Sólotrip burgmanom po Chorvátsku

Biokovo je náhorná plošina stojaca veľmi tesne nad Makarskou riviérou. Na jeho najvyššom vrchole (1762 mnm) je vysielač Svety Jure a čo je pre nás dôležité, vedie tam spoplatnená cesta prístupná autom / motorkou.

Takže len čo ráno vybavím raňajky (v blízkej pekárni), opúšťam moju asketickú tučepskú izbu, vycúvavam skúter (zámok na kotúči predtým sňatý) a nahadzujem do navigácie vstup na Biokovo.

Waze v motorežime mi zvolil takú trasu z Tučepi ku vstupu do Biokova, že som takmer neveril, že po nej mám naozaj ísť. Bola to skratka, možno že 2 km dlhá a dostala ma úzkymi a fakt strmými serpentínami cez olivové háje od tučepského pobrežia až vysoko pod úpätie Biokova. Variátor varioval odušu, spojka spájala a rozpájala, výfuk sa žeravil, až nakoniec som sa fakt napojil na cestu pre obyčajné autá. Síce s úsmevom, ale aj pocitom, že hádam aj dobre, že to už skončilo. 

Vstup na Biokovo je samozrejme platený. Pred bránou už čakal dlhý rad áut. Vrátnik, ako ma videl na motorke, rovno mi kýval, že mám ísť dopredu. Oscanoval mi vstupenku a mohol som vyraziť do kopcov. 

V minulosti bol vstup na Biokovo menej regulovaný a autá vzájomne dosť kolidovali, pretože cesta je úzka len pre jedno auto, ale zato s častými miestami na vyhnutie sa. Teraz som stretol veľmi málo áut (zrejme práve preto, že ich proste nepustili naraz hore). A tiež je možné, že motorkárov púšťajú automaticky bez časenky - neviem - možno máte niekto konkrétnejšiu skúsenosť.

Cesta na vysielač Svety Jure je fakt krásna. Uzučké cesty s pomerne dobrým asfaltom bez prekvapení a s typickými žltými zvodidlami a s priepasťami pod zvodidlami sú nielen krásne na jazdu, ale aj na fotenie. Po tých možno 20 rokoch, čo boli zvodidlá natreté naposledy (zhruba tak si to pamätám) sú už aj dosť skorodované, ale funkčné sú určite. Za čo sú, verím, mnohí menej zdatní motoristi naozaj vďační.

Postupne, stúpajúc stovky metrov, sa ochladzuje, je to veľmi príjemné. Využívam čas a na jednom z posedení si proste dám pauzu. Boží kľud. A chlad. A ticho.

Hlavne vo vyšších polohách je náhorná plošina Biokova posiata akoby krátermi a na dne tých kráterov sa niekdy dajú nájsť malé chatky s políčkami.  Niektoré chatky sa vraj dajú prenajať. Je v nich zreme len nejaké miesto na ležanie, stôl, gril, dovezená voda a s elektrinou zrejme tiež poskromnejšie - buď len jednoduchý solár, alebo dovezená autobatéria, alebo aj nič. Kto chce mať level kľudu 100, tu ho môže nájsť. 

Taktiež sa tu ale dá nájsť aj jeden slušne vybavený hotel, myslím, že aj s vírivkou a podobne.

Ako stúpam ďalej, postupne ubúda vegetácia, nastupuje kosodrevina, krajina sa mení na takmer mesačnú. Jedinou známkou civilizácie je iba asfaltka príkro zarezaná do kopcov, stúpajúca až ku vysielaču v diaľke.

Narážam cestou na odbočku so smerovou šípkou a rovno sa rozhodujem, že cestou späť tam odbočím a spravím si menšiu túru na kopec s domčekom, na kraji plošiny nad morom. Posledné kilometre stúpajú husto nasekanými serpentínami vytesanými do skaly. Strmina pod cestou pôsobí úžasne. Kopa miesta na zaparkovanie, tak stojím a fotím.

Hore na vrchole pod vysielačom odstavujem skúter. Je tam len pár áut a pár ďalších motoriek. Dávam si vrcholovú cestovateľskú horalku, riadne roztopenú teplom z motora.

Pomotám sa možno 40 minút, skontrolujem našu rodinnú kešku. Vrchol Sveti Jure je tak pekný, pokojný a fotogenický, že sa človeku nechce ísť. Je fascinujúce, že na takéto miesto dokázal človek doviesť cestu, postaviť tu vysielač a prevádzkovať okrem neho napríklad aj kaplnku. Vyzerá byť fuknkčná, nakúkam dovnútra. Chodím, fotím, sedím a nechce sa mi odísť. Som presne v polovici svojho tripu, odteraz sa už len vraciam a nechce sa mi do toho.

Nakoniec vzhliadnem v diaľke na kopec, na ktorý si o chvíľu spravím trip, čím si uvedomujem, že vždy je za čím ísť, rozhliadnem sa poslednýkrát z výšky 1762 metrov nad morom a sadám na sedadlo. Teší ma, že ešte dnes budem na ďalšom mieste, ktoré mám rád - dedinka Ražanac. Cestou dole nestretávam skoro nikoho. Ďalej už nefotím, tak si teraz spätne uvedomujem, že kopa perfektných scenérií zostala len v mojej pamäti.

Následný trip na kopec nad morom popíšem len stručne:

• cca 1 km bočná cesta z hlavného ťahu na vysielač;
• parkovisko pri voľne ležiacich polodivých koňoch, ktoré tú voľne pasú kvôli vysokým výškam;
• rozostavaný menší hotel;
• túra bola fajn, vrchol bol spočiatku v oblaku, neskôr sa vyčasilo a Biokovo ukázalo morské pobrežie z výšky cca 1000 metrov nad morom.

Pred niekoľkými rokmi postavili na Biokovo adrenalínovú vyhliadku nad pobrežím. Presklený oblúk s priepasťou pod nohami. Je to v cene vstupenky, treba to skúsiť. 

Ďalej nasledovalo už len klesanie takmer bez plynu, až po pumpu cca 10 metrov nad morom. Nabral som plnú nádrž pred väčším diaľničným presunom z Tučepi po diaľnici do Ražanaca pri Zadare.

Cestou sa nič zaujímavé neudialo. Bolo teplo (okolo 35 v tieni), ale za jazdy to bolo v pohode. Spomínam si, že aj TPMS mi ukazoval nezvyčajne vyššie, ale stále primerané teploty pneumatík, hlavne teda zadnej. Raz som tankoval (a dal si obligátny nanuk) a nakoniec som dorazil do Ražanacu.

Ražanac je malá dedinka na pustom chorvátskom pevninskom výbežku, zčasti tiež taká mesačná krajina, ale na úrovni mora.

Rezervované ubytko som našiel asi na piaty pokus, musel som sa pýtať miestnych. V tých krivoľakých uličkách bez riadnych názvov ulíc a čísel domov niečo nájsť bola celkom fuška. Ale našiel som, domáca ma uvítala úsmevom a fľašou pivka do ruky.

Následne ma vyťažila prosbou, či by som jej aj s ďalším ubytovaným nevyniesol do apartmánu nový sprchový kút, čiže som bol v ten deň výnimočne aj trochu užitočný.

V Ražanaci sme boli tiež na dovolenke, tak som bol pozrieť, čo sa za tých pár rokov zmenilo.

Zmenilo sa toto:

• pribudol nafukovací skákací plávací hrad na hladine;
• opadalo ešte viac omietky na našom vtedajšom ubytovaní. 

Naposledy som sa kúpal v prvý deň mototripu (ostrov Krk), takže išiel som zlepšiť bilanciu, spravil si menšiu túru za civilizáciu a zaplával si, ako sa patrí. Na tomto mototripe to bolo zároveň posledný krát.

Na večeru som volil mješano meso - fajn porcia, chutné a dobre padlo. Posledná prechádzka po rôznych tmavých kútoch Ražanaca a treba íst spať, zajtra sa ide do Zahrebu.

POKRAČOVAT V DALŠÍ KAPITOLE