intercars_brezen



Denník stroskotanca

Ty este interes moj motorka? Ja ano predat ty!..... Nebyť tejto, na prvý pohľad nie celkom zrozumiteľnej vety, asi ani tento text nevznikne. No na túto vetu som čakal veľmi dlho a tak zaváhanie nemohlo prísť v úvahu. Niekedy stačí na napísanie motorkárskeho cestopisu naozaj málo.

Kapitoly článku

Predslov:

Časová os sa tu prelína v niekoľkých úrovniach, a preto pre objasnenie celého príbehu zájdem do blízkej aj vzdialenej minulosti. Tento príbeh vlastne pôvodne ani nemal vzniknúť, pretože niečo úplne iné som nosil v hlave. No nemá zmysel sa vracať k niečomu, čo je dnes možno hudbou budúcnosti. A preto sa poďme pozrieť na to čo sa udialo letom roku 2020.

 

 

 

Blízka minulosť - jeseň roku 2019.

Tak ahoj, oddýchni si a pekne ma tu v teple čakaj. O chvíľu som tu a ideme ďalej! To boli posledné slová adresované v suchej, čistej a teplej miestnosti mojej motorke, ktorá tu mala prečkať zimný spánok.

Mesto Vladivostok v Rusku, je jej zimným prístavom, kde prečká dlhú studenú ruskú zimu, aby sme sa mohli budúcim letom pobrať za našim ďalším cieľom. Ja sadám do lietadla a letím prečkať slovenskú zimu domov. A moja malá Honda čakala a čakala a čakala....

Ak niekoho zaujíma to ako sa tam motorka dostala, si môže prečítať môj cestopis o ceste do toho jej zimného prístavu tu :

http://www.motorkari.cz/cestovani/cestopisy/rusko/expres-sachalin-43099.html

Blízka prítomnosť jar - leto 2020.

Nebudem tu popisovať všeobecne známe veci a problémy toho roku, bolo o tom popísane viac než dosť, takže opisovať to nemá zmysel. Jar a začiatok leta toho roku sa ešte niesli v znamení nádejí a dúfania v zmenu. Začiatkom roka začínam riešiť víza, teraz už s minimálne ročnou platnosťou a oslovujem cez mojich známych kompetentné osoby, u ktorých chcem riešiť veci o ktorých som doteraz nesníval ani s prstom na mape. Pomaly, ale začína byť jasné, že nič nebude ľahké a keď zlyháva aj najväčšia nádej sediaca na veľmi vysokom poste, je jasné, že veci budem musieť riešiť inak.

A tak mi ako aj všetkým ostatným, zostáva len jediné a to čakať. Ubiehajú dni, týždne, mesiace a mne je jasné, že všetko je stratené. Leto je pomaly vo svojej druhej polovici a situácia sa pre mňa už nezmení, a keby aj, tak mi to nič nepomôže, pretože časovo už nemám šancu stihnúť to čo mám v pôvodnom pláne. A ak by sa aj niečo zmenilo, tak vybaviť vízum a zohnať letenku na aktuálne zrušené lety do Ruska, by zabralo ďalšie týždne. Vyrážať v septembri(září) na opačný koniec Ruska a začínať nejakú cestu v čase, keď už leto skončilo, je nereálne. Keď som letel vtedy na jeseň z Vladivostoku domov, tak z lietadla som videl veľkú časť Sibíri pod snehom. A to bolo 15.septembra.  

A tak sa doma venujem bežným činnostiam života. Z hlavy som načisto vypustil cestovanie, v motogaráži prázdno, len myši si tam robia diskotéku. Nebyť nezvyčajného telefonátu, nič výnimočné by sa asi v to leto neudialo. No zazvonil telefón a veci dostali rýchly spád. Stačila jedna zvláštna  veta:   „Ty este interes moj motorka? Ja ano predat ty“!

Na túto vetu som odpovedal len tromi slovami, tiež v nie celkom správnej slovenčine, „prídem jeden hodina“.                                                                                                                                                               Tu sa ale musím pre objasnenie vrátiť do doby, keď sme si tykali a oslovovali sa súdruh.

Ďaleká minulosť jar roku 1988.

Nebudem asi sám kto si pamätá na skladbu našej socialistickej motorkárskej techniky. Výber nebol príliš veľký, no aj z toho mála, čo sa dalo zohnať ak niekto niečo mal, bolo čo závidieť. Zmes toho čo sa preháňalo u nás po dedine tvorili dve skupiny. V prvej boli rôzne výtvory domácich majstrov, kde už nebolo ani možné poznať, z čoho pôvodne to približovadlo pochádza. Samozrejme to boli stroje určené na cesty okolo potoka, alebo po poľnej ceste na zábavu do susednej dediny, kde sa vozilo naraz toľko pasažierov, koľko dokázalo na stroj nasadnúť a udržať sa za jazdy. V druhej skupine už boli viac uvedomelí občania, ktorí mali v sebe aj nejaký ten pud sebazáchovy pred jazdou na strojoch z prvej skupiny, ako aj mierny rešpekt pred súdruhmi z VB, ktorí radi zahadzovali ventilky z duší... to v tom lepšom prípade...

V tejto zmesi všadeprítomného modrastého dvojtaktného dymu, šíriaceho sa našou ulicou, v ktorej sa objavovala najviac Babeta a Pionier, a ktorej vládol mokrý sen nejedného z nás Jawa 350, sa toho leta objavilo niečo, čo som v trocha inej závodnej podobe, videl v zrnitom obraze imperialistickej rakúskej ORF, keď cez zimu dávali nejaké zostrihy z Rally Paris – Dakar.

Myslím, že ak by v ten deň u nás za dedinou pristálo UFO, nemalo by to taký ohlas a záujem, ako keď sa v teň deň u nás na ulici, a keby len na ulici, ale rovno u nás na dvore, medzi spomínaným dvojtaktným dymom a špecifickým dvojtaktným zvukom československej produkcie neobjavilo niečo, pre nás vtedy ako z inej planéty a to doslova.

Zánovná, voňavá, naleštená, červená Honda XL 600 R.

 

A s ňou aj jej vtedajší majiteľ, dnes už občan Slovenskej republiky, no predtým samozrejme buržoázneho pôvodu z kapitalistického západu, ktorý sa tu vyskytol viac menej náhodou a po zistení, že východný blok oplýva krásou žien oveľa viac ako ten skazený západný, sa tu u nás po pár rokoch usadil natrvalo.

Ja so svojou vtedajšou výškou, ktorá mi postačovala akurát nato, aby som dovidel na tachometer motorky, som bol prvý a poslednýkrát z nej sklamaný, a konkrétne z toho čísla čo som vtedy uvidel. Keďže predtým som na nejakom plagáte videl tachometer inej motorky s magickým číslom 300, tak tu bolo moje sklamanie o to väčšie, keď moje oko uvidelo mizerných 180. Dnes sa nad tým samozrejme pousmejem.

Keď sa tento bludný Holanďan po rokoch rozhodol na trvalo usadiť na Slovensku, to už bol hlboký kapitalizmus aj u nás. Prišiel raz pred rokmi za mnou s prosbou o radu s prepisom motorky z cudziny na seba, keďže už tu mal trvalý pobyt. Vyriešili sme administratívne veci počas jednej zimy, a potom raz pri príležitosti som mu povedal, že ak by sa rozhodol ju niekedy predať, nech sa mi ozve, že ju kúpim, už len z nostalgie za tou dobou. Pozrel na mňa pohľadom na aký sa nezabúda, a svojou slovenčinou mi povedal.. „ja nikdy predat“!

 Takže to je v skratke popis udalostí z minulosti a teraz sa vrátim do prítomnosti.

Blízka prítomnosť leto 2020.

„Pridem jeden hodina“, mi trvalo asi 20 minút a už si podávame ruku v jeho garáži. Predmet záujmu rokmi máličko ošumel, no aj tak vyzerá nádherne. Asi hodinu preberáme rôzne detaily a zážitky, dostávam rady a k nim krabicu plnú dielov, kde niektoré sú v originálnom balení z 80-tych rokov. To, že motorka je v originálnom stave, bez akýchkoľvek úprav a zmien je samozrejmé. Pre niekoho podstatná vec, pre mňa v tej chvíli len formalita, je cena. Platím bez jediného slova požadovanú sumu, a stávam sa hrdým majiteľom detského sna. Keď ju v roku 1986 vyrobili, trvalo „len“ 34 rokov kým som ju kúpil. Ako bonus mi svieti na tachometri číslo 23.663km.  Pre niekoho určite úsmevné číslo a poznámka „vynásob si to aspoň x 10“, no ja viem, že toto je realita, ale nikomu moju pravdu nevnucujem.

Podávame si ruky a pred odchodom posledná otázka, „prečo predávaš?“.... odpoveď: „ja stary, penzia, strach karambol“... a preto rýchlo sadám do auta a letím domov, nech si to náhodou nerozmyslí.

Už cestou domov mi v hlave začína štartovať plán na cestu. Síce som ešte ani na motorke poriadne nesedel (kedysi pred rokmi som na nej pojazdil pár desiatok kilometrov), no to ma nemôže zastaviť v plánovaní nejakej náplasti na mojej cestovateľskej duši. Doma je motorka do hodiny rozobratá z hlavných častí a deň sa venujem jej čisteniu, kontrole, spoznávaniu atď. Dohadujem si vyčistenie a nastavenie karburátorov, upravujem bočné nosiče tašiek z inej motorky, tak aby pasovali na túto. Montujem kryty páčok, sklopné zrkadlá, zásuvku na 12V, voltmeter, a kamarát mi expresne rýchlo vyrobí schránku na náradie, ktorá je na kryte motora a ešte aj široké stupačky. Predné svetlo svieti ako svieti, a tak mu pridávam dvojicu led prídavných svetiel po bokoch. Malé plexi dávam len ako pokus o zmiernenie náporu vzduchu, no na počudovanie fungovalo obstojne.

 

 

Batériu som dostal úplne novú, olej bol menený pred rokom, no najazdil sa na nej odvtedy asi 5km, no keďže mám doma zásobu oleja  dosť veľkú, tak mením tie necelé tri litre aj s filtrom znovu. Nádržka aj kontrolná mierka oleja je priamo v ráme motocykla, čo je jednoduché a praktické riešenie. Mením aj olej v prednej vidlici, no vyzerá akoby ho tam naliali včera. Jednoducho som sa hral a rozoberal, skladal, rozoberal, skladal...veď to poznáte. Brzdové platničky vpredu sú dobré a náhradné mám úplne nové k tomu. Zadné obloženie je tiež dobré, no mám ho pre istotu 2x navyše k motorke. Reťazová sada, bežný spotrebný materiál nevyzerá zle, no mením ju a s rozpačitým pocitom režem pôvodnú reťaz. Takže prvá výmena po 34 rokoch. Škoda, že sa nezachovali aj pôvodné pneumatiky, no aj tieto na ktoré sa pozerám sa patrí vymeniť. Nápis Barum, made in ešte Czechoslovakia naznačuje, že pneumatiky už nejaký ten rok nadsluhujú. Mením ich za Mitas E07+, made in už len Czech republic. Je zaujímavé a potešiteľné, že už v tej dobe robila Honda ráfiky na tento model ako bezdušové, takže pri ľahkom defekte, je to jednoduché opraviť knotom, ako prácne vyberanie a lepenie duše.

Motorka stojí naleštená na dvore, zostáva upevniť bočné tašky ktoré boli pôvodne určené na Hondu, ktorá ma čaká na druhom konci sveta. No keďže som sa vtedy pred rokom dokázal pobaliť inak, tieto červené bočné tašky dostávajú svoju príležitosť až teraz. Ich obsah sa rokmi nemení, skôr by som povedal, že sa zmenšuje. Ľavá strana je oblečenie, overená klasika v počte 1+1+1... To je jedny trenírky, jedny ponožky, jedny nepremokavé ponožky, jedny termo spodky, jedno tričko, jedna mikina, jedny nohavice ktoré sa dajú rozopnúť na kraťasy, jedny šlapky, jedna šiltovka so sieťkou proti hmyzu, jeden malý uterák, vrecko s hygienou, plynový varič  a stačilo, koniec.

 

Pravá taška je viac zameraná na servis, mám tu nejaké náradie ktoré sa nezmestilo do schránky ktorá je na kryte motora, ďalej tu mám opravnú sadu na defekty, sprej na defekty, kompresor, liter oleja, liter benzínu pre môj vnútorný pokoj, náhradné spojkové lanko, žiarovky, poistky, skúšačku a nejaké tie kábliky, spojky, relé, sprej a čistič na reťaz, pracovné rukavice, čelovku, zápisník, lekárničku, vestu, lieky, a nejakú tú nedotknuteľnú zásobu jedla pre strýčka príhodu ak by náhodou... Úplne navrchu je nepremok, tak ako vždy prvý poruke.

Vrchný vak, ten je len slúži na ubytovanie. Stan som musel kúpiť ďalší, keďže ten čo mám je na druhom konci sveta. S tým čo som teraz kúpil od firmy Husky nie som celkom spokojný, no to je asi len môj pocit. Ďalej už len klasicky spacák, karimatka, skladacia stolička a podložka pod stan, používam najlacnejšiu nepremokavú plachtu 2x3m zelenej farby, ktorá sa dá v prípade núdze použiť aj ako stan. Na fotkách je ešte vidno malú čiernu tašku, tu som mal nejaké to jedlo, medzi ktorým nesmie chýbať zopár dobre vysušených klobás, bez ktorých sa nepohnem z domu. Na chrbte nosím ruksak s camelbagom, a samozrejme v ňom kopec rôznych drobností, sladkostí, atď.

Keďže ja som človek, ktorý sa moc s technikou nekamaráti, tak moja výbava, čo sa týka výdobytkov sveta pozostáva len z obstarožného telefónu, a obyčajného fotoaparátu, ktorý robí krásne rozmazané fotky. K týmto dvom zázrakom techniky mám nabíjačky, ktoré sú v malom vaku umiestnenom na riadidlách. Rokmi sa u mňa nič nezmenilo, takže naďalej žijem sto rokov za opicami, naďalej jazdím bez navigácie, a ani tentoraz som so sebou nemal žiadnu mapu. Mne blúdiť nevadí, aspoň spoznám a uvidím to čo by som inak obišiel.

 Ešte vpredu na blatníku mám malý vak a v ňom je plachta na motorku. Pre niekoho zbytočnosť, no ja to používam rád z dvoch dôvodov. Prvý je, že ak kempujem niekde a nechcem byť príliš videný, tak maskáčová plachta celkom dobre kryje farebnú motorku. A druhý dôvod je, že ak je plachta nepremokavá, v noci mám na motorke rozložené oblečenie od ponožiek na výfuku až po prilbu na zrkadle. Ráno ak je rosa motorka je suchá, oblečenie tiež a to nepíšem o tom, že v noci môže pršať. Takže ja osobne vrelo odporúčam plachtu na motorku na cestovanie.

Myslím, že stačilo toto intro, možno to aj niekoho unavuje čítať cestopis už dobrých pár minút a zatiaľ sme sa nedostali ani meter z domu. A to ani nevieme kam vlastne idem. Najlepšie na tom je, že to neviem ani ja sám kam chcem. Jediné čo viem je to kam nechcem.

Určite nechcem, tam kde je teplo, to znamená niekam na juh k moru nie. Alpy, tam by ma nikto nedostal, ani keby mi zato platili. Západná Európa ma nelákala nikdy, Balkán je nedostupný, tak ako aj moja veľmi obľúbená Ukrajina, o Rusku nehovoriac. Zostáva mi teda zostať v EU, a jediné, kde to ako tak ešte „smrdí“ východom je Pobaltie a potom severské krajiny. Takže výber bol nakoniec až detsky jednoduchý. Idem na sever a uvidím ako ďaleko sa mi bude chcieť ísť.

Čas. Ten mám, no vidím to na také dva týždne jazdenia. Nemám žiadne ciele, nemám žiadne povinnosti po ceste, chcem si len dobre pojazdiť v rámci svojich možností, peňazí, počasia, nálady a iných faktorov. Určite ma nezaujímajú mestá, pamiatky, a iné atrakcie. Skôr ma zaujíma a budem uprednostňovať samotu, pokoj, a čo najviac pobytu v prírode, kempovanie s minimom kontaktu s ľuďmi. Samozrejme mám aj svoje muchy a neresti, takže určite niektorú noc strávim v kempingu. Predsa len dobre padne občas teplá sprcha a oprať si trocha oblečenie cestou. V prípade nie príliš dobrého počasia sa nebránim ani ubytovaniu, netreba sa hrať na tvrďasa príliš. Všetko s mierou a rozumom. Tak načo to siliť, keď to ide aj ľahšie a menej bolestne.

Ešte slovom k názvu cestopisu, ak sa tento tohtoročný počin tak vôbec cestopisom dá nazvať. Inšpiráciu pre názov cestopisu, už po niekoľkýkrát som hľadal v domácej knižnici. A v dnešnej dobe mi nič lepšie a presnejšie neprišlo vhodnejšie ako použiť rovnaký názov, ako je aj román ktorý napísal francúzsky spisovateľ Jules Verne v roku 1875. Dámy a páni, nech sa páči slovenská verzia z roku 2020.... Denník stroskotanca  

1.deň, piatok 31.júla. 2020.

Pobedim – Žilina – Krakow/PL - Pulawy

Motorka je pripravená od včera, a tak doobeda štartujem. Plán je dnes sa dostať niekam do Poľska, a je mi jedno ako ďaleko to bude. Po prvom kilometri stojím a robím fotku pri tabuli našej dediny ako vždy.

 

Keďže tankovať nemusím, míňam cestou Trenčín a po hodine a pol stojím v Žiline. Tu ma víta svetobežník Robo "erbe", pochváli motorku, pobavíme sa o ceste a polhodinka v priateľskom rozhovore ubehne ako voda. Pokračujem Oravou na sever, tu len dotankujem na poslednej slovenskej benzínke, kde ma obsluha upozorňuje, že pri tankovaní nemám sedieť na motorke. Doteraz sa mi to nestalo, aj keď som vedel o tom, že to niekde vyžadujú. No upozorniť ma prišli až keď som dotankoval, tak to bolo celé divné.

 

O kúsok ďalej mením eurá za poľské zloté a pomáham okoloidúcemu vodičovi nájsť v tráve koleso ktoré stratil z prívesného vozíka. Nachádzam ho vo vysokej žihľave, kam on v kraťasoch a šľapkách nemôže, ale ja v motorkárskom oblečení a čižmách bez problémov. Ako odmenu za tento dobrý čin v Krakowe ako vždy zle odbočím a idem si síce podľa mňa na sever, ale nakoniec zistím, že je to na západ. Ako sa už stalo pred rokmi, začalo mi zapadajúce slnko svietiť do očí, čo je neklamný znak toho, že sever je iným smerom. Takže ma to stálo asi 70-80km jazdenia po poľských dedinách, no nesťažujem si. Je to môj štýl cestovania. Vrátim sa na S7 smer Varšava, a už celkom obstojne si držím smer sever. Niet príliš čo obdivovať, len polia a traktory sú kam oko dovidí.

 

Premávka je na počudovanie celkom dobrá,  motorka ide nádherne, jazda ma baví a neskutočne si to užívam, napriek tomu, že niet čo obzerať. No cestujem a to je to hlavné. Tankujem približne každých 250-300 kilometrov, podľa toho ako sa mi chce. Spotrebu si poctivo zapisujem, a zatiaľ to odhadom vidím tak na 3,5 – 3,7litra/100km. Rýchlosť ma netrápi, idem vyslovene pod limit, to znamená v dedine predpisovo a mimo dediny 80-85km, málokedy idem nad 90km. Ak aj za sebou vidím auto, nebodaj kamión, rukou mu ukážem nech ma predbehne, alebo pribrzdím na krajnici a nechám sa predbehnúť.

 

 

Nič ma tu nemôže znepokojiť, toto je to čo mi celé leto chýbalo, táto motorkárska sloboda. V hlave si premietam mapu Poľska, viem, že sa musím držať doprava od Varšavy, smer Kielce a potom Radom. Celkom obstojne sa mi to darí a bez blúdenia. Večer už pokročil, no ja má chuť jazdiť aj celú noc. No viem, že je to zbytočné, toto nie sú závody, ale cestovanie. Rozmýšľam v ktorom poli rozložím stan, no takto po tme to nerád robím.

Okolo 22.00 vidím svietiaci nápis NOCLEGY, odbočujem a nachádzam slušné čisté ubytovanie za 17€. Nie je čo riešiť, odstavujem motorku pod prístreškom a napriek tomu, že som chcel maximálne kempovať, beriem takto večer ubytovanie. Nakoniec ráno zisťujem, že som tu bol sám. Dnešný deň bol príjemným rozbehom, aj keď sa nič neudialo, čo by stálo za zmienku, žiadne dobrodružstvo, len pohodová jazda. A to ma najviac tešilo po tom dlhom čakaní na to, kedy konečne niekam vyrazím.

Dnešný rozbehový deň mi priniesol do denníka stroskotanca prvých bezproblémových  593km s novou motorkou.

 

2 deň, sobota 1.augusta 2020

Pulawy – Bielostok – Kaunas/LT – Pasvalys

Ráno vstanem dobre vyspatý, varím čaj, je 07.00 a vonku je celkom chladno. Vyrážam a dnešný deň bude zase len jeden z tranzitných. No s novou motorkou je radosť sa zoznamovať a tak len pomaly idem a tankujem. Krajina sa príliš nezmenila, pole strieda pole, modrý traktor strieda zelený, červený a zase modrý. Je to skvelý pocit dať si neďaleko ukrajinskej a bieloruskej hranice soljanku. To je pre mňa jedna z najlepších polievok, aké som jedol  na východ od nás.  Je síce v Poľsku, no chutí výborne. To sa ale nedá povedať o zemiakových plackách. Oleja tam je toľko, že ak by som potreboval na výmenu do motora mám aj na dve výmeny. Veľké mesto Bielostok sa blíži a pribúda áut. Premávka je už hustejšia, kochať sa príliš nedá. Traktory som prestal počítať pri čísle 400. Za mestom Suwalki je hranica s Litvou. Tu tankujem už zase za euro, cena 1.14,-€/liter, je menej ako v tom čase u nás. No čím severnejšie, tým drahšie bude.

 

Deň ubieha výborne, je 16.00 a som v Litve, no tá ma víta zamračená. Chvíľu váham, no vchádzam do dažďa. O pár metrov stojím a chcem si obliecť nepremok. Kým sa doňho dostanem búrka prešla. A tak balím mokrý  nepremok a pokračujem ďalej. Ak by som dnes povedal, že ho už nevytiahnem do konca cesty, tak sa budem tomu smiať. Litva a jej rovina, je podobná Poľsku, no kilometre tu ubiehajú pekne. Síce niet moc čo obdivovať, ale dobrý pocit z jazdy na motorke je na nezaplatenie.

 

V podvečer prichádzam k mestu Panevéžys, kde si všimnem znak CAMPING. Prečo to neskúsiť v Litve? Odbočujem a lesíkom popri jazere sa dostávam k krásnemu areálu, kde ma víta...nikto. Brána otvorená, všade sa svieti, no nikoho nevidno. Posedím na lavičke a po asi 10 minútach prichádza mladý chlapec, skúšam ruštinu, no nechytá sa. Predsa len mladšia generácia už vplyv sovietov nezažila. Prichádza podľa všetkého jeho mama, tá ruštinu ako tak ovláda. Ponuka je pestrá, no ja mám všetko čo potrebujem. Kemping je obrovský a nato, že je sobota večer, stojí tu jediný ošumelý karavan s nálepkou na zadnom okne DDR. No nikoho nevidno ani pri ňom.

 

Cena za kemping je takmer smiešna v porovnaní s vybavením a službami. Platím 4,-€ za všetko. Stan, osoba, motocykel.

Rozkladám si stan pri plote, ktorý využijem ako sušiak nepremoku. Mám tu aj gril vedľa stanu, neďaleko je krásna nová kuchyňa, sprchy, WC, pračka, sušička. Na recepcii, alko, nealko, jedlo, čokoľvek čo nenáročný cestovateľ potrebuje. Už teraz vidím, že to bol dobrý výber a noc bola tichá, teplá. Len ten ďateľ... mať tak vzduchovku, tak mu tú jeho zbíjačku odstrelím. Celú noc neúnavne pracoval niekde nad hlavou v korune statnej borovice. Mám za sebou ďalší síce ničím výnimočný deň cestovania, no zato spokojnosť s motorkou, počasím a to je hlavné.

Dnešok priniesol do denníka ďalších 707 stroskotaných kilometrov.

 

3.deň, nedeľa 2.augusta 2020, 

Pasvalys – Riga/LV – Tallinn/EST – Helsinki/FIN - Lahti

Akosi a neviem prebrať. Dlho si vychutnávam zmenu nocovania, veď v stane som nespal už dávno. Varím čaj a pomaly balím veci. Zisťujem, že sa neviem pobaliť, tak ako som to mal. Zostáva mi nejako veľa vecí stále vonku. Nakoniec to pobalím štýlom, že poskáčem po rolke a ono sa to nejako pomestilo. Vyrážam z kempu a zase nikoho nevidno. Vlastne som tu takmer nikoho ani nevidel. Kemp duchov za pár euro.

Idem hneď tankovať, včera sa mi už nechcelo. S nevôľou sledujem, že od posledného tankovania mi stúpla priemerná spotreba na 4.32l/100km. Včera bol silný protivietor, tak to pripisujem tomu faktoru. Idem asi hodinku a som na hranici s Lotyšskom. Nič iné ako fotka a pokračujem ďalšou pobaltskou rovinatou krajinou.

 

 

Nedeľné ráno ma zastihne v Rige. Ľudia idúci do kostola, boli asi jediným dnešným stretnutím s civilizáciou po ceste. Cez Lotyšsko je to len 200km cesty a tak tu okrem fotky s nápisom Moskva nefotím nič. Vychutnávam si zubaté slnko, ktoré ani moc nehreje. Je mi celkom zima. Opúšťam Lotyšsko po troch hodinách a popri Rižskom zálive prechádzam do poslednej pobaltskej tranzitnej krajiny.

 

Estónsko, najmenšia zo spomínanej trojice krajín. Kým Litva a Lotyšsko mi prídu ešte ako naše bratské slovanské krajiny, Estónsko mi príde už také chladné a severské. Aj jazykom, aj mentalitou. Teda je to len môj osobný názor a pocit. Cesta vedie popri mori a miest na kúpanie, je tu neúrekom. No na parkovisku by bol problém nájsť miesto pre motorku, nieto pre auto. Je nedeľa a všetko je plné, aj keď teplota je len okolo 20 stupňov. A ja aj tak nemám rád miesta, kde je plno národa, a tak len pomaly prechádzam a kochám sa pohľadom na more.

 

Keďže moja cestovná rýchlosť je pod predpísané limity, nemám problém s naozaj častými kontrolami merania rýchlosti, ktoré sú tu naozaj na každom kroku.

Pri meste Pärnu, vidím predávať údené ryby a tak mám o obed postarané. Síce je cena za kus 8,-€, ale stálo to zato. Kupujem si aj estónsky kvas, ktorý len vzdialene pripomína kvalitný ruský kvas. Sedím si na trávniku, pri stole ktorý je pre podobných ako som ja, a spracovávam rybu do seba.

 

Moja motorka sa nato hodovanie už nemohla pozerať a povedala si, že si trocha oddýchne a poleží. Stojan sa pomaly zapichol do trávy, no ja som to v poslednej chvíli uvidel a stihol pád zastaviť. Z vrecka nohavíc vyťahujem pre tento prípad určenú podložku a bezpečne podkladám stojan a dokončujem obed.  Odchádzam a podložka pod stojan zostáva v tráve. Ešte si na ňu neskôr spomeniem.

Je ešte len 16.00 a ja vchádzam do hlavného mesta Tallinn. Som tu oveľa skôr, akoby som čakal, a preto zvažujem, že tu prenocujem v kempe, pretože toto mesto som už navštívil niekoľkokrát a veľmi sa mi páči. No zase to protirečí mojim predsavzatiam o tom, že do miest na tejto ceste nechodím. Vyriešilo sa to o chvíľu samo. Potreboval som natankovať, no ale všetky pumpy ktoré som videl boli len automaty. Nechcelo sa mi ďalej hľadať pumpu s obsluhou, tak som zašiel k jednému automatu a maturoval ako nato. Chlap, čo tankoval vedľa vedel rusky, tak mi to vysvetlil, ja som sa rozlúčil s 20€ bankovkou, natankoval 8.5 litra a hotovo. To, že automat mi nič nevydá som sa dozvedel príliš neskoro, a chlap čo mi tak horlivo radil, keď zistil, že viac ako spomínaných 8.5 litra nemám kam natankovať, radšej sadol do auta a išiel kade ľahšie. A možno sa naučil nejaké to slovenské vybrané slovo, lebo slovo kurva som opakoval kým neodišiel asi stokrát.

Takže som natankoval najdrahší benzín v živote, a to som si myslel že najdrahší som pred rokmi tankoval v Nórsku za 2.10,-,€.  Dnes som to prekonal a natankoval som za 2.35,-€ . Týmto momentom bolo rozhodnuté o mojom dnešnom zotrvaní v Estónsku, ako aj v Tallinne a som sa pobral rovno do prístavu.

 

Prichádzam a obieham všetko čo mi stojí v ceste. Pýtam sa policajtov, ktorý to trocha regulujú a tí mi len rukou ukážu, aby som išiel dopredu. Pri okienku vidím, že najbližšia loď začína plniť svoje útroby o 20 minút, kupujem lístok, ktorého cenu som si zabudol poznačiť, no zdá sa mi, že cena bola akási neprimeraná. Myslím, že to bolo 52,-€, ak ma aj natiahli na cene dnes s tým už nič neurobím. Na loď vchádzam medzi prvými, parkujem vedľa iných motoriek, kde od majiteľov vidím trocha pohŕdavé pohľady, na čom som to sem prišiel.

 

Neriešim ich. Hádžem nejaké popruhy cez motorku a poberiem sa na palubu. Tu je to ako na každej palube. Všetci čakajú na otvorenie obchodov, po vyplávaní z prístavu a potom sa začína bohapustá pitka. Všetko čo malo aspoň dve ruky pilo. Asi som bol výnimka. Bavilo ma to pozorovať ako sa národ zabáva alkoholom asi tri minúty. Potom som už len podriemal na lavičke, kým ma čerstvý morský vzduch nezahnal do útrob lode. Tu som videl ako si spokojný fínsky občan nakladá na ručný vozík s kolečkami 8 kartónov piva + liter vodky navrch. S týmto nákladom sa neskôr vypotácal z lode a stratil sa mi z dohľadu v uličkách blížiaceho sa mesta Helsinki.

 

Pri výjazde z lode som počas cesty prvý a aj poslednýkrát videl živého policajta. Stáli a námatkovo dávali fúkať vodičom áut. Motorky ich nezaujímali. Colníkov ktorí neďaleko postávali asi veľmi zaujal starý VW Transporter s nemeckými značkami, asi aj preto lebo bol tak veselo pomaľovaný, rôznymi listami rastlín a veselými nápismi o mieri a láske. Neviem, čo si v tej chvíli myslela trojica pasažierov s rukami na kapote a divnými pohľadmi niekam mimo vnímania. Čo hľadal ten pekný malý psík v ich aute, pre mňa zostáva dodnes záhadou. No ak to čo hľadal našiel, odsedieť by som si to za nich nechcel.

 

Záhadou, ale pre mňa nie je cesta po ktorej sa mám uberať. Síce mám v hlave naštudovanú mapu Fínska a v zápisníku čísla ciest a mestá po ceste, no na lodi som videl mapu krajiny. A tak som si osviežil pamäť a z prístavu som sa vybral rovno smer mesto Lahti. Samozrejme, že po dvoch križovatkách som už išiel úplne opačne, no dal som si aspoň pekný okruh mestom, aby som sa asi o hodinu neznámo ako, ocitol na tej správnej ceste E75.

 

 

Táto cesta je ale niečo ako diaľnica a tak schádzam na súbežnú cestu č. 140, ktorá je úplne prázdna. Je už ale večer 21.00 a zo skúseností viem, že tu na severe sa v noci jednoducho nejazdí, ak to nie je príliš nutné. Dôvod je síce jednoduchý, ale o to väčší. Los. Nie ten výherný, ale ten živý. Lebo dostať živého losa na kapotu, to veru asi žiadna výhra nebude. Ja kapotu nemám a tak odbočujem keď už začína byť šero, niekam z cesty a jazdou popri poli si nájdem na okraji lesa pekné miesto s mäkkou trávou na stanovanie.

 

Nikde nikoho, nepočuť ani ľudí, ani zvieratá, žiaden zvuk. To ticho je až strašidelne tiché. Pomaly rozkladám stan, a zisťujem, že ani komáre o mňa nemajú záujem. Sedím na stoličke a dojedám údenú rybu od obeda. Som vo Fínsku, a je mi príjemne na duši. Mám veľmi rád túto zelenú krajinu pretkanú vodou a asi aj vodkou. Unavený dňom líham do stanu, za absolútneho ticha. Len jemný vietor robí zvuky, keď sa trocha oprie po stanu. Zaspávam rýchlo, no neskôr ma zobudí klopkanie. Keďže dvere tu nemám, je jasné, že to klope dážď na stan. V noci mi dážď nevadí, o to lepšia sa pri ňom spí. Kedy skončil netuším, no ráno po ňom nebolo ani pamiatky.

Ďalší deň putovania, mám za sebou, cestou aj vodou. A keďže počítam len vzdialenosť, ktorú prejdem na motorke do denníka stroskotanca si zapíšem príjemných 578 kilometrov.

 

4. deň, pondelok 3.augusta 2020,.

Lahti – Kuopio – Kajaani – Kuusamo – jazero Heinäjärvi

Nočný pozdrav z neba v podobe vody už ráno nepoznať, ľahká letná búrka tak rýchlo ako prišla, tak aj odišla. Netrápilo ma to počas spánku vôbec. Nebo je ako vymaľované, jasná obloha, slnko príjemne svieti, aj keď teplota je nižšia. Balím stan, a veľmi pomaly sa rozbieham na ďalší deň cestovania.

Najkrajšie na tom je pocit, že ak nemám žiaden cieľ, niet kam hnať motorku. Cestovnú rýchlosť upravujem naozaj na minimálne kilometre, čo pri mnohých zastávkach na obdivovanie a fotenie má za následok, že na motorke sedím prakticky od skorého rána do neskorého večera. No o tom to je... nepotrebujem sa už poobede váľať niekde v posteli v hotelovej izbe, takto si idem a vychutnávam doslova každý centimeter hrubého severského asfaltu.

 

Úsmevné príhody sú vždy pri hľadaní potravy pre môj jednovalec, pretože nájsť benzínku inú ako automat, je čoraz ťažšie. Raz ma zachráni miestny motorkár, ktorému platím na ruku a on mi svojou kartou v pohode natankuje. V dnešnej dobe možno úsmevné, no ja nemám kartu...resp. ja nemám ani účet v banke...

Od radosti neviem ani čo skôr obzerať a fotiť. Idem bočnými cestami, no snažím sa držať smer sever. Síce kľukato no predsa len na sever. Držím sa približne smerom na mesto Kajaani, ktoré je dostatočne dobre značené a je aj dostatočne vysoko na sever, čo postačuje na dnešný čiastkový cieľ.

Príroda je viac ako nádherná. Krajina síce nie je príliš kopcovitá, no zato neskutočne zelená. Juh Fínska je trocha viac obhospodarovaný, je vidno viac polí, aj techniky pracujúcej v okolí. No postupne severnejšie, si príroda berie čoraz viac územia a pastva pre dobytok je aj pastva pre moje oči.

 

Nekonečné lúky, ktoré sa striedajú s ihličnatými lesmi, a medzi nimi ako diamanty sa lesknú hladiny močarísk, jazierok, až obrovských jazier popri brehoch ktorých idem často celé minúty. Nasýtiť pohľadmi na to všetko sa asi nedá, ak má človek rád zeleň a vodu

 

Fauna týchto jazier dáva o sebe vedieť svojim jazykom, a kačky, lysky, husi, labute a iná vodná okrídlená nádhera, len umocňuje ten pocit, že sa nachádzam v človekom nie príliš poškvrnenej časti sveta. Kam len oko dohliadne je...nič... Jedna cesta, ktorá ničím nenarúša toto prírodné divadlo. Sú miesta, kde nevidno ani náznak ľudskej stopy, nevidno ľudí, domy dlhé desiatky kilometrov.

Ťažko sa to opisuje, no dnešný deň si užívam naozaj výnimočne. Nestretám takmer nikoho, turistov už takmer vôbec. Sem tam stretnem nejaký karavan, no táto sezóna praje takým ako ja, čo hľadajú pokoj a samotu. Vyslovene spojitosť s civilizáciou prichádza len pred nejakým mestečkom, kde sa už objavujú domy, benzínka, nejaký ten obchod, no potom už zase dlhé kilometre len zeleň a voda. Sem tam sa nájde nejaká usadlosť, zopár domov, hospodárska budova, no všetko je to vsadené do prírody s citom.

 

 

Žiadne obrovské budovy, žiadne oplotenia, žiadne príjazdové cesty. Len menší domček medzi statnými stromami, dookola nádherný trávnik, a príjazdová cestička z vysypaného kameňa. Menej je niekedy viac, a tu to platí mnohonásobne. Už vidím  ako by u nás podobná stavba bola obohnaná dvojmetrovým betónovým múrom s príjazdovou diaľnicou a závorou s nápisom „súkromný pozemok“.

 

Deň ubieha a ani sa nenazdám a mám za sebou takmer 400km  som pred mestom Kajaani v regióne Kainuu. Je hlavným strediskom celej oblasti, no má len asi 36 tisíc obyvateľov, z ktorých som videl len asi troch počas tankovania na miestnej benzínke s obsluhou, ktorú som tu dobrú chvíľu hľadal. Tu si budem musieť spomenúť ako ďalej na sever. Trocha ma ale zdrží moja motorka. Zdá sa mi, že ak brzdím zadnou brzdou, zostáva páka nožnej brzdy dole a nevracia sa. Toto sa začína opakovať častejšie, tak stojím pri jednom z mnohých jazier a hľadám príčinu. Podložím zadné koleso, skúšam všetko funguje. Idem preto ďalej.

 

Predtým ešte listujem v mojom zápisníku a vidím slovo Kuusamo.   Toto mesto je vzdialené asi 250km a je dostatočným navigačným bodom mojej ďalšej cesty. Je neskoré popoludnie a jazier a vody celkovo trocha ubudlo, tak nastal čas trocha sa zmieniť aj o jednom z ďalších magnetov severu, ktoré priťahujú pohľady a objektívy fotoaparátov.

 

 

Áno je to sob. Miestny kolorit, v rôznej veľkosti, od úplne mladých jedincov, po statné dospelé kusy. Od snehobielych, až po takmer čierno sfarbených, no väčšinou v rôznych milých farebných kombináciách si to nerušene kráčajú po lúke, popri riečke, no asi zo všetkého najradšej stoja v strede cesty na čiare a pomaly prežúvajú. Absolútna ignorácia človeka a o autách ani nehovoriac.

 

 

Zamysleným pohľadom niekam do diaľky stoja v strede vozovky a autá ich pomaly s rešpektom po krajnici obchádzajú. Ak už sa aj niekto priblíži na pre nich príliš osobnú hranicu, tak pomalým krokom sa presunú na okraj cesty, alebo lúky a tu sa buď stratia medzi stromami, alebo jednoducho pokračujú v pozorovaní ľudské zhonu, ktorý je im na míle vzdialený. Niekedy vidno ako spoza domu vykročí sob so zvončekom na krku. U nás sa pri dome pohybuje pes, alebo mačka, tu sa za domáce zviera asi považuje toto pokojné zviera.

 

Soba tu možno stretnúť prakticky všade, a niekedy je to ak trocha nemilé prekvapenie, ak sa človek kochá za jazdy krajinou a uvidí ho v poslednej chvíli. Svedčia o tom mnohé stopy pneumatík na asfalte, ktoré som videl. A často aj stopy krvi, ako aj zopár zdemolovaných odstavených áut. Z tohto dôvodu je vysoko rizikové nočné cestovanie v severských krajinách, aj keď tu cez leto prakticky tma nie je. Čo dokáže urobiť stret vozidla so sobom, som videl. Radšej si nechcem ani predstaviť podobnú situáciu s jeho väčším súkmeňovcom losom.   Nie nadarmo je krajina posiata dopravnými značkami s obrázkom tejto zveri. 

 

Pred rokmi sa mi stalo, že som prišiel natankovať na benzínku, a kým som zaplatil okolo motorky stálo asi 10 sobov. Počkal som kým odkráčajú od stojana a pokračoval. No zážitok na ktorý sa nezabúda mi zostal.

 

Pokračujem pomaly cestou a kľučkujem pomedzi tieto živé spomaľovače. Fotiť každého je nereálne. Sú ich tu stovky. Deň sa posúva k večeru, no nepoznať to nijako. Slnko zapadá len mierne. Ja sa trocha trápim so zadnou brzdou a nakoniec niekde na okraji lesa zhadzujem zadné koleso a hľadám príčinu problému. Nastavujem trocha viac tiahlo brzdy zadného bubna, premazávam vnútorný štvorhran a znovu zmontujem. Skúšobná jazda vyzerá dobre a som spokojný.

 

Balím náradie, no môjmu oku neunikne malý detail. Na mieste ktoré som použil na opravu motorky sa zjavne zváža drevo z lesa. Sú tu kozy na rezanie dreva, ako aj zánovná lopata a úplne nový odhŕňač snehu. To, že toto náradie sa sem cez leto nehodí je jasné. Skôr rozmýšľam, akú životnosť zotrvania na svojom mieste by to malo u nás.

 

Opúšťam toto miesto s touto myšlienkou a putujem ďalej na sever. Dnes som toho videl už dosť a tak sa pomaly rozhodujem, ktoré jazero mi dnes poskytne svoju pohostinnosť pri nocovaní. Rozhodovanie je veľmi ťažké, výber je priam nekonečný. Nakoniec vyberám skvelé miesto, ďaleko od cesty, ktorá je aj tak dňom prázdna a v noci ešte viac.

 

 

Rozkladám stan na brehu jazera, pod borovicami. Dnes ani karimatku nepotrebujem, hrubá vrstva machu, je lepšia ako nejaký anatomický matrac. Ako bonus to tu všetko vonia borovicovým ihličím. Na opačnom brehu jazera vidím nejaký kemping, no je to dostatočne ďaleko, aby sa sem doniesol nejaký zvuk. Tu mám celý zvyšok jazera pre seba, okrem mňa tu niet nikoho a ani komárov nieto.

 

Večer je tu, ale nepoznať to príliš, je svetlo a spať sa mi nechce. Sedím na brehu a pozorujem ryby ako zbierajú hmyz lietajúci nad hladinou. Hladina je ako zrkadlo, voda priezračná a chladná. Dno je pokryté červenými skalami a červeným sedimentom. Ponáram sa na chvíľu do tejto zvláštnej kombinácie pod vodou a pozorujem podvodný život, kým mi stačí kyslík. Potom zakončujem deň slávnostnou instantnou čínskou polievkou, slovenskou klobásou s estónskym chlebom a ruským čajom. Kiež by bol podobný večer aspoň raz za týždeň po celý rok.

 

 

Dnes ma kolesá doviezli do stredu Fínska, a medzi nekonečnou vodou a lesmi si do denníka stroskotanca zapisujem fínskych čistokrvných 754 kilometrov.

 

 

5. deň, utorok 4.augusta 2020,.

jazero Heinäjärvi – Kemijärvi – Sodankylä – Utsjoki

Je ráno a mne sa nechce z mäkkého machu vstávať. Netuším koľko je hodín, keďže svetlo je po celú noc. Počujem špecifický zvuk a tak potichu otváram zips na stane a pozerám von. Údery kopýt nedávajú pochybovať o tom kto prichádza. Krásny sob sa prišiel pozrieť na narušiteľa svojho teritória. Prišiel na vzdialenosť kým asi nezacítil moje ponožky ktoré sa vetrali na blízkom strome.

 

 

Zafŕkal znechutene, pokýval hlavou a pobral sa ďalej lesom. Krajšie prebudenie som si ani nemohol želať. Vyliezam von, varím čaj, zajedám horalkou. Balím veci a v poslednej fáze prichádza ďalší sob skontrolovať, či som po sebe nenechal neporiadok a či už konečne vypadnem.

A tak štartujem a lesnou cestičkou sa vrátim na asfalt a pokračujem na sever. Prvé dnešné stretnutie s civilizáciou v podobe tankovania je v meste Kuusamo. Je to druhé najväčšie fínske mesto čo sa týka rozlohy. A pritom tu žije len okolo 16 tisíc obyvateľov. Niet divu, že som sa tu stretol zase len s obsluhou benzínky.

 

Dnes takisto je jediným cieľom jazdenie. Žiadne iné ciele nemám, a preto moja rýchlosť je stále len v rozmedzí 70-80km/hod. Týmto tempom sa dostanem na hranicu severného polárneho kruhu. Odfotím si monument a vyzlečiem mikinu. Kto by povedal, že to nebude opačne. No je tu tak teplo, že sa tu vyzliekam. To, že som prekročil túto pomyselnú hranicu, je aj znamením, že som prešiel do časti Fínska zvanej Laponsko.

 

 

Zadná brzda zase o sebe dáva vedieť keď prechádzam mestom Kemijärvi. Toto mesto sa pýši titulom najsevernejšie mesto Fínska. Má pritom len niečo cez 9000 obyvateľov. Všetko osídlenie vyššie na sever už nemá štatút mesta.

 No je tak teplo, že sa mi s tým nechce zaoberať, aj keď som videl vedľa cesty servis traktorov. Pretože som zistil, že ak som to trocha namazal brzda sa vracala normálne. No môj sprej na reťaz ani olej nepomohli pretože rýchlo stiekli. Chcelo by to vazelínu, ktorá je hustá a drží. No v tom teple ako je dnes sa mi veru nechcelo sa s tým si mazať ruky. Pokračujem smerom na sever, z čoho sa asi po 30km vykľuje výsledok, že jednoducho idem na juhozápad.

 

„Vy  jste se zase kochal, že jo pane doktore“ ...táto legendárna hláška ma sprevádza na každej mojej ceste. Som trocha prehliadol zopár značiek na križovatkách a vyskytol som sa úplne inde ako som si plánoval. No vlastne ja som ráno nemal žiadne plány, ak si dobre spomínam. Tak sa otočím a o nejaký ten čas zase idem okolo toho servisu traktorov. Tentoraz už odbočím a stojím pri otvorenej bráne do dielne. Nikde ani nohy, náradie, diely všetko voľne položené, no nájsť tu niekoho je asi nemožné. Posedím na lavičke a po polhodine sa objaví chlapík, ktorý tu pracuje. Mojich 20 fínskych slov a jeho 20 anglických slov dokonale postačuje na vyriešenie môjho nedostatku lubrikantu. Vazelína je univerzálne svetové slovo, a tak rozoberám čo je potrebné a problémové miesto mažem hrubou vrstvou vazelíny.

 

 

Chlapovi ďakujem a pokračujem správnym smerom. Toto mi vydrží asi 10 kilometrov, keď stojím na križovatke, kde obe cesty vedú na sever. Tu si hádžem mincou a to doslova. Minca ukazuje použiť ľavú cestu. Táto moja jednoeurová GPS ma neskôr úspešne dovedie do mesta Sodankylä. Asi ju budem používať častejšie.

Niekde cestou vidím pole plné strašiakov do maku. Tu síce mak nerastie, no rozmýšľam, či sa tam nepostavím ako strašiak tiež. Je to turistická atrakcia a som tu sám ako vlastne všade kde som doteraz bol. Turistov niet, takže niet komu robiť zo seba atrakciu, a aj preto pokračujem.

 

Asi 40km severnejšie nad týmto mesto je jazero Vajunen, kde je krásny výbežok cesty končiaci až priamo vo vode. Nebyť toho, že je ešte len skoré popoludnie, tak tu dnes rozkladám stan. No miesto je to neodolateľné, priam si pýta tu prespať, napriek tomu, že sa nachádza len asi 70-80 metrov od cesty.

 

No premávka je tu aj tak veľmi slabá. A tak si tu len vyzlečiem nohavice a čižmy a ponožky, že teda trocha zrelaxujem a schladím nohy vo vode, kým miestne ryby nezačnú na znak protestu plávať hore bruchami. Nakoniec sa protest nekonal, pretože na slnku je síce veľmi teplo, ale voda je chladná. Predsa len sme za polárnym kruhom.

 

Po mestách Ivalo a Inari sa dostávam k miestu, kde je napísaný sen nejedného motorkára... Nordkapp. Nie, nemám v úmysle zájsť na toto miesto, kde sa dá očakávať možnosť stretnutia s turistami, o čo nestojím. Svoje zohráva aj fakt, že som na Nordkappe bol už dvakrát. Zase vedú na sever dve cesty, no ja zostávam na tej ktorá vedie mimo tohto známeho cieľa.

 

Príroda sa dnes začala meniť. Husté lesy a svieže zelené lúky, sa čiastočne zmenili. Les pomaly ubúda, lúky sú už nie tak zelené ako predtým. Pribúda nižších zakrpatených borovíc a im podobných kríkov, no hlavne začala prevládať breza. Pribúdajú piesočné polia, kamenisté svahy a čo je potešiteľné pribudli riečky a potoky.

 

 

Stojatá voda sa často dáva viac do pohybu, neklamný znak toho, že reliéf krajiny sa začína vlniť. Tu si párkrát odbočím a vybehnem na pieskový val, kde sa úspešne zahrabem a potom komplikovane podkladám kamene, aby som sa odtiaľ dostal. Keď je podložie tvrdšie pojazdím trocha po kamenistej pláni, pomedzi jazierka a znovu zapadnem, tentoraz v hlbokom machu. Potom si už dávam pozor, predsa len tu nechcem prísť do nejakého väčšieho technického problému, ako aj nechcem zbytočne plašiť prípadných sobov v okolí.

 

Ak bola doteraz krajina pustá, tak tu je to už úplná pustatina. Auto nestretnem desiatky kilometrov. Osídlenie je už veľmi zriedkavé, asi tak 1 osoba / 100 sobov. Škoda len, že tento pre mňa asi najkrajší úsek celej cesty meria len niečo okolo 100 kilometrov. Ukončuje ho rieka Karasjohka, ktorá tvorí prirodzenú hranicu medzi Fínskom a Nórskom.

 

Prichádzam k obci ak sa dá tých niekoľko ulíc tak nazvať Utsjoki. Táto obec sa hrdí titulom najsevernejšia obec Fínska. Žije v nej aj v priľahlých osadách približne 1200 obyvateľov, na ploche viac ako 5300 štvorcových kilometrov. Je to ťažko predstaviteľná plocha, no hustota obyvateľstva tu je len niečo cez 0,2 obyvateľa na štvorcový kilometer...snáď sa tu nebudeme tlačiť ak tu dnes prespím.

Majú tu obchod, ktorý je zároveň aj poslednou možnosťou natankovať „lacný“ fínsky benzín za 1.61,-€/liter. Tankujem preto tak výhodne a v obchode kupujem len vodu, chlieb, syr a nejaké sladké buchty, z ktorých ale moc neochutnám. No o tom až zajtra. Dnešok som sa rozhodol rozšafne a megalomansky prespať v kempingu, ktorých je tu na počudovanie hneď niekoľko. Vyberám prvý a nič neriešim. Keďže je tu na severe v kempoch všetko štandart, tak ani tento kemp nemôže byť iný. Plný servis vo všetkom. Pri vstupe platím slušnú cenu 13,-€ za osobu, stan, motorku a rozkladám sa na konci kempu na lúke pod brezami. Stan stojí za pár minút, ja v sprche stojím pár desiatok minút. Horúca voda zmyje prach ciest z dlhých vlasov, operiem veci, sušičku nepoužijem aj tak do rána všetko preschne. Kuchyňa je plne vybavená, jednoduchá večera z mojich zásob je pripravená po chvíli. Všetko si beriem k stanu, rozložím sa na tráve a sólo piknik môže začať. To, že sa mi drieme, je znak toho, že je už 22.00 a tu je len mierne temnejšie ako na obed. Okrem večere si vychutnávam aj nezvyčajné teplo a dobrý pocit robí aj nezáujem komárov o mňa. Bonusom všetkého ako som si za posledné dni zvykol je fakt, že som tu úplne sám. Dolu v kempe vidím asi tri karavany, z toho v dvoch nevidno žiaden pohyb, zjavne sú tu len zaparkované. Ten tretí prišiel chvíľu po mne, no stojí asi 100 metrov odo mňa. Blízke stretnutie tretieho druhu teda ani dnes nehrozí.

 

Chcem nechcem idem sa uložiť spať. Urobím poriadok okolo stanu, uložím veci na motorku, jedlo zabalím a tiež položím pod motorku, ktorú na noc ako vždy zakryjem plachtou. Voňavé buchty a kus klobásy si dám k stanu do malej predsiene, kde mám vždy zopár drobností po ruke, ak by ma v noci chytila slina ukrutnica. Zaspať samozrejme je umenie keď je svetlo. Pred polnocou počujem prichádzať auto. Asi 15-20 metrov odo mňa sa nejaká dvojica rozhodla postaviť stan. Musím ale uznať, že sa správali nadmieru ohľaduplne, a okrem príchodu auta, som takmer nepočul nič. Dokonca dvere na aute som počul ako zatvorili len jemným buchnutím. Stan postavili celkom potichu a aj sa pritom rozprávali pošepky, brali veľký ohľad na mňa, napriek tomu, že som bol dostatočne vzdialený. Predsa len iná mentalita národa. Po niekoľkých skúsenostiach v kempoch u nás, by som sa podobnej kultúry rád dožil  aj v našich končinách.

 

Dosť bolo dneška poďme spať. Výživný deň na cestách, bol naozaj nadpriemerne dobrý. Aj keď dnes som odjazdil len priemerný počet kilometrov. No ja to nepočítam od prejdenej vzdialenosti, ale zato faktor zážitkov, pocitov, nasýtenia z cestovania musí byť vysoký.

A preto dnešným dňom pripisujem do denníka stroskotanca, zase len čistokrvných fínskych  607 kilometrov.

 

6. deň, streda 5.augusta 2020.

Utsjoki – Isfjord – Slettnes Fyr - jazero Vuottašjávri

Vstávam a zase je svetlo, vlastne stále je svetlo, len si neviem zvyknúť. V noci sa mi zdalo, že počujem nejaké zvláštne zvuky, a teraz nad ránom tiež. Začínam mať zlý pocit z niečoho, lebo počujem tie zvuky aj teraz. Jemne zodvihnem plachtu a kúsok od mojej hlavy vidím dve nohy. Počujem šuchot, a tak rýchlo otváram stan a zisťujem, že som bol okradnutý! Áno tu na severe, kde je kriminalita takmer rovná nule, ma v noci okradli a ešte teraz vidím zlodejov ako majú naponáhlo, byť čím skôr odo mňa. Problém je zlodejov dobehnúť, pretože mi chýba podstatná vec...krídla. Už chápem, prečo sa mi tie nohy ktoré som pred chvíľou videl zdali také divné.

Vychádzam zo stanu a vyzerá to tu ako na bojisku. Beriem ohľad na susedov v stane a slovo kurva šepkám asi 100 krát za minútu. Miestne straky využili moju neznalosť miestnych pomerov a okrem poplatku za kemping, si prišli zobrať svoje výpalné. Všetky veci ktoré som mal položené pod motorkou len tak v igelitke, alebo voľne v tráve pod plachtou motorky, sa teraz váľajú v okolí asi 10 metrov.

Chlieb, pašteka, horalka, šumienka, syr,  ponožky, zubná pasta, instantná polievka, rukavice, nákrčník, krabička s čajom, všetko je buď rozožraté a roztrúsené po okolí, alebo z toho zostal len obal. Klobásu ktorú som mal v predsieni stanu mi nieto nebojácne zlodejky vytiahli spod napnutej stanovej celty a s nimi aj voňavé sladké buchty, ktoré som si včera kúpil v neďalekom obchode.

Je tu taký bordel ako v cigánskej škôlke. V panike to aj zabudnem odfotiť a spomeniem si nato, až keď je všetko upratané. V rýchlosti som pozrel na hodinky, je len 6.45 a v kempe je ešte akoby hlboká noc, no ja behám a zbieram svoje veci, ktoré vietor odfúkol po okolí. No ostuda na tri zimy, našťastie to snáď nikto nevidel, lebo pri tej čistote aká tu panuje, by som si neurobil dobrú reklamu. Spať sa mi už nechce, jesť mi nezostalo z včerajšieho nákupu nič, tak len varím čaj a idem baliť.

Všetko riešim maximálne potichu, dokonca stan ktorý najviac šuchoce idem baliť ďalej od motorky. Za polhodinu som s balením hotový, až mi tečie pot po chrbte. Idem rýchlo do sprchy a mokrý uterák, len tak zavesím na motorku, nech preschne za jazdy. Rozhodujem sa motorku neštartovať tu, ale spustiť sa dole a štartovať až pri recepcii. Všetko mám zbalené motorkárske oblečenie leží v tráve, spolu s čižmami, prilbou atď. Ja stojím len v trenkách a tričku vedľa toho, keď tu zrazu ....búúúm.... Motorka sa nato celé už nemohla pozerať a ustlala si na zemi. Stojan sa pomaly zaboril do trávy, po tom ako  som naložil všetky veci, využila moment keď som sa začal obliekať a spadla. V tej chvíli si spomeniem na podložku pod stojan ktorá zostala niekde v Estónsku. Rana ako z dela, a v tichom rannom kempe sa to nieslo aj s ozvenou...kurva už bola teraz plnohodnotná a nahlas. Zároveň s ňou počujem aj zvuk, ako keď sa rozopína zips.

Neviem, čo si v tej chvíli myslela tá rozospatá fínska hlava, ktorá vykukla zo susedného stanu, no ten pohľad asi hovoril za všetko. Motorka ležiaca na boku, vedľa nej polonahý chlap v trenkách, tričku a nepremokavých podkolienkach. V tej chvíli by som sa radšej v riti videl, no zmohol som sa len na zúfalé pokrčenie ramien a slovo...sorry... a zips na stane sa bez slova zatvoril.

Vrhám sa k motorke, staviam ju a hľadám lepší kus trávnika, kde chvíľu postojí. Hádžem na seba veci, prilbu vešiam cez ruku a štartujem. Už neriešim spustiť motorku dole, ale štartujem rovno na mieste činu a prchám preč. Aj tak som všetkých dvoch spolubývajúcich už zobudil. Na recepcii, len zamávam do prázdnej miestnosti, kde v túto skorú rannú hodinu niet takisto nikoho, ako aj v obchode do ktorého po pár metroch prídem. Kupujem rovnaký chlieb, rovnaké buchty, rovnaký syr ako včera a s trpkosťou ako aj zvláštnym úsmevom odchádzam. Prejdem len asi 100 a zastavujem.

 

 

Zosadám, skladám prilbu a začnem sa strašne smiať. Celé mi to zrazu príde ako jedna nepodarená komédia, no smejem sa ako blázon, na čo z oproti stojaceho domčeka vyšla postava v uniforme, zvedavá nato, kto narúša ranné hraničné ticho. Je to fínska obdoba colníka a policajta v jednej osobe, nemal som čas riešiť jeho funkciu. Spýtavo hlavou na mňa kývne, že čo akože...ja len pokrčením ramien odpoviem, že netuším.

Tým prebehla hraničná kontrola, dotyčná osoba sa vrátila k svojmu ničnerobeniu v domčeku a ja som prešiel mostom na druhú stranu, kde ma víta už Nórsko a jeho územná časť Finnmark.

 

 

 

Hneď za mostom je križovatka, a cesta možná len doprava, alebo doľava. Keďže v Nórsku sa používa ako platidlo nórska koruna, tu asi moja Euro GPS v podobe hodenej mince nebude fungovať, a tak v mojom zápisníku si prečítam slovo Tana. A rovnaké slovo vidím aj na tabuli za mostom, tak je jasné, idem doprava.

 

Tu by sa patrilo priznať farbu a to v tom, že som si cestou povedal, že ak dosiahnem hranicu s Nórskom, skúsim sa dostať k jednej k severských zaujímavostí. Pokračujem teda smerom k spomínanému mestu, no po pár desiatkach kilometrov, stojím a obliekam termo prádlo. Predsa len teplota je tu citeľne nižšia aj keď obloha je jasná. Cesta lemuje rieku Tenojoki prakticky až po jej ústie do mora pri fjorde Tanafjorden.

 

 

Má medzinárodné označenie E6 a v meste Tana sa stáča na fínsku stranu. Príroda je tu o poznanie iná. Oveľa drsnejšia, severskejšia. Preč sú lesy, aj lúky, vidno len nízke kríky, lišajníky, machy, a rôzne odolné kvety rastúce na skalách. Stúpam a klesám do obrovských výškových rozdielov. Cesta sa stáča popri fjorde, raz som na úrovni mora, o chvíľu vysoko nad ním medzi skalami a silným vetrom. Zmizli aj všadeprítomné soby, dnes som nevidel ani jedného.

 

Najbližšie mestečko je Ifjord, a keďže tu niet inej cesty, kde by som mohol úspešne poblúdiť, tak idem tou jedinou cestou. Mestečko je vzdialené asi 100 kilometrov, no tento úsek idem asi dve a pol hodiny. Stojím každú chvíľu  a neviem sa vynadívať na to všetko. To zbehnem k moru okúsiť či je slané, to ochutnám vodu v jazere či je sladká. Nestretám nikoho, sem tam auto sa objaví a len občas vidno niekde typické červeno biele domy, ktorých farba sa rokmi nemení. Kdesi som čítal, prečo práve červená farba domov sa od dávna používa. Odpoveď je jednoduchá. Červená bola vždy najlacnejšia. A dnes si bez nej nevieme predstaviť severský dom.

 

Zaujala ma v diaľke biela farba. Vyzerá to ako snehové pole, no je to príliš vzdialené od cesty. Podobný úkaz pozorujem viackrát, a naozaj je to veľká plocha snehu, ktorý zostal krytý pred slnkom celé leto a asi vydrží do novej zimy. Vystúpil som vysoko nad more, vietor tu bičuje zo všetkých strán, využívam teplo od vzduchom chladeného motora na zohriatie pre nohy a občas aj pre ruky.

 

 

V mestečku Ifjord, chcem natankovať, no keďže nemám nórske koruny, skúšam šťastie s eurom. Benzínka s automatom, ako inak. No patrí k reštaurácii stojacej hneď vedľa a tu sa mi darí vyriešiť môj problém a tankujem doplna. Cena je taká naša ľudová, z dvoch eur za liter mi moc nevydajú.

 

 

Dopravná značka na ďalšie mestečko Mehamn, ktoré tiež mám napísané v zápisníku. Som už dostatočne na severe, no ešte sa kúsok vyššie dá ísť. Cesta vedie popri zálive Laksefjorden a je úchvatná. Síce takmer vymizla flóra a zostal miestami len mach, tráva, skaly a chladný vietor, no aj tak je tento drsný úsek výnimočný. Vidím sneh v závetrí jednej hory. Odbočujem a teším sa z neho celkom ako deti z prvého snehu zimy. Je tvrdý ako skala, tak len pár fotiek a pokračujem.

 

Znovu sa spúšťam až na úroveň mora, aby som potom nekonečným stúpaním vyšiel o 400-500 metrov vyššie. Dolu pri mori náznak civilizácie. Rybári s udicami skúšajú tresky priamo z brehu. Pozorujem ich a sú úspešní, síce menšie ryby, ale ťahajú ich priamo pod nohami z vody. Neskôr na pláni, kde nič nerastie vidím v ten deň najväčšie stádo sobov. Boli ale príliš plaché tieto zvieratá a nedalo sa k nim priblížiť na peknú fotku.

Padá hmla, viditeľnosť klesla asi na 20 metrov, cesta zostala slizká, tak idem ešte pomalšie ako zvyčajne. Pred jedným veľkým stúpaním vidím veľké závory a odstavné parkovisko. Polostrov Nordkinn na ktorom práve som chyby neodpúšťa. V zime to tu asi musí byť riadne drsné jazdenie. Mestečko Mehamn, je skôr rybárskou osadou, všade móla a lode. No majú tu aj letisko. Ak zase raz budem chcieť ísť na ryby na more tak sem prídem.

 

 

Pri jednom móle som prehodil pár slov z môjho zásobníka angličtiny s miestnym rybárom, ktorý sa práve vrátil z mora. Vykladal plné bedničky s malinami a hubami, no z ryby som nevidel ani šupinu. Bol na nejakom ostrove a tam je vraj teraz táto žatva. Povedal mi, že teraz je sezóna ovocia a hríbov, na ryby príde rad neskôr.  V okrese Troms og Finnmark, sa okrem mestečka Mehamn dá cestou číslo FW263 dá dostať do dedinky  Gamvik.

 

 

A z nej, čo by si kameňom dohodil a zvyšné tri kilometre prešiel na motorke, ja koniec mojej cesty. Teda skôr koniec asfaltu a už len Barentsovo more. No a medzi tým koncom asfaltu či skôr šotolinovým posledným kilometrom cesty a spomínaným morom stojí maják. Jeho meno je Slettnes.

 

Slettnes lighthouse, alebo v nórštine Slettnes fyr, jednoducho maják Slettnes, je najsevernejším majákom umiestneným na kontinente na Zemi. Vyššie umiestnené majáky sú už len na ostrovoch. Stavali ho v rokoch 1903 -1905 a jeho výška je 39 metrov, je vyrobený z liatiny. Maják svieti od augusta do apríla a každých 20 sekúnd sa rozsvieti. Po 17-tich rokoch bol maják doplnený o sirénu, ktorá každých 30 sekúnd dávala lodiam signál počas hmly a zlej viditeľnosti. Táto siréna sa používala, až do polovice 80-tych rokov. Počas 2. svetovej vojny bol maják poškodený vojskami Wehrmachtu, no neskôr bol opravený. Dnes už maják pracuje automaticky, bez nutnosti prítomnosti stálej obsluhy a služby.

 

Vo vnútri majáka sa nachádza múzeum, kde na poschodiach sú umiestnené rôzne dobové fotografie a predmety spojené s výskumom, prírodou a morom všeobecne. Na dvore majáka sa nachádza aj predajňa suvenírov, ako aj malá kaviareň. Maják je otvorený celoročne. Samozrejme, až do príchodu zatúlaného turistu zo Slovenska. Pre neho platí, že maják je z dôvodu rekonštrukcie náterov, zatvorený. A tak si návštevu treba niekedy zopakovať. Najlepšie cez zimu s pneumatikami s hrotmi.

 

Odstavím motorku na okraji a vychutnávam si ten pohľad. Nečakal som, že sa dotrepem až sem, no keď už som tu treba to osláviť. Poprechádzam sa po okolí, zoberiem si na pamiatku nejaký ten kameň, porobím fotky, a keď sa chcem odfotiť s motorkou a majákom v pozadí, tak si musím nájsť nejaký vhodný stĺp plota, kde mi samospúšť urobí požadovanú fotku. To, že som tu sám, je viac ako jasné. Okrem mňa a chlapov čo visia na lanách z majáka a opravujú náter, tu niet nikoho. Počuť len kvílenie vetra a škrekot čajok.

 

V závetrí nejakých základov budovy rozložím varič, a dám si šálku čaju s dvojitou dávkou cukru. K tomu jednu instantnú polievku s kúskom klobásy  a horalku. Je tu príjemne a pohľad na maják neunaví ani po hodine. Teplota je znesiteľná okolo 9 stupňov, po daždi ani náznak, more rovnako modré ako nebo. A ten stále spomínaný bonus – nikoho niet...

 

Keďže som ráno vyrážal skoro, mám ešte kopec času na jazdenie. Okolo 14.00 balím bufet, urobím si nápis v piesku a odchádzam. S prísľubom sám sebe, že sa sem ešte vrátim pozrieť sa aj dnu do útrob majáka. Cesta je rovnaká ako som išiel sem, takže si znovu vychutnávam tie krásy len opačným smerom. Chlad ale robí svoje a tak už menej stojím a snažím sa dostať skôr dole z polostrova.

 

Neodolám na jednom úseku si zájdem k snehovému záveju, kde sa po pár metroch úspešne zahrabem. O zábavu mám postarané na najbližších pár minút. Zvyšok cesty na vrchol záveja idem už pešo, keď tu zrazu sa mi pod nohami sneh preborí a ja sa ocitnem po prsia v snehu. Horné vrstva snehu bola tvrdá, no váhu tela už neudržala, a pod ňou bol mäkký sneh s veľkými dierami v ktorých sa už sneh roztopil. Keby sa to stalo a pár metrov vyššie, mal by som asi dosť veľký problém sa z tej jamy dostať. A to si nechcem predstaviť čo sa mohol stať, ak by som tam vyšiel aj s motorkou. Vyliezam akrobaticky na niekoľko pokusov zo snehového zovretia a pekne mokrý od snehu idem otáčať motorku.  Tá drží pevne, tak odkopávam trocha snehu a položím ju na bok a otočím. Radšej už nešpekulujem ako chrúst v októbri a idem dole ja juh do tepla. Predsa len celý deň jazdiť pri teplote do 10 stupňov nie je celkom komfortné.

 

 

Som zase v meste Isfjord, tankujem tak ako predtým po dohode s obsluhou benzínky za eurá. Popri zálive Porsangenfjord prichádzam po dvoch hodinách do mesta Lakselv, a tu je už o poznanie viac vidno aj turistov aj celkovo života.  Toto ma len utvrdilo v tom, že som dobre urobil a na Nordkapp som nešiel. Pretože všetky tie karavany idúce jedným alebo druhým smerom mali jeden  a ten istý cieľ. Rýchlo pokračujem smerom von z mesta a meste Karasjok len dotankujem, bez problémov za eurá pretože fínska hranica je neďaleko. Do Fínska sa mi ešte nechce, no neviem ako ďalej, a tak odbočujem na jedinú možnú cestu č. 92 ktorá vedie niekam na západ.

 

Plnšie cesty poslednej hodiny jazdy sú minulosťou a zase som úplne sám a len soby sa pri ceste za mnou otáčajú. Pohľad na hodiny ma celkom prekvapil. Je už 22.00 a ja cestujem dnes už 15 hodín. Výživný deň čo sa týka všetkého. Hľadanie miesta na kempovanie je zase len otázkou vkusu. No to čo som našiel okolo 22.30 bolo nad moje očakávania. Cesta kopíruje jazero Vuottašjávri a z diaľky vidím krásny výbežok brehu, ktorý sa stráca v jeho vodách. Neváham a odbočujem z cesty. Schádzam k vode a až na samom konci výbežku za nízkymi brezami si idem rozložiť stan.

 

 

Pod cestou medzi stromami si všimnem zaparkované auto, ktoré zhora z cesty nebolo vidno. Pre istotu, idem bližšie a vidím chlapa ako viaže rybárske mušky. Až mi srdce poskočilo od radosti. V rámci jazykovej zdatnosti preberáme najskôr rybolov, pozriem fotky krásnych pstruhov z jazera, a potom sa dozviem uspokojujúci vec, že toto miesto býva permanentne obsadené pre svoju výnimočnú polohu a krásu. No toto leto to tak nie je a preto si rozkladám stan, na tráve a piesku v závetrí briez. Kolega rybár mi pri odchode zamáva a ja mám celý tento pieskový zázrak pre seba.

 

Skoro takmer ako Robinson Crusoe, len s tým rozdielom, že on mal fiktívneho Piatka a ja mám za sebou len výnimočnú reálnu stredu. Stan stojí a dnes v ňom aj večeru budem musieť zjesť. Komáre si ma našli, asi aj preto, že som tu široko ďaleko jediná teplá krv. Dnes otravujú celkom dosť a tak dojedám zvyšky jedla v stane. Hodnotiť dnešný deň nemá význam. Bol to najlepší deň jazdenia a spoznávania. Zaspávam a v noci sa mi zdá, že tesne nad hlavou mi letelo lietadlo, nie jeden raz, naopak, viackrát. No spím tvrdo, tak sa mi to asi snívalo. Dobrú noc.

 

Dnes s radosťou zapisujem do denníka stroskotanca okrem jediného ranného fínskeho kilometra, ďalších 696 kilometrov nórskych.

POKRAČOVAT V DALŠÍ KAPITOLE

Kapitoly článku

Jak se Vám líbil tento článek?
Hodnocení (46x):


TOPlist