Alpentrip 2018

Raz som sa medzi rečou dozvedel že môj brat plánuje motodovolenku v Alpách. Priznám sa zaujalo ma to a tak som sa pýtal na podrobnosti, bratova reakcia, "Šak poď s nami". Vysvitlo že plánovali ísť na cestu štyria, aj to tak zarezervovali ale jeden kamoš vypadol tak som dostal povolenie sa pripojiť.

O.K dohodnuté by to bolo, dovolenka v práci tiež nebol problém. Ostávalo ešte vybaviť priepustku doma, to síce išlo až na druhý pokus po patričnom vysvetlení ale potom ma postoj mojej zákonitej vcelku prekvapil. Miesto odhovárania, obáv a čojaviem čoho ešte sa snažila zaújmať sa o prípravy(ako keby išla ona :D).

Po doplnení tej najnutnejšej výbavy na moju nie cestovnú motorku Kawasaki ER5(Black Coffee), a oboznámením sa s najzákladnejším cestovným itinerárom som naplánoval približnú trasu a tešil sa ako ... no (ako kôň).

S partiou sme mali dohodnuté stretnutie v Rakúskom Salzburgu v Utorok a predsa skoro tisícka KM naraz nieje to pravé, tak som vyrážal z Východu SK už v pondelok. Naplánoval som si trasu cez Muráň, Tisovec, Brezno až do Trenčína kde som prenocoval u známich a tešil sa na zahájenú motodovolenku.

V utorok ráno som sa vybral cez Nové mesto, Myjavské kopanice až na hraničný priechod Moravský svätý Ján. Po prechode epickou hraniciu po jednosmernom moste som sa ocitol uprostred šírych polí medzi nespočetnými veternými "mlynmi". Po pár km som samozrejme zblúdil v tej najmenšej možnej dedinke kde bola asi tak jedna cesta... Reku nebudem hneď zapínať navigáciu a spoľahnem sa na vlastný rozum (ale ten už bol na dovolenke :D), nakoniec som sa objavil priamo uprostred zásobníkov palív spol. OMV, keď už po tretej otočke na mňa ostraha vcelku nepekne pozerala rozhodol som sa zapnúť GPS. Stále som sa však plánoval držať svojej cesty pomimo diaľnic po ktorej by som sa k diaľnici mal priblížiť až kdesi v blízkosti Melk-u a tak som si ani nekupoval diaľničnú známku (áno v Rakúsku platia aj motorky). Po ďalších pár km ma navigácia naraz začala posielať vcelku neznámimi smermi a už mi bolo jasné že blúdim. Snažil som sa z toho vísť kombináciou GPS a zvyškou vlastného rozumu ale akosi sa nedarilo, keď ma naraz GPS naviedla na diaľnicu na poslednej odbočke som sa rozhodol že teda pôjdem cestou menšieho odporu :D, ale nechcelo sa mi riskovať pokutu tak som sa asi dvadsať km vrátil na pumpu pre "diaľničnú" a pálil som smer diaľnica-Salzburg. Nasledoval zrýchlený presun ničím nezaújmavý miestami skoro otravný, Diaľnica, tankovanie, diaľnica, obed, tankovanie, diaľnica. Medzičasom som sa spojil s Bratom, že chalani vychádzajú z Prahy a do Salzburgu prídeme zhruba naraz. Aj napriek presnej adrese ubytovania v Salzburgu sa mi nejakým GPS zázrakom podarilo skusmo zísť na každom zjazde z diaľnice a furt nič... Blúdil som tak skoro hodinku ale keďže mi nevolali ani chalani pochopil som že aj oni blúdia. Prišiel som na hotel adresu tesne pred Macom, Janom a Kubom takže sme nikto na nikoho nemuseli čakať.

Keďže sme poblúdili, medzičasom nám pozatvárali obchody, teda večerný nákup sa nekonal. Maco ale vytiahol záchranu v podobe sušených cestovín šunka-syr s ktorými sme sa všetci podelili,chatár nám "ochotne" predal fľaškové pivo z vlastnej chladničky, a tak sa to začalo.

V stredu sme mali naplánovaný prechod do Talianska a ubytovanie v Bolzane. Po rýchlom nákupe vo vedľajšej dedine a raňajkách na pumpe sme vošli do pravých Álp, síce ešte len Rakúskych večne zelených, všade upravených s malebnými dedinkami a priesmykmi. Po ceste sme na kúsok zablúdili ešte aj do časti Nemecka aby sme sa po opačnej strane kopcov vrátili späť do Rakúska. Okolo obeda sme sa priblížili k diaľnici a ticho (niekedy nahlas) ľutovali tie nekonečné kolóny ktoré vznikali z dôvodu začínajúcich prázdnin na preplnenej diaľnici. To už sme ale plynule prešli na Taliansku stranu. Po absolvovaní prvého (tréningového) horského priesmyku, Passo di monte Giovo alebo známejšie Jaufenpass sme zamierili do križovatky talianskych Álp mesta Merano a ďalej do Bolzana na ubytovanie. Cestou sme sa ešte zastavili v miestnom shopping centre na nákup niečoho na večeru, zaparkovali sme pred obchodom a po zistení že máme na nákup ešte 5 minút sa vydali nakupovať. Náš optimizmus zjavne nezdieľali predavači ktorí po prvotných škaredých pohľadoch a zopár upozorneniach, spravili akúsi rojnicu a spoločne nás doslova hnali z obchodu. Medzitým Macovi volala domáca pani kedy už konečne prídeme tak sme zrýchleným presunom "prešli" cez mesto a ubytovali sa.

Vediac že nás čaká "záťažový" deň sme ráno vyrazili skôr, po nutnej tankovačke sme sa vydali smerom na Merano a odtiaľ na ďalšie krásne passo a to Timmelsjoch. Ako to už na vysokohorských prechodoch býva kochali sme sa za každou zákrutou sa meniacou prírodou, nebola núdza o zelené lúky s kravami a za zatáčkou "vodopád" valiaci sa cez cestu z holých skál a všade navôkol sneh.

Na vrcholku Timmelsjochu sme absolvovali aj prehliadku Historického motocyklového múzea, kde vačšina exponátov zo 60-70tych rokov je stále funkčných.

Po zídení passa sme sa zastavili v Merane v miestnom obchodíku na niečo pod zub a vyrazili smer hlavný bod cesty, Passo dello Stelvio. Plný očakávaní (okrem Maca ten už tu bol :D) sme sa vydali naprieč 75km cestou lemovanou 48mimi serpentínami a vracákmi, prosto motorkársky raj.

Po absolvovaní cesty, povinného fotenia na vrchole a občerstvenia, sme sa od miestneho predavača dozvedeli o prvom probléme... Plán bol okruhom z passo dello Stelvio prejsť cez Gavia pass späť na základňu, ale... Gavia pass bolo podľa informácií zavreté, miesto toho sme mali ísť cez iné passo Aprika do Bolzana. Keď sme sa pozreli do GPS kade že to máme ísť sa ukázalo že je to cca o 150km dlhšie čo ale trvalo o tri hodiny dlhšie. Veriac že snáď budeme mať šťasie sme to riskli na to passo Gavia a... bolo zavreté. Tak sme sa otočili a vydali sa obchádzkovou cestou cez passo Aprika a priľahlé vinohrady. Časovo sme sa posunuli na cca pol jedenástu v noci keď sme cestou natrafili na ďalšie passo. Nutno podotknúť že nijak zvlášť neobľubujem jazdu v noci ale nočný prechod cez takýto priesmyk fakt stál zato, a keď sme pred polnocou došli na hotel ani sme si zvlášť neuvedomovali únavu.

Ďalší deň sme sa presunuli cez passo Pordoi a passo Giau k Poslenému z highlightov našej dovolenky, Rakúskej Grossglockner hochAlpstrasse, teda tá bola naplánovaná až na Sobotu ale v rámci presunu sme cestovali do Rakúskej dedinky Heiligenblut odkiaľ sme ráno vyrážali.

Po ubytovaní sa Maco predniesol že by sme si mali vzať plavky a okúpať sa v nejakej horskej bystrine, O.K tak sme šli. Objavili sme ale len vodopád stekajúci z ľadovca, ani sme si len nechceli predstaviť jeho teplotu, ale to už Maco s Janom dotiahli padnutý strom s tým že si spravia "vírivku".

Po asi dvadsiatich minútach prípravných prác, tam nakoniec skutočne vliezli (Respect!) a tvárili sa že si to celkom užívajú.

Ráno sme už celí nedočkaví vyštartovali smer Grossglockner. Po zaplatení "mýta" sme sa vyštverali na vrchol a... prišlo mierne sklamanie, to za toto sme zaplatili?

 Potom ale Jano objavil v priloženej mape odbočku ktorou sme sa mali vydať, až teraz to prišlo. 50Km naprieč ľadovcom pokrytou prírodou álp lemovanou vracákmi, podchodmi, tunelmi a neskutočnými výhľadmi.

Po absolvovaní tejto parády (a odolaní nutkaniu ísť ešte raz), sme sa zastavili na kávičku poslednú spoločnú. Chalani plánovali cestu späť do Prahy a ja na Slovensko, už som sa zmieril s tým že domov pôjdem po diaľnici. Zistili sme však že sa všetci potrebujeme dostať na smer Salzburg a po ceste máme ešte Zell am See tak sme si to tam strihli, kým sme sa vydali každý svojou cestou ešte sme stihli výhľad na Mondsee kde sme sa už definitívne rozlúčili.

Cestu po diaľnici som už viacmenej prtrpel ale plný pozitívnych zážitkov som ju ani veľmi nevnímal, len keď som sa dostal na Slovensko cestou som donitky zmokol to ma trochu prebralo. Po ceste som ešte prespal v Žiari nad Hronom čo ale beriem už ako doma a ráno vyrazil smer Košice.

POKRAČOVAT V DALŠÍ KAPITOLE