raceczech_spain



Ako som NEprešiel okolo Francúzska

Pôvodne to mala byť cesta okolo celého Francúzska, cez Alpy, Azúrové pobrežie, Pyreneje, Bretaň, Normandiu a akokoľvek domov. Mal som na to 3 týždne voľna, za sebou celý rok šetrenia a žiadny reálny plán ani cieľ. Napokon z toho bola moja prvá cesta do Álp, ktoré ma zdrvili a urobili na mňa obrovský dojem. Príbeh je najmä o tom, ako si siahnuť na dno vo chvíli, keď si myslíš že ti svet leží pri nohách. Teda nieže by som bol nejako extra nadutý, ale do tej chvíle som si myslel že zvládnem všetko. O tom ako ťažko sa cestuje osamote a aké krásne je putovať sám. Tiež aj o tom ako ti môže pomôcť ľahká deva a ako sa dá stratiť na chýbajúcich centimetroch mapy. Cestopis je spracovaný z poznámok z roku 2013 a doplnený. Uvažoval som, či to vôbec má cenu spisovať, ale napokon lepšie sa učí na cudzej blbosti. Dnes si už len s úsmevom spomínam na to aký som bol nepripravený, neokresaný a hlúpy. A či ma to zmenilo? – myslím si že podstatne. A to stačilo len trocha pokory pre začiatok, ale poďme pekne poporiadku.

Kapitoly článku

Vrtkavé počasie v Alpách (Zvolen - Nitra - Bratislava - Traisen - Admont - Judenburg - Tamsweg - Obertauren - Radstadt - Taxenbach)

Za dva dni bolo cieľom vidieť nejakú cestu vedľa štítu Glockturum, dnešným cieľom bolo priblížiť sa čo najviac. Nevedel som nič o Alpách, ale toto vyzeralo to ako slušný zárez. Dostali sme sa pár kilometrov za Viedeň, priblížili sme sa leda tak k Alpám z "malej" strany. V pohorí nápadne pripomínajúcom Veľkú Fatru. Po 18-tej hodine sme hľadali miesto kam zložiť naše unavené hlavy, keď sme obchádzali nejaký kopček, tak som zbadal odbočku do lesíka s výhľadom na tyrolskú dedinku.

Tyrolská je správne meno, lebo večer tam bola nejaká veselica a my sme zaspávali za tónov Rakúskych ľudových. Po rozložení tesco-stanu a nasýtení žalúdkov sme sa pobrali do spacákov. Snáď jediným šokujúcim zážitkom toho dňa boli ceny v rakúskej Bille, ktoré boli hádam úplne presne na cent 3x vyššie ako u nás, holt to je ten západ... Asi niekedy nadránom (kolo piatej, šiestej hodiny rannej) začalo pršať. Podlahou lacného stanu tiekol potôčik a voda sa hromadila v malom bazéniku pri nohách. Celú noc vrčali autá okolo trojuholníkového zalesneného ostrovu, obklopeným cestami. Nedalo sa mi ani poriadne zaspať, lebo na večeru som si dal párok s fazuľou čo mi nevídane zaťažilo žalúdok. Vstali sme okolo 7:30 keď dážď pomaly ustával, pobalili mokré veci a kolo ôsmej sme boli na ceste. Krajina sa začala meniť na rýdzotyrolskú (tak ako si to predstavujete tak to je - traky, koženné 3/4-ťáky, hory, jódlovačka, ozembuchy...), kopce boli čím ďalej tým vyššie, deň bol čím ďalej tým krajší. No výhľadom na vrcholce kopcov bránil opar z dažďa. Slovami pesimistu, bez dažďa a bez slnka po mokrých cestách bez výhľadov. Cestou sme sa najedli v nejakej malej dedinke, kde sme predpokladali že keď tam nič nemajú tak nemôžu mať vysoké ceny. Takmer všetci v tejto malebnej dedinke boli odetý do tradičných oblekov, pripadalo mi to ako nejaké Rakúska hipsterská móda (nejaký vyšší level, kde sa už nepoužívajú okuliare s hrubým rámom). Najlacnejšie jedlo bol kurací gordon bleu za 8€ (na intráku sa to podávalo jedine v prípade keď sa minulo všetko jedlo v kantíne, s cenou 1,3 €). Teda veľkosť a kvalita porcie rozhodne nezodpovedala takejto cene.

Neskôr som sa utvrdil v tom že Rakúska gastronómia je svetová len kvôli cenám. Podvečer sme narazili na veľkú partiu (asi talianskych) motorkárov. Pridali sme sa k nim a za pár km ma Ľudo zastavil a poukázal na búrku pred nami. Nachádzali sme sa v nadmorskej výške nejakých 800 m.n.m. Problém bol nájsť nejaké miesto na zloženie, pretože všetky polia okolo cesty boli ohradené (tam sa pravdepodobne presunulo naše kedysi úspešné poľnohospodárstvo). Nakoniec sme prešli otvorenou bránou, dreveným mostom cez úzku bahnitú lávku (hodnú nejedného edvenčra), po otvorení poslednej kovovej bráničky sme sa ocitli niekde pravdepodobne u niekoho na pozemku alebo v Alpskom národnom parku. Dosť paranoidné miesto na spanie, ale po upokojujúcich slovách od parťáka - "pri najhoršom ti dajú vyhostenie z krajiny na pár rokov" som rozbalil zapožičaný tesco-stan a prikryl som ho nepremokavou celtou. vznikol nepremokavý byvačik. Kým sme sa kompletne uložili tak pršalo už celkom obstojne, ani Hitchcock by sa za také miesto hanbiť nemusel.

 

Nečakané rozhodnutia, zmenené plány (Insbruck - Švajčiarsko - Taliansko - Monaco - Nice)

Zobudili sme sa do opäť do upršaného počasia. Dážď neustával, ostávali sme v relatívnom suchu stanu. Navrhol som pobaliť sa a nájsť nejaký prístrešok kde sa môžeme v suchu najesť. Prístrešok nám poskytol v nedeľu zatvorený supermarket v dedine. Ľudo po telefonáte na SK, kde sa dozvedá že predpoklad je dážď v celom rakúsku do konca mesiaca. Rozhodol zbaliť to a rúbať domov. Neskôr ma informoval že domov prišiel v poriadku o 2:00 v noci a úplne mokrý. Nechal mi mapu Rakúska a ja som len začal rozmýšľať ako čo najskôr opustiť Alpy. Mal som na výber 2 varianty cesty, prvá možnosť bola struhnúť to cez Glossglockner do Talianska kde je drahý benzín a tam utekať smer more, alebo cez Insbruck na koniec Rakúska, prejsť Švajčiarsko a rovno cez tie najvyššie Alpy (Col d´Iseran 2770 m.n.m. čo je najvyšší Alpský priesmyk) do Francúzska. Dve možnosti prakticky totožné, a tak som sa rozhodol - neviem si to racionálne vysvetliť - ísť smer Švajčiarsko. Túto vetu som fakt myslel vážne, dokonale to odráža moju vtedajšiu nevedomosť. Cesta mierila cez Insbruck, miesto liečenia niekdajšieho pána prezidenta, Landeck a Pfunds do Švajčiarska. Prešiel som Alpským priesmykom Gerlos (1628), všade tabule "WELCOME BIKERS" alebo "BIKER PLACE". Pršalo, lialo a bola zima. A tak mám z tohto jazdenia len -5€ za nálepku. Na druhej strane Gerlosu už bola len mokrá cesta a nepršalo, v diaľke som dokonca videl lúče slnka predierať sa čiernou oblohou. zrazu sa objavovali suché miesta a niekde pred hranicami so Švajčiarskom som brúsil stupačky v krásnych zákrutách nejakého passa na takmer suchých cestách. Z rýchlosti cestovania a neskorého štartu mi bolo jasné že to do FR po koniec álp nedám v tento deň, ako som si pôvodne myslel. Ako som striedavo klesal a stúpal, bol citeľný rozdiel medzi teplotami v nadmorskej výške nad 1000 m.n.m. a pod. Striedavo som zapínal a vypínal vyhrievané rukoväte, a ďakoval súdruhom z NDR že ich tam vôbec mám, striedavo som sa potil a mrzol naobliekaný pod kožennou bundou. Keď som bol v menších výškach tak som sa rozhodol nájsť kemp a investovať do pokojného spánku a sprchy. Cestou som videl kopu tabulí ako je zakázané stanovať a z oblohy bolo evidentné že táto noc bude tiež daždivá. Takýto prepych ma stál 18€ (čo bol môj rozpočet na jeden deň okrem benzínu). Pridružil som sa tam k Nemeckému motorkárskemu páru. Chlap jazdil na BMW R 100 GS a jeho manželka na Yamahe XJ 600 N, putovali po Alpách. Ako som si tak rozkladal stan tak počujem dáky šramot, pozriem sa za seba a vidím kolesá vo vzduchu. Nemeckí motorkári pribehli ako keď strelíš a pomáhali mi ju dvihnúť (síce to zvládnem aj sám, ale každá ruka je dobrá). Pádom sa mi zlomil plast smerovky (sklíčko), po neúspešných pokusoch zalepiť to sekundovým lepidlom, prišla k slovu izolačka, ktorá vyriešila všetky starosti. Večer sme podebatovali, ponúkli ma pivkom a ako sa pomaly rozpršalo tak sme šli spať.

 

Celú noc pršalo, nadránom mohlo byť okolo 5-6 °C, ale môj spacák má komfort do +8°C. Táto teplotná diferencia spôsobila neuveriteľný chlad na končatinách. Spacák som teda prikryl ešte koženou bundou a hrial som sa najmä myšlienkou na krásnu sestričku ktorú som stretol u doktora pred odjazdom. Za výdatného ranného dáždika som zbalil všetky veci, povedal som si že zájdem tento deň rovno k sestre do Nice, nebolo to nemožné, no reálne okolo 700km. Pustil som sa teda naprieč Švajcom a ako to už býva, po 100 km búrka ustála, miestami som videl aj slnko a na jednom mieste aj vrcholy triapoltisícoviek. Ťahal som podľa mapy smer FR, malo to však jeden háčik. Na mape Rakúska som mal časť Švajčiarska, a na mape FR som mal druhú časť. Celkovo mi chýbalo z mapy CH asi tak 10cm. Dá sa zablúdiť? – Dá, a zrazu sa ocitám na hraničnom prechode. Colník ma ani nekontroloval, ukazoval mi pokračuj. Ako sa čudoval keď som napriek tomu zastavil, vybafol som otázku kde to vlastne som? Ukázal pravicou Switzerland a ľavicu zdvihol so slovom Italy. Z cesty cez Col d´Iseran teda nebolo nič a ja som len hľadal cestu preč z Álp, kde sa zase len združovali mraky. Keďže som bol mimo mapy, tak som hľadal cestu podľa inštinktu. Slnko a krásna cesta okolo jazera Como mi spravili parádnu náladičku. Nenarušil ju ani fakt, že som prešiel celým centrom Milána úplne naprieč tou najdlhšou cestou.

 

Trvalo mi to asi pol dňa. Po tomto zážitku som naštartoval prvý raz GPS a od tej doby som ho používal skoro vždy. Nejazdil som po diaľniciach, ani po rýchlostných komunikáciách (po tých nie preto lebo som nevedel že ako sú spoplatnené, aby som nedostal pokutu). Ako som si tak putoval za svietiacim slnkom a pekným počasím, tak som pomaly opäť začal blúdiť. Už som sa videl na slnečnom azúrovom pobreží, tak asi 50km od pobrežia v IT sa predomnou objavila búrka s bleskami. EDIT: tých 50km od pobrežia vôbec nebolo 50 km ale asi trikrát viac. A tak som zastal aby som pozrel do mapy, kde sa to vlastne reálne nachádzam a kde by som mohol nájsť nejaké miesto a či by som tie kilometre dal aj cez búrku. Zastal som vedľa nejakého opusteného domu a čo mi bolo podozrivé, že tam stáli dva Fiaty 500 pri sebe a chlap sa tam bavil so ženskou, ale ako ma videl prichádzať tak rýchlo naštartoval a zdrhol. Zastal som tam vyťahujem mapu a pani podišla ku mne. Pozerá na mňa cez hrubé sklá okuliarov, za ktorými sa ukrývali mimobežné oči, zuby trčiace do priestoru, pripomínajúce konskú papulu, a krivé nohy. Hovorí mi niečo po taliansky a jediné čo som rozumel bolo: "informatión?" tak len tak z vykoľajenia som jej povedal: "du jú spík ingliš?" po tejto vete na mňa spustila 3 minútový monológ po taliansky, kde jediným normálnym slovom bolo "angláno". Keďže Taliani vedia skvelo gestikulovať pochopil som že zavolá pomoc a nemám nikam ísť. Netrvalo dlho a prišla smerom z cesty ďalšia slečna, opätky, obtiahnutá lesklá minisukňa a malá kabelka. Tí ktorí to nevydedukovali, tieto slečny sa živia najstarším remeslom, presne ako Stingova Roxanne. Ako sa ku mne blížila tak som sa rozhodol spraviť koniec tejto groteske a hlásim že nepotrebujem žiadnu pomoc. Zrazu sa odniekiaľ privalil Fiat s karabiniermi. To bola jediná policajná kontrola ktorú som zažil v zahraničí. Vypýtali si doklady odo mňa a od slečny, prakticky nevinnej panny. Pravdepodobne prišli len zabrániť tomu aby došlo k nezdanenému zneužitiu "krásky". Obišiel som bez straty čohokoľvek a poslali ma preč. Povedali mi že ten kemp na ktorý smerujem podľa tabúľ neexistuje. Informoval som sa u nich o počasí, kde som zistil že má pršať celú noc a druhý deň zase poobede. Putoval som smer mesto Alba, kde som sa stretol s obrovskou prietržou ktorej som išiel oproti. Pozeral som okolo a snažil sa nájsť kemp ktorého tabule som vídal po ceste. lejak bol však tak hustý že som nevidel nič, a rýchlosťou 60km/h som ho nebol schopný nájsť ani po dôkladnom prečítaní talianskeho pútača. Cestou nachádzam hotel (už som rozmýšľal aj nad takouto pohodlnou variantou), avšak po oznámení ceny 55€/noc som sa vrátil hľadať kemp. Ako som tak blúdil a blesky bili všade okolo mňa, tak sa to vo mne zlomilo. Pred predstavou kým v tom lejaku rozbalím stan a všetky veci, zas úplne mokrý budem spať. Prvý hotel ktorý som v tom našiel bol historický, luxusný. Po príchode na recepciu mi kočka na recepcii oznamuje 70€ s raňajkami, alebo 60€ bez. V tej chvíli som jej povedal že je to pre mňa veľa a idem hľadať inam. Napokon som to ujednal na 60€ aj s raňajkami by sa dalo vybaviť. Otázka parkovania bola okamžite vyriešená a po mne ostalo len pár litrov vody pred recepciou.

 

V garáži boli ešte ďalšie 3 mašiny - BMW R 80, Triumph Boneville T100 a HD Sportster 1200. Chlapov som stretol cestou z izby k motorke a tak sme podebatovali, ukázal som im moju mašinku, dohodli sme sa na večer. Stretol som ešte akéhosi Angličana a onedlho sa začal spoločný večer. Za stolom sme teda sedeli dvaja motorkári Giorgio a Thomas a motorkárka Christine (sedlala Triumph) zo Ženevy, dvaja angličania Ethan a Johnxon z Mancestru a ja, Slovák zo Zvolena. Celý večer vládla príjemná atmosféra, už ma pomaly aj prestalo hnevať že hodinu po tom ako som sa ubytoval prestalo pršať. Do rána ešte samozrejme spŕchlo a tak som zase o niečo menej ľutoval prepychovej noci. Jediný pokles kultúry v ten večer bol len fakt, že som jedol v luxusnom hoteli zdusil bagetu z talianskeho lídla, ktorá cestovala v kufri pol dňa s májkou kúpenou v kauflande v akcii za 0,25€. Angličan (teda presne si nespomínam jeho meno, ale viem že jeho stredné meno je Johnxon) ma šokoval tým že vlastne odišiel do dôchodku, a tak to oslavuje výletom s kamarátom po Taliansku, 4 týždne a rozpočet 5000€. Pochvaľoval si ako je všade v Taliansku lacno, nuž ja som trpel presne opačnou predstavou.

Striedajúce sa pocity eufórie a beznádeje spôsobili priveľké psychické vypätie. Porcia neobmedzenej slobody ktorú asi nemusí každý zvládnuť. Zlá príprava na vrtochy počasia a vlastná hlúposť ma dohnali do najtemnejšieho zákutia mojej mysle. Tým bola samota, byť sám, sám so sebou a svojimi myšlienkami. To bolo to čo som nezvládol a potreboval som oddych pre svoju hlavu. Prvý raz som zdolal alpy, alebo lepšie povedané, bol som nimi zdolaný. Do tejto chvíle som stále riešil rozpočet, čo koľko stojí, na čo mám a na čo nie. Potreboval som sa trošku mentálne oslobodiť, v tej obrovskej slobode som si totiž umelo vytváral akési mantinely v podobe peňazí. Podľa mojich denných nájazdov som vedel že okolo Francúzska to nedám. Za deň som dal sotva 10cm na mape a vôbec som nemal prehľad o tom ako som na tom v pomere času a kilometrov. Som popredu? Pozadu? Stíham to? Panika. Začal som uvažovať že sa vrátim cez Nemecko a Česko domov.

 

Luxusné raňajky som využil na 110% a som presvedčený že od vtedy ich nedali nikomu grátis. Slnko svietilo relatívne vysoko keď som sa okolo desiatej hodiny vyhrabal z hotela. Ďalšia z vlastností neskúseného mototuristu je neskoré vstávanie. Smer Nice podľa GPS, prejsť sa musí samozrejme po pobreží cez Monaco. Znenazdajky sa ocitám na hraniciach, po prechode tunelom sa kochám krásnym výhľadom. Malá odbočka vpravo a rozhodol som sa stúpať, to prekrásne údolie musím vidieť z čo najväčšej výšky. Že to bol národný park Mercantour, o tom som nemal ani potuchy. Vďakabohu že som tam odbočil. Nasledoval krásny zjazd najkratšou cestou k moru. Cez Monaco, kde som blúdil asi 2 hodiny, smerom k sestre. Tá ma ubezpečila že v Nice NIKDY neprší. Teda prekračujem hranice Monaka a prichádzam na boulevard do Nice, v daždi. U sestry som duševnou rekonvalescenciou strávil asi 4 dni. Prvá bola sprcha. Sestra mi oprala veci, prvý raz v živote mi vtedy povedala že neuveriteľne smrdím. Prešli sme okolie na motorke a zažili aj nejaké kúpanie. Azúrové pobrežie a Francúzske vínko ma dostali z marazmu predošlých dní. Začala ma ťahať vôňa diaľav a pocítil som, že sa treba pohnúť, už som dlho stál. Myseľ zrenovovaná, nie však pevná.

 

Cesta domov

Sadám na motorku a po naštartovaní opäť pociťujem samotu a prázdno. Žeby opäť Cimrmanova trudomyslnost? Chuť objavovať ma hnala ďalej. Konkrétne cez Grand Canyon du Verdón. Nevídaný zážitok.

 

Zbytok dňa som cestoval smerom Česko podľa GPS. Malými cestičkami vnútrozemím Francúzska a obísť Alpy. Kemp niekde vo vnútrozemí, prvý ktorý som našiel. Stiahnuť mapy, pivo a spať, bez stanu, len tak v spacáku. Večer som popil prvý raz v živote sangriu. Ráno som z nej prvý raz vyprázdnil črievko do spoďárov. Oblečený v koži vo chvíli keď som vysadal na mašinu. Katastrofa. Tieto žalúdočné problémy mi spôsobili také vyčerpanie, že som si pred obedom musel dať šlofíka kdesi v tieni stromov. Spal som 3 hodiny. V poobedných hodinách vyrážam smer Nemecká diaľnica. Stretám benzínku, ale všimol som si klesajúceho trendu cien a tak si vravím, prejdem ešte kúsok a natankujem za menej. A že som sa takto stupídne ulakomiť nemal, som pochopil až kým mi nezasvietila kontrolka paliva nekompromisne do očí. Pumpa bez obsluhy, automat ktorý nefungoval na moju kartu. Odpočítavam kilometre, v nádrži už skoro nič nieje a v tom zastavujem na benzínke opäť bez obsluhy. Áno síce bez obsluhy, ale postávali tam choppráci na custom HD stavbách. Si vravím že kto bajkerovi pomôže ak nie bajker. Tam ide o bajkerskú česť a brotherhood. Chlapi po Anglicky ani Ťuk. Vysvetľujem to teda po Slovensky a rukami nohami ukazujem že ani za nič neviem ako funguje ten automat a že mi treba pomôcť. Pristúpil francúzsky bajker s imageom Kanadského drevorubača a cigou v ruke. Dal som tam kartu všetko sme stlačili a on chytil pištoľ pravou rukou, v ľavej mal cigu a ťahal z nej. Potom takto pozerá do pištole že prečo nejde, popri tom fajčí. Skontroloval mi nádrž, či nebude zádrheľ tam, popri tom si poťahoval z cigy. No krvi by si sa mi nedorezal. Napokon som našťastie našiel nejakú funkčnú benzínku s obsluhou, natankoval plnú a nastúpil na Nemeckú diaľnicu. Bolo už celkom neskoro a ja som mal pred sebou do Čiech ešte 500km. Rozhodol som sa to prejsť na jeden záťah. Teraz sa už len udivujem nad tým, ako som mohol ísť na motorke tých 500km po diaľnici 8 hodín. A celkovo za 21 hodín som prešiel 1150km z toho polovicu po diaľnici, dve pauzy na malý oddych. Dnes to zvládam za polovičný čas. Asi to bola daň za pochrámanú psychiku. Zničený som si pospal v penzióne v Přimdě. Potom do Prahy za kamošom, trochu po Čechách a predčasne domov. Aby toho nebolo málo, tak v Prahe mi vykradli topcase, zmizli rukavice a stará prilba.

Epilóg

Nevyjazdený, unavený, zlomený. Zistil som toho o sebe veľa. Viem si predstaviť že začínajúci bajker by to po takomto pseudocestovaní a nesplnených očakávaniach, psychickej únave mohol nadobro skončiť s motorkami. Síce som ešte zodral pár gúm kým som zistil ako naplánovať dovolenku, upokojiť hlavu a čo si zobrať na cesty. Čo ma však mrzí je čas, ktorý som tomuto projektu venoval a nezvládol som to. A nebola to moja prvá cesta na motorke, neúspech bol o to zdrvujúcejší. Pretože reálne tomu naozaj nič nebránilo. Ten čas mi už nikto nevráti a tiež sa k trojtýždňovému tripu na motorke tak skoro nedostanem. Tá krásna sestrička na ktorú myšlienky ma hriali keď som mrzol v Alpách je teraz mojou ženou a druhý potomok je v očakávaní. A Alpy? Jazdím tam každý rok aspoň raz, ale od vtedy ma už nezdolali. To najdôležitejšie čo mi cestovanie dalo je fakt, že krajinu spoznáš vďaka ľuďom a tie najsilnejšie zážitky sú s ľuďmi. Nikdy som nebol zástancom krajne pravicových alebo ľavicových myšlienok, no aj tak som odhodil všetky predsudky. A myšlienky typu „čo keby“. Naučil som sa nemať prehnané očakávania a nepodliehať panike, tiež to, že s otvorenou mysľou sa dá vyriešiť každý problém.

 

POKRAČOVAT V DALŠÍ KAPITOLE

Kapitoly článku

Jak se Vám líbil tento článek?
Hodnocení (21x):
Motokatalog.cz

Vložení komentáře

Pokud chcete vložit komentář, tak se registrujte a přihlaste.


TOPlist