby príliš nevoňal medveďom...aj keď viem, že medveď zacíti rybu na kilometre.

Vyrážame cestou okolo psej svorky, no na počudovanie nás nechajú na pokoji. Trápime sa blatom až na hlavnú cestu, zase bez pádu aj keď nás šmýka zo strany na stranu.

 

Tu sa s Alexom rozdeľujeme. On má pred sebou ešte viac ako týždeň, tak mieri na sever ostrova. Ja mám času podstatne menej, tak volím cestu na západný breh. Želáme si navzájom šťastné cesty a pokračujeme každý svojim smerom.

 

Šírka ostrova Sachalin nieje veľká, no ciest z východnej strany na západnú je len zopár. Volím cestu 64N-2, vedie cez hory a je pieskovo blatistá. 30 kilometrový úsek idem viac ako dve hodiny.

 

Príroda nádherná, kochám sa a aj trocha poblúdim. Cesta končí potokom, tak sa vraciam a nachádzam správny smer. Nestretávam nikoho, len cestný stroj, ktorý upravuje cestu, zhŕňa blato na krajnicu a vytvára aspoň trocha pevnejšie podložie. Je to samozrejme len do najbližšej búrky, ktorá zase všetko naplaví nazad.

 

Dedinka Iľinskoe je prvá na západnej strane ostrova. Majú tu obchod a dokonca a benzínku. A fúka tu silný vietor, slnko síce hreje, ale vietor je tak silný, že sa nedá ísť s otvorenou prilbou. Piesok mám všade.

 

Prekvapuje ma úplne nový asfalt smerom na sever ostrov. Idem po ľudoprázdnej krajine, fotím a vychutnávam si jazdu

 

 

. Neskôr poobede prichádzam do mestečka Krasnogorsk, prejdem si jeho všetky dve ulice a zvažujem či tu zakempovať, alebo sa pobrať inam.

 

 

Rozhodujem sa pojazdiť do večera a preto idem natankovať, lebo iná možnosť dlho nebude.

 

Tu ale vzniká problém, jediná benzínka o okruhu 50 kilometrov, je bez elektriky. A to je tu dosť závažný problém, z ktorého sa po hodine čakania vytvorí asi 100 metrová rada vozidiel. Prichádzajú „špecialisti“ od elektrární, v ruke kladivo a veľký skrutkovač.

 

Po asi 10 minútach nadávok a úderov kladivom sa rozsvietia stojany a „zapravka opjať rabótaet“. Tankujem to čo je. Vraj 95-ka, no podľa ťahu motora a smradu tak maximálne 85-ka.

 

Zlákajú ma prázdne pláže, tak odbočujem na jednu z mnohých. Okrem kŕdľov čajok tu niet živej duše.

 

Mám pre seba desiatky kilometrov pieskových pláží, v rámci mojich možností sa trocha zahrabem v piesku, aby som sa potom mohol zabávať vyhrabávaním motorky.

 

Slnko je ešte vysoko, tak po neskorom obede pozostávajúcom tradične z ikry a lososa, otáčam smer juh.

Pri ceste sedí informačný poklad. Dedko ktorý predáva hríby. Zastavujem pri ňom a v družnom rozhovore zostávame asi hodinu. Dozvedám sa o ostrove, o živote tu. Predáva hríby a dokáže mesačne zarobiť 70.000rub. Pri jeho penzii 35.000rub vraj spokojne vyžije. Okrem toho ako skoro každý, stavia na noc siete. Ráno pozbiera lososy a ikru predá. Teda kým ho nepredbehne medvedica ako predvčerom. Roztrhala mu siete ktoré mal v rieke. Ráno prišiel a medvedica s dvomi malými sa hostila na brehu. Vraj bežný jav u nich....

 

 

Nádherná cesta medzi dedinkami Tomari – Kostromskoe – Jabločnoe sa kľukatí po pobreží, je tu dobre ujazdená šotolina, krásne stúpania, zákruty, ktorým dominujú dychberúce zátoky a pobrežie. Cestu lemuje dokonca železnica, kde stretávam staručkú dymiacu lokomotívu.

 

Jediné vozidlo ktoré stretávam stojí na krajnici a pasažieri sa čomusi venujú. Pribrzdím a vidím, že pri krajnici sedí nebojácna líška. Kŕmim ju chlebom a ona si ho berie takmer z ruky, no som opatrný aj ja.

 

Dostávam milión klasických otázok, odkiaľ, kam, kto, koľko.... po pár minútach sa lúčime a ja nasadám... no zaujme ma pár kvapiek pod motorkou. Zisťujem, že daň za cesty necesty, blato, piesok a zlý terén si vybrala moja vidlica. Tečie mi ľavá strana a neskôr sa pridáva aj pravá.

 

Nálada je zrazu na bode mrazu. No sám viem , že tu nič nevyriešim. Náhradné guferá nemám, a zháňať ich tu na ostrove nemá význam a nemám nato ani čas. Zajtra mám trajekt na pevninu, tam sa uvidí. Jednoducho musím ísť tak ako to je.

 

Pokračujem popri pobreží a zaujmú ma dva vraky lodí. Sú asi 100 metrov od brehu a zjavne tam ležia na boku už roky. Presnejšie 20 rokov, ako mi napovie miestny chlapík. Sú to staré rybárske lode, ktoré tu pred rokmi zakotvili a už sa nepohli. Ľudia ich pomaly rozoberajú a predávajú do šrotu. Vieš, povzdychne si chlapík stojaci vedľa mňa...“ryby niet“...

 

Blíži sa večer, moja posledná noc na ostrove. Zajtra odchádzam, z rovnakého prístavu ako som sem priplával. Mesto Cholmsk, je vzdialené pár desiatok kilometrov, tak si do večera vychutnávam jazdu po ostrove. Chcelo by to mať tak dva týždne len pre samotný ostrov, no to je momentálne nereálne.

 

Večer prichádzam do mesta, idem rovno do prístavu. Poteší ma informácia, že miesto na lodi mám stále zabezpečené. Mám prísť ráno o 10.00 do prístavu sa nalodiť. No predtým si mám vybaviť palubný lístok v pokladni.

 

Naproti prístavu je hotel. Samozrejme cena nieje príliš veselá, no beriem to ako nutné zlo. Parkujem motorku vo dvore, beriem všetko oblečenie s nádejou, že pračka v hoteli funguje.

Večer zájdem do mesta na šašlik a kvas. Sedím dlho do noci na lavičke pri mori a premietam si v hlave film posledných dní. Ubehlo to všetko tak rýchlo. Spať sa mi nechce, tak sa pomaly nocou túlam mestom. V hoteli poprosím recepčnú o možnosť oprať oblečenie. Ráno mi „dežurnaja“ klope na dvere a podáva tašku s čistým a suchým oblečením. O peniazoch nechce ani počuť, tak jej kupujem najväčšiu čokoládu akú v obchode mali.

Dnešný deň som si krásne zajazdil s nájazdom 327 kilometrov.

 

 

20.deň. Streda 4. septembra 2019

Cholmsk - Tatársky prielliv (Ochotské more)

 

V prístave začína kolotoč administratívy. Mne samozrejme najväčší problém robí platba, ktorá je zase možná len kartou. Podarí sa mi ukecať dobrovoľníka ktorého som si vyhliadol a ja mu dávam hotovosť + niečo naviac za ochotu.

 

Lístok na trajekt mám vo vrecku, no je mi treba ešte vstup do prístavu. Tento nepotrebný, no o to dôležitejší zdrap papiera sa vybavuje samozrejme úplne inde ako v prístave. A tak idem s nejakým vodičom kamiónu na autobusovú stanicu, kde v spleti chodieb a dverí nachádzam správne okienko, kde mi dajú „talončik“ čo je papierik rozmerov 5x5cm kde je moja značka motorky a veľká pečiatka.

 

Ďalej mám vraj čakať na „zvonok“, ktorý ma byť okolo 10.00. Pochybujem, žeby niekto volal na moje slovenské číslo. No presne o 10.00 zvoní telefón. Ale volá Alex. Jeho slova ma zmrazia.

Noro... mal som nehodu... včera poobede som nedal pozor a na ceste som prehliadol veľký kameň. Predným kolesom som ho nabral a preletel som cez riadidlá... motorka urobila kotrmelec a skončila v jarku mimo cesty....

Pýtam sa či je v poriadku... vraj nemá nič zlomené, len zle hýbe krkom, horšie sa mu dýcha. Lebo si po páde narazil rebrá a na stehne má veľkú modrinu.

 

Horšie je na tom motorka, ktorú tu plánoval predať záujemcovi. Oba bočné kufre sú po smrti, plexi a kapotáž sú na kusy rozlámané. Predné koleso je pokrivené, zohnuté stupačky, radička, a obe páčky...

No motor sa dal naštartovať a predná vidlica to vydržala. Vraj tam čakal hodinu, kým niekto išiel okolo. Pomohli mu vytiahnuť motorku na cestu a večer prišla dodávka a odviezla ho aj s motorkou do Južno-Sachalinska k známemu do garáže. Dnes sa rozhodol, že ju v tomto stave nepredá a posiela ju zabalenú domov v kontajneri. On odletí predčasne takisto.

Takže sa mu jeho výlet aj predraží, no hlavne skráti. Základ je, že je relatívne zdravý a neskončil v nemocnici.

Po tomto nepríjemnom telefonáte, samozrejme už iný neprišiel a tak som sa vybral do prístavu aj bez vyzvania a zaradil sa do kolóny čakateľov. Tu počas čakania, mažem a šponujem reťaz, dolievam olej a kontrolujem stav tečúcej vidlice.

 

Proces nalodenia bol rovnaký a po upevnení motorky dostávam kajutu a kochám sa pohľadom na miznúci ostrov. Dnes je tak teplo, že na palube sa poriadne spálim a do večera mám chrbát ako sovietska zástava. Ostrov ešte dlho vidno a ja len sedím a sedím. Ťažko sa to slovami opisuje, no verím, že sa sem ešte niekedy vrátim a bude to na dlhšie.

 

Ďakujem Sachalin...

Tma padá na more skoro, ostrov už nevidno a tak sa ukladám spať. Dnes som už jazdeniu moc nedal, a tak som si na ostrove pripísal len 3 odjazdené kilometre.

 

21.deň. Štvrtok 5. septembra 2019

Vanino - Majak - Chabarovsk - Spassk Dalnij

 

Ráno takmer vojenský budíček. Žiadne jemné klopanie na dvere. Rázne otvorenie dverí s pokrikom „davajte posteľnú bielizeň!!!“

 

Je 04.30 ráno a do prístavu to máme ešte 1,5 hodiny, no kajuty už treba opustiť teraz. V hmle a pološere vplávame do prístavu. Vyberám motorku a odovzdávam nejaké dokumenty v kancelárii. Na výstupe z prístavu ma štvornohá svorka ochrankárov nechce pustiť ani o krok ďalej. Dávam plný a prerážam si cestu smer domov.... sprevádzajú ma štekotom ešte 100 metrov.

Včera som sa celkom pekne spálil počas plavby...

A som na pevnine. Domov to mám približne 11000 kilometrov. No moje plány sú iné.

 

Pri výjazde z Vanina lepím nálepku a potom tankujem doplna + do fľaše od kvasu. Mám pred sebou zase pustatinu po križovatku pri mestečku Ligoda. Jediná zastávka je v jedinom možnom mieste po ceste.

 

Tu si dávam niečo na zohriatie. Cesta je nádherná, príroda je tu už sfarbená jeseňou, listy z časti opadané a z časti mnohofarebné. Voda v riekach je plná života, losos tu tiahne na neres.

 

 

Fotím krajinu a užívam si to ticho a samotu. Pri rieke vidím čln a stan. Rybári alebo poľovníci, tu majú skutočný raj.

 

Keďže som vyrazil pomerne skoro, mám v pláne dnes potiahnuť čo najďalej. Cesta ubieha a ja sa po 5 hodinách ocitám v civilizácii. Tak možno nazvať stretnutie tretieho druhu...myslím tým stretnutie s benzínkou.

 

Tankujem a pokračujem cestou na Chabarovsk. Tu už je vidno, že sa počasie umúdrilo a kilometre mi ubiehajú jedna radosť. Cestu cez mesto už poznám dobre, a smerovanie mám jasné...Vladivostok.

Do neskorého večera hltám porciu kilometrov, no dnes už do cieľa neprídem. Mesto Spask Dalnij je mojim dnešným nocoviskom. Motel vedľa cesty a jeho úroveň, mi stačí na prespatie. Tých pár hodín spánku je dostatočných, veď som si oddýchol na trajekte.

 

Pomaly ale isto sa blížim do finále. Len si to nechcem vôbec priznať. S týmto vedomím zaspávam... a s vetou.... „Choď...Budem ťa čakať“...

Dnešný deň som sa dostal zase do štandartných koľají môjho cestovania. Keďže nebolo čo riešiť, valil som koľko sa dalo.

A preto dnešný nájazd skončil pri slušnom čísle 1109 kilometrov.

 

 

22.deň. Piatok 6. septembra 2019

Spassk Dalnij - Vladivostok

 

Vstávam s vedomím, že sa jedná o posledný deň cesty. Všetko čo už bude ďalej sa už akoby nepočítalo.

 

Vyrážam na posledných približne 300 kilometrov do Vladivostoku. Tieto kilometre dávam za pár hodín a pred obedom sa zase z kopcov pozerám na San Francisco východu. Aj takto nazývajú Vladivostok.

Spustím sa dole do mesta a po známych uličkách kľučkujem na adresu môjho dobrého známeho. Viačeslav cestovateľ, karavanista, no v tomto momente hlavne majiteľ autoservisu. Parkujem motorku u neho v servise a spolu obiehame miestne motoshopy a hľadáme guferá do mojej vidlice.

 

Po dlhom hľadaní kupujeme niečo, čo by malo sedieť na moju motorku. Vraciame sa preplneným mestom a je už neskoro poobede. Dohadujem sa s mechanikom, ktorý je zároveň aj motorkár, na spoločnej oprave. Budeme to riešiť v pondelok.

Takže dovtedy mám voľno. Balím si svoje veci a Viačeslav ma cestou domov vysadí na určenej adrese.

Týmto momentom vlastne moje cestovanie končí. Pre tvrdých motorkárov, už nieje čo podstatné napísať ani čítať. Pre toho kto chce čítať ďalej si dovolím niektoré nasledovné dni spojiť do jedného.

Moje putovanie sa končí zase skoro tak ako začalo....ako v rozprávke. Zazvonil som na zvonec a …. nie nebol koniec...

 

Len mi dvere otvorila Anna...

 

Dnešný deň bol len ako štatistika. Dojazd do Vladivostoku. S nájazdom 326 kilometrov.

 

 

23. a 24. deň.  Sobota 7. septembra a nedeľa 8. septembra 2019.

Vladivostok

 

Motorka čaká na servis a ja mám preto čas sa trocha priviesť do normálu. Víkend som využil hlavne na spánok, a hlavne som poriadne zo seba zmyl prach a špinu ciest. Všetko oblečenie putovalo do pračky a tak som sa mohol v nedeľu prejsť po meste síce v tom istom, ale aspoň čistom oblečení. Nedeľa bola po dlhých týždňoch dňom kedy dážď ustal a do ulíc vyšlo celé mesto. Takisto aj ja s Annou. Už to nieje to pravé motorkárske, no ale veď aj keď človek cestuje na motorke, tak rád spoznáva nové miesta pešo...

V prístave Vladivostok...

Víkend ubehol rýchlo, a v pondelok ma čaká práca a ešte aj dôležité vybavovanie mojej cesty domov.

Nájazd 0 kilometrov za tieto dva dni je preto logickým výsledkom.

 

 

25.deň. Pondelok 9. septembra 2019

Vladivostok

 

Tu servisujem...

Ráno sa prejdem pešo k Viačeslavovi do servisu. Trvá mi to asi hodinu. No autom by to nebolo o nič rýchlejšie. Premávka tu ide krokom.

 

Moja prvá úloha je kompletne odstrojiť motorku. Všetky tašky, a iné veci ktoré visia na motorke idú dole. O ulicu nižšie je autoumyváreň, kde sa ma na začiatku snažia potmavší prisťahovalci z Uzbekistanu otiahnuť na cene, keď uvideli neruskú značku. No stačilo pár vybraných ruských slov, ktoré im dali na známosť, že asi tak celkom cudzinec nebudem. A zrazu bola cena na patričnej úrovni.

 

Po dôkladnom umytí a návrate som sa pustil do rozborky vidlice. Chalan zo servisu ma prekvapil a potešil, tým že si cez víkend na youtube pozrel videá ohľadom mojej motorky a servisu vidlice. Tomu sa povie profesionálny prístup.

Po rozobratí vidlice zisťujeme problém. Nové guferá sú veľké. Obiehame preto znova obchody a poobede prinášame síce rozmerovo rovnaké, no kvalitou nie príliš dobré guferá.

 

Montáž prebieha v pohode a podvečer už testujem po uliciach umytú odľahčenú motorku. Zájdem si aj na špedíciu kde sme v roku 2015 posielali motorky do Moskvy. Zisťujem, že sa tu zmenil majiteľ, tak si beriem nový kontakt. Ak by mal niekto záujem o prepravu motorky tak viem poradiť.

 

Dnešné plány ohľadom môjho návratu domov musím nechať na zajtra.

Dnes som nečakane najazdil 12 kilometrov a po dvojdňovej pauze to bolo celkom príjemné.

 

 

26.deň. Utorok 10. septembra 2019

Vladivostok

 

Dnes mám jedinú no o to zásadnejšiu úlohu. Cesta domov....

Ráno s Annou vyrážame do mesta k jej známej ktorá pracuje v spoločnosti, ktorá okrem iného predáva aj letenky.

V tomto momente by sa asi patrilo vyjasniť jeden menší ani nie tak problém, ako riešenie.

Podstata spočíva v tom, že ja odlietam domov a motorka tu zostane.

Dlho, veľmi dlho som riešil a hľadal možnosti ako to celé časovo poriešim. No nič lepšie nevychádzalo ani časovo ani finančne lepšie ako absolvovať túto cestu jednosmerne.

Mal som mesiac času, čo je zúfale málo na cestu tam aj späť po vlastne osi. Hľadal som možnosti ako ušetriť čas, ale nič nebolo reálne a nič sa nedalo dopredu zabezpečiť.

Keď som bol vo Vladivostoku po prvýkrát, tak sme sa domov vrátili vlakom. No aj toto bolo príliš časovo náročne, v cestopise z roku 2015 som to podrobne popísal. V skratke to popíšem. Potrebovali sme odovzdať motorky v utorok, motorky odchádzali nákladným vlakom vo štvrtok, my sme odchádzali osobným vlakom v sobotu a v Moskve sme boli nasledujúci týždeň v piatok na obed. Takže preprava motorky trvala 10 dní.

Toto som nechcel absolvovať znovu, a preto som to riešil jedinou rýchlou možnosťou a to tým, že motorka zostane vo Vladivostoku a ja poletím domov. Ušetrený čas som radšej využil inak ako cestou vo vlaku, ktorá aj tak finančne bude stáť minimálne toľko ako letenka.

Určite si poviete a čo na hraniciach? Nebude z toho problém? Neviem...netuším... uvidíme neskôr. Situácia sa má tak, že ja vychádzam z toho čo mám napísané v colnej deklarácie, ktorá sa volá „Vremennij vjezd“ alebo aj „dočasný vstup“. Toto tlačivo sa vypisuje pri vstupe do Ruska a sú v ňom údaje o vozidle, majiteľovi atď. A samozrejme poznámky o tom, že vozidlo nesmiete predať, darovať atď.

Pre mňa je dôležitý jediný udaj na tomto dokumente. A to dátum 16.08.2020. Dovtedy má tento dokument platnosť, a ja sa tým budem obhajovať pri výstupe na hraniciach. Ako to dopadlo dám v prípade záujmu vedieť.

Mierime do centra mesta s nádejou na kúpu letenky na poslednú chvíľu. Nechcel som nič kupovať vopred, nevedel so čo a ako sa môže udiať, predsa len som sem cestoval cez pol sveta.

Letenky niet! Všetko do konca mesiaca beznádejne vypredané....ani za žiadnu cenu, či už economic, alebo biznis trieda.... niet...

Tak nakoniec predsa len pôjdem vlakom? Naša miestna spojka sa fakt snaží, obvoláva, rieší, prosí. Nakoniec sa jej podarí večer nájsť podpultový tovar. Letecká spoločnosť má vždy v zálohe vraj nejaké miesto pre svojho zamestnanca, ktorým som sa v tomto momente za menšiu pozornosť (3000 rubľov) stal ja.

Letenka sa našla a dokonca v dobrej cene. Je na sobotu, takže mám pred sebou tri dni ktoré chcem využiť nejakým cestovaním. Alebo aspoň výletom po okolí.

Zakúpenú letenku oslávime v japonskej sushi reštaurácii, no konštatujem, že ….zlatý losos a ikra zo Sachalinu....

Dnešný deň som motorku nevidel, takže aj preto je nájazd 0 kilometrov.

 

 

27. a 28. deň.  Streda 11. septembra 2019 a štvrtok 12. septembra 2019

Vladivostok - Šamora

 

Ráno vyzdvihnem motorku v servise a potom vyrážam mestom k Anne, kde sa dohadujeme na výlete.

No na všetko čo vlastne chcem pozrieť máme málo času a aj počasie sa nie a nie umúdriť. Rozhodnutie preto padá na dvojdňový výlet k moru k známemu letovisku.

 

Tam strávim niečo ako dvojdňovú dovolenku pri mori. Síce to neznášam, ale nakoniec je to celkom dobré ničnerobenie na piesku.

Šamora. Tak sa volá jedna z mnohých rekreačných oblastí v Ussurijskom zálive.

Oddych na ruský spôsob.. z dosiek zbité baráky, ale aj nové hotelové komplexy. Ceny samozrejme vyššie, no na dvojdňový oddych sa dalo zniesť.

Zátoka Lazurnaja poskytuje všetko čo bežný Rus potrebuje. More, šašliky, hlasnú hudbu a alkohol potokom.

 

Cez leto by som tu nechcel stráviť ani hodinu, no takto na jeseň, to tu je ako v zariadení pre seniorov. Ticho a kľud, dážď ustal, deti sú v škole, na pláži pohoda.

Každý to pozná, tak sa tu nebudem rozpisovať. Dva dni ubehli a v štvrtok večer sme sa vrátili to mesta. Zajtra mi zostal posledný deň pred odletom, tak už definitívne moje tohtoročné cestovanie končí.

Za tieto dva dni, keďže som sa viac váľal na pláži, ako jazdil, som mal nájazd 180 kilometrov.

 

 

29.deň.  Piatok 13. septembra 2019

Vladivostok

 

Tu zimuje moja motorka...

Ráno idem znovu do servisu a dohadujem s Viačeslavom prezimovanie motorky u neho v servise. Hľadáme miesto kde nebude zavadzať, a hlavne nebude na mraze. Sú to moje posledné kilometre pred zazimovaním motorky tu v Rusku.

 

Večer pozvem Viačeslava s manželkou na večeru , tu dohodneme podmienky parkovania motorky. Nakoniec sme sa gentlemansky dohodli.... on nič nebude chcieť... a ja mu nič nedám...

Dlho do noci sa s Annou túlame mestom …..

 

Dá sa povedať, že tu môj príbeh končí, no zostal mi ešte jeden deň na cestu. Tak poďme domov...

Choď... Budem Ťa čakať...

Dnešný nájazd sa moc nevymykal priemeru posledných dní. Takže ukrutných 11 kilometrov.

 

 

30.deň. Sobota 14. septembra 2019

Vladivostok - Moskva - Viedeň - Pobedim

 

Deň odletu, rozlúčky a iných nie príliš veselých momentov.

 

Na letisku sme asi po hodine jazdy. Snažím sa všetko to lúčenie urýchliť ako sa dá...

Plechovka už stojí a čaká kým sa sardinky v nej usadia a ona sa odlepí od zeme. Letím na trase Vladivostok – Moskva a let trvá 9 hodín.

 

Po prílete do Moskvy mám čas tri hodiny, tak sa túlam po letisku a zabíjam čas. Fotím si sochu Puškina, po ktorom pomenovali po novom toto letisko.

Pri výstupe cez colnicu som bol trocha nervózny, či sa colník nebude zaoberať tým kde mám motorku, no okrem pasu ho nezaujímalo nič iné a ja som definitívne nechal motorku v Rusku do budúceho roka.

Vremennij vjezd - dočasný vstup motocykla

Podvečer  letím inou plechovkou na trase Moskva - Viedeň, let trvá niečo cez 2 hodiny.

 

Za 11 hodín som preletel to, čo som na motorke išiel 11 dní. Vo Viedni ma čaká sestra a za dve hodiny jazdy autom som doma v Pobedime. Je nedeľa skoro ráno 31.deň od môjho odchodu z domu. A tým aj moje cestovanie končí a som na konci cestopisu. Možno si niekto vydýchol, že konečne...

Keďže som letel lietadlom je jasné, že denný nájazd sa zase rovnal 0 kilometrov.

Naposledy: … Choď! Budem Ťa čakať....

 

 

Dovetok:

 

Tak toto bol môj tohtoročný cestopis z mojej cesty priatelia.

Či sa páčil nechám na vás, no snažil som sa písať autenticky to čo som zažil ten ktorý deň. Že bol dlhý to viem, no akosi sa mi nedarí písať krátke cestopisy.

Nad názvom cestopisu som si dlho lámal hlavu, no keďže to celé prebehlo v takom rýchlom tempe, zvolil som názov Expres Sachalin... možno sa to k tomu hodí a možno nie...

Určite máte v hlave otázku ako:

„No keď si tam nechal motorku, tak čo plánuješ ďalej, kam sa vyberieš?“

Na túto otázku vám teraz čestne nedokážem odpovedať. No jediné, čo je z tejto pozície jasné, je to že, s motorkou na takom strategickom mieste ako je Vladivostok, môžem vyraziť prakticky kamkoľvek... Špekulácie, kam to bude nechajme bokom. Uvidíme o rok....

 

 

 

Štatistika na záver:

A sme na konci príbehu. Nejaké konštatovanie? Nemám...

Nejaká čísla a fakty?

Dohromady som bol na ceste 31 dní.

Prešiel som na motorke 15.255 kilometrov a nejakých pár tisíc lietadlom no to sa samozrejme neráta...

Mojich stanovených 1000 kilometrov denne som teda v podstate v priemere splnil a to cestou po Vladivostok, potom to už bolo formou poznávania a denné nájazdy išli bokom. Potreboval som sa čím skôr dostať na Ďaleký východ a ako vidno pri troche vôle sa dá aj na malom stroji urobiť dobrý denný nájazd ak sa chce...

Pobedim – Vladivostok som dal za 11 dní a 11.375 km. V priemere teda 1034 km/deň.

 

Táto sranda ma celkovo stála asi 2100-2200,-eur, neviem do celkom presne, no v cene je započítané všetko. Od benzínu, cez ubytovanie, trajekty, letenku, vízum, servis motorky, stravu a iné drobné výdaje. Ak sa vám tá suma zdá nízka na tú vzdialenosť a počet dní, tak máte pravdu.. no ja som po ceste míňal málo, najviac nákladov som mal až na konci cesty.

Trajekt stál približne 150eur za každú cestu. Letenka stála asi 450eur. Ceny benzínu som priebežne spomínal v texte. Vízum 110eur. Snažil som sa finančne ísť s nízkym rozpočtom, no predsa len mesiac na ceste, kopec kilometrov a rôznych drobných platieb.

Pokuty som neplatil žiadne, veď ani raz ma nezastavili po ceste.

Motorku musím takto verejne pochváliť, držala sa statočne, a až na tu tečúcu vidlicu som nemal jediný technický problém. Defekt som nemal ani jeden.

 

 

Ospravedlnenie:

Týmto sa ospravedlňujem všetkým, ktorí neradi čítajú dlhé texty. Viem, bolo to dlhé, no kto sa dočítal až sem tomu patrí moja poklona.

Snažím sa písať pútavo a s trochou humoru, aby text nebol príliš strohý. Neviem...možno mi to ani nejde a mal by som prestať písať...kritiku rád prijmem.

Ďalej sa ospravedlňujem za gramatické „chibi“ a preklepy, chýbajúce čiarky, pomlčky a podobne. Snažil som sa ako sa dalo. Čítal som to po sebe niekoľkokrát, no ak sa niečo našlo, berte to ako nutné zlo v tom dlhom texte.

 

V prípade záujmu:

Ak máte akékoľvek otázky, poznámky, nejasnosti, ohľadom cesty. Ak chcete poradiť, v plánovaní Vašej cesty podobným smerom, som k dispozícii. Napíšte mi správu, a ja sa budem snažiť pomôcť, ak budem vedieť.

Keďže nie som kamarát so žiadnymi vymoženosťami techniky, nepoužívam žiadne sociálne siete, email len výnimočne kvôli práci, a s problémami dokážem napísať sms-ku, tak bude lepšie, ak mi v prípade potreby napíšete správu sem na fórum a ja si to snáď niekedy aj prečítam a odpoviem...viem...je to ťažké somnou...a je to ťažko pochopiteľné v dnešnej dobe...

 

Všetkým želám veľa zdravia a štastné návraty! …................. Noro.

 

 

Vysvetlenie:

 

Na úplný záver musím napísať aj jedno vysvetlenie....(no možno to sem ani nepatrí)

Týka sa to často spomínanej vety... Choď! Budem Ťa čakať!

Túto vetu mi povedal pred odchodom môj otec. A táto veta ma často držala v „bdelosti“ počas cesty.

Otec mal pravdu... a bol „molodec“.... Počkal ma....

No vydania a prečítania tohto cestopisu sa už nedožil...

Veľmi ťažko sa mi píšu tieto posledné riadky...

Odpočívaj v pokoji, otec....

POKRAČOVAT V DALŠÍ KAPITOLE