Schengenom I.

Ľudia
Na cestách človek stretne kopec ľudí chtiac i nechtiac, od toho tie cesty sú, na rozdiel od každodennej jazdy metrom si s nimi dokonca i pokecá.
V Remeši ma kempisti pozývali na víno, odmietol som, nevládal som ani jesť, nie to ešte konverzovať. A na lodi z Helsínk mi zase banda dvoch motorkárskych nadšencov nevedela povedať ako sa parkuje v Stockholme, že tam boli už stokrát, ale na motorkách poprvé.
Z Litvy som po skúsenosti s pumpami a tým čo som tam videl (nič), bol trochu v rozpakoch, ale vytrhli ma z toho práve ľudia, najprv tí dvaja na letisku, ktorí boli na moje prekvapenie s výbornou angličtinou a svetaznalectvom ešte viac “uletení”, než som ja. Že Praha, pche, že už toho okrem nej videli omnoho viac.
A potom chalanisko v kajute na trajekte z Helsínk, zase Litovec. Chvíľu mi nedôveroval, chvíľu sa mu nechcelo, ale na ďalší deň sa rozhovoril až tak, že som ho nemohol zastaviť. Že je na hlavnom ťahu z Vilniusu každý deň minimálne jedna smrtelná nehoda, že to sleduje, lebo tam jazdí. To sa mi nechcelo veriť. Vravím mu, že jak to, rovina a nikde nič, on vraví, že práve preto, všetci sú z toho frustrovaní (kaminonisti), tak si uhnú z vodky a potom aj do protismeru. Ďakujem pekne. No a že sa na trajektoch kradne, že si stačí vliezť do sprchy a máš po retiazkach a peniazoch. Ešte že mi to povedal až ráno.
V Kodani vykaldám bagáž, priparkuje chalan na Suzuki, možno má dvadsať, možno mu krivdím, lebo bol trochu zarastený, takže osemnásť, že sa vrátil z Nordkappu a že má stanu plné zuby, potrebuje posteľ a zajtra domov, do Holandska. Wuatt?
V Paríži bolo v hosteli plno, amíci neprekvapili ničím. Pekná ruska nevie čo so sebou, v Portugalsku ju nebavilo surfovanie, v Prahe sa cítila ako v Rusku a že nevie čo v Paríži, že sa večer uvidí. A potom egypťan, ktorý mlel bludy, tí amíci mu to strašne žrali, lenže bol tak “obmedzený”, že aj generátor náhodných slov má vyššie IQ.
Práve v parížskom hosteli som stretol srba s fantastickou češtinou, robil recepčného, študoval v čechách a na slovenských kamošov nedá dopustiť. Slovenčinu som potom ešte začul v Helsinkách, kde ju na mňa vytasila pani za prepážkou. Postaršia a evidentne žijúca tam už asi polstoročie, lovila ju trochu ťažšie, ale pre mňa to bolo ako zjavenie. Posledný, teda vlastne hneď prvý “slovenský” zážitok mám po kúpe foťáku. Dekrabicujem ho na parkovisku, prezliekam sa, pristaví sa spoluobčan a ponúka parfémy, lacno. Pochopil, že zo mňa nič, tak sa rýcho stratil. Ani nie minútu na to dorazil ďalší, tak mu vravím, že daj pokoj, už si tu mal brata, či syna či čo to je a že nič nechcem. Trochu zbystril, trochu sa rozjasnil a vraví, že veď ty si slovák a aj ja som slovák! A odkiaľ si, kam ideš, čo je to za motorka a čo si to kúpil. Vravím mu, že foťák. Foťák? Čo si blbý?! A čo si nepovedal, veď by som ti šiel ukradnúť! Keď odišiel, tak o dve minúty na to dorazil tretí. Situácia sa opakuje navlas rovnako. Poslednú otázku, či nechcem parfém, som už cez helmu a motor nepočul...

Paríž
Do Paríža som dorazil unavený a doslova zbitý sám sebou. Hlad, bolesti a kŕče pod lopatkou, dažde, stany, ceny, cesty a skúter, ktorého varec prešiel všetkými štádiami zlých zvukov, od pišťania, cez vrčanie, bublanie, vŕzganie až po občasný rachot. Toto všetko ma dohnalo do štádia, že jediné čo ma zaujímalo bola posteľ a jedlo. Vidíš, trochu som schudol, mne sa totiž veľmi nechcelo jesť, nebol čas, nemal som chuť. Teda nemal som ju až po Paríž. Po príjazde teda tasím internet rovno na ulici, ešte v nepremoku, bookojem najlacnejší hostel, o 14:01 klopem na recepciu a do siedmej len spím, jem, spím, jem a keď už nešlo nič z toho, idem sa prejsť.
Pod La Defense to bola jazda ako v Need For Speed, to sa nedá popísať, to sa musí zažiť. Kopec zákrut, odbočiek, do toho zbesilé pokyny navigácie, polícia, semafory, autá, deadendy, búračky, stavebné úpravy, slnko, tma, slnko, čo ti poviem, cítil som sa ako na motokárach. Hlavne som v tom podzemí nevedel kde som a kde mám zastať, len som tam lietal ako strelený. Celkovo je Paríž najelpšia na skútri, na zápchy som veľmi nenaďabil, všetko je teda rýchle a vodiči strašne ohľaduplní, predvídajú aj nepredvídateľné. V metre toho človek veľa neuvidí, na skútri však áno a cena za benzín je drobizg. Napríklad okolo víťazného oblúku som obkrúžil asi päťkrát lebo to bolo super. Takže vo finále ani neviem ako, ale po odpornej jazde na skútri v predošlých dňoch som sa neuveriteľne zrelaxoval paradoxne jazdou na tom istom skútri, ale v meste.
A ten zbytok
Bol som odpočinutý a odhodlaný. Chcel som ísť dňom i nocou, dážď nedážď, ale po nájazde 825km z Paríža k španielským hraniciam už to nešlo. Vzdal som to. Myslím, vzdal som Lisabon, rozhodol som sa prestať sa plašiť. Presnejšie, prestať sa týrať. Takže moja drahá, fotky z môjho druhého cieľa neuvidíš. Do Barcelony som si to namieril iba cez Madrid. Má to však pozitívnejšiu stránku veci, do Portugalska určite zavítam o rok. A že to bude le-gen-da-ry, o tom nemám pochýb.

Zemepis
Vidieť toľko hlavných miest za tak krátku dobu je neuveriteľný masaker na ľudskú dušu. Síce je to stresové a miesta sa nedajú úplne vychutnať, ale celkovo sa z toho čo mám za sebou cítim famózne. Rozdiely kultúr, architektúry a nálad ľudí zrazu vnímaš úplne inak, vnímaš ich neuveriteľne intenzívne. Pocity prichádzajú doslova každým spraveným krokom a každou novou ulicou. Takže hodiny na nudných dialniciach ťa nijak nedeprimujú, pretože na nich hrejú ešte čerstvé spomienky z miesta predošlého a zároveň sa ti vyplavuje kusisko adrenalínu zo zastávky budúcej.
Ale aj tak to chce pauzy, inak by sa aj z tohto stal nudný stereotyp. Chce to vypnúť, alebo spraviť niečo inak. Pauza v Štokholme, návšteva Rasťa v Hamburgu a 2 noci v Paríži padli nesmierne vhod. Škoda len, že som si nakoniec v Lisabone nezasurfoval.
Ak by som to mal zhrnúť, všetko je dobré vidieť a neľutujem ani minútu či korunu, ktorú som na ceste minul. A na niektoré miesta by som sa šiel pozrieť kľudne znovu. Že ktoré? No napríklad:
Do Vratislavi - rozhodne áno, strašne to tam žije, je to blízko a je to pekné
Varšava - nie. Nuda.
Vilnius - uff, nič tam nebolo, nie.
Riga - pekná, určite áno
Talinn - neviem, len som prefrčal…
Helsinki - pekné ale raz a stačilo.
Štokholm - bohovské to mesto :), tam kľudne aj na zbytok života.
Kodaň - je krásne roztomilá, určite áno.
Do Hamburgu pôjdeme, ale nie kvôli mestu, ale kvôli Rasťovi…
Amsterdam? Samozrejme! Hocikedy!
Brusel - tam stačí len krátko ale treba ju vidieť, som milo prekvapený.
Luxemburg - aj tam stačí krátko. A len raz.
Paríž :) moje áno ťa neprekvapí.
Madrid - v Madride je nuda, vidieť to treba, lenže tam sa dobre iba chlastá. A tak ako je najväčšou atrakciou Bratislavy návšteva Viedne, Madridskú atrakciu vidím v návšteve Toleda. A vôbec, na Madrid kašlať, po prílete šup na bus/vlak, spanie a atmosféra je v Tolede o triedu inde.
A Barcelona? Už tu druhýkrát spolu predsa sme a nemám problém byť aj dotretice.

Alebo inak
Zažil som toho teda dosť. Neznesiteľné horúčavy, zimu, dažde, víchrice, tmu či priveľa slnka, miesta nádherné, aj odporné, užil som si cestu loďami, spoznal ľudí, vytrpel rôzne bolesti, oživil pocity beznádeje, pocity radosti ako napríklad extáza z jedla. Zažil úseky, kde bola nekonečná nuda, ale aj totálny nervák z daždivých serpentín, mosty ako Oresund, tunely a križovatky v nich, neuveriteľné scenérie alebo neuveriteľné litovské nič. Strelené ceny benzínu na oboch koncoch krivky. Šialenú jazdu pod La Defense, stresovku z milióna cyklistov v Kodani a pachuť z diaľnic nemeckých a cien tých francúzskych. Spoznal zopár kempov, hostelov, užil si lokálne jedlá a kopec piva, odfotil zo tisíc fotiek a minul na blbosti kýbel peňazí. Vymkol si kľúče v kufri, zabudol mobil a doklady v otvorenom skútri, a zmokol som aspoň trikrát. Videl som more Baltické, Serverné, Stredozemné i Atlantik. Prešiel 13 krajín, ich 12 hlavných miest, skoro 7000km a prežil vôbec 14 fantastických dní a nocí. Čo viac si ešte môžem priať?

Mám chuť na tresku u nás doma
Nuž drahá, skúter šlape. Varec má konštantný stabilný odporný zvuk, ale funguje. Brzdy sú zrejme zrelé na výmenu, nájazd na gumy vidím tak do 1000km. Mám však ešte jednu správu. Z banky mi prišla sms, že mi niekto vyluxoval účet do nuly. Zfraudovaných 40 tisíc. Ale som šťastný a som rád že ťa mám. Tak kam pôjdeme zajtra? Ja to vidím na Andoru. A potom dva týždne bez peňazí, pekelnej srandy a pomalej jazdy cestou necestou...

 

POKRAČOVAT V DALŠÍ KAPITOLE