Na východe nič nového...

Tento, dajme tomu "polocestopis", je voľným pokračovaním môjho minuloročného putovania po Ukrajine, pod názvom Ukrajinské pastorále.
Prešiel som čo som chcel, a nebyť minulosti ktorá ma dobehla, to mohlo byť o niečo dlhšie...ale veď kto chce prečíta si...

Ako sa nakoniec zase ukázalo, aj zo žiadnych veľkých plánov sa dá celkom dobre cestovať, zvlášť ak nároky nemáte takmer žiadne. Znovu som sa držal hesla, že "najlepší plán je žiaden plán" a skoro dokonale to vyšlo. Samozrejme som sa nevyhol problémom a situáciám viac ako neočakávaným, no ono sa to vždy akosi utrasie a ako vraví jeden môj kamarát - "dnes plačeš, no zajtra sa tomu zasmeješ".

Rád by som pojazdil po Ukrajine aj časti ktoré sú dnes ťažšie prístupné, a to hlavne Krym. A preto som bral prvé dni cesty hlavne ako tranzit. Ako sa nakoniec ukázalo, výber to bol síce dobrý, no veľmi veľa času bolo strateného zbytočne.

Kompletná cesta.... 19 dní, 8117km
 

Nad názvom cestopisu som dlho rozmýšľal, no nič ma nenapadalo. Nakoniec sa to vyriešilo ako vždy samo, náhodou mi doma v knižnici padol zrak na skvelý román, Na západe nič nové, autor Erich Maria Remarque.
Troška som ho pozmenil a názov bol na svete. Snáď mi autor odpustí...
Týmto netvrdím, že na východe nieje nič nového, no niektoré....ale veď čítajme priatelia...

Jar si podáva ruku s letom, no moja sezóna akosi nie a nie naštartovať. Stále je niečo, čo mi berie čas, a popravde doma okolo komína ma to nebaví jazdiť.

Leto si takmer podáva ruku s jeseňou a garáž je prázdna. Varadero sa porúčalo do iných rúk, život je predsa zmena.
Už dlhšie mám vyhliadnutý úplne opačný druh motocykla. Dotiahneme s predajcom detaily a na dvore stojí nová voňavá Honda CRF 250 Rally. Niekým zatracovaná, niekým chválená malokalibrovka.

Motorka by teda bola, úloha znela jasne - najazdiť prvých 1000km a ísť na prvú servisnú prehliadku a to čím skôr. A tak sa tri dni poctivo chodím bezcieľne voziť, raz na kofolu, raz na kebab, a pozerám ako pomaly tie kilometre pribúdajú.
Pri stave tachometra 600km, nevydržím a volám predajcovi. Ten ma sfúkne, že 600km je málo. Tak mu sľúbim, že do rána dám ešte aspoň 200km.
Aj tak sa nič podstatné nemení, okrem oleja a kontroly. Ráno vybavím servis, a nič už nebráni odchodu z domu.

Keďže potrebujem aj nejakú tú bagáž, urobil som pár úprav. Dozadu išiel hliníkový kufor, ktorý som trocha znížil z pôvodnej výšky. Ten obsahuje veci dennej potreby + kompresor a iné drobnosti.

Na mieru sa vyrobili bočné nosiče, ktoré ponesú ľahké nepremokavé tašky s minimom oblečenia, náhradnými dušami, nepremokmi, nejakým tým náradím atď. Na mieste spolujazdca si našiel svoje miesto vak so stanom, karimatkou a spacákom.

A ja? Ja sa musím zmestiť na zvyšnú časť sedadla, ktoré som si vylepšil nafukovacím vankúšom. Predsa len, originálne sedadlo je úzka a tvrdá doska a na dlhej ceste treba trocha pohodlia.

Kým bol čas, som namontoval zásuvku na dobíjanie (aj keď ja nemám vlastne moc čo dobíjať), zodvihol som riadidlá o 2cm, vymenil chrániče páčok za pevnejšie, rozšíril spätné zrkadlá, nech vidím viac ako sám seba, pripojil voltmeter s teplomerom, plexi som doplnil o deflektor, ktorý som si cestou nevedel vynachváliť, a nakoniec som mriežkou trocha zamaskoval výtvor japonských inžinierov - nie príliš pekný predný svetlomet.
Aby som nezabudol, tak som ušetril na váhe asi 5kg a to požičaním výfuku od erbe...vďaka Robo!
No a hlavné - pneumatiky. Pôvodné ázijské štuple som vymenil za Mitas E07.
Týmto boli prípravy hotové a očakávané zistenie, že zadný tlmič asi nebude stačiť ma neprekvapilo. Takže v zime príde na rad jeho výmena za niečo silnejšie.
Nič už nebránilo vyraziť, a tak sa poďme povoziť. Východ volá, iný smer ja nepoznám.

 

 

1. deň, štvrtok 9. augusta 2018

Pobedim - Poprad - Ubľa - Ľvov(UA)

Prvý zahrievací deň je tu. Nieje načo čakať a ráno vyrážam. Zámerne volím cesty I.triedy a nie diaľnicu, nech sa akože zžijeme spolu s motorkou.

Prvé zistenie - takto naložené - neťahá to! Všetci ma obiehajú, asi stojím tak môžem zostúpiť...ale že, fakt to neťahá... po rovine ešte ako tak, no do kopca si tuším môžem aj zdriemnuť kým budem hore. Predsa len 24 koníkov nieje žiaden trhač asfaltu. No chce to len zvyk a kľud.
Ustálim bežnú cestovnú rýchlosť na 90-95km po rovinách a takto cestujem stále. Zvykol som si a časom už mi to neprišlo pomalé.

Už po pár desiatkach kilometrov viem, že táto cesta bude hlavne o výdrži a preto mením trocha trasu a opúšťam aj cesty I. triedy. Idem radšej po II. triedy, kade tade po dedinách, predsa len tu to inak ubieha a cítim sa aj ako cestujúci, nie ako odtrhnutý plagát s ktorým zametá každý kamión ktorý ma obieha keď nestíham ak idem trocha do kopca.

Pod Tatrami ma skúša prvý dážď, no nepremoky zatiaľ neobliekam. Ochrana pred vetrom a dažďom sa na tejto motorke rovná takmer nule, no po polhodine v jemnom daždi prichádza zase slnko tak v ukrutnej rýchlosti 85km/h hádam obschnem, kým prídem na hranicu.

Prejazd Slovenska nebol ničím zvláštny, stačili dve malé zastávky na tankovanie a bol som na hranici. Ono mi to prišlo až trocha smiešne, keď som tankoval po 6-7 litrov. Táto motorečka má aj napriek nákladu výbornú spotrebu, čo potešilo moju peňaženku.
Priemerne som mal na Slovensku spotrebu 2,8 - 3,1 l /100km. A to si myslím, že neskôr po zábehu motora ešte klesne. Nádrž s objemom cez 10 litrov mi hravo stačí na viac ako 300km a to mám so sebou pre istotu kanister na 2,5 litra, ktorý ako sa ukázalo som vôbec nepotreboval. Celú cestu bol prázdny.

Ubľa...konečne pred hranicou na Ukrajinu...

Podvečer prichádzam na hranicu. Nikoho... zastavujem pri okienku nášho pasováka, a celé mi to tu trvá asi 2 minúty. Pešo sa posuniem na ukrajinskú stranu. Nikoho... tu to predsa len trvá o poznanie dlhšie, ale nestrávim tu viac ako 6-7 minút, čo je na túto hranicu výborný čas.

po pár minútach som tu...

Nieje na čo čakať vyrážam, do večera blízko a do Ľvova ďaleko. Povinná fotka hneď za hranicou musí byť a palivo pre pilota(to akože mňa) vo forme kvasu musí byť tiež. Slovenskú horalku spláchnem dvomi litrami ukrajinského kvasu a hneď je svet krajší.

...doľava...

To sa ale nedá povedať o nedokončenej oprave cesty H13, vedúcej z Užhorodu smer Ľvov. Kde je ten nový asfalt o ktorom mi rozprávali minulé leto že bude toto leto? No nič, prvých 40km je po zvyškoch socialistického asfaltu, no potom už je krásny minuloročný nový koberec až po Ľvov.

Ukrajinské Karpaty...

...cestou do Ľvova...

Kým je svetlo a dá sa fotiť, robím pár obrázkov, no potom už len ťahám za plyn. Predsa len Karpaty sú kopcovité a rovinu tu nenájdem, a tak klesá s teplotou aj moja rýchlosť. Večer o 22.15 parkujem u kamaráta Olega, prehodíme pár slov a zaspávam po dopade do postele.

Prvý deň bol síce rozbehový, no únava je väčšia ako som ochotný si priznať. Nezostáva mi nič iné len si zvyknúť, no verím, že to bude už len lepšie.

Dnes najazdených "rozbehových" 724km.

2. deň, piatok 10.augusta 2018

Ľvov - Žitomir - Kyjev - Poltava - Charkov - Goptivka

Ráno sa budím na detský plač, ktorý zároveň vysvetľuje hrubú vrstvu prachu na Olegovej motorke. Vieš Noro, narodila sa nám dcéra, začal som stavať dom, motorka jednoducho musí počkať. Tvárim sa že ho chápem, zatiaľ čo dlávim do seba asi kilo sladkých varenikov a ešte sladším tvarohom. Manželka Marta zase raz neodhadla a navarila ako pre početnú rotu vojakov.
V rýchlosti preberieme moje plány, ktoré vlastne ani niesú a o chvíľu vyrážam smerom odkiaľ vyšlo slnko. Zdôverím sa, že by som dnes rád pretranzitoval Ukrajinu, načo Oleg spustí hurónsky smiech, že s týmto tu 250-kovým približovadlom budem rád ak z diaľky uvidím večerný Kyjev.

...podvečerná Ukrajina

To už ho ale nechávam vo víre prachu a kľučkujem cez ranný Ľvov. Trvá mi hodinu, kým sa dostanem na hlavný ťah E40, kde mi kilometrovník ukazuje Kyjev 544km. Matematika nepustí, keď som včera dal viac ako 700km, dnes musím minimálne tiež toľko, ak nie viac. Poviete si, naháňačka? V podstate bola, no keď je času pramálo, tak jednoducho chcete z nutného tranzitu urobiť za deň čo najviac.

Deň sa zmenil na tankovací. Jednoducho som stál len keď svietila pažravá kontrolka. Bonusom bol silný protivietor, ktorý moju kozmickú (či komickú) rýchlosť ešte znižoval. Tým pádom mi stúpla spotreba na 3,3 litra, čo som bral s nevôľou, no pri cene ukrajinského benzínu ma to až tak netrápilo.

Kyjev....čaká ma 2-hodinový prejazd

Okolo 16.00 vchádzam do Kyjeva, a vychádzam z neho po 18.00. A to s motorkou som bol na každom semafore prvý v rade. Ventilátor sa nezastavil ani na sekundu, som hotový a po výjazde z mesta oddychujem hodinu pri večeri. Tu ma napadá myšlienka, skúsiť dať dnes až hranicu do Ruska.

..kto dokončí?...

Okoloidúceho vodiča sa pýtam koľko je asi kilometrov do Charkova. Odtiaľ si pamätám z minulosti, že je asi 60km na hranicu. Dostávam odpoveď, že 500-550km. To ma trocha rozladí, no keďže sám netuším koľko vydržím, tak si z toho hlavu nelámem a pokračujem. Po pár kilometroch vidím značku Charkov 530km.

To mi stačí na moju orientáciu. Spomínal som, že nemám čo nabíjať v zásuvke? Tuším áno.. tým som myslel to, že ja ako zástupca starej školy, mám vo výbave akurát tak mobilný telefón Nokia s ktorým sa výborne pribíjajú stanové kolíky.

Takže netuším kde som, a kadiaľ mám ísť je vždy zábavná chvíľka rozhodovania. No o tom neskôr popíšem viac.
V noci prechádzam cez dedinu s romantickým názvom CIGANSKE.

...Ciganske...

Blíži sa večer, teda vlastne on už večer je, len ja si to nechcem pripustiť. Tvárim sa nadšene z toho ako dobre sa mi ide vo vyjazdených koľajách, pritom ako moja motorka svieti do hviezd.

No trocha som pozabudol nastaviť svetlomet po naložení motorky. Takže mi každé auto, čo ide oproti dá diaľkovými svetlami najavo, aký som uvedomelý motorkár.

Cesta je tu fakt vo veľmi zlom stave, párkrát som takmer v kolíznej situácii, no nevzdávam to a bojujem. Teraz už pomaly aj so spánkom a zimou. O polnoci niekde pri Poltave sa zohrievam čajom na benzínke, a obliekam nepremok, aj keď je neprší. Je to moje jediné ako tak teplé oblečenie.

Som unavený no rozhodnutý prísť až po hranicu. Pokračujem a okolo 3.00 míňam Charkov, aby som o 3.30 v diaľke uvidel hraničný prechod. Mám v pláne dotankovať ,tak sa otáčam pred hranicou k benzínke, ktorá je ale zatvorená.

Môj nočný manéver v tme, ale neunikol výpalníkom v uniforme. Keďže som sa otočil asi 50m pred nimi brali to ako zjavnú provokáciu, a keďže tá plná čiara ktorú som prešiel krížom sa mojim prejazdom asi poškodila, chceli si nárokovať na odškodné.

Vedeli že sa o chvíľu vrátim, a hneď ma aj zastavili. Boli dvaja. Hlboký nádych.... áááááá "pačemu vy narúšili".... viac sa k slovu nedostal.... pokračoval som v prejave ja, načo prvý výpalník to vzdal a odišiel, druhý ešte chvíľu váhal a potom si vypýtal pas. Na moje rázne NET, sa aj on otočil a odišiel.

Vymenila ho o poznanie rozumnejšia a staršia uniforma. Hovorím mu...chlapi nerobte blbosti, sú takmer 4 hodiny ráno, som unavený, zmrznutý...
On pokýval hlavou a súcitne mi hovorí, "ukáž mi aspoň vodičák že máš". Ukážem mu vodičák, vyzerá celkom normálne tak mu ho dám aj do ruky, nielen k nahliadnutiu.
Vracia mi ho o pár sekúnd a už ho zaujímajú len bežné chlapské veci...odkiaľ - kam - koľko - ako rýchlo....na východe nič nového...

Chvíľu sa rozprávame, načo naberie odvahu prvý čo zutekal a nenápadne sa priplazil so slovami "áááá prezenta iz Slovákii net?" Odpovedal mu štartér motorky...

Prešiel som asi len 30metrov, lebo tu začínala kolóna áut. Kým som sa zorientoval, už ma spovedali vodiči, "skóľko, skóľko ty platil?" Odpovedám univerzálnym slovom, "chuj"...
No keďže je už dávno po polnoci, tak by sa patrilo ukončiť tento deň, a pokračovať novým dňom, ktorý mi priniesol návrat do minulosti spojený s menším Déja vu, ktorý bol ruka v ruke s menším skoro infarktovým stavom... no nepredbiehajme...

Dnes som si teda zajazdil parádne... 1148km, je aj na koňa moc, nieto na somára na 250-ke.

3. deň, sobota 11. augusta 2018

Goptivka - Charkov

Slnko pomaly vychádza nad hraničným prechodom Goptivka-Nechotevka, keď začínam nenápadne prebiehať kolónu áut pred hranicou. Nikto nepovie ani slovo, a tak stojím pred závorou a po polhodine opúšťam Ukrajinu. Dovidenia...keby som len vedel, ako skoro sa toto slovo naplní...

Posmelený obiehaním na ukrajinskej obieham kolónu aj na ruskej strane. Zase bez slova či zlého pohľadu. Odstavím motorku, podám pas, techničák policajtovi a o minútu idem ďalej. Colná deklarácia ktorú treba vypísať mi trvá asi minútu, vystojím si radu a podám všetko od okienka colníčke, ktorá sa tvári tak nasrane akoby bola v službe za trest.
Po minúte sa rozletí okno a spustí:

Kuda? Kak kuda? Nu v Rossiju!...Tebe nevozmóžno! U tebja problem!
...a bolo vymaľované...

Hodí po mne všetky papiere a tresne oknom. Na moje okamžité klopanie reaguje krikom, ktorý somnou ani nepohne a pýtam sa o aký problém ide. Keďže okno nemôže zatvoriť lebo som sa jej takmer do pol pása nasúkal dovnútra berie moje papiere a ukazuje.
Pozri Nóórbert...kakoj nómer u teba? Odpovedám no predsa taký aký je v techničáku! Ona: a aký je na "dovernosti" preklade splnomocnenia?(motorku mám na firmu)
Pozriem a tam v kolónke evidenčné číslo je preklep: namiesto písmen DD tam je DA. Len sa usmejem a hovorím jej, že chyby sa stávajú, je tam preklep, ale VIN číslo je správne, to sa nikdy nemení, zato evidenčné číslo sa zmeniť môže.

Nič nepomohlo, mám si to ísť vyriešiť domov. Aj som išiel...k vedúcemu zmeny...tu som použil niekoľkokrát čarovné slovíčko "chuj" v spojení s popisom situácie.
Vedúci si pozrel môj problém na papieri a uznal, že síce to je problém, no nie neriešiteľný. Hlasnejšie som pripomenul, že pokutu rozhodne platiť nemienim a "prezenty iz Slovákii u meňa tóže net"...a už ma hnali von...len aby som bol ticho.

Krok za mnou ako môj tieň sa zakrádal vedúci zmeny, lebo náš rozhovor počulo približne 20 čakajúcich vodičov, tak bolo jasné, že z tohto mraku nezaprší nič do colného bezodného vrecka.

V momente som tu bol za celebritu, ukazovali na mňa, niečo si šepkali, no zjavne všetci boli na mojej strane.
Po krátkom čakaní, ma znova milosrdne prijala dotyčná a s už jemnejším výrazom tváre sa podujala prehliadnuť preklep, keďže jej niečo dohovoril jej nadriadený.

Víťazoslávny úsmev spojený s posmechom nedal na seba dlho čakať a z očí som jej čítal.. "tak už ťa mám chlapče"..
Čo zase sa jej nezdá?

Nahodila vážny ksicht a hovorí...tak do Ruska ťa nepustíme! Máš tu iný a veľký problém. Predložila mi štyri papiere formátu A4, kde boli vytlačené všetky moje prechody cez ruské hraničné prechody za celý môj cestovateľský život.

Pozeraj, hovorí mi: tu, v roku 2010 si vstupoval z Kazachstanu na územie Ruskej federácie a podľa našich záznamov si vystúpil od nás bez motocykla. To znamená si ho niekde predal a colnú deklaráciu zahodil!

Čo? Pozerám na tie papiere ako bacil do lekárne, a nemám slov.
Chcete mi povedať, ja som z Ruska odišiel a motorka tu zostala? A ako som asi išiel domov? Faxom? A to mi hovoríte teraz? Po ôsmich rokoch?

Išiel som od toho roku 2010 cez hranice aj v 2012, 2x 2014, 2015, 2016, 2017, 2018 a dnes...kde ste boli doteraz s týmto tvrdením?
Ju to samozrejme nezaujímalo a ja som mal postarané o zábavu...

Riešilo sa to asi 5 hodín. Bolo mi vysvetlené, že od 2016 pracujú v nejakom novom systéme, kde sa ukladajú všetky podobné prípady. Preto sa nikdy počas mojich prechodov hranice, tento problém neukázal. Argument, že som od 2016 bol v Rusku 2x nezabral..jednoducho ich pravda je silnejšia ako moja.

Ukazujem pas, pozrite! V ten a ten deň som predsa prešiel na Ukrajinu. Zavolajte na opačnú stranu hranice a spýtajte sa. Aj zavolali a zistili že mám pravdu. Ukrajinci potvrdili, že som skutočne vstúpil na ich územie aj s motocyklom, takže nemohol zostať v Rusku.

No vidíte, hovorím im, vyriešilo sa to!
Nie... nám nestačí toto cez telefón. Musíš priniesť oficiálne prehlásenie, buď zo Slovenska - vaša polícia nech potvrdí, že motocykel je stále evidovaný na Slovensku, alebo z Ukrajiny, že motocykel vstúpil na ich územie.
A pekne na papieri s veľkou okrúhlou pečiatkou.

A to bude problém... motorku som v 2011 predal! Na základe čoho budem žiadať to potvrdenie, keď v techničáku bude už iné meno?
Neskôr v priebehu dňa volám domov a organizujem pátraciu akciu...Nemám kontakt na chalana, ktorému som motorku predal, zato viem opísať miesto kde býva. Poobede už mám mailom techničák, ktorý ale budem musieť niekde vytlačiť. No to má teraz čas.

Bezmocnosť so mnou trasie, ale niet pomoci. Strávil som tu sedem hodín a otáčam sa. Kolotoč na ukrajinskej strane si zopakujem a na otázku, prečo ma nepustili použijem univerzálne slovíčko "chuj"...

Pýtam sa na možnosť vystavenia tohoto dokumentu, no nikto nič také nevie a nechce urobiť. Jediná možnosť je požiadať o vystavenie Colný úrad Charkov. No táto inštitúcia pracuje najbližšie až v pondelok o 9.00 a teraz je sobota dopoludnia. Radia mi ešte návštevu priamo hraničného prechodu, ktorým som vtedy vstúpil na Ukrajinu, no toto nepripadá do úvahy z mnohých dôvodov. Je hlavne ďaleko na severe a aj tak by mi tam nikto nič nevystavil. Tak zostáva len ten Charkov.

Som tak znechutený, unavený a nasratý, že zlosť si ani nemám na kom vymlátiť. Alebo žeby predsa? Vychádzam z hranice, že si niekde oddýchnem v tieni na parkovisku. Prejdem len asi 50m, keď tu sa zjaví objekt na vyventilovanie sa. Uniforma vo veku asi 20rokov, mi ukazuje že mám zastaviť.
"Kde jest váš šlem" (prilba)?, "pačemu vy narúšili".....viac zo seba nedostal...Prilba je zavesená vzadu na kufri, to mal pravdu, no aj tak som si trúfal.
Tak som mu naložil, až do štvrtého kolena som mu pospomínal predkov, aký boli chuji.

Na nič som nečakal a odstavil motorku pár metrov od jeho stanovišťa a jednoducho si ustlal na zemi v tráve. Po pár minútach cítim, že niekto stojí nado mnou. Otvorím oči a to zase on. Pýtam sa: čo?... málo som ti povedal? On si prisadol a hovorí: prepáčte, asi máte zlý deň, ja som vás nechcel pokutovať, len vás upozorniť...

Nakoniec sme si s Viktorom podali ruky a podebatovali o živote, práci atď. Mal som trocha výčitky, tak som sa mu ospravedlnil, on mávol rukou, že už v službe zažil aj horšie.
Potom ma už nechal si podriemať a porozmýšlať čo ďalej.

...Charkov a vynútený víkend v ňom...

Charkov mám hodinu cesty, tak idem smer centrum. Vo vrecku lístoček a názvom ulice, je jediné čo mám. Prvý motorkár ktorého stretám a zastavujem mi poradí pár hotelov, no môj rozpočet nieje stavaný na ceny v centre mesta. Pomáha mi miestny taxikár, nasledujem ho a mám hotel kde je izba síce z roku 1960 ale zato za rozumnú cenu...

...Charkov...
 

Keďže som zlomený ako vzduchovka, ledva sa držím na nohách, padám do postele. V podvečer v centre hľadám miestnu motorkársku komunitu na miestach, ktoré mi boli odporúčané, že sa tu stretávajú domáci motorkári.

...Charkov...

Prichádzam, pýtam sa, vysvetľujem, hľadám kontakty, rady.... či nemá niekto kamaráta a ten kamarát či nemá kamaráta a toho brata koňa syn z piateho kolena či nepozná niekoho na tej colnici...

Po hodine odchádzam asi ešte viac nasratý ako z hranice... Totálny nezáujem, každý s chladným ksichtom si to vypočul a pokrčil ramenami. Jeden jediný zdvihol telefón a aspoň sa pokúsil niekomu zavolať.
Prvú vetu čo som v telefóne počul bolo ...tristo dóólary...

Na dnes stačilo, vyčerpal som všetky morálne sily bojovať so systémom. Vraciam sa na hotel, kde ma ešte dorazí dedko-ochrankár, ktorý stráži parkovisko.
Hovorí, že síce som mu zaplatil za parkovanie, no on za nič neručí a v noci spí. A nemá ani bránu na parkovisku. Mením preto parkovanie motorky u suseda, ktorý má aj bránu, aj sabáku (psa), a snáď bude aj menej spať.. Na recepcii sa ešte si snažím objednať nejaké jedlo s donáškou do hotela, lebo nemám síl ešte niečo hľadať po uliciach.

Recepčná ťuká do klávesnice rýchlosťou blesku....sem tam udrie...
Trvá 10 minút kým mi objedná šašlik a kvas a a keď celé odošle, tak príde odpoveď, že objednávky prijímajú do 22.00... Bolo 22.02 presne.... Spomínal som už jedno obľúbené slovo? Možno doteraz sa ozvena na recepcii ....opakuje...chuj...uj...uj...uj...

Dnes najazdené 107km. Bol to len návrat z hranice a potom po meste pri hľadaní "pomoci"...

 

 

 

4. deň, nedeľa 12. augusta 2018

Charkov

Ráno sa zobúdzam na obed. Spal som v kuse asi 16 hodín. Aspoň mi čas ubehol. Zobudil ma hlad. Sadám na metro do centra. Keď už je tá nedeľa. Aj som zabudol že som hladný... všetky herečky vytiahli krátke a ešte kratšie sukne, bolo čo obzerať.
A potom som zablúdil na ulicu, kde sa zajtra rozhodne o osude mojej cesty.

....Colný urad Charkov...

Odfotil som si budovu ak by som sa ráno stratil, a konečne idem niečo zjesť.
Konečne šašlik a pár litrov kvasu.
No nebaví ma sa túlať ulicami, som nervózny ako sánky v lete. V hlave sa mi premieľajú možnosti, čo ak sa mi nepodarí dostať potvrdenie....čo potom...kade?...kam?...
V podvečer sedím v parku pri rieke a kŕmim kačice....ako taký dôchodca... Pred spaním idem pozrieť motorku. Stojí na svojom mieste. Dám dedovi pivo nech sa mu lepšie spí v službe a idem spať tiež. Zajtra bude ťažký deň...

Dnes som nejazdil....teda ak sa nepočíta metro... takže najazdené 0 km.

5. deň, pondelok 13.augusta 2018

Charkov - Goptivka - Nový Oskol/RUS

Vstávam skoro, prakticky som ani nespal. Keďže včera som raňajky prespal, nemusím ich mať ani dnes. Letím na colnicu, kde ma víta akurát tak upratovačka... To asi preto že je 7.00 a začínajú o 9.00.

...som tu trocha skoro....

No ani o 9.00 sa nejako nezačalo tak skúšam niekoho nájsť. Na moju prosbu že chcem osobnú audienciu u náčelníka kmeňa, resp. riaditeľa colnice, dostávam odpoveď, že má dovolenku a k zástupcovi sa mám nahlásiť týždeň vopred.

Zrazu ale prichádza dievčina v civile. Vraj má službu pre styk s verejnosťou.. No povedzme, že bola pekná na styk.
Pýta sa čo potrebujem. Ja ani neviem kto je, no snažím sa jej vysvetliť moju situáciu. Kýve hlavou, že chápe, všetko si zapisuje na lístok o rozmere asi 5x5cm.

Vraj podobných problémov býva veľa, no pokúsi sa niečo zistiť. Oni sú Charkovská oblasť a ja som vtedy vstúpil na Ukrajinu cez Kyjevskú oblasť...Vraj oni musia požiadať o vydanie tú druhú oblasť...

Nezabudne dodať, že aj keby sa to potvrdenie dalo vydať, tak lehota na podanie žiadosti a na vydanie potvrdenia je 30 dní....na každej strane...to jest 30+30 dní...
Slovo chuj vyslovujem pošepky...

Dohodneme sa že mám prísť pred koncom úradných hodín čo je o 18.00.

...čakanie na "papier" si krátim obedom...

V meste dávam obed a okolo 13.00 uznávam, že prešlo už dosť času. Vraciam sa na colnicu, dám si zavolať bloňdatý styk s verejnosťou a ona prichádza s mojim potvrdením na ktorom nestihol ani zaschnúť atrament na pečiatke.

Vystískam ju tak vrúcne až sa červená, dám jej nožík...nie medzi rebrá, ale pekne do ruky jej dám nožík pekný malý, akých nosím pre podobné prípady niekoľko.

...podarilo sa!!!!!!

Je to fajn prezent pre ľudí, ktorí si to naozaj zaslúžia...a ona si zaslúžila nielen ten nôž... jaj...ja vlastne žiadne "prezenty iz Slovákii" nemám...už som to tuším spomínal niekde... no teraz sa akosi našli...

Aj som sa jej pýtal, ako sa jej to podarilo tak rýchlo vybaviť, no mávla rukou so slovami "ani sa nepýtajte"...

Ďakujem jej ešte aj dnes. Plný nádeje a plným plynom vyrážam na hranicu v nádeji na krajšie zajtrajšky. Pred hranicou klasická kontrola, ktorá ma tentokrát necháva bez povšimnutia.
Znova obieham kolónu a podávam pas do okienka. "Vy ste tu tretíkrát za tri dni?" Ano... a čo vás nepustili do Ruska? Čo sa stalo....čarovná jednoslovná formulka opäť všetko objasnila...chuj... a pokračujem na ruskú stranu.

Tu ma ako prvý chce kontrolovať policajt - pasovák... hovorím mu počkaj bratu....najskôr práca potom zábava.
Idem rovno k colníkom. Samozrejme, že zase má službu moja "kamarátka" a jej kolegovia.
Nevyzerajú, že sa celkom radujú, no sú celkom prekvapení, že sa mi potvrdenie podarilo dostať.

Začíname novú partiu. Karty sú nanovo rozdané. Dlhé skúmanie, uznanlivé pokývanie hlavou nad mojimi tromfami.
Potvrdenie môže byť. Teraz ale treba napísať žiadosť.... Akú žiadosť?

"Píšte a ja vám to celé vysvetlím" hovorí s pokerovým ksichtom colníčka. Dostávam čistý papier a oznamujem novinku.
Ja ale neviem správne písať v azbuke...Teda kedysi som vedel, keď som chodil do školy...a to bolo dávno.
Dnes už viem len hovoriť...a nadávať....
Môj tromf bol príliš dobrý, a tak som si našiel na pár minút aj osobnú sekretárku. Napísala sama čo jej bolo treba, ja som to len podpísal.

Týmto som to bral za ukončené a pomaly som sa zberal.... to že to bude zase na Ukrajinu som sa dozvedel o chvíľu.
"Tak, už máme všetko a teraz to celé pošleme na ten hraničný prechod kde ste vstupoval vtedy v 2010 roku do Ruska, aby tú administratívnu chybu vymazali zo systému"...hovorí táto moja nočná mora...

Prosím?
Áno, dobre rozumiete...

Vašu žiadosť a všetko ostatné odošleme a do 30 dní sa vyjadria a problém odstránia (možno)! Vy jednoducho do Ruska dnes neprejdete....

Zavolajte lekára prosím! Nie premňa, ale pre túto budúcu invalidnú colníčku! Ja ju tu asi dorazím!
Pýtam sa prečo mi tento drobný nepodstatný detail nepovedali ešte v sobotu! Možno by som to celé vzdal a riešil neskôr z domu...

Môj krik ma priviedol až na druhé poschodie administratívnej budovy priamo k riaditeľovi celej colnice. Ako dobrý riaditeľ vedel o mojom prípade a bol pripravený na moju prípadnú návštevu.

Jeho príprava spočívala v nasledovnom: zistil si telefónne číslo na colnicu v Orenburskej oblasti, kam treba poslať žiadosť...a to bolo asi tak všetko...

Vysvetľuje mi celý postup, že oni to zo systému vymazať nemôžu, že so záznamom ma nemôžu pustiť ďalej, že ho to mrzí, že ma chápe, že, že, že...

Slávnostne predo mnou chce volať, no upozorní ma vopred na časový posun v danej oblasti a možnosť, že dnes už ani telefonicky nič nezistíme.
Voláme a nikto nezdvíha... Voláme na X ďalších čísel a nič... Skúšame ešte raz to prvé číslo a náhodou to niekto zodvihol... Myslím, že to bol maximálne vrátnik čo to zodvihol.
Už z jeho ksichtu som pochopil, že zase je niečo nie celkom dobre...na chuj...

Položil telefón a hovorí mi...
Hraničný prechod, ktorým ste v roku 2010 prechádzali, bol pred niekoľkými rokmi zrušený. Z toho dôvodu tam nieje možnosť poslať vašu žiadosť o vymazanie motocykla zo systému.

Tak toto je koniec, hovorím si...

No, ale veď niekde sa musí riešiť administratíva?
Áno, celú agendu prevzal hlavný colný úrad pod ktorý daný prechod spadal. A to je mesto Orengurg. No viete... Aby sme tam našli niekoho, kto zodpovedá za daný bývalý hraničný prechod... ako vám to vysvetliť ako cudzincovi?
Toto je jednoducho Rusko...na východe nič nového...

Budeme dlho hľadať a ešte dlhšie riešiť tento váš problém.. Musím vás poslať zase na Ukrajinu...
Lúčime sa so slovami, "zajtra mi zavolajte, budem tam hneď ráno skúšať volať a snažiť sa to riešiť"...

Vraciam sa k motorke ako zbitý pes...Nikto sa ma nič nepýta, aj tak všetko pochopili a ani slovo chuj ma už nebaví hovoriť.

Vo vysielačke len zahlásia, že toho motorkára treba zase pustiť naspäť. O minútu si už beriem lístoček pri závore na ukrajinskej strane. Už sa ani nepredbieham. Nieje kam. Odstavím motorku len tak niekde a odovzdane sa postavím do radu čakajúcich.

Postojím si asi 10 minút, keď počujem, že podľa všetkého mňa hľadajú... "Kde je ten motorkár?" "Kde bájker iz Slovákii"?

Vychádzam spoza budovy, že asi treba motorku preparkovať, keď som zastavil ako dilino v strede cesty. No pri motorke nikto a nezavadziam nikomu.

Kto ma potom volal? Ja! Ozve sa z nejakého okienka hlas. Prídem tam a pýtam sa čo kto zase chce. "Máš ísť za našim riaditeľom" Čo chce? "Neviem, ale keď sa ide k riaditeľovi, tak je to vždy zlé, alebo inak povedané ...na chuj" odpovedá hlas z okienka.

Idem k riaditeľovi, ten ma ale stretne na polceste k nemu.
"Vy ste boli pred chvíľou v Rusku?" No a kde asi, pomyslím si...
"Volali mi z ruskej strany, mám vás poslať naspäť...."

Tu končia všetky srandy. Pýtam sa prečo vlastne sa mám vrátiť a odpovedá, že mi len odkazuje to čo mu volali z opačnej strany...

No dobre, idem teda tretíkrát naspäť, v protismere k závore odovzdám ukrajinský nepoužitý čistý lístoček a o minútu otváram dvere ako doma na ruskej colníkovej búdke.. ani pri okienku nečakám...
...áááááááá........tak predsa ti stihli zanechať odkaz.....si sa vrátil... píš novú colnú deklaráciu! Náš riaditeľ sa za teba osobne zaručil, že za teba vybaví vymazanie tvojho problému a máme ťa pustiť na jeho zodpovednosť!!!!

Čo stojíš, píš!

Nemám slov a ani pero...

Všetko je o chvíľu vyriešené, aj keď to celé dobre nechápem. Podávame si ruky na znak mieru akoby...
Dostávam ešte poslednú otázku: "kde si sa naučil tak nadávať po rusky?" ...to vám bolo tak, odpovedám....

Neskôr sa slávnostne fotím pri tabuli RUSKO.

...po troch dňoch čakania...

Čo sa tam udialo dodnes netuším, tak ako ani dodnes nemám odpoveď, ktorá mi mala prísť emailom do 30 dní. Lebo ako tvrdili, v Rusku sa takéto veci berú vážne a ak ste podali žiadosť, tak do 30 dní vám musia odpovedať...takže ani neviem, či je môj záznam vymazaný, alebo nie...no asi je tam výpadok internetu..dlhodobý...alebo ma má každý ako sa povie...na chuj...

Po prechode hranice sa cítim ako väzeň prepustený z doživotného trestu. Konečne voľnosť po troch dňoch.
Je podvečer a ja letím čo to dá smer Belgorod. Hlavný dôvod je, že nemám ani rubeľ a musím nájsť banku...

...konečne v Rusku...

Všetky sú už ale zatvorené a tak bez peňazí ďaleko nezájdem. Pomáha mi miestny fajn chlapík, mení mi eurá v kurze rovnakom ako banka.

Pýtam sa ho na výjazd z mesta. Vysvetľuje mi, "pôjdeš rovno, potom doprava a po 2 kilometroch je kruháč. Stojí tam policajt na motorke.

Potom z kruháča tretí výjazd...". Odpovedám mu, fajn, dík, ak by som nevedel spýtam sa toho policajta. 

Chlap sa začne smiať a hovorí mi, "s ním moc nepokecáš, je to socha v strede kruhového objazdu"...

Zase som za chuja, no smejeme sa obaja. Len škoda, že v tej silnej premávke, sa mi nedalo odfotiť tú sochu..

Potom sa už len snažím nájsť výjazd z mesta smerom...smerom...smerom...no jednoducho niekam na juh tá cesta vedie.

Som rozhodnutý, že prvé ruble obetujem do kúpy mapy.
Dodnes tie ruble mám. Prešiel som asi 6 benzíniek, no mapu nikde nemali. Tak pokračujem spôsobom sebe vlastným a to je náhodné cestovanie. O to krajšie zážitky sú, keď ani netušíte kde vlastne ste. Ale vždy sa nájde niekto kto vás pošle správne, alebo aspoň trocha správne.

Vedel som, že sa jednoducho musím držať smer Rostov na Done, čo je obrovské mesto smerom na juh. Nejako sa dostať na hlavný ťah smerom k moru a ostatné sa nejako vyrieši. Idem po dedinách, mestečkách, kde vedú len cesty nižšej triedy.

Ale pokračovanie až ráno, lebo dnes už toho moc nepojazdím. Ustieľam si niekde v poli, len na krátky spánok sa dnes chystám. Mám zameškané skoro tri dni, tak ráno bude skorý budíček a skúsim niečo dobehnúť.
Základ je, že som v Rusku.

Dnes najazdené 268km, z toho 77 po Ukrajine a zvyšok už po Rusku.

6. deň, utorok 14. augusta 2018

Nový Oskol - Rostov n.D. - Krasnodar - Novorossijsk - Ivanivka

Vstávam skoro, no aj tak je tu už slnko vysoko. Hneď aj tankujem a na nič nečakám. Idem si dať stíhací deň, ak sa to dá tak nazvať na mojom malom približovadle. Niekde po ceste si dávam fantastické čebureky (placky plnené mäsom alebo aj džemom), čo bude moje jediné jedlo dnes, no zatiaľ o tom neviem.

....čebureky po ceste...

Deň sa stal vlastne zase tankovacím. Moje zastávky sú len na dotankovanie. A kilometre pomaly pribúdajú. Poobede konečne prichádzam na hlavný ťah od Moskvy smerom na juh.
Cesta M4 je ale jedno obrovské parkovisko. Kolóny sú prakticky po celej trase, no mne sa darí po krajnici, stredovom páse a aj po poli obchádzať tieto dlhé kilometre stojacich áut.

Dôvod okrem prác na ceste je jasný. Sezóna zberu úrody. Na cestách je súvislý had starých a ešte starších Kamazov, a iných nákladných vozidiel s prívesmi. Náklad je všade rovnaký. Pšenica, jačmeň. A cieľ je tiež známy. Prístav na brehu Čierneho mora mesto Novorossijsk.

Miestami nevidno ani cestu. Neskutočný čierny dym z týchto starých nákladiakov ma farbí a zanecháva na mne mastné fľaky. Vlečú sa v rýchlosťou 40-50km, a do kopca revúce motory nevytiahnu viac ako 10km rýchlosť.

...kolóny...

Každých pár kilometrov stojí niektorý z nich so sklopenou kabínou, pod sebou mláka vody, alebo tečie potok oleja. Rozobratý motor, alebo aj celá náprava je bežný jav.
Mnoho z nich nevydržalo veľké preťaženie nákladom a jednoducho sa zlomili listové perá, alebo naraz strelili aj 2-3 gumy, ktoré ako som videl na vlastné oči nemali takmer žiaden dezén.

cestou do Novorosijsku....kolóny a opravy...

A polícia? Stojí na svojich stanovištiach a bezmocne sa prizerá. Sem tam niekoho zastaví, no pri tých tisícoch vozidiel nemá najmenšiu šancu nejako riadiť dopravu..

Takto sa vlečiem zároveň aj ja. Neskoro poobede obchádzam dvojmiliónový Rostov na Done. Trvá mi to asi hodinu. Na konci ma čaká ale prekvapenie.
Už aj do Ruska prišiel ten zlozvyk, ktorý sa volá mýto. Normálna mýtnica, kde aj mňa na motocykli skasírovali za úsek asi 30km sumou 50 rubľov. A to som ďalej po ceste videl rozostavané ďalšie mýtnice.

Doprava zhustla ešte viac, stojím aj s motocyklom. Niet kade predbiehať. Neskôr podvečer prichádzam k mestu Krasnodar, tu sa akosi zapozerám a zadumám, čo ma stojí asi 50km zachádzku.
Jednoducho bez mapy som sa trocha stratil. Vraciam sa nazad, pýtam sa na správnu cestu. Musím ísť smerom na Novorossijsk, tak ako všetky tie kamióny. Tak bojujem s dymom a pomaly aj únavou.

Novorossijsk ma víta okolo 22.00, no hneď aj zisťujem, že som si zase urobil výlet nie správnym smerom. Pýtam sa kade tade, nakoniec mi policajti radia správnu cestu.

...Krymský most a jeho nočné hľadanie...

Hodinu straty už ťažko dobehnem, no aspoň vidím tabule s označením Krymský most. A to je to čo hľadám. Novootvorený most na Krym. Blížim sa k nemu a kolóna kamiónov sa zmenila na kolónu osobných vozidiel s dovolenkármi.

Ideme krokom, no ja aspoň obiehať môžem bezpečnejšie ako predtým. Presne o polnoci stojím na moste a čakám kým začne pracovať benzínka, ktorá mala o polnoci krátku uzávierku. Natankujem a po niekoľkých kilometroch stojím na pomyselnej hranici.

Kedysi tu bola rozdelená Ukrajina od Ruska, no po anexii Krymu, je táto hranica minulosťou, a stoja tu len policajti a priebežne kontrolujú. Motorkár o polnoci je asi dosť podozrivý, tak ma zastavili. Chceli pas, no keď som ho začal vyhrabávať spod oblečenia tak mávli rukou, že choď ďalej...

Tak a som na Kryme po ôsmich rokoch. Dnešný deň je načase ukončiť, no nájsť tu niečo vedľa cesty je v tme takmer nemožné. Stavia sa tu nová cesta a je to tu obrovské stavenisko.

Je 01.30, keď nachádzam nejakú odbočku a asi kilometer idem poľnou cestou, kde je veľká lúka, teda aspoň to tak vyzerá. Som dostatočne ďaleko od cesty, je tu trocha ticho. Vyzliekam len čižmy a nohavice s bundou. Ostatné aj somnou je tak špinavé, že nemá význam rozkladať stan. Postačí karimatka a spacák sa doma aj tak operie. Smrdím sám sebe, no som spokojný s výkonom. Okolo mňa pobehujú myši a iné hlodavce, no mne je to v tejto chvíli jedno. Po dotyku s karimatkou zaspávam.

Dnes som dal moje maximum na tejto malej motorke. Myslím, že s objemom 250ccm, plnými cestami, teplotou nad 30 stupňov, je výkon od 6.00 do 01.30 a nájazd 1232km dostačujúci.

7. deň, streda 15. augusta 2018

Ivanivka - Feodosija - Simferopoľ - Sevastopoľ

V hlave mi duní, oči nemôžem rozlepiť. Snažím sa rozpamätať kde som a čo sú to za zvuky. Slnko vychádza spoza malého kopca pod ktorým ležím. Pomaly mi dochádza kde som. Pripadá mi, že som spal len pár minút, no je 6.00 ráno, no čo je to za zvuk? Aha, už to spoznávam...je to pes...

..východ slnka na Kryme...

Vstávam a hľadím na malého psa ktorý sedí asi 20m odomňa a usilovne šteká mojim smerom. Asi sa mu nepáči motorka, ktorá narušila jeho teritórium. Lezie mi takto z rána na nervy, a nedá pokoj. Beriem preto do ruky kameň, keď v tej chvíli sa vedľa neho z trávy postaví druhý pes, veľkosti asi ako pol mojej motorky. Kameň púšťam z ruky a odväzujem sekeru z motorky....ak by náhodou.

...po pár hodinách spánku...

Nakoniec sme sa dohodli...ja si v rýchlosti pobalím veci a vypadnem, a nechajú ma na pokoji. A tak o chvíľu sedím na motorke a pokračujem v ceste. Turistov neubudlo, skôr naopak, cesty sú ešte plnšie ako včera večer.

Všetci využívajú nový most namiesto pomalých trajektov a idú dovolenkovať. No cesty zatiaľ chýbajú, a ide sa stále cez dediny a mesta. Priamo cez centrá, kde doprava kolabuje. Ja sa ale predieram dopredu, a pred obedom oddychujem pri jedle neďaleko Simferopoľa.

...Sevastopoľ....

Do môjho cieľa ktorým je Sevastopoľ mi zostáva asi hodina jazdy.
Ono ten cieľ nieje celkom náhodný, a ako sa hovorí "Cherchez la femme"...za všetkým hľadaj ženu...

Potrebujem telefonovať, no keďže na Kryme funguje len miestny operátor a žiaden roaming, tak poprosím niekoho na ulici, aby mi zavolal na určité číslo.
Zistím adresu a pokračujem do cieľa.

Príchod do Sevastopoľa sprevádza asi hodinové blúdenie, teda vlastne neočakávané spoznávanie mesta v presne opačnom smere ako som mal ísť.

Pomoc prichádza na benzínke, kde na lístoček dostávam nakreslenú mapku a podľa nej už idem o poznanie správnejšie.
Neďaleko cieľa, poprosím niekoho o jeden krátky telefonát a o chvíľu ju vidím...

Anna....no a ja...

Anna...meral som za ňou túto dlhú cestu, no ona nedávno za mnou ešte dlhšiu. Odišla odomňa pred necelým mesiacom. A predĺžila si leto pobytom na Kryme, čo som považoval za dobrý cieľ kam ísť prevetrať novú motorku.

Takže strávime spolu pár dní v meste a okolí. Najskôr je ale treba nájsť miesto pre motorku. To nachádzame pomerne rýchlo a lacno. Bezpečné strážené parkovisko zabezpečí môj kľudný spánok. Teraz je na rade nájsť vhodné ubytovanie. Mesto toho ponúka veľmi veľa, no znalosť miestnych pomerov je výhodná. Stačí zájsť na vhodné miesto, kde sa s dohadzovačom ubytovania dohodnete na tom čo hľadáte a idete na obhliadku.

Sevastopoľ

Mne sa podarilo nájsť v dobrej štvrti, jednoizbový byt, plne zariadený, pračka, klimatizácia, komplet kuchyňa za cenu 110eur na 5 dní. Čo je dobrá cena nato že je hlavná sezóna a prímorské letovisko.
Aj tak v byte strávim len minimum času.

Prvé čo ale urobím je hygiena. To ako vyzerám po ceste musím umývať dlho...
Večer už spokojne vykračujem ulicami mesta a pár dní si tu oddýchnem.

Dnes najazdené len 358km, no po včerajšku mi stačilo aj toto.

8. - 11. deň, 16-19. augusta 2018

Sevastopoľ a okolie

Keďže tu toho motorkovania moc nebolo spojím tieto dni do jedného. Klasická dovolenka pri mori, kúpanie, predražené žrádlo, výlety. Návšteva všetkého čo tu stálo za zmienku, a čo sa dalo ako tak finančne uniesť. Lebo Krym je podľa mňa pomaly drahší ako dovolenka niekde v Taliansku..

Sevastopoľ

Po dvoch dňoch som toho mal plné zuby, môj rozpočet nieje na takéto fajnovosti pripravený.
A motorka pomaly ale isto začína po dvoch dňoch chýbať a preto si robíme výlety po okolí aj na nej. Pri jednom takom výlete sa sa vyberieme na pláž, ktorá je veľmi neprístupná. Cesta je v prachu, piesku, hlboké jamy a prudké klesanie. Som vhodne a vzorne oblečený ako sa na správneho turistu patrí...kraťasy, tričko a šľapky.

Keďže sme na motorke dvaja, dávam pozor čo to dá, v jednej jame jednoducho nedočiahnem na zem a keďže váha dvoch osôb, spojená so šľapkami je namňa príliš, pokladám v nulovej rýchlosti motorku na pravý bok. V momente som na nohách, motorka ma nezaujíma.
Anna si drží stehno a smeje sa. Trocha si pri zoskoku natiahla sval, ale mrzí ma to a hanbím sa ako pes. Nedá mi však pokoj jej smiech napriek bolesti. sa pýtam o čo ide...Odpovedá mi: "a ty vieš, že v Rusku, keď chlap zhodí ženu z motorky, si ju musí zobrať za ženu?" Neveríš? Spýtaj sa môjho brata...

Jemne protestujem, že som vlastne len motorku zaparkoval a ona zle vystúpila, no nič mi to nepomohlo...
Preplatenie liečebných nákladov zatiaľ odmietla, na možnosť zmeny priezviska som sa radšej nepýtal...
Takže pozor nato koho máte za chrbtom v Rusku na motorke. :-)...tu na východe to nieje nič nového...

...cestou z pláže ...po páde....

Ďalej už som si dával ešte väčší pozor na ceste, aby som jej nedal príležitosť zopakovať miestnu motorkársku tradíciu.
Aj tak ma to na tej pláži vôbec nebavilo....ak si dobre spomínam...:-)
No ale vrátim sa radšej na veselšiu tému.

 

Celý týždeň sa tu do mesta zbiehajú motorkári z ďaleka. V piatok tu začína Bike Show 2018. Je to už 23. ročník moto zrazu.

Bike show 2018 Sevastopoľ

Ja tieto masové akcie moc nemusím, kedysi som sa bol pozrieť na pár zrazoch a stačilo mi...
No keď už som tu neodolám a pôjdeme nakuknúť o čo ide.
Je piatok ráno a celé mesto hrmí motorkami. Dnes je začiatok a aj hlavný deň. Na dopravné predpisy dohliadajú nielen policajti, ale čo je potešujúce aj množstvo organizátorov.

Všade poriadok, žiadne divoké jazdy a o alkohole nemôže byť ani reči. Jediné čo sa tu toleruje je nenosenie prilieb.
Večer sa už nieje ani kde pohnúť, nazýva sa to "kumulácia" a končí to o 23.00 jazdou mestom. Vynechal som túto časť, nieje mi to po vôli, stačí to sledovať.

V sobotu ráno vyrážame na pláže okolo mesta. Celodenný výlet končíme pred bránami areálu, kde nás odchytáva trojica chalanov niekde zo severu Čiech. Prišli na starých Gilerách a cestou niečo zlomili tak mali o zábavu postarané.
Vraj som jediný koho stretli zo Slovenska, alebo Čiech. Pokecáme, vysvetlia mi v ktorej časti areálu stanujú a večer sa možno uvidíme.

...Sevastopoľ....

V areáli ktorý je urobený z nejakého bývalého lomu, alebo fabriky dokázali vykúzliť neuveriteľne pôsobivý motorkársky brloh, obrovských rozmerov. Ťažko sa to opisuje no na internete sa dá nájsť kopa informácií. No pódium a špecifické osvetlenie stálo zato.

Večer hľadáme kolegov z Čiech, no ako sa snažíme tak sa snažíme, nenašli sme ich. Pozrieme večerný koncert, no potom sa začnú rôzne silácke súťaže v ťahaní kamiónov atď.
Je to tu ale dosť spolitizované, čo mi nevonia príliš. Časté pokriky, volanie na slávu komu tomu (Putin a spol.), Noční vlci atď...

Bike show areál...

Beriem to ako uzavretú vec...bol som videl som.
Večer sa vraciame nočným mestom a trasieme sa od zimy. Pokles teploty je značný a jazda v ľahkom oblečení je až prílišné podcenenie prímorského letného mesta.

 

Nedeľu, môj posledný deň v Sevastopoli sa venujem kultúrnej vložke a to je história mesta, prehliadka všetkého možného čo sa dá za deň stihnúť. Strata mobilného telefónu za 800eur a jeho neskoršie nájdenie, je vďačné a milé adrenalínové spestrenie dňa a po pár dňoch používam skoro zabudnuté slovo ...chuj...

Pomaly sa začínam myšlienkami vracať na cestu. Čas tu ubehol veľmi rýchlo, zvlášť keď je dobrá spoločnosť.
Večerný pohľad do peňaženky neveští nič dobré. Ešteže má moja motorka malú spotrebu a cena benzínu v Rusku je niekde okolo 0.60 -0.70eur/liter.
Ráno vyrážam smerom domov, no dobre dobre...aj slza padla...

...pomaly sa treba rozlúčiť...

Za tie dni oddychu som tu najazdil 220km, s jedným dodnes (začiatok roku 2019) nedoriešeným pádom...

 

POKRAČOVAT V DALŠÍ KAPITOLE