Na východe nič nového...

12. deň, 20.augusta 2018

Sevastopoľ - Jalta - Artek - Feodosia - Kerč - Krymsk

Ráno odovzdávam kľuče od bytu, beriem kľúče od motorky, balím veci a po nutnej rýchlej rozlúčke prchám z miesta činu. Za mestom ešte kontrolujem reťaz a robím pár fotiek pri bráne areálu kde sa konala Bike show.

Bike show...areál v pondelok po akcii...

Popri pobreží pokračujem smer Jalta, spoznávam miesta kde som pred rokmi prechádzal. Vzorný pionier som nikdy nebol a preto masový multi-kulti tábor detí socialistickej mládeže som navštíviť za bývalého režimu nemohol. Tak si aspoń na pamiatku fotím nápis Artek.

...Artek... kto bol pionierom vie o čo ide...

Kto tam bol má určite zážitok na celý život. Aký to už nechám na posúdenie každého ex-pioniera.

 

Kopírujem pobrežie nakoľko sa len dá. Doprava je tu ale stále príšerná a preto sa mi podarí prejsť Krymský most až k večeru. Keďže som stále bez mapy, a už ju ani nemienim zháňať, pýtam sa niekoho či je aj iná cesta ako tá po ktorej som išiel.

...Jalta...

Cestou stretám podivný cestovný úkaz... Chlapík s pekne upraveným žigulákom a na streche niečo veľké a moc moc dlhé. Asi nejaký staviteľ Krymského mosta. Vidno, že s predpismi o nejakých povolených rozmeroch nákladov je tu ta trochu po "chuj"...

...záťaž strechy?...žiaden problém...

Niekde neskôr dostávam rady nad zlato a vyhýbam sa veľkému mestu Krasnodar inou cestou, ktorá je síce horšia no menej frekventovaná. No toto celé až zajtra. Dnes je už neskorý večer a po tme jazdia len blázni....a občas ja. Hľadám miesto na spanie, no nachádzam omylom nejaký motel.

Aj keď môj rozpočet krváca, cena v prepočte 8 eur na snáď nepoloží. Motorka vo dvore pod oknami, v izbe šesť postelí, snáď mi v noci podľa miestnych tradícií nikoho nedovedú. A aj keby, čo už za 8 eur by som chcel.

 

Napriek tomu, že som sa túlal po pobreží a vyrazil relatívne neskoro som najazdil dnes 515km.

13. deň, utorok, 21.augusta 2018
Krymsk - Slavjansk na Kubani - Rostov na Done - Millerovo - Markivka/UA

Taký pekný dátum....a čím je pekný? V tento deň pred niekoľkými rokmi som sa zoznámil s Annou, bolo to na prelome večera z 20. na 21. augusta.
Niečo vám ten dátum prípomína? Tak to sa vám asi len zdá...
Rozhodne sa dnes musím s niekým pohádať a pripomenúť jubileum 50 rokov....

Tak idem hľadať obeť. Vyrážam z motela s prvým kohútom. Nie nemyslím toho čo by mal za brieždenia kikiríkať, ten už je dávno v polievke.

Ale toho kohúta z vodovodnej batérie, čo mi ostal v ruke, keď som sa chcel osprchovať ráno... ako na potvoru bol od teplej vody...ale čo už...chuj s ním.. otužil som sa studenou vodou dĺžky presne 3cm.

Na papieriku mám asi 5-6 dedín a miest cez ktoré musím prejsť, takže dnes som za múdreho a nestratím sa tak ľahko.Moja papierová GPS ma ale sklamala, už v druhej dedine sa porúčala s vetrom.

Vrátil sol sa k starej osvedčenej variante a to je "otázky a nejasné odpovede". Najideálnejšie je jednoduché ukázanie smeru rukou. Toto fungovalo celý deň bezpečne a cez mestá ako Slovjansk na Kubani a Timaševsk sa dostávam znova na hlavnú cestu A4 smer Moskva.
Keby som o tejto skratke vedel, cestou na Krym ušetril by som asi jednu nádrž benzínu a pľúca by dostali asi o 5 kubíkov vzduchu menej z nespálenej nafty ruských motorov normy minimálne EURO -3 (mínus tri).

No ale motorkár sa stále má čo učiť, hlavne ten ktorého technologické zručnosti dosiahli svojho pomyselného Everestu v roku 1998 s príchodom telefónu Nokia 5110 (pre mladšie ročníky-spýtajte sa rodičov o čo ide).

Návrat do pekla zvaného A4 sa konal okolo obeda. Pred Rostovom na Done zvažujem zísť z cesty a po poli obísť mýtnicu. Predsa len 50 rubľov je viac ako liter benzínu.
No myšlienku hneď aj zavrhujem, keď si uvedomím, že by som sa zase mohol pekne stratiť a nájdenie správnej, alebo aspoň z časti správnej cesty by ma stálo možno aj viac ako ten liter 92-ky.

Aké bolo prekvapenie keď som zistil, že mýtnica zatiaľ pracuje len v jednom smere! Ušetrené ruble som s podujal rozhadzovačne utratiť na jedlo. Keďže som si popri tankovaní rád sem tam aj niečo zjedol, bolo načase od rána prázdny žalúdok polievkou zaliať.

Hlboký nádych a ideme prejsť Rostov na Done. Hodina a pol anarchie a som vonku. Tu robiť taxikára, alebo vodiča autobusu musia len pretekári na dôchodku, inak to nazvať neviem.

Ak ma pamäť neklame tak podľa mapy od Rostova na západ už začína hranica s Ukrajinou. No ale kde je aký prechod vôbec netuším. Oslovujem preto nejakého vodiča, má dokonca mapu, tak sa dôležito tvárim a študujem.

...do Luganska? tadiaľto cesta nevedie...

Oznamuje mi, že určite je neprejazdná cesta E58 popri pobreží smerom na Mariupoľ, to je tá čo mám najbližšie, no škoda. Ďalej na sever je cesta E50 smerom na Doneck, no o tej sa dozviem neskôr, že je takisto uzatvorená.
Vojenský konflikt ma preto posúva vyššie na sever k mestu Lugansk, ktoré je tiež jedným z epicentier tejto vojenskej zbytočnosti.

kedysi tu bol hraničný prechod...

Pokračujem preto smer Moskva a pri odbočke na cestu M04, vidím ukazovateĽ Lugansk 98km. Neváham a odbočujem. No po pár kilometroch ma otáča uzávera cesty. Len pre miestnych a len na povolenie. Cudzinci? Absolútne vylúčené...

Znovu som na A4 a mierim na sever, dostal som odporúčanie na mesto Millerovo, tam vraj je otvorený prechod.
A prečo vlastne nejdem tým prechodom akým som prišiel? No jednoduchá odpoveď: lebo, keď už som v tejto vojnou postihnutej oblasti, tak chcem skúsiť ako ďaleko sa tento rok viem dostať...

Minulý rok som prišiel do Doneckej oblasti a asi 20km pred Doneckom ma už ďalej nepustili, tento rok skúsim Luganskú oblasť o ktorej sa hovoria ešte krvavejšie historky.

V diaľke vidím po hodine jazdy Millerovo a odbočku na cestu P22. Po pár kilomertoch mi je divné, že idem po nej celkom sám. Potom už ani čiary na ceste niesú a cesta sa zúžila a v strede sem tam rastie tráva.
A tu domček... a z domčeka trčí hlaveň.
Prechádzam medzi panelové zátarasy a je mi jasné, že tadiaľto cesta asi tak skoro nepovedie. Zastavovacia pásy a kotúče ostnatého drátu sú silný argument.

...motokrosová trať...no terénu mám už dosť...

Chlapi sú ale v pohode, len sa čudujú kto ma vlastne sem poslal...hrdo odpovedám...ja sám... sám som sa sem poslal podľa nejakej mapy...idiot.

Ešteže fungujú mobily. Nie môj, ale ich mobily. Chlapi volajú kade tade a zisťujú mi ktorý prechod je otvorený aj pre inostrancov.

Dostávam lístoček s jedným slovom, Kantimirovka.
No kde to je ani oni netušia, nieto ja. O zábavu pred večerom mám znovu postarané. Ďakujem a otáčam na môj obľúbený hlavný ťah A4.

....podvečer a rybári ...

Tu odchytávam prvý Kamaz na parkovisku, spoločne študujeme mapu. No taký hraničný prechod nie a nie nájsť. Aj tá mapa je akási divná, kde je vlastne hranica medzi Ukrajinou a Ruskom, pýtam sa kamazníka.

Pokrčí ramenami. Otáčam mapu a čítam...rok vydania 1984. Aha... tak dík bratu... nato Sergej vyťahuje tablet a hneď vieme kde sme a kam mi treba...pýtam sa prečo to nevytiahol hneď?...sucho mi odpovedá ..."veď si chcel mapu"...a zase som za chuja...

leto končí...je 19.30 a takmer tma...

Kde sa nachádza Kantimirovka to všetci predsa dobre viete, ale ako sa tam dostať s prichádzajúcou tmou to ja neviem vôbec. Serioža mi napísal na zamastený lístoček názvy dedín cez ktoré mám akože "puteševsvovať", no ja jeho písanú azbuku neviem rozlúštiť. Mohol by sa živiť šifrovaním...hotový Da Vinciho kód...

Je 22.30 a ja po troch hodinách stojím asi 3km pred hraničným prechodom. To, že sa mi z pôvodnej 140 kilometrovej cesty podarilo urobiť 220km nieje v tejto chvíli podstatné. Stačilo párkrát zle odbočiť a ísť iným smerom a ten rozdiel je tu hneď.

...radšej som mal zostať spať pred hranicou...

A ani to, že každá neosvetlená dedina po tejto ceste dostala prívlastok chuj. Zablúdil som aj tam kde sa nedalo, no nakoniec som sa úspešne dostal k hranici a váham. Kukurica alebo hranica? Zase nesprávna voľba. Vybral som hranicu a kukuričné pole na nezlákalo na nocľah.

Míňam posledných 100 rubľov na pol chleba a syr. Na kvas už nezostalo, ale hlavne mám natankované, lebo za čiarou je už ukrutne drahý ukrajinský benzín v cene 0.90eur.

Prichádzam na hranicu a takmer rukou v tme tápam pred sebou. Čierno čierna tma, len v diaľke akési matné svetlo. Pešo prídem k závore a tmavého tieňa za okienkom sa pýtam: funguje táto hranica vôbec? Tieň sa strhne zo spánku, brigadírka letí k zemi a odpovedá: "samozrejme funguje, váš pas prosím". Zasvieti si naň mobilom a dodá: "viete, nemáme dnes elektriku"...takže nerobíme...

Jelenia ruja začína až o mesiac v septembri, no ruskou nocou sa dnes nesie moje...kúúúúúúúrváááááááá.....

Sedím na obrubníku a zisťujem, že obeť ktorú som ráno hľadal na hádku mi práve ponúka cigaretu. Rázne ho posielam aj s jeho tabatierkou tam kam patrí, a začínam spomínať jeho rodinných príslušníkov.

No ako vidno niesom sám kto sa tu dnes na ňom vybúril, on len s bohorovným pokojom fajčí a počúva. Potom sa začneme obaja smiať.
Dostáva odomňa poslednú slovenskú horalku a do polnoci na zaúča do tajov pašovania benzínu cez hranicu. Celkom poučné rozprávanie. Len keby tá hranica nebola tak ďaleko od nás.

O polnoci sa zapne prvá lampa a s ňou aj prvý počítač. Dávam si veľký pozor, aby som odišiel z Ruska aj s motorkou, nakúkam do počítača, čo sa nestretne s pochopením uniformy a ráznym tresnutím okna.

Opúšťam Rusko s nádejou, že teraz už nemám v Rusku nie jednu motorku, ale dve.

...nocou vpred...

Pomaly a neisto tlačím motorku na ukrajinskú stranu. Vopred ma upozorňovali, že budú robiť problémy, zvlášť keď som na motorke.

Von, von, von! Všetko von z kufrov a tašiek! Sem na stôl všetko vyložiť a aj z vreciek! Z vreciek? No to som teda dopadol...
Kde ste bol? Bol ste na Kryme na motorkárskom zraze? Kurva, ako to viete.... hovno viete! Veď nálepku z motozrazu som si predvídavo nenalepil na kufor, ale je pekne ukrytá v kufri.

Nie nebol som, veď Krym je predsa stále Ukrajina a to by som narušil vašu hranicu neoprávneným prechodom, začo je postih trestom odňatia slobody do troch rokov...sypem zo seba naučenú frázu...

Bol som pri mori v Soči! Klamem až sa mi z huby práši...

Dnu, dnu, dnu! Všetko dnu, netreba nič vyberať. Tu je váš pas a šťastnú cestu! Aká zmena zrazu...

Vitajte na Ukrajine...nemáme tu síce takisto osvetlenie ba ani cestu, no pokračujte vo svojej púti.

A veru aj pokračujem. V slabej chvíli som sa nechal nahovoriť od jedného "podnikateľa" s benzínom, čo denne prejde hranicu trikrát, aj keď limit je len raz, nato, že mi v noci zabezpečí nocľah v najbližšej dedine. U niekoho kto má ubytovanie.

A tak ho čakám kým zatvorí oči všetkým potebným uniformám bankovkou a prejde s plnom nádržou a kanistrami cez hranicu. Mierime do dediny Markivka, je to prvá dedina za hranicou a som v Luganskej oblasti.
Cesta je taká strašná, že ideme po poli medzi slnečnicami, zemiakmi a kukuricou. Idem prvý, lebo v tom prachu by som nemohol ísť v závese za mojim sprievodcom.

Dvakrát to takmer položím v prachu ktorý je aj 20cm vysoký a jemný ako detský púder. Nadávam si, do čoho som sa to pustil takto v noci.

Sú viac dve hodiny v noci, keď zastavujeme pred nejakým domov v úplnej tme. Na búchanie na bránu a krik nikto nereaguje a tak môj sprievodca preskajuje plot, uviaže psa a otvára bránu.

....tu bola noc za všetky drobné...

Až vtedy vychádza rozospatý akýsi vraj správca domu, ktorý sa namiesto pozdravu vyští do kopy piesku a potom mi ukáže izby, kde je asi tak 30 postelí a nikto. Vyberám si tú kde bude najmenej bĺch.

Ponúknem ho svojim zvyškom chleba a syra a porúčam sa spať. Dúfam, že ma moja intuícia o počte bĺch do rána nesklame. No toto už sa mi len sníva, lebo zaspávam okamžite po dotyku s roky nepraným vankúšom.

Hilton hotel....ploštice v cene....

Dnes, napriek všetkému som prešiel viac ako som chcel. Štandartne vybavený mototurista, by na tejto dnešnej trase urobil približne 650km, no neštandartný blúdič ako som ja urobil 878km. No zato som videl viac...

14. deň, streda 22. augusta 2018

Markivka - Severodoneck - Slovjanoserbsk - Kramatorsk - Kurachove

Luganská oblasť

Ráno sa budím na divné pocity. Tušenie bolo správne! Niečo si na mne pochutnávalo v noci. No blchy to podľa všetkého neboli. Stretnutie s ukrajinskou plošticou som si nemohol nechať ujsť.

Domácemu akože "správcovi" tohto hotela Hilton som sa pekne pozdravil a on len pokrčil ramenami a sucho dodal... 150 hrivien... ja som tiež len sucho jednoslovne odpovedal...chuj......dostal 100.

 

Sadnem na motorku a v tejto diere čuduj sa svete na autobusovej zastávke nachádzam mobilnú zmenáreň. Dvojnohá zmenáreň mi vymenila nejaké tie eurá aby bolo začo jazdiť po týchto necestách.

...cestou od prechodu Markivka...absolútne pusto...

Nachádzam sa v Luganskej oblasti, a nič horšie som na Ukrajine nevidel. Myslím tým cesty. Ani neviem akým smerom sa držať, nieje tu moc dopravných značiek. No keď uvidím Lugansk 85km, tak je rozhodnuté. Skúsim kam až ma pustia. Je mi jasné, že oblasť je uzavretá pre takých ako ja.

..blokpost...bežný jav...

Viem, že ďaleko nedôjdem. Trvá mi asi dve hodiny trápenia sa po strašnej dieravej ceste. Nedarí sa mi celkom správne trafiť hneď do Lugansku. V ceste mi stojí mesto Severodoneck, odtiaľ už smerujem správne do Luganska. Prvé dva blokposty prechádzam pomerne bez problémov, na tretí je konečný.

Luganská republika mi vystavila stopku a po kontrole a mnoho otázkach ma otáčajú. Aspoň sa pýtam na cestu smerom na Doneck, kde mi minulé leto chýbalo 20km do mesta. Ďalej ma už nepustili. Vojenský konflikt je tu stále a rešpekt musí byť, tak ako aj zdravý rozum.

...jama a kontrola podvozku na BMW...letel ...a potom zbieral kusy nárazníka...

Doneck leží na juhozápad, čo v mojom ponímaní a jazdení bez akejkoľvek mapy znamená, že idem smerom severo východ a potom trocha na západ...Som v Slovjansku, čo je v podstate neďaleko toho miesta kde som bol pred piatimi hodinami. Tu si pri výbornom obede nadávam do debilov.

....Slovjansk...tie diery boli skutočné...no zvýraznené farbou...

No nič sa nedá robiť, Doneck je zase ďaleko, a večer je blízko. Podarí sa mi niekde urobiť fotku v nejakej mape a podľa toho prichádzam do Doneckej oblasti, kde ma na druhom blokposte definitívne zastavujú. Ani toto leto sa do Donecka nijako nedostanem. Kontroly sú citeľne ľahšie ako minulý rok, cítiť akoby uvoľnenie atmosféry. Žeby si k vojne privykli?

Donecká oblasť

Dnes kilometre nepribúdajú. Fakt zlé cesty ma nútia sa príliš nekochať krajinou. Aj preto sa rozhodujem si dnes dať trocha oddych. A nato je dobrá adresa minuloročné jazero neďaleko Donecka. Ani neviem ako, ale po pár nesprávnych odbočeniach ho nachádzam.

...Kurachove... báza oddychu...

Fabrika na jeho brehoch dymí, farba vody je stále dúhová, deti vo vode bez prestávky... na východe nič nového...

Na môj oddych to nemá vplyv, na brehu jazera plného komárov, v stane preberám možnosti zajtrajšieho jazdenia. No dostávam sa len po prvých 20 km a zaspávam.

Kurachove...báza oddychu - iný pohľad...

Dnes som asi naviac blúdil. No ale o to predsa ide, moje cestovanie je o to krajšie, keď neviem kde som.

Viac ako 386km som dnes nebol schopný dať,, cesty v tejto oblasti jednoducho viac ako strašné.

15.deň, štvrtok 23. augusta 2018

Kurachove - Mariupoľ - Berdjansk - Melitopoľ - Kyselivka

Ráno sa budím a necítim sa celkom fit. Únava to nieje, všetko rieši univerzálna ružová tabletka.

Minulý rok bola cesta do Mariupoľu zarúbaná. No včera som dostal info, že by to mohlo byť bez obmedzení. Jediný problém mám ako sa tam dostať a neblúdiť príliš. Už po pár kilometroch to chcem vzdať, keď na 40km úseku stoja tri blokposty a všade kopec otázok a vysvetľovaní.

...tu to bolo na dlhšie...

 

Asi aj preto som minulé leto nemohol touto cestou ísť. Ako sa dozvedám, reálne nepokoje sú tu denne. No ja nič nepociťujem a po 120km som pred vstupom do mesta. Veľký blokpost mi nepridá na nálade, ako aj ťažká vojenská technika. Tu sa asi zdržím dlhšie. Hneď ma odstavujú nabok. Pas, techničák a otázky... Slovák? Tam! Do budovy a čakať pred kanceláriou. Postup už poznám.

Sadnite si. Dáme vám pár otázok, hovorí mi mnohohviezdičková uniforma. Viem, odpovedám jej. Už ste ma kontrolovali asi tak 30 krát len v tejto oblasti. Trocha sa zarazí a naťuká moje meno do počítača.
Kyslý úsmev naznačuje, že vidí to čo nechcem aby videl.

..za tieto fotky by mi hrozil trest...fotiť vojenskú techniku...

 

Môj zápis v ich databáze ma bude sprevádzať asi navždy. Otázky sú čoraz osobnejšie, no pri slovách "noční vlci" už nevydržím a zvýšim hlas.
Opisujem celú situáciu spred rokov, opisujem situáciu z minulého roka, dištancujem sa od všetkého, a vytrvalo tvrdím jedno slovo...turistika...nič to ale nepomáha, a na pomoc prichádza pár očumovačov.

jeden z mnohých blokpostov...

Počkám ešte kým si ma preveria cez dva telefonáty, počkám kým si urobia kópiu pasu, kde ich samozrejme náramne zaujíma pečiatka krížom cez ruské vízum so slovom ANULIROVANO.

Vzdávam to a som ochotný oželieť Mariupoľ, lebo toto ma už fakt unavuje. Aj keď si uvedomujem kde som. Vojna má svoje pravidlá a obmedzenia.

Mariupoľ....minulý rok ma tu mali vraj zastreliť...dnes si dávam čebureky na pláži...

Po ďalších 15 minútach som zrelý na uterák, no nakoniec ma púšťajú s poznámkou, že ak by som sa chcel dostať z mesta iným smerom ako na západ, tak mi hrozí zatknutie, pretože oblasť smerom na východ smerom na Novoazovsk je pod silným obliehaním a tam mi hrozí až príliš nebezpečenstvo.

Mariupoľ...

Takže to mám akože chápať tak, že ma pustili do Mariupoľa pololegálne? Netuším, no idem k moru.
Tu ma čaká napriek všetkému príjemný šok.

 

Parkujem priamo na móle, pri pláži plnej ľudí. Nikto nič nerieši. Deti vo vode, na pláži pekné baby, na mólach rybári... Vojna? Ano tam! Ukáže jeden z nich udicou smerom doľava.
"Tam asi 20km odtiaľto už nejazdi", hovorí mi starší muž a kýve udicou tým smerom.
To isté mi povedali na blokposte + poznámka o možnom zatknutí, sú pre mňa silným súperom nato, aby som tam bezhlavo išiel na vandrovku.

...pohoda...no týmto smerom 20km zúri vojna...aké kontrasty...

A preto dávam na pláži výborné čebureky a pár litrov kvasu. Ani sa mi nechce ďalej. Výhľady sú viac ako dobré, voľba Miss pláže môže začať. Rád budem porotcom.

Mariupoľ...

 

Po hodine ničnerobenia, len očumovania sa chtiac -nechtiac musím porúčať. Predsa len domov ešte dlhá cesta. Ale táto popri mori bude mať svoje čaro.

...hlavný ťah smerom na Odessu...

Kopírujem pobrežie do mesta Berdjansk, čo mi trvá asi tri hodiny, lebo cesty zase na zaplakanie.No to čo som videl pri meste Primorsk bolo až neuveriteľné do akého stavu sa dá cesta zničiť.

Neskôr sa to trocha zlepší a podvečer pri meste Melitopoľ rozmýšľam, kade vlastne ďalej. Pýtam sa niekoho či má význam naďalej kopírovať pobrežie, no dostávam odpoveď "nič tam nieje k videniu a cesty ešte horšie ako tu"

...vrchol všetkého....

Ušetrím si preto tlmiče a pokračujem po M14 smer Cherson. Ten míňam už sa šera a zrazu vedľa cesty stojí "Kurín".
Názov zaujímavý, stavba tiež a ostatné dvojnohé...tiež.

Večera v Kuríne

...no sliepky tu nemali, ale bojaschopné kuriatka tu obsluhovali. Keďže mi je stále akosi divne, beriem za viac ako slušnú cenu posteľ aj s raňajkami. Večeru ani nedojedám. Niečo je fakt na "chuj" somnou. Skúšam pre zmenu bielu univerzálnu tabletku a uvidíme ráno.

Dnes som sa priblížil k domu o 592km. No na tie cesty, aj tak celkom dosť.

16. deň, piatok 24.augusta 2018

Kyselivka - Mykolajiv - Odesa - Okni - Kišinev/MD

Ráno sa budím v Kuríne bez nových štípancov. Raňajky ruším, nič mi neberie. Dnes mám smer jasný. Moldavsko.
Nieje načo čakať. Mikolajiv preletím a pred Odesou za zaradím do nekonečnej kolóny.

...Zaporožská oblasť...

Keďže sa držím len náhodných dopravných značiek, skončím takmer v centre v meste.

...Odesa....

To som nechcel a rýchlo padám na prvej križovatke, kde mi niekto rukou ukáže smer TAM...
To malo byť akože smer Moldavsko.

Odesa...

...výber je veľký...

Oddýchnem si pri jazere, kde rád podebatujem s rodinou na rybách. S postihnutým synom na vozíku sa snažia trocha zabudnúť na útrapy. Syn je napriek hendikepu úspešný rybár a ťahá jednu rybu za druhou. Podarujem mu nožík a pokračujem.

úlovok mladého rybára...

Krajina je tu zase iná. Veľmi pekná a nie taká suchá ako pobrežie. Začínajú byť aj vinice vidieť. Neklamný znak, že Moldavsko je blízko.

Trocha si predlžujem jazdu Ukrajinou a to tak, že kopírujem hranicu cestou asi tak 8. triedy.

jedna z mnohých väčších dier na ceste...

Bolo mi povedané drž sa smer Okny. Je to síce staršia cesta, ale pekná. Čo v preklade znamenalo 160km anarchie.

bábuška a jej maliny...

Bábušku sediacu v tieni na krajnici tejto cesty je nemožné si nevšimnúť. Zastavujem a jej počiatočnú nedôveru mením na polhodinový rozhovor.

Maliny ktoré predávala boli jedným z jej prilepšení k dôchodku 1600hrivien (asi 55 eur). Prisadnem si a rozprávame sa. V podstate očakávaný rozhovor, ako už veľakrát na východ od našich hraníc...zlá doba...dražoba...chudoba...

Stalin....keby sa mohol vrátiť Stalin synok... Vieš synok, za Stalina sme sa mali dobre! Nie ako títo tu! Všetko rozkradnú! "Och Josif, keby si sa mohol vrátiť"....zasnene hovorí bábuška a v očiach nefalšované slzy...už som toto párkrát zažil...na východe nič nového...

Ani neviem čo hovoriť, ťaživé ticho končí krátkou motlitbou, za môj šťastný návrat domov. Nech máš "lehkoj puti synok" prežehná sa bábuška. Poďakujem a spýtam sa na cenu pohára malín z ktorých som zjedom za hrsť.

30hrivien synok, ale tebe ich dám za 20hrivien. Poďakujem za akciovú cenu a do dlane jej vkladám 200 hrivien. Nechce ich zobrať, tak prikladám ešte jeden z mnohých nožíkov, ktoré mám na podobné príležitosti.

"Dám vnukovi"...konečne sa dohodneme a bábuška berie aj peniaze aj nožík.

"Gospodin s teboj synok"... lúčime sa a v diaľke vidím ako sa zase a zase prežehnáva...

Pokračujem krásnym krajom, kde je chudoba viditeľná na každom kroku. Niekedy možno nádherná autobusová zastávka, ohlodaná zubom času, no stála za fotku.

...krásna autobusová zastávka...nostalgia ako vyšitá...

 

Cesta ale pomaly mizne pred očami a zostáva len akási hlinená koľaj medzi lúkami. V diaľke vidno nejakú dedinu, no ani sám neviem, či je to ešte Ukrajina alebo je to už za hranicou Moldavsko. Nerád by som prekročil nelegálne hranicu aj keď nevedomky.

Stretnúť tu auto je milé spestrenie a mrak prachu k tomu. No stretnúť tu diaľkový autobus a to celkom luxusný a zánovný je hotový zázrak.

...ukrajinsko-moldavské pohraničie...
 

Kam išiel nevedno, no ako prešiel túto nazvime to "paródiu na cestu" autobusom je premňa záhadou.

..cesta medzinárodného charakteru...

Nakoniec ma najviac dorazila dopravná značka s označením cesty písmenom "E"...akože medzinárodná...
Pri meste Okny, vychádzam na cestu vedúcu k hraničnému prechodu Platonove.

cestou k hraničnému prechodu do Moldavska...

Závora a pred ňou nikto. Fajn, žiadna kolóna. Vojačik zapisuje "nómer" na lístoček a otvára závoru. Prechádzam pomedzi rôzne stĺpy a iné zariadenia, keď za sebou počujem neznámy zvuk.

Nič ale nevidím v spätnom zrkadle, tak pokračujem asi 150m k parkovisku. No sem ani nestihnem prísť. Už z diaľky vidím ako sa rozleteli dvere a naproti mne beží nie celkom prívetívá maskáčová uniforma, ktorej do taktu do pŕs udiera automat, alebo ak chcete AK47.

Rukou mi ukazuje okamžite stoj! Príde na 10metrov odomňa a zastaví sa. Gesto na zhasnutie motora pochopím. Aj to druhé gesto na zosadnutie z motorky.
No keď urobím tri kroky vpred, že sa idem spýtať čo sa stalo, počujem len rázne STOJ!
No, automat na prsiach je dobrý argument ostať teda na mieste.

Čakám minútu, dve, nič sa nedeje. No potom vidím nejaké ruky ukazujú smerom ku mne a z boku budovy vychádza neidentifikovateľný človek v divnej uniforme.
To, že to nieje uniforma uvidím až keď príde bližšie. Je to zvláštny plášť a v ruke ešte zvláštnejší kufor.

Prichádza na 5m odomňa a pýta sa. Veziete niečo nepovolené, niečo nelegálne a nebezpečné?
Tu asi končia všetky pokusy o vtip a vážnym ksichtom odpovedám že nie.

Vzápätí sa dozvedám, že počas prejazdu cez skener bol spustený alarm na prítomnosť rádioaktívnej látky a hodnota mnohonásobne prekročila limit.

A preto sa ma vopred pýta na kontraband a či si uvedomujem možné následky.
No nebolo mo všetko jedno v tej chvíli. Sucho preglgnem a hovorím, že chápem všetko.

Dostávam pokyn odstúpiť na minimálne 10m od motorky a z kufríka vyťahuje prístroj na dlhej rúčke ktorým dlho krúži okolo motorky a ešte dlhšie pozerá do prístroja.

Asi nič nenašiel, tak ma žiada aby som vyzliekol budnu a rozprestrel ju na zemi. Skenuje bundu, potom sa pýta či môže aj mňa alebo budem musieť vyzliecť čižmy a nohavice priamo tu.

Súhlasím, nech už to mám za sebou, lebo toto divadlo má asi 50 divákov či už cestujúcich v autách, alebo pracujúcich na hranici.

Nič ale nenachádza(asi som ten kontraband dobre zabalil do použitých ponožiek), a preto ma žiada, aby som sa obliekol a znovu vyšiel za hranicu.
Hovorím si toto som už niekde zažil...aha...nie tak dávno na ruskej hranici ma točili ako jojo sem a tam.

Vraciam sa k závore, kde ma zjavne vystrašený vojačik bez čakania púšťa pred všetky autá ktoré sa za tých 20 minút kým celá hranica nepracovala nazbierali.

Dostávam príkaz cez vojačikovu vysielačku, prejsť a zastaviť medzi senzormi a čakať na pokyn.
Urobím tak, postojím si tam asi minútu, schytám bohviekoľko rôzne škodlivých lúčov rôznych skenerov a kývnu mi že môžem ísť.

Teraz sa už môžem zaradiť do normálneho pruhu, no je mi to prd platné, keďže nemám ani pas ani techničák. A tak len čakám a púšťam pred seba iné autá.

Po asi 20 minútach prichádza dotyčný, už bez plášťa a kufríka a dáva mi na podpis pár papierov, čo odmietam.

Stačí mi, že už mám na čele nálepku s Nočnými vlkmi, ešte druhá nálepka ako potencionálny pašerák uránu a iných hračiek...Tak to mi už len chýbalo.

Chlapík ma presviedča, že sa jedná len o formalitu. Že sa jednalo o planý poplach a kontrola bola negatívna, atď atď....
Aj pred rokmi mi tvrdili, že video s výsluchom kvôli "vlkom" sa nikde nearchivuje a výsledok som opísal v cestopise Ukrajinské pastorále.

Hovorím mu, že ja viem čítať, vidím čo je tam napísané, no nemám chuť nič podpisovať, lebo mám neblahú skúsenosť z inej hranice.

Nakoniec mi nič iné nezostane len tam hodiť svoj hieroglyf a ukončiť toto intermezzo.
To, že som tu ihneď za hviezdu je jasné.

Prechádzam cez pasovú aj colnú kontrolu a každý má kopec otázok...

Debata síce v pohode, ale chcú "dovernosť"...splnomocnenie. a hneď ma aj upozornia na preklep, ale nič z toho nerobia.
"A prečo vám zamietli vstup do Ruska?" ani neodpovedám...ešte šťastie, že mi platnosť pasu končí o 8 mesiacov...

Konečne odchádzam na moldavskú stranu. Tá je rozdelená na dve časti. Prvé ma čaká Podnestersko. Neuznaný štát ktorý vznikol po krátkej vojne s Moldavskom začiatkom 90-tych rokov.

Kontrola prebieha bez problémov no zase si všimnú preklep v splnomocnení. Prechádzam absolútne pustým územím a asi po 20km znovu hranica a opúšťam toto územie.

Víta ma Moldavsko a s ňou prekvapujúci pohľad pasováka. Slovenská republika? No toto...pred 20 minútami tu bol Slovák na bicykli....a teraz ďalší na motorke.

Kišinev...Moldavsko

Mením ešte nejaké miestne groše a pokračujem v stíhacej jazde za bicyklistom. Dobieham ho až na periférii Kišineva. Chlapík z Veľkého Krtíša sa vybral z Kyjeva do Bukurešti. Ide aj s anglicky hovoriacim kolegom.
Chvíľu pokecáme a naše cesty sa delia.

Keďže je už takmer skorý večer idem na "istotu" do hotela ktorý poznám a viem, že budem obsadený ako vždy. Tak sa aj stalo. Dostávam tip na neďaleký hotel Cosmos a v ňom fasujem izbu na závratnom 22. poschodí.

...vitaj v roku 1970...aspoň podľa interiéru...

Pešia prechádzka na večeru v centre padla dobre. Uťahaný ako pes sa doplazím do hotela, kde medzi dverami recepcie, dostávam otázku "ňet skúčno vam?"(nieje vám smutno)... dve vykopávky tváriace sa ako luxusné prostitútky zaňuchali slovenské euro (echo z recepcie ako vždy) a ponúkajú svoje akože služby...moja jednoslovná univerzálna odpoveď na seba dlho nenechala čakať... "chuj"....s dovetkom "a ňet skúčno".....
Výťah na 22. poschodí dorachotil a pohľad z okna na vo dvore stráženú zaparkovanú motorku ma uspokojí viac ako tie dve príšery.

...hotel v Kišineve...

Sprcha a spať. Dnešok bol zase výživný. Ako na zážitky, tak na jazdenie.
Dnes som si dal priemerných 595km.

17. deň, sobota 25.augusta 2018

Kišinev - Balti - Briceni - Černivci/UA - Stanislavivka

Je ráno a ja si začínam uvedomovať, že pomaly ale isto sa blíži cieľ cesty.. Zostáva už len povinný tranzit domov, čo sa odzrkadlí aj od dnešného výkonu. Vôbec sa mi totiž nechce sadať na motorku, keď si predstavím, že som "takmer" doma.
Vyrážam po 8.00 a idem takmer krokom. Vyslovene idem po cestách druhej a nižšej triedy, po dedinách a hlavne pomedzi vinice, ktoré sú tú takmer všade.

...cestou...

Smer mám daný len ako mesto Balti a je mi jedno ktorou cestou sa tam dostanem.
Počasie mi praje, teplo je príjemné, nefúka, neprší. Mať tak 4-5 dní naviac. Škoda stratených dní na hranici.

Balti Moldavsko

Balti. Jedno z mnohých po mojej ceste. Posedím na lavičke v meste pri rieke Raut, odpoviem na štandartnú porciu otázok, odkiaľ-kam-koľko koní-cena, poobzerám sukne a vysoké opätky a zberám sa ďalej. Akosi namňa dolieha akási melanchólia z blížiaceho sa konca cesty.

...bežný jav u nás už nevídaný...
 

Vnútorný nepokoj uberá plyn a priemerná rýchlosť je niekde okolo 50km/hod.
Za mestom hľadám nejaké dopravné značky a popravde je mi jedno čo tam bude napísané. Stačí ak to bude aspoň približne smerom na Ukrajinu.

Po ceste ešte stretám miestneho motorkára s upravenou motorkou...

benzín + plyn...

Hlási sa hlad a preto posledné miestne dukáty mením za jedlo v známej kaféške, ktorú poznám z minulej cesty. A to aj značí že som takmer na hranici.

Hraničný prechod Briceni - Rosošani, bol tým najlepším prechodom aký som kedy zažil. Absolútne prázdny, nikde nikoho. Moldavci ma vybavili takmer okamžite, a pri vedľajšom ukrajinskom okienku to trvalo tak tri minúty. Veľmi príjemné asi polhodinové posedenie na lavičke, ktoré sme spolu s oboma stranami strávili tiež bolo milým spestrením dňa.
"Dáš si chladenú minerálku?" pýta sa s úsmevom colník... "máme aj pivo no si vodič, tak ti ho moc nechcem ponúkať, ale ak chceš"... Poďakujem a vyberám si minerálku, ktorú neskôr oplatím jedným nožíkom na pamiatku.
Témy rozhovoru asi ako všade. Počasie, politika, dražoba, platy, EU, (hokej tu moc neletí). Po odchode jedinej prísediacej kolegyne, prešla téma plynule na baby, nimi spojené disciplíny.

 

"Ktoré su krajšie? Naše či naše?" Pýtajú sa obaja provokačne bez možnosti výberu akoby naraz jeden aj druhý colník.
Chcem odpovedať, že tie z Ruska, no diplomaticky to uhrám na našu československú krásu, nech sú spokojné obe strany hraničného prechodu...
Pokračujem prekrásnou zelenou krajinou, popri rieke Dnester.

...podvečerná Ukrajina...

Niekto mi radí zájsť pozrieť Dnistrovský kaňon. Smerujem tam no asi po hodine sa tak zamotám, že netuším kadiaľ ďalej. Samozrejme, že ten kaňon je úplne inde ako som momentálne ja. Pohľad na hodiny ma utvrdí, že dnes to nijako za svetla nedám. Preto nechám moje akože hľadanie, ktoré sa viac podobá na blúdenie na inokedy.

...krása histórie...

Ivano-Frankovsk 108km, to je informácia za všetky drobné!
To je približne môj smer, a preto sa motám smerom kam slnko pomaly zapadá. Dnes to zabalím skôr. Mesto Kolomyja po ceste mi príde celkom zaujímavé, už len po krátkom prejazde centrom som sa asi 5x zamiloval, a 2x takmer zástava srdca. Sukňa o dĺžke širšieho remeňa bola príliš na unaveného motorkára. Tu zostanem dnes!

Nejaké ubytovanie? Neni problém. No akosi sa mi nepozdáva hrúbka mojej peňaženky, dostala riadne po papuli na Kryme. A tu zrazu cena za hotel vo výške cca. 28eur. Zamávam preto mestu Kolomyja a poberiem sa ďalej k svetlým zajtrajškom a nízkym cenám.

...kto dáva komu prednosť?

Najnižšiu cenu má môj stan, no tma mi zrazu do cesty postaví malý podnik, kde dole sa dá najesť a hore prespať. Keď k tomu prirátam pridanú hodnotu v ľudovej cene 150hrivien za noc, nieje čo riešiť okrem parkovania motorky. To vyriešime s kuchárkou, ktorej motorku natlačím takmer medzi hrnce do špajze s tým, že ak bude dobre strážiť, dám si od nej dve večere a jedny raňajky.

Žltá voda divného zápachu v umývadle, WC splachujúce sa priloženým vedrom vody, su daňou za nižšiu cenu, no toto neriešim.
Prvá večera boršč a nejaké pikantné bravčové soté z ktorého majú ráno doškriabané dvere na WC od mojich nechtov, sú tou prvou sľúbenou večerou.

Druhá v podobe sladkých varenikov a ešte sladšej smotany s malinovým džemom boli nad moje sily.
Mám problém vyjsť do podkrovia, kde mám posteľ. Na druhom poschodí sa pomaly schádza miestna mládež.

Je tu bilardový stôl, šípky, vodka, vodka, vodka, pivo, "samogonka" a iné neduhy, pri ktorých sa omladina baví do skorého rána spôsobom sebe vlastným, čo znamená, že spať sa tu v podkroví rozhodne nebude.
Keď už ich omrzelo tágo a gule, prešli na békanie rôzne sprostých pesničiek, ktorým som sa rád priučil, a pospevoval si s nimi kým som nezaspal, no ráno som si nevedel spomenúť ako to bolo.
Celé to zakončili s vychádzajúcim slnkom ukrajinskou hymnou. Tým mi dali najavo, že pomaly treba vstávať, a pokračovať domov.
No po hymne som tak zaspal, že raňajky boli skoro v podobe obeda.

Prišiel vám dnešný deň, ako nejaký "mám na háku?"...aj mne... dnes ma nič netrápilo a aj preto to celý deň tak vyzeralo.

Napriek tomu som dnes najazdil milých 459km.

18. deň, nedeľa 26. augusta 2018

Stanislavivka - Ivano-Frankovsk - Dolina - Maidan - Malij Bereznij - Levoča/SK.

 

Dnes to vyzerá tak, že budem na Slovensku... chuj... prvé slovo čo ma napadlo s tou myšlienkou. No čo už, nedá sa donekonečna sa flákať po svete.
Druhá vec čo ma napadne je, že zmoknem. Pohľad hore hovorí, že veľmi skoro zmoknem.
Platím za raňajky, ktoré som sľúbil, že si dám, ale nevládzem ich po dvojitej večeri zjesť.

Ukrajinské Karpaty...

Dnes je nedeľa a ženy a dievčatá idú v slušivých krojoch do kostola. Veľmi pekne sa nato pozeralo celé dopoludnie.

 

Chlapi si to namierili namiesto do kostola na autoburzu. Niečo tak obrovské som nevidel. Autoburza pri Ivano-Frankovsk na ploche ako menšia dedina. Tisíce áut rôznej doby rozkladu na predaj. Ulice lemujú autá kúpychtivých záujemcov, dopravná anarchia, ktorá zjavne netrápi fajčiacu dvojicu uniforiem.

 

Preto sa prepletám mestom asi 40minút, samozrejme aj preto, že niekoľkokrát zle odbočím systémom "teraz asi doprava" a "teraz asi rovno"...

...zase jedna z pekných jám...aj keď na fotke to nieje moc vidieť...

Ocitám sa znovu pri burze, kde odchytávam jedinú stojacu motorku a jej majiteľa sa pýtam kade.
Mestečko Dolina a nasledujúci prejazd Karpatami, je balzam na duši. Neďaleký Sinevirský národný park, je neklamný znak blížiacej sa domoviny.

Ukrajinské Karpaty...

Toto tu už poznám takmer dokonale. Teraz je len otázka vyhnúť sa dažďu, alebo nie. Nevyhol som sa. Sedím na autobusovej zastávke a čítam sms-ku od dvojice Pat a Mat, ktorá dnes ráno vyrazila ma Pamír z Českej republiky. Prší im od rána cez celé Slovensko.

Tu je ich cestopis:

www.motorkari.cz/cestovani/cestopisy/tadzikistan/pamir-2018-aneb-murphyho-zakony-v-praxi-40262.html

...krátka pohodová pauza...

Obielkam polovicu nepremoku. Nebude to také zlé hovorím si...no slovenský dilino. Po 10km obliekam na kompletne mokrú bundu aj druhú časť doteraz nepoužitého nepremoku a okolo 13.00 stojím pred závorou na hranici. Tu v lejaku presviedčam ukrajinského mládenca v búdke, že nech mi predsa len dá ten rozmočený lístok a otvorí závoru, čo sa mi podarí o 10 minút. Obehol som asi 300m kolónu áut a stojím pod strechou.

...niekde cestou Slovenskom...

Ukrajinci ma vybavia za pár minút, a po pár metroch tlačenia motorky prechádzam na Slovensko a pohľadom späť poďakujem Ukrajine. Zase nesklamala.
To, že som ani neštartoval, len pekne slušne a potichu pretlačil motorku pod slovenskú strechu, neušlo oku jednej nechutnej uniforme.
Ako tsumani vyletela táto kreatúra z jej búdky a s východniarskym "kam še predbiehace?" a zlovestným pohľadom sa valí kumne.

Zeppelin, hovorím si v duchu...čistý Zeppelin! Táto paródia na ženu, bola v takých rozmeroch, že kľudne mohla robiť modelku...modelku na šitie odevov...pre vzducholode...
Riť mala ako bubon z Mozambiku. Túto stretnúť v noci v tmavej uličke, tak pustím do gatí asi tak veľa, ako teraz zomňa tečie dažďová voda.
Celý mokrý jej sucho oznamujem, že v daždi stáť v rade jednoducho nebudem, a pod strechou nezavadziam, načo ma posiela nazad do kolóny, načo ja reagujem slovom "chuj" v slovenskej podobe pi*u, no veľmi potichu. Lebo predsa len má asi toľko kilogramov ako ja s motorkou. Ak nie o kilo viac.
Zachraňuje ma prichádzajúca o triedu ľahšia uniforma v mužskom prevedení s otázkou "colná kontrola, veziete niečo na preclenie?".

Potom to trvá už len pár minút a môžem sa ísť umývať dažďom ďalej.
Veselá dvojica spoza rieky Moravy je už neďaleko a preto sa stretávame v Belej nad Cirochou, kde v miestnej krčme trasúc sa od zimy sa snažím objednať nesplniteľné....3x čaj.
Oči ako sova vyvalila dievčina, pri mojej prosbe. Čaj? Ano, čaj, čo je natom divné? "ta...znace" odpovedá mi, čaj nemáme, pivo, alebo kofolu to hej...no čaj.... veď je leto.
Vitaj v realite molodec, vitaj doma...hovorím si, na východe nič nového...

 

Otáčam sa a zanechávam pod sebou mláku vody na pozdrav.
"Čekajce!" kričí zamnou od výčapu. Čaj nemáme, ale spomenula som si na niečo. Beží do skladu a prináša balíčky kávy 3v1. Beriem! Aspoň niečo teplé tu dostaneme, platím rýchlo za tri kávy s dátumom spotreby 2016...

Kým ju vypijeme v rýchlosti preberieme moju cestu a plánovanú cestu českej dvojice. Ich denné porcie sú plánované na veľmi vysoké číslo.
Čas ale tlačí, tak sa lúčime so želaním bezpečného návratu a ideme každý svojim smerom.

...niekde cestou Slovenskom...

Môj smer je stále mokrý, a nevidím reálne jazdu nocou až domov. Preto to odpískam v Levoči v penzióne a urobil som dobre. Prepad teploty je obrovský, dážď neustáva a ja si do rána v teplej posteli vychutnávam poslednú noc na tohtoročnej ceste.

Dnes som nebol ochotný urobiť viac ako 487km, aj keď sa dalo viac.

19. deň, pondelok, 27. augusta 2018

Levoča - Liptov - Turiec - Ponitrie - Považie - Pobedim.

Je ráno a ja sám seba po dlhej dobe chválim. Vonku je nebo ako vymetené, modré čisté. Zima ale je celkom fajn a preto obliekam polosuché nepremoky, aby za jazdy obschli do celosucha a zároveň mi bolo trochu teplejšie.

...niekde cestou Slovenskom...

Keďže som už doma a poznám úplne všetko volím cestu popod tatranské končiare dedinami a neskôr cez slovenské regióny Liptov, Turiec, Ponitrie, Považie. Vyhýbam sa hlavným ťahom a keďže sa nič zásadné za celý deň neudialo, tak ani nieje čo písať. A na fotky už akosi ani nálada nebola.

Pomalou jazdou vychutnávam posledné metre, a podvečer sa fotím pri tabuli našej obce.

...doma...

V posledný deň som prešiel zvyšných 376km jazdou kade-tade po Slovensku.

Zmiešané pocity strieda úsmev, potom mierna depresia, tú nasleduje úľava a zase mierny smútok.
Ako vždy keď sa vrátim a zhasnem motor, pohladím motorku po nádrži, poďakujem a len tak sedím na trávniku. Potrebujem na aklimatizáciu tak polhodinku.
Potom už len a len povinnosti. Flákanie skončilo, realita je krutá.
Dobre bolo... tieto dve slová stačia na zhrnutie celej cesty. Nie všetko vyšlo celkom podľa predstáv, ale dokonalý trip asi neexistuje.

Prvotná obava z použitej motorky vystriedalo nadšenie. Napriek únave z menšieho sedadla bola cesta bez problémov zvládnuteľná.
Ostatné veci sú nepodstatné. To, že moje náhodné cestovanie, je miestami úsmevné a záhadné v tom, že netuším kde sa vlastne nachádzam je o to zaujímavejšie. Z nudného dňa dokáže urobiť pekný neplánovaný občas aj adrenalínový zážitok.
Ja a technika sa vôbec nekamarátime, a preto rôzne navigácie a moderné telefóny sa mi vyhýbajú širokým oblúkom.

To, že sa dá cestovať aj úplne bez mapy, som si vyskúšal a opísal v tomto cestopise. Výborná skúsenosť, ktorá mi priniesla kopec úsmevných príhod pri riešení toho, kde sa práve nachádzam. Pri debate s nejakým aktuálnym poradcom, ktorý by mi mohol v tej chvíli ukázať správny smer, som si rád vyberal samozrejme dievčatá.
Nieje nič príjemnejšie, ak sa ti snaží nejaký pekný objekt vysvetliť ako sa dostaneš na tú a tú cestu, aj keď to vlastne ani nepotrebuješ vedieť.

Ako je zaujímavé sledovať, miestnu dvojnohú GPS-ku, ako sa snaží vo svojom mobile nájsť na mape niečo, čo mi potom ukazuje a vysvetľuje...a ja pritom aj tak do jej mobilu nehľadím... :-)...jednu takú som si odfotil.

Cesta je na konci, a aj cestopis sa blíži k záveru. Kto sa dočítal až sem, neviem či ho mám chváliť, alebo ľutovať.
Ja, ale nič neľutujem. Mám za sebou premňa zaujímavú cestu, zážitky sa dali počítať okrem tu opísaných na desiatky.

Prešiel som za 19 dní 8117km, niektoré dni boli fakt výživné na denný výkon, no čas bol trocha proti mne, tak sa inak nedalo.
Keď už nejaké čisla spomínam, tak čo sa týka spotreby, hýbala sa niekde medzi 2,8 až 3,4 litra/100km, čo bolo pri cenách benzínu hlavne v Rusku zanedbateľná čiastka.
Celkovo ma táto cesta stála plus mínus 19 tisíc Kč..
Je to málo? Je to veľa na 19 dní? Vychádza to v priemere 1000Kč/deň..

Niekedy sa minulo viac, niektoré dni len minimum na trocha jedla a benzínu. No zážitkov na tri prdele...

Na motorke som trávil viac času, bolo to nižšou rýchlosťou a tak zákonite keď bolo treba urobiť veľký denný výkon trvalo to dlhšie ako na rýchlej mašine.
Pneumatiky si viedli skvele, zvládol som to celé bez defektu, dvakrát som trocha dofukoval. Životnosť prednej je asi nekonečná, podľa vzorku ani nevidno, že je jazdená. Zadná je niekde na 60% životnosti. No podobnú cestu by vydržala bez problémov ešte jednu.

Ukrajina nech už to je bývalá či terajšia, je krásny kus zeme, kde sa vždy rád vrátim. To, ako sa to tam teraz delí -nedelí, ako je problematické a časovo náročné sa dostať na Krym, je akási cestovateľská daň. No rád som ju zaplatil. Napriek mnohým negatívnym veciam, predsudkom a pokriveným pohľadom, je to rozhodne krajina ktorá je na míle vzdialená od strohých, uhladených a predpismi okresaných krajín našej slávnej Európskej únie.

A toto sa mi tam na východ od nás páči. Voľnosť a návrat o X desiatok rokov dozadu. No to je samozrejme aj v iných krajinách zo strany, kde slnko vychádza.
Posledné dva roky som si prešiel Ukrajinu celkom dostatočne. Týmto druhým cestopisom, by som túto tému uzavrel a ak sa podarí o rok, by som možno zosmolil nejaký ten príbeh z iného súdka. Nepredbiehajme ale... Uvidíme.

Toť vsjo priatelia.... som na konci so slovami a zistením...že na východe, je vlastne stále niečo nového...
Ďakujem každému za prečítanie. Ak som urobil nejaké pravopisné chyby, preklepy a iné nezrovnalosti ospravedlňujem sa týmto.
Fotenie tiež nieje moja príliš silná stránka, takže fotky sú také aké sú...

Prípadné otázky, ak samozrejme nejaké budú rád odpoviem, poradím.

Všetkým želám pevné zdravie a šťastné návraty.

Noro.

POKRAČOVAT V DALŠÍ KAPITOLE