Moja tučná grécka cesta

Dni -X: Doma SK

Zistil som, že som dlho nikde nebol, začal som byt nervózny, tak som sa popozeral po nejakej zaujímavej ceste. Našiel som zájazd s cestovkou do Južnej Ameriky, ale, kým som sa rozkýval, bol vypredaný. Keď už som bol nastavení na cestu, rozhodol som sa, že pôjdem niekam len tak. Kvôli pracovnému vyťaženiu som, ale nemohol vypadnúť niekam na mesiac, tak som sa popozeral po lepšom počasí a lacnom ubytovaní. Vyšlo mi Grécko, Kréta a zvyšok sa uvidí. Rysovalo sa mi niekoľko možnosti trasy. Cez Bosnu a Albánsko, ale tadiaľ som išiel pred pol rokom, cez Srbsko a Macedónsko, tadiaľ som sa vracal pred pol rokom, cez Bulharsko, ale tadiaľ som išiel pred tromi rokmi. Nakoniec som sa ozval kamarátovi Talianovi, že či ho môžem cestou pozdraviť. Dopadlo to samozrejme po taliansky. Ale k tomu prídem.

Deň -1: Doma SK

Ak to už chodí, netreba si nič plánovať. Skočil som pred cestou k susedovi na dve deci červeného, nakoniec z toho boli dve fľašky a keďže sme boli v ráži, ešte sme s ďalším kamarátom išli ku mne domov a dopili všetko čo tieklo a nebola to voda. Vraj sme skončili o pol druhej. Samozrejme v noci. Najvyšší čas na zmenu životosprávy.

Deň 1: Cieľ Taliansko

Vstal som o pol ôsmej, relatívne v poriadku, ale na plánované raňajky som nejako nemal chuť. Zbalený som už bol, tak som si urobil aspoň čaj a vyrazil som. Cestu nemá zmysel nijako popisovať, diaľnica v podstate od domu až do cieľa. Ale až také jednoduché to nebolo. Najskôr bolo chladno. Fakt dosť. Dokonca až zima. Osem stupňov je pri 130 km/h fakt málo. Kdesi po sto kilometroch som si nevedel spomenúť, či som si nabalil okuliare. Zato som si uvedomil, že som si nezobral hodinky. Nevadí, asi to tak malo byť. Chcel som si oddýchnuť a nestresovať sa. Hodinky nosím denne, ale dá sa to prežiť, veď mám na motorke aj na telefóne. Ešte chvíľu.

Ďalšia vec, čo stojí za zmienku je cena benzínu na rakúskej diaľnici. Z nejakého dôvodu sa traduje, že na diaľnici je benzín drahší, aj keď teda netuším, prečo. Ale že ho tí blázni majú drahší o 50 centov oproti dedinskému, to už je fakt náklad. Dokonca je drahší, ako majú na diaľnici Taliani. Takže sa vôbec nemusíte hanbiť zliezť z diaľnice na nejakú dedinskú. Nevyhodiť do luftu 10 eur na 20 litrov je celkom normálne.

Moja smädná motorka bola samozrejme smädnejšia, ako mi ukazovala na začiatku, takže som na plánovanú pumpu neprišiel a musel som čosi nakŕmiť týmto predraženým. Na ďalšej pumpe som si dal raňajkoobed, nejako mi furt nebralo, ale žemľa so zohriatou sekanou a kečupom (rakúska verzia hamburger) mi fakt padla dobre. Aj napriek zime cesta ubiehala v pohode. Po talianske Hranice. Ešte pred nimi som načapoval plnú, lebo veď zas. A keď som dotankoval, tak sa do tej hnusnej zimy ešte aj rozpršalo. No, plnotučný lejak. Začiatkom februára. Rozmýšľal som, čo robiť, ale bál som sa, že v tých horách začne ešte aj snežiť, tak som na seba obliekol nepremokové nohavice, bundu mám nepremokavú, tak to som kašlal. Aspoň sa po rokoch umyje. Chyba.

Cestou počúvam hudbu, alebo audioknihy. Počúval som aj teraz, asi pol hodinu. Zrazu mi všetko vyplo. Zastavil som na najbližšej pumpe a zistil, že mám utopený ďalší telefón. Už tretí, čo neprežil dážď. Predchádzajúci, rovnaký model, sa mi utopil pred pol rokom v predchádzajúcom cestopise v Albánsku. Pokračoval som teda ďalej, že prespím niekde pri mori okolo Benátok. Houby. Dážď sa striedal s lejakom a zima bola stále väčšia. Predstava, že kdesi v Bibione hľadám hotel sa mi nezdala až taká super, navyše v tom lejaku žiadne značky na Bibione nebolo vidieť. Venezia bola, ale nejako sa mi to nezdalo. Zrazu Venezia prestala a začalo Miláno. To už som vedel, že je zle. Zastavil som na nejakom SOS mieste, bolo tam auto a v ňom spal týpek. Zaklopal som mu, že nech mi povie, kde som. Ukázal na autotablete. Nemôžem povedať, že by som v tom mal jasno, ale v najhoršom prípade by som nemal minúť Bolognu. Na najbližšej pumpe som sa išiel rozmraziť. Mladá baba pumpárka síce nevedela po anglicky, ale keď sa ma opýtala na nemčinu, dosť ma to prekvapilo. Tak sme sa dohodli po nemecky, že za rohom je Padova. Pre informáciu, hájvej Udine – Padova 22 eur. Lístok mi úplne premočilo, nevedel som ho ani natlačiť do tej čítačky. Niečo ako keď 90 ročný dedko chce cviknúť kupón 18-ke, či odkedy sa môže. Takže sme chvíľu telefonovali, teda jednostranne, ale po mojom bezchybnom “Io no parlo italiano” bolo 15 sekúnd ticho a pripadal som si ako na milionárovi 50 na 50, či pri tej búdke zostanem spať, alebo sa rampa otvorí. Nakoniec som ujovi na trikrát nadiktoval, odkiaľ som išiel, zaplatil som, nechal som mu lístok v schránke, on mi otvoril a mohol som hľadať hotel. Nejaký bol hneď na vjazde do mesta, ale že kilo za noc. To sa mi aj v daždi zdalo dosť, recepčná mi ale poradila, že o pár sto metrov vedľa je ďalší. Tam chcel majiteľ 70 a to už som nerozmýšľal. Na izbe som porozkladal veci, zázrakom sa zapla klimatizácia na poriadne kúrenie a ja som išiel zháňať nový telefón.

Pojednanie prvé: Poučenie pre veriacicich

Teda myslím veriacich v techniku, platenie telefónom a podobné blbosti. Najskôr som vošiel do nejakého obchoďáku, kde mali len taký servis s predajom. Výber nič moc. Oproti som ale uvidel MediaMarkt, tak som išiel tam. V tej chvíli som vôbec netušil, aký to bude pôrod. Našiel som tam telefón, ktorý som chcel. Lenže stal sedem kíl. V tej chvíli som si uvedomil, že toľko peňazí na účte nemám a že si ich tam musím presunúť z iného účtu. Aplikáciou v telefóne. Ktorý nemám. Začalo vyjednávanie, že či mi telefón dajú na zálohu, nainštalujem si bankovú aplikáciu, presuniem love a doplatím. Nie. Že nemôžu otvoriť pred vyplatením. A nech teda prídem zajtra aj s peniazmi. Vysvetľoval som, že zajtra nebudem mať rovnako ako dnes. Mali tam aj servis telefónov, tak som sa opýtal, že či mi nemôžu požičať na chvíľu nejaký starý a že si to urobím na ňom. Nie. Že mi nemôžu dať cudzí telefón. Ešte mal predavač super nápad, že nech idem niekam do reštaurácie a tam poprosím niekoho, aby mi požičal telefón. Už som sa zmieroval s tým, že si budem musieť kúpiť nejakú blosť za kilo, ale keď videli moje odhodlanie, nakoniec vyhrabali nejaký rozbitý telefón, že nech ho rozbehám. Lenže. Najskôr mi Google neveril, že ja som ja. Nejako komplikovane sme ho presvedčili, len som si musel zapnúť dáta. Rozmýšľal som, čo by som robil niekde v Peru. Alebo Angole. Asi to musel cvaknúť. Stiahol som si aplikáciu. Ďalší šok, nepamätal som si meno ani heslo do aplikácie. Našťastie sa mi naimportovali kontakty aj s poznamkami, kde som mal meno a úplne intuitívne som jedno heslo skúsil a zabralo. Lenže veľká bezpečnosť, aplikácia sa chcela potvrdiť v maili. Negooglovom. Ten ma zas podozrieval, že ja nie som ja. Nakoniec sa mi podarilo presunúť si peniaze, kúpiť telefón a po deviatich hodinách si dať niečo k jedlu. Celý tento pôrod trval vyše dve hodiny. Hlavne to vyjednávanie. Na hoteli začala procedúra s inštalovaním nanovo, skomplikovaná tým, že robot zase neveril, že som človek a že ja som ja, lebo som sa pred hodinou prihlasoval z iného telefónu. Ale podarilo sa.

Predtým, ako som sa vrátil na hotel som ešte natankoval. Tiež nie bez problémov. V Taliansku obľúbené samoobsluhy benzínu ignorovali moju bežnú kartu. Netuším prečo, lebo v obchodoch funguje. Ešte mám na tieto prípady full size Mastercard, tá zabrala. Ale po tých peripetiách som už nevedel, kde som.

Deň 2: Padova IT – Ravenna IT – Perugia IT – Moricone IT

Ráno bolo pekne, jasno. Vyštartoval som smerom na Ravennu, lebo sa mi už nechcelo ísť po diaľnici. Najskôr to bolo 30 km dedín, potom 30 km hmly a radarov. No a potom motorkárske peklo. Zase príšerná zima a lejak ešte horší, ako včera. Už som nič neriskoval, obliekol som si tepláky, antifuč spodky, rifle, nátelník, lyžiarsku mikinu, vestu, bundu a komplet nepremoky. Aj tak mi bola zima ako hovado a kvôli lejaku bola viditeľnosť asi 50 metrov. A na supersdrade si to domáci v vo fiatkách valili 140. Začalo mi zatekať až za plexisklo na prilbe a rosiť sa, nevidel som už nič. Zastavil som kdesi na pumpe a išiel sa zohriať a aspoň urobiť niečo s prilbou. Na meteoradare som zistil, že som v centre zrážok, tak som sa rozhodol počkať, kým to prejde. Na radare prešlo, za oknom lialo rovnako.

Zatiaľ som čosi prehodil s policajtami, robili doprovod futbalovým fanúšikom, čo išli na zápas do Ríma. Tak aj oni majú takých expertov. Prestalo má baviť čakať na nemožné, pozapínal som sa a chcel aj v tom naozaj odpornom nečase vyraziť. Aby toho nebolo málo, vybila sa mi baterka v diaľkovom kľúči. Tak pekne rukavice dole, spod nepremokov z nohavíc vyloviť kľúč, pobehať s ním po snímači, naštartovať, schovať kľúč, sedem minút naťahovať na mokré ruky rukavice a pohnúť sa. Prešiel som v tom lejaku a zime ešte asi 70 km a na posledných 20 km sa celkom pekne vyjasnilo. Keď som prišiel ku kamarátovi Lorenzovi, už som mal nepremoky osušené. Aj tak som ale ešte dva dni sušil ostatné veci. Musím ale povedať, že goráčové rukavice Held aj kotníkové topánky TCX to vydržali bez zaváhania.

Zvítali sme sa pekne po taliansky, odkedy sme sa nevideli, stihol postaviť dom, pribrať a deti mu tiež vyrástli o 10 rokov.

Deň 3 až 7: U kamaráta Lorenza

Motorka oddychovala v garáži a ja v dome. Na druhý či tretí deň som ju umyl a boli sme sa previezť. Asi 15 rokov dozadu mal kamarát nehodu na motorke, niekto ho zostrelil na diaľnici a skoro mu odtrhlo ruku. Odvtedy ňou nemôže dobre hýbať a žena mu motorku zakázala. Keď ale nebola doma, išiel som ho previezť, bol neskutočne šťastný. Jaj, keď nemohol jazdiť na motorke, začal lietať na paraglide. Raz pri pristávaní zakopol o nejaký kus betónu hodený v tráve a skončilo to trieštivou zlomeninou stehennej kosti v krčku. Teraz tam má kus železa až po koleno. Cez deň som robil a večer ma vykrmovali. Netuším, kedy a či rajaňajkujú, ale obedujú o tretej. Ja som obedoval o dvanástej. Sám. A o tretej s deťmi. Potom som večeral tak ľahko o piatej sám. A o deviatej spolu celá rodina. Povinne. Samozrejme aj so mnou. Byť tam ešte týždeň, odchádzam ako nadrozmerný náklad v kamióne. Okrem toho, že som od nich z domu robil, tak sme jeden večer vylepšovali motorku samolepkami na mieru, lebo má na to tlačiareň. Príjemná zábava. Popri tom sme sa bavili o ceste a mna napadlo preskákať z Kréty cez Rodos do Turecka, tam pozrieť Efez a Tróju. Chcel som to už dávnejšie v rámci objazdu Čierneho mora, ale Rusi mi to pár mesiacov pred plánovaným začiatkom znemožnili.

Jeden večer som ich pozval na večeru. Išli sme do nejakej reštaurácie, zvonku nič moc, zvnútra tam v chladničke visel naporcovaný býk, alebo aspoň polovica. Keď som uvidel jedálny lístok, vopred mi prišlo ťažko. Asi sedem chodov, ale že vraj na večeru nejedávajú cestoviny. Aspoň že to. Nič, večera bola luxusná, ale taliani sú nebezpeční, lebo to chcel Lorenzo zaplatiť. Asi za to, že u neho bývam. Trochu doťahovania, ale vybavili sme to. Na záver s tiramisu a vonku som nevedel zapnúť motobundu.

Deň 8: Moricone IT – Tivoli IT – Foggia IT – Bari IT

Lúčenie prebehlo tiež typicky taliansky. Talianske objatia, talianske slzy, ale nerobím si srandu. Sú to naozaj super ľudia a tiež som mal zmiešané pocity. Lenže skoro týždeň okupovania stačil, nemôžem zneužívať ich pohostinnosť. Talianske značenie ciest má svoj charakter a tak sa mi napriek navigácii a inštrukciám podarilo hneď na začiatku zablúdiť. Navigácia k tomu dosť pomohla, lebo najskôr zdochla sama a keď som ju oživil, asi som bol na ňu príliš rýchly, lebo bola pozadu asi 200 metrov. Čo je dosť blbé. Skrátka v Tivoli a ďalšej dedine som sa motal ako prd v gatiach, každú chvíľu som musel vyberať telefón, až som to vzdal a išiel na diaľnicu. Aj tak okolo Ríma boli samé  dediny a keď mi písalo pomer 470 km za 9 hodín, to už výrazne ohrozovalo aj nalodenie na trajekt. Takže kus diaľnice, potom od Cassina smer Foggia. Cesta veľmi pekná, za hromadou dedín som sa pripojil k nejakému domácemu, nakladal tomu 120-130, ešte mi stihol ukazovať výtlky na ceste, tak dúfam, že aj vedel, kde sú radary. Lebo minule mi prišla nevyžiadaná pošta za dve kilá európskych. Od Foggie do Bari mi hlásilo samé radary a keďže som mal z pôvodného tesného meškania 5 hodinový náskok, nikam som sa neponáhľal. Pri mori sa trochu ochladilo, ale dalo sa to zvládnuť.

V Bari som si pozrel centrum, navečeral sa a išiel na trajekt. Deň predtým som si kúpil lístok. 

Zobral som si spoločnú kabínu. Práve v nej ležím a zatiaľ je to vyzerá, že som v nej sám. 

Administratívny úkon ušetril 20 eur. Ešte jedna drobnosť. Motorku mi priviazali o hydrant. Dúfam teda, že nebudú vlny a neutrhne potrubie. Aj keď som videl v prístave asi štyroch nedočkavcov na paddleboardoch, mne sa to nechce dať na Leonarda DiKapria v Titaniku. Tesne pred odplávaním ku mne do kajuty predsa len prišiel spolucestujúci. Mladý Albánec, že robí kuchára v Miláne, rozbil auto a vezie ho do Albánska opraviť, že v Taliansku by sa nedoplatil.

Deň 9: Durres AL – Vlorë AL – Sarandë AL

To, že sa človek ocitne v Albánsku zistí rýchlo. Okrem známeho stavu ciest to je najväčší počet mercedesov na kilometer štvorcový v Európe. Lebo keď nemáš mercedes, nie si Albánec. Aby si to domáci poistili, ešte majú k mercedesom aj benzínové pumpy. Potom je to už na tutovku. Ďalší znak je obľúbené umývanie áut kdekoľvek a čímkoľvek za zvukov vypeckovaného autorádia s miestnym hip-hopom.

Natankoval som plnú, ale nejako som si nezapol navigáciu, že veď trafím, tak som automaticky išiel smerom na Tiranu. Po pár kilometroch som sa radšej pozrel a aj musel vrátiť, odbočkou cez cestu bez asfaltu. Potom do Vlorë, nič zaujímavé, len veľmi sviežo. Cesta od Vlorë do Sarandë popri mori je ale parádna. Toľko kilometrov zátačiek, že som po príchode do Sarandë našiel ubytovanie a padol vyčerpaný do postele. Ale stálo to za to. Vo Vlorë som ešte vyskúšal Stylemy a ABS, keď týpek predo mnou zaflekoval, lebo sa mu tam strčil nejaký exkrement. Zastavil som sa na nejakých vyhliadkach, na jednej z nich zastavil vedľa mňa samozrejme mercedes, nová S-klasse. Vystúpili z neho takí mladí, že som až bol zaskočený. Samozrejme, autorádio na plné gule a začal si servítkou utierať pneumatiky. No čo. Aspoň že to autorádio o chvíľu vypol.

Zaujímavé je Porto Palermo. Doteraz som si myslel, že tunely sú pre autá a vlaky, ale že aj pre ponorky, to som nevedel. Hlavne, keď sa kopec dá ľahko obísť. Ale asi ten tunel mal iný zmysel. Nedalo sa k nemu ale dostať na motorke, peši sa mi nechcelo, tak som ho len cvakol z diaľky. O kus ďalej ma tak napoly zastavili albánski policajti. Keď ale zistili, že potenciálnemu kasírovaniu stoja v ceste jazykové, procesné aj dôkazné prekážky (lebo tentoraz som išiel podľa predpisov), ani som ešte nestál a už mi ukazovali, aby som išiel ďalej.

Ináč sa nič také nestalo, teda už okrem bežnej veci, že mi benzín nevydržal ani na 250 km, pretože v tých nekonečných serpentínach som si to hodil do športového a užíval si odpaly zo zátačiek. Mali celkom dobrý asfalt a skoro prázdne cesty, tak nebol problém.

Deň 10 až 12 : Sarandë AL

Nič cestovateľské. Ubytovanie v apartmáne za 14 eur na deň. Cez deň práca, večer som išiel na večeru do odporúčanej reštaurácie Taverna Beni Peshkatari. Fakt odporúčam, grilovaná orata, šalát, voda, to všetko za 14 eur, každý večer, nemalo to zmysel meniť. Je to síce na konci mesta, ale oplatí sa tam prejsť. Býval som ale blízko, tak pohoda.

V Sarande majú aj pešiu zónu pri mori. To sa pozná podľa toho, že na nej jazdí a parkuje oveľa menej áut, ako po normálnej ceste. Celkovo je to tu zvláštne. Nové budovy vyzerajú celkom v pohode, ale infraštruktúra je taká voľáka divná. Káble kadetade, cesty vyzerajú občas aj dobre, občas príšerné, ale chodníky ako keby ani nechceli. Nesúrodé kusy kameňa, rôznej dlažby a rozdroleného betónu.

 

Deň 13: Sarandë AL – Butrint AL – Amfilochia GR

Už sa mi nechcelo byť v Albánsku, Sarandë nie je až také pekné mesto. Zobral som si pol dňa voľna a pobral sa na juh. Cestou som sa zastavil v Butrinte, čo je kus vcelku zachovalej antiky. Areál je oplotený polostrov, sú tam na albánske pomery vcelku zachovalé zvyšky budov. Vstupné stojí síce 10 eur na osobu, ale nebolo mi to ľúto. Vo vnútri bolo čisto, strážnici, angličtina bez problémov, dá sa povedať, že je to celé na európskej úrovni.

Hneď vedľa je kompa, prevoz cez malú riečku stojí 3 eurá a chodí v podstate nepretržite. Zostalo mi posledných 300 lekov (3e), chcel som si za ne kúpiť niečo jesť. Odbočil som do nejakej dediny, ale nebola tam ani asfaltová cesta, ani žiadna rýchložerka. Zabil som tam asi pol hodiny, vrátil sa na cestu a pokračoval na hranice. Ešte som naposledy relatívne lacnejšie natankoval, lebo v Albánsku sa s cenou benzínu tiež nebabrú a je na úrovni Talianska. Posledné peniaze som minul v stánku na hranici za zapečený sendvič a džús.

Prejazd cez hranice bol rýchly, rovnako aj cesty v Grécku. Široké, slušný asfalt, pekné tiahle zatáčky, radary nikde. Nahodil som cestovnú rýchlosť 125 a užíval si to. Až tesne pred cieľom sa ukázali značky že radar, ale samotné radary som nikde nevidel. Pre istotu som ale aspoň v tých dedinách išiel 50. V Amfilochi som sa ubytoval za 30 eur na deň.

Cez deň práca, večer som sa išiel prejsť pár metrov do centra. Našiel som tam tavernu Dionysos. Prvý večer grilovaná orata, grécky šalát, voda, víno, 25 eur.

Deň 14: Amfilochia GR

Druhý deň zase práca, večer som sa spoľahol na majiteľa Dionýza, tak to bolo grilované mäso, grilovaná pečienka, grécky šalát, voda, víno, potom ešte grilované papriky plnené fetou. Dobre som urobil. Keď som jedol, prišiel tam pár,  muž so ženou, bundy Harley. Opýtal som sa, či sú motorkári, že sú. Že Road King. Povedal som, že mám Triumph, pochválili, že môže byť. Dal som reč o ceste, lebo chcem ísť ďalej cez hory. Odporúčali mi jednu, že je to paráda. Tak som zvedavý, ale zajtra má pršať, tak tu asi zostanem, kým sa vyčasí. Nechce sa mi už jazdiť v daždi a zime. Stačí zima. Kým som večeral, prišiel za mnou majiteľ, že to víno, čo mám na stole nemusím platiť, že mi ho zaplatil George, ten motorkár. Len tak. Ľudia sú vo všeobecnosti naozaj pohodoví. Chcel som zase zobrať niečo ja im, ale že nabudúce. Keď som išiel platiť, majiteľ mi povedal, aby som s nimi ešte zostal pozerať futbal, ale už som bol unavený a chcel som ísť spať. Cenu zaokrúhlil na 20 eur a to som ešte k nej mal dezert.

Uvidím, či bude zajtra pršať, lebo sa chcem cez víkend dostať na Krétu.

Deň 15: Amfilochia GR – Karpenisi GR – Termopyly GR – Delfy GR

Ráno bolo po dlhom čase jasno. Doobeda som vybavil pracovné veci a pobalil sa. Nastal čas pohnúť sa ďalej. Vyplatil som hotel, natankoval a vyrazil. Mrzí ma, že som nemohol Georgovi, alebo asi skôr Georgiasovi vrátiť láskavosť s vínom. Tak snáď ešte bude nejaké nabudúce. Alebo tam niekoho vyšlem, lebo tam bolo pohodovo.

Z Amfilochie som išiel cestou ako mi poradil George. Navigácia zase blbla, posielala ma rôznymi lesnými chodníčkami, ale ignoroval som ju a vytrvalo pokračoval po asfalte. Horšie bolo, že asi po pol hodine jazdy, keď som prišiel do hôr, za veľmi škaredo zotmelo. A čo bolo horšie, cesta pokračovala presne do najväčšej tmy. To ale nebolo všetko. Obliekol som preventívne nepremoky a dobre som urobil. O pár kilometrov začalo popŕchať. Nebol to taký normálny dážď, ale bol neskutočne otravný a hlavne dlhý. Ešte horšie bolo, že cesta nielen že išla do tmy, ale zároveň aj do biela. Skrátka stúpala až do oblaku. Tam sa okrem dažďa pridala mizena viditeľnosť, citeľná zima a v tejto kombinácii ani asfalt nebol to, čo by motorkár chcel. Teda cesta fajn, zákruty, vracáky, ale pri 7 stupňoch a daždi v kombinácii s 221 Nm to fakt nebolo to pravé. Šmýkalo mi to skoro v každej zatáčke, lebo občas na cestu spláchlo aj trochu hliny. Kto by chcel tou cestou ísť, odporúčam ju, ale dobre si pozrite počasie. Keď som o nej neskôr hovoril domácim tvárili sa, že tam ešte asi jasno a sucho nikdy nebolo. Vrchol dažďa aj kopca bol v Karpenisi. Dúfal som, že sa tam aspoň niekde zohrejem a najem, ale nebolo kde. Pokračoval som ďalej do Lamie. Dole sa už vyjasnilo, aj oteplilo, aj cesta sa trochu narovnala, tak ten zvyšok prebehol celkom rýchlo.

V Lamii som nakŕmil najskôr motorku, potom seba a prešiel do Termopýl. Termopyly sú známe bitkou pri Termopylách, učili sme sa o nej vsetci na dejepise. Leonidas a 300 hrdinov proti tisícom Peržanov. Nakoniec ich niekto podrazil a bonzol Peržanom nejaké zadné vrátka. Termopyly sa nevolajú termo len tak. Je tam horúci potok, asi vyviera niekde blízko, lebo voda je fakt parádne termo. Minule som sa v nej okúpal, teraz som žiaľ nemal čas a chuť potom zase v zime obliekať celé motohandry. Aspoň som to ale odfotil. Smrad z tej vajcovky bol cítiť na 5 km ďaleko, možno bude aj z fotiek.

Z Termopýl som pokračoval do Delf Netuším prečo ma navigácia zase poslala niekam do kríkov po rozbitej ceste, tak som sa vrátil kúsok a išiel po tej vybranej. Keď je niekde motorkársky raj, tak to je tu. Kilometre neviem, ale minimálne cestou hore je cesta široká, zákruty presné, tiahle, úžasné, neviem ešte aké. Upozorňujem, že z legislatívnych dôvodov nasleduje fikcia. Alebo fikcia fikcie. Skrátka, zákruty pomaly na stupačku, ale v rýchlosti 120-130 km/h. V apexe plný kotol na 150-160, potom zase spomaliť na 120 a ďalšia lahôdka. Koniec fikcie fikcie. Domáci sa občas snažia pretekať. Všetko to ale na vrchole kazia asi 4 radary, ale sú značené.

Aby som sa veľmi nerozplýval, zase som vystúpal so oblaku, zase začalo poprchávať, zase sa mi začali šmýkať v zatáčkach obidve kolesá, tak som spomalil a bral tie zatáčky už ani nie kilom, občas aj dosť menej. Do Delf som dorazil práve keď sa zotmelo. Hotelov je tam dosť, žiadny som nebookoval, ale nejaký som si našiel. Majiteľa potešilo, že nemusí platiť poplatky, tak mi hneď hodil o takmer tretinu nižšiu sumu, ako bola na stránke knihovanie bodka kom. Ešte som niečo dorobil do roboty a išiel sa prejsť a navečerať. Zaspal som úplne unavený, dnes to z celej cesty bolo hádam 200km zatáčok. Začínam rozmýšľať nad jazdou na diaľnici.

Deň 16: Delfy GR – Thiva GR – Alepochori GR – Pireus GR

Ráno som si privstal a išiel pozrieť pamiatky. Bol som v Delfách už pred rokmi, preto som poznal tú cestu s Termopýl. Lenže vtedy bol pondelok a všetko bolo pozatvárané. Peši som z hotela prešiel pozrieť veštiareň, Aténin chrám, bol som aj v múzeu. Je to fakt špica, kto má rád antiku, históriu a grécke báje a povesti, užije si to naplno. V Delfách sa tvorili dejiny tej doby. Pýthia sedela, voľačo hulila alebo čuchala, ak jej pod nosom varili vodu z Termopýl, tak to sa ani nečudujem, čo sa jej zjavovalo. Potom tomu ešte dali kvalitnú diplomatickú podobu, že si to každý vysvetlil po svojom a bolo. Niečo ako dnešné horoskopy. Za úspešne veštby dostávala veštiareň dary a neboli to drobné. Mestá a národy tam mali postavené vlastne pokladnice. 

Delfy ale boli v podstate nedobytné.Je to len úzka plošina v strmom kopci. Nad nimi je vysoká skalná stena, pod nimi zase hlboký kaňon. Z Delf je vidieť more a na obidvoch koncoch je stále priestor len na jednu cestu bez chodníka. A majú tam prameň čistej vody, aj po 2500 rokoch funkčný. Lepšie miesto z hľadiska obrany asi nemohli nájsť. Koniec historického okienka.

Sadol som na motorku a presúval som ďalej. Len sa tak oteplilo, že som sa počas prechádzky po pamiatkach spotil. Hneď v ďalšej dedine s názvom Arachova som sa chcel trochu najesť, ale na Grékov je 12 hodín na obed ešte skoro. Ináč je to mestečko pod Parnasom, veľmi pekné, také akoby alpské, ale strašne preplnené. Na konci som ale našiel pumpu a dal si tam umyť motorku. Týpek ju pekne nechal najskôr vychladnúť, potom ju ručne umyl. Strašne sa mu páčila, sám má Transalpa, tak sa vyhral. Za 8 eur. Dal som si zatiaľ aspoň čaj a bagetu s majonézou a syrom. Motorku mi umyl, ale v daždi sa poodlepovali nálepky, čo sme robili s Lorenzom. Škoda. Ale nevadí, vytlačím si ich zas, vystrihnem inverzne a nastriekam to sprejom. Lebo to vyzerá dobre. Ešte mi hovoril, že si mám na Kreténov dávať pozor, lebo že veľa pijú a často to kombinujú so šoférovaním.

Pokračoval som ďalej do Pireusu, predpísanou rýchlosťou, nikam som a neponáhľal. Neponáhľal som sa až tak, že som si urobil zachádzku do Alepochori. Cestou ma zase zaskočili už trapne opakujúce sa okolnosti, lebo na jednej pumpe sa mi zdalo, že 70 km je celkom solídny dojazd, ďalšia bola zavretá a potom to už bolo veľmi napínavé, lebo žiadna nebola. Až v tej dedine. Prišiel som k nej s dojazdom 10 km. Ináč cesta tam zase sama zatáčka, aj keď nie také rýchle, lebo viedla lesom. Cestou som videl týpka s guľovnicou, asi tam sliedil na zver. Alebo mu nejaký Paris zviedol Helenu. Radšej som sa nepýtal, aby som aj ja jednu nechytil. Dole pri mori viedla cesta popod kolmú skalnú stenu a z druhej strany cesty už bolo more. Paráda. Až na popadané kamene na ceste, ale nebolo to nijako zlé. Ale nebolo sa kam ponáhľať, presne takéto cesty mám rád. V Alepochori som sa najedol, oddýchol si a pokračoval do Pireusu. Ešte včera som si kúpil lístok na trajekt na Krétu. Pireus je veľký prístav, vybavil som si papiere a nalodil sa. Ráno pristávame vraj o šiestej, ich času, to je u nás ešte len päť. Čím toto dopisujem a idem spať.

Deň 17: Heraklion KR – Chania KR – Kissamos KR – Sfinari KR – Palaiochora KR

Ráno som sa už dlho prehadzoval, aby som nezaspal, lebo príchod mal byť o šiestej ráno. Samozrejme, že som aj tak zaspal. Rýchlo som sa zbalil, zbehol k motorke a vylodil sa. Vonku bolo sviežo, ale príjemne. Ale po chvíli to prišlo. Teplooo!!! Po diaľnici som sa vybral na západ Kréty. Cestou som sa na jednom odpočívadle zastavil odfotiť úplne zasneženú horu. Boli tam aj motorkári, pýtal som sa ich, či tie radary aj fungujú. Že ako ktoré. A že či mám ŠPZ-ku. Samozrejme, že mám. No tak to by som mal preventívne spomaliť. Keď som sa vracal k motorke, všimol som si, že asi polovoca z ich motoriek značky nemala. A jeden ju mal odspodu podsedlovky. Policajtov tu také drobnosti asi nerozčuľujú.

V Chanii som pre istotu nabrať benzín aj hotovosť a pokračoval ďalej. V Kissamose som si dal zase bagetu a čaj, jeden domáci bol hotový z motorky, fotil si ju a ukazoval hromadu motofotiek. Odtiaľ cesta pokračovala na západné pobrežie, veľmi pekná. Prázdna, zatáčková, výhľadová. Zaseknutá v kopci nad morom. Akurát že v polovici trasy bola prehradená s gréckym nápisom. Prehradenie som obišiel a pokračoval. O kus ďalej som videl, prečo. Trochu sa zosunul svah na cestu, ale nič dramatické, dalo sa prejsť. Na opačnom konci uzávery som musel prejsť cez asi metrovú návažku, lebo zvyšok cesty blokoval bager. A cez navážku boli pekne vyjazdené pásy od áut. Podľa všetkého sa to ale dalo nejako obísť popri mori. Pokračoval som ešte kúsok po tej ceste a potom zabočil do vnútrozemia medzi kopcami. V jednej zatáčke ma zaskočila búdka s poľskými zástavami a poľským textom že voľačo predávajú. Bardzo zaprasamy, wšade sa te polskie. Peknou cestou som dorazil až do cieľa. Domácemu som už predtým volal, dal cenu 30 eur za noc, ale až tu mi povedal, že cash, tak som dobre urobil s výberom hotovosti. Je tu absolútne ticho a kľud, iba more a trochu vietor.

Večer som sa išiel najesť. Vietor zosilnel, obloha sa zatiahla. V reštaurácii nemali rybu, pizzu si objednal tesne predo mnou prijdúci plný autobus, tak som si dal burger. Chudnutie a zdravá strava sa odkladá. Pýtal som sa majiteľa, ako to majú s alkoholom a šoférovaním. Že pokiaľ sa nestane nehoda, policajti fúkať nedávajú. Asi aby nemuseli v prípade sporu fúkať do dregera na porovnanie aj oni sami. Keď som sa vracal, už fúkalo dosť silne. Môj domáci má našťastie prístrešok pre auta, dal som motorku medzi ne. Len čo som zaliezol do postele, začala silná búrka a trvala dosť dlho do noci.

Deň 18: Palaiochora KR

No moto days. V Grécku sú o hodinu popredu, vstávam podľa nášho času, tak som si išiel zatiaľ pred prácou kúpiť niečo jesť. Celú noc pršalo, ale aj tak som sa chcel prejsť. Keď som sa vracal, uvedomil som si, že sa ani nemusíme čudovať, že starí Gréci neriešili nejaké atómy, molekuly a tak. Stále sú tu ich pôvodné živly. More, zem, vzduch, slnko, ovce, olivy a víno. K tomu pridali skútre. Akurát Dia s bleskami vystriedal Ježiš a elektrika. Ostatné zostáva po starom. Lode, taverny, ovce aj tire olivy. Cez deň pracujem, večer mám súkromnú večeru. Celý deň lialo, nechce sa mi ísť nikam na motorke. Skočím si len niečo kúpiť do obchodu. Reštaurácie sú 5 km ďaleko. Cestou z obchodu už bola tma, v čelovke sa mi vypálili baterky, stúpil som do nejakej jamy a zvrtol si kotník. Síce som ho rozchodil, ale opuchol a bolel. Aspoň som na neho minul voltaren.

Pri príprave ďalšej cesty zisťujem, že som si nezobral pas. Pozerám web stránky, ale Turkom nestačia naše občianske a pas je povinný. Riskovať nebudem, našťastie sa dá prejsť z Rodosu na Samos a odtiaľ cez Lesbos do Kavaly. Popozerám si teda ostrovy. Mezditým som telefonoval s bratrancom, či úplnou náhodou nepôjde do Bulharska, má tam na Slnečnom pobreží apartmán. Úplnou náhodou tam v tom termíne aj pôjde, tak sa tam možno stretneme. A ked a nie, budem tam môcť potom pár dní zostať bývať. Tak uvidím. Len s cestou sa mi trochu komplikuje situácia, roboty mám slušne povedané po priesečník medzi pravým a ľavým stehenným krčkom, takže netuším, ako to bude s presunmi. A trajekt na Rodos chodí len raz za týždeň. Bude to ešte napínavé.

Deň 19: Palaiochora KR – Chania KR – Hora Sfakion KR - Plakias KR

Kedysi dávno mi raz jeden známy povedal hlášku, ktorú počul na vojne od veliteľa: Situace se mění, aniž by nastala. V robote mi radikálne poprehadzoval program a navyše som zistil, že trajekty z Rodosu na Samos chodia až od júna. To dosť výrazne mení moje predstavy, narýchlo balím veci, a odchádzam. Domáci nie je nikde a neberie ani telefón. Nechávam mu peniaze na stole, kľúč pod rohožkou, posielam SMS a odchádzam. Kotník ma ešte bolí, hlavne pri radení smerom dole. V tretine cesty mi v ňom ruplo a prestal bolieť.

Cesta je fakt super, ale v horách je asfalt trochu vlhký, asi po prehánkach, lebo nado mnou bol ťažký šedý mrak. Cesta stúpala vyššie a vyššie, až do toho šedého oblaku. Našťastie z neho nepršalo. Podarilo sa mi prejsť bez zmoknutia na severnú stranu ostrova. V Chanii som natankoval, ale bolo to zaujímavé. Na prvej pumpe vraj nemali elektriku. Stojany im svietili, tak som nechápal. Ale išiel som ďalej. Na opačnom konci mesta som si natankoval, aj keď pumpárka ma presviedčala, že mi natankuje ona. Aj bola urazená, keď som nechcel. Viem, že do mojej nádrže vyžaduje tankovanie grif a nechcel som ju mať zaprskanú od benzínu a tankovať 10 minút. Ináč, ešte drobná zaujímavosť. Pred odchodom som mal od morskej vody zaprskanú motorku. Postriekal som ju sprejom na okná a trochu utrel. Okamžite sa na nej vyzrážala soľ.

Mapy bodka cezet si zase a už po neviemkoľký raz začali žiť svojim životom. Netuším, čo a prečo tam porobili, lebo ešte nedávno to bola bezchybná navigácia. To, že už nevie počítať do troch výjazdy z kruháčov som si ako-tak zvykol, ale že zabudne oznámiť odbočku, to už je moc. Sama od seba sa rozhodne zmeniť mi trasu a to ešete tak bllbým spôsobom, že ju tajne zmení a odo mňa chce potvrdiť, že chcem zostať na pôvodnej. Pri telefóne vo vrecku a spoľahnutí sa na hlasovú navigáciu je to fakt blbý update. Skrátka, zas ma poslala horšou, ale zato dlhšou cestou. Ešte by mohli odnaučiť posielať motorové vozidlá lesnými cestičkami, to teraz tiež robí. Z asfaltky mám odbočiť do kríkov, prípadne na kruháči najskôr do prava a hneď do ľava. Ale robí to aj na rovnej ceste. Týmto pozdravujem zodpovedných od aplikácie a zároveň mi môžte napísať, či máte nejaké skúsenosti s hlasovou navigáciou, dajte mi vedieť. V skratke, musel som sa vrátiť asi 8 km. Keď sme už pri tom, pôvodne som chcel ísť horskými cestičkami, ale nakoniec som zvolil hlavnejšie cesty. Mal som málo času, cesta horskými trvala o 2 hodiny dlhšie. Ani sa nečudujem. Nechcelo sa mi jazdiť v oblaku. Nechcelo sa mi ísť po úzkych rozbitých šmykľavých cestách a lámať motorku v zátačkách. Nakoniec som urobil dobre, namiesto kadejakých úzkych cestičiek mám oveľa radšej šýl takmer motodžípí, široké cesty, tiahle zátačky, čo sa dajú prejsť vo vyššej rýchlosti ako jazdí dedko na bicykli. Musel som sa zase dostať cez kopce na juh Kréty. Zase som vystúpal do oblaku, na prilbu mi padlo zopár kvapiek, ale ináč nič. Cesta mierne šmýkala a bol som naozaj vďačný za dažďový režim. Úspešne som prešiel hrebeň a začal klesať dole k moru. Paráda. Ešte som si všimol, že si tu robia z dopravných značiek strelecké terče. Dôvod ani pôvod tohto zvyku netuším.

Dole pri mori je pevnosť Frangocastello. Už som tu kedysi bol, teraz bolo zatvorené. V minulosti tu musel byť celkom klídek. Snáď. Odtial som pokračoval do vyhliadnutého hotela v Ano Rodakino, ale keď mi povedali, že nikde tam nie je ani taverna, rozhodol som sa odísť do Plakiasu. Tu som našiel ubytovanie síce jeden a pol kilometra od mesta, ale lepšie ako pätnásť. Večer som si bol nakúpiť nejaké potraviny. Zaujímavé bolo, že pokladníčka bola Srbka, jej rodičia Čiernohorci, tak sme trochu pokecali po slovansky. Ináč už nič, len súkromná večera samého so sebou a ešte práca.

Deň 20 až 23: Plakias KR

Zase no moto days. Cez deň práca, večer zháňanie večere, lebo je mimo sezóny, tak je všetko pozatvárané. Aspoň som si mohol u domáceho umyť motorku od morskej soli, predpokladám, že to nie je nič, čo by jej prospievalo. Morská voda nechala na brúsenom hliníku škaredé stopy, radšej som to dôkladne vydrhol, len som si musel dať pozor na smer brúsenia.

Bol som sa najesť. Nechal som to na šéfa, dostal som tanier s grilovaným mäsom a hranolky. Bolo to veľmi dobré, ale úplne som to zabudol odfotiť. Sľúbil som mu, že prídem večer na rybu, lenže mi to skomplikovala robota. Zatiaľ miestni obdivovali motorku. V taverne sedeli domáci, jedli, popíjali, debatovali. Jeden z nich začal lámavou angličtinou, že robil na lodi a pochodil celý svet. Ani by to nebolo také zvláštne, keby nemal 80 rokov, ale bol úplne pohodový, pohyblivý, zdravý a vyzeral o dobrých 10 menej.

Pojednanie druhé: Lidi jsou různá

Ďalší deň som sa bol najesť. Od vedľajšieho stola som počul angličtinu, prišiel som sa teda opýtať, odkiaľ sú. Baba z Holanska, chlap z Fínska. On bol tak v pohode, ako Fín. Ale ona bola múdra ako rádio o pol ôsmej. Najskôr začala jemne, že sa sem presťahovala už ani neviem kvôli čomu. V Holandsku robila v štátnej správe, tu v nejakej neziskovke, čo odchytáva túlavých psov a posiela ich do Nemecka, túlavé mačky dáva kastrovať a vypúšťa ich späť na Krétu, popri tom nadobudla presvedčenie, že domáci sú zaostalí, lebo pre nich sú psi na úrovni zajacov, lovia ryby, strieľajú a neviem čo všetko. Potom začala čo si o politike a vtedy som si uvedomil, žeo som urobil veľkú chybu. Radšej som sa mal najesť v kľude sám. V skratke, ľavičáci sú tí dobrí, komouši nie sú ľavica ale extrém, pravica je zlá úplne, EU je super, Holandsko je super, všetci sú tam tolerantní, lebo tam sa tam LPGTDI môžu verejne vodiť za ruky a v Maďarsku ich za to zavrú, Gréci sú pozadu lebo lovia ryby a nábožensky obmedzení a keď bude chcieť ísť na potrat, tak pôjde. Z môjho šalátu si tak komunitne zobrala rajčiny a kus syra a ešte sa hrabala aj do môjho taniera, ale to stačil jeden pohľad aby to už neriskovala. V živote nepočula o zákaze motorových vozidiel od roku 2035, ale aj keby, tak to je ekologické. A že ešte je problém preľudnenie. Tak som jej povedal, že nemám menej vzduchu, ako pred 10 rokmi. Nato povedala, že je problém s jedlom. Ukázal som na plný stôl jedla a jej tanier, kde tretinu nechala. Nasr..dená sa zdvihla, že som blbý a odišla. Progresívna tolerancia v praxi. Aspoň že nechala sa zeba zaplatiť toho Fína a nie mňa. Nejako mi nesedelo, prečo z toho úžasného tolerantného Holandska teda prišl žiť na ortodoxnú zaostalú Krétu. Bojím sa, kam nás dovedú títo mladí eurozväzáci. Doteraz som ich vyšinutie nezažil osobne, ale pripadám si ako v januári 1948. A bojím sa ďalšieho februára. Aby nebol víťazný.

Vrátil som sa k svojmu stolu, od vedľajšieho z opačnej strany sa mi prihovoril starší manželský pár. Tiež z Holandska. Keď som povedal, že aj ona je, začali sa za ňu ospravedlňovať, že mladí Holanďania majú pocit, že sú najmúdrejší na svete a do všetkého chcú kecať. Ale nič okrem toho tliachania nevedia. Tento pár si tu na Kréte hľadá nový dom. Nakoniec sme spolu dosť dlho rozprávali, veľmi príjemní ľudia. Ale záver večera bol vďaka tomuto páru pohodový.

Zase chčije. Snáď cez víkend nebude, mám v pláne zaujímavú trasu.

Nad Plakiasom sú dva kaňony. Cesta má dokopy len 30 km, tak som si povedal, že to po fajronte prebehnem, aby som sa cez víkend nemusel zdržovať a vracať. Keď som sadal na pekne umytú a vyleštenú motorku, bolo nádherne jasno. Ale ako to už chodí, hlavne mne, hneď, ako som sa dostal do prvého kaňonu, začalo popŕchať. Dážď postupne silnel, tak som z toho veľa nemal. Ale aj tak to stálo za to. V Kotsifou je pod skalným previsom malá kalpnka, dobre to vyzerá.

 Kaňon je ale dosť krátky, ak by ste sa tu niekedy vyskytovali a zvažovali, ktorým ísť, odporúčam Kourtaliotiko. Je dlhší, aj motorkársky a výhľadovo zaujímavejší.

Keď som sa vrátil, opláchol som si motorku od blata a dal sušiť rifle. Tiež som si prepral kuklu. Neviem, či púšťala farbu, alebo bola taká špinavá, ale tiekla z nej čierna voda asi 15 minút. Tiekla by asi aj dlhšie, ale už sa mi to nechcelo dlhšie prať. Ešte viac sa rozpršalo, ale zajtra bude hádam pekne.

Deň 24: Plakias KR – Pyros KR – Ierapetra KR

Ráno to začalo parádne. Jasno, teplo. Vošiel som do Kourtalioti kaňonu, stihol urobiť fotku a na jeho konci už na mňa začalo kvapkať. Zatiahlo sa, ale našťastie nepršalo. Aj tak to bol taký smutnejší deň. Cesta z Plakiasu do Ierapetry po južnej strane Kréty je naozaj pekná, príjemná, rýchla. Lenže aj keď bolo dnes jasno, cesta bola vlhká, mokrá, miestami po nej tiekla voda, občas bolo blato. Netuším, kde sa to tam zobralo, ale výsledok bol kontumačný. Nedalo sa ísť nijako rýchlejšie, ani si to poriadne užiť. Motorka, ktorá ešte ráno bola úplne nablýskaná, bola samé blato. Dokonca aj bundu a prilbu som mal doslova zasratú od blata.

Až na pobreží pred Ierapetrou cesta uschla, ale to mi už bolo platné ako hadovi topánky. V Ierapetre som si pozrel prístav, pevnosť v prístave, vytiahnuté jachty v prístave a začal riešiť ubytovanie. Po chvíli rozmýšľania som si tu zobral hotel. Nechcelo sa mi už ísť ďalej, aj tak by bolo svetlo už asi len hodinu. Okrem toho som si pred hotelom aspoň čiastočne umyl motorku a na izbe som si osprchoval celú motobundu. Keď z nej prestala kvapkať voda, dal som si ju na seba a išiel sa prejsť po pobreží. Sezóna začne neskôr, tak je tu kľud. Sedel som na lavičke pri mori a cítil sa ako malý Jirka keď na ceste do praveku prišli až na koniec. Skratka nič, len more, vlny a ich hluk a kvapky vo vzduchu.  Cestou do hotela som sa zastavil niečo zjesť. Povedal som čašníkovi, že niečo malé a že to nechám na ňom. Výsledok bola placka s kusom mäsa, zeleninou a hranolkami. Malé. Neviem potom, čo je veľké. Lebo aj grécky šalát tu nakladajú asi lopatou.

Do Grécka sa skrátka nedá ísť chudnúť. Čo je ale horšie, je to vidieť aj na domácich. Teda chlapi sú mi ukradnutí, ale teda dnešný Adonis, Herkules, alebo kto, by asi tlačil pred sebou pupek. Horšie to je ale so ženami. Ich klasické grécke postavy môžme obdivovať asi už len na antických sochách.

Deň 25: Ierapetra KR – Zakros KR

Dobre som sa vyspal, výborne naraňajkoval, zaplatil som o 3 eurá viac, lebo že miestna daň, zbalil sa a vyrazil na východ. Tie 3 eurá bol asi poplatok za počasie, konečne bolo jasno a 20 stupňov, ktoré sľubovala predpoveď už pred týždňom. Oplatilo sa. Cesta viedla najskôr dedinami, ale potom už len krajinou. Nedá sa na ňu povedať nič, len že pekná a príjemná. Z jednej strany kopce, z druhej tyrkysové more. Neponáhľal som sa, kilo som ani neprekročil. Hlavná odbáčala na Sitiu, dal som to po pohlavnej popri mori a dobre som urobil. Neskôr cesta zabočila do vnútrozemia, ale nebolo to na škodu, parádne cestičky v kopcoch a pomedzi ne. Juhovýchodne od Zirosu je odstavené lietadlo, nejaká stíhačka. Je ale pred vojenským areálom, takže sa nedá vyfotiť. Provokovať som nechcel, až taká úžasná nebola, tak som si ju len pozrel a pokračoval parádnymi cestami ďalej. Krajina ako z Winnetoua, len namiesto prašných ciest asfaltka. A nikde nikoho, len ja a stádo mojich 165 koní.

Chýbali už len indiáni, ale teda veľmi nie. Nerád by som prišiel o svojho tátoša. Urobil som aj zopár fotiek, ale ani náhodou nie sú schopné vystihnúť krásu miesta a cesty. Popri nej je aj niekoľko zaujímavých kaňonov. Sú iné, ako u nás. Vyzerajú, akoby sa tu skala roztrhla na dve časti. Doslova, keď ste videli Indyho Jonesa v Petre, tak také niečo. Z kopcov som zišiel k moru, potom zase hore. Pred dedinou, kde som chcel spať som zase zišiel k moru. Skoro všetko ubytovanie bolo zatvorené, v prevádzke iba jedno. Za noc chcel najskôr 45 eur, potom už aj 35, ale celú osadu tvorilo pár prázdnych domov a dve krčmy veľkosti unimobunky. Nikde ani len obchod. Ináč tam bolo krásne, ako miesto stvorené na oddych po dlhšej trase alebo na ťažkú romantiku vo dvojici. Leznže som bol sám a hladný. Vybehol som hore do Zakrosu a asi v jedinom hoteli čo tam majú, určite ešte z časov prvých cestovateľov, som sa ubytoval. Vyzerá to tu podstatne horšie ako pri tom mori, cena je síce takmer polovičná, o tú ale nejde. Je to zároveň aj krčma akej sa u nás niekedy hovorilo štyrka s obsluhou a reštaurácia, taký zájezdní hostinec. Oproti je obchod a kúsok je pumpa. Ubytoval som sa a išiel sa prejsť, kúsok nad dedinou majú prameň potoka, čo je zároveň zdroj pitnej vody. Po prechádzke som si dal večeru, pečenú rybu a šalát. Fotku prikladám, komentovať to nemá zmysel.

Len dve veci. Ryba mala toľko kosti, ako keby mamut prebehol cez leteckú vrtuľu. No a keď som to ledva dojedol, domáci mi ešte doniesol na tanieri nakrájané jablká a pomaranče a pýtal sa, či si dám raki. Povedal som, že dám, ale s ním. Doniesol teda dve, také skoro decové. Kamarát hovorí, že ryba musí plávať, tak dúfam, že pol litra červeného, deci raki a nejaký čaj, čo mám ešte z rána v termoske, bude dosť kvapaliny. Ináč je tu nekonečný kľud. Iba vietor, vtáci, kohúti a zopár domácich, čo tu jazdia na hocičom od dvojtaktných motoriek po traktory bez výfuku. Majiteľ má motorku, Hondu 125, vyzerá to ako superšport pre nedočkavých. Kúpil padnutú, vymenil motor, má buchnutú nádrž, dáva to za lacné peniaze dokopy. Ale asi bude o chvíľu vyzerať rovnako, lebo po tej večeri ju vytiahol von a na mokrej ceste niekam odišiel. Po tej svojej raki a pred ňou ešte netuším čím všetkým, ale nebolo toho málo.

Pojednanie tretie: Doprava

Čo sa týka jazdenia, je to tu také budhisticko-rastafariánsko-divoké. Včera som išiel v protismere do úzkej jednosmerky, ale v pohode. Dohodli sme sa. Dnes zase dvaja domáci kecali z auta do auta v križovatke, celú ju zablokovali, ale klídek. Keď ma zbadali, posunuli sa, asi si to dorozprávajú večer v taverne. Nikto sa tu nerozčuľuje, neponáhľa. Svetlá sa tu viacmenej dodržiavajú, ale značky sú len informačné. Na stopke som nevidel stáť nikoho, prednosť má väčší alebo rýchlejší, do dvoch pruhov sa zmestia aj štyri auta keď je treba. Plná čiara neni múr a dvojitá žiadna priepasť. Rýchlosť sa dodržiava len pri radaroch a tie sú označené. Občas sú značky aj tam, kde radary nie, ale to domáci poznajú. Keď to niekoho moc rozčuľuje, odmontuje si ŠPZ. Harlejáci (bude reč neskôr) mi povedali, že tu stacionárne radary nie sú,a lebo nefungujú. Pred časom boli, ale niekto to napadol ako protiústavné, súd to uznal a museli ich všetky dať preč. Značky ale nechali. Tak uvidím, ale veľa som ich tu nevidel. Snáď mi nebudú chodiť domov spamy od gréckych policajtov. Pomáhačov s radarom som videl iba raz, na diaľnici pri výjazde z tunela, v ktorom bola 80-ka.

Blinkre som uz tak davno nevidel použiť, ze sa úprimne priznám, aj ja som na ne zabudol. Používaju sa len vo veľkých križovatkách a občas pri odbáčaní mimo cestu. Policajta som tu ešte nevidel. To asi len nás tak radi drábi šikanujú. Len radi obiehajú dosť na tesno. Veľakrát som zaregistroval auto až keď bolo tesne vedľa mňa. Kebyže musím náhle zmeniť smer jazdy kvôli niečomu na ceste, už toto nepíšem.

Dopĺňam ešte info o jazde na viacpruhových cestách. Nejaké predbiehanie z ľava je im ukradnuté. Každý obieha, ako ho napadne, kde práve vidí miesto a medzeru. Samozrejme, bez blinkrov a s milimetrovými rezervami. Pozor na to. Neviem, či domáci trvalo sledujú dianie v zrkadlách, ale kolíziu som nevidel. Viem si ale predstaviť, že ak nejaká nastane, následky sú asi definitívne.

Deň 26 až 29: Zakros KR

Dni ubehajú, klídek, robota, slnko, jasno, teplo, večera niekde v domácej taverne. Iba v správach strašia, že sa o týždeň má zase ochladiť. A poriadne. Inými správami si nenechávam kaziť náladu.

Pojednanie štvrté: Balenie

Teraz nemyslím balení dievčat, lebo včera som zase cestou videl chlapíka s guľovicou. Myslím, že mám s balením dobré skúsenosti, ale teraz som sa zbalil zle. Nie, že by mi niečo chýbalo, práve naopak. Asi to bolo spôsobené tým hnusným počasím pri odchode, ale ani tak som nevyužil všetko, čo som si nabalil. Ešte jedna dôležitá informácia. Minimálne komplentné spodné prádlo, jedny ponožky a jedno mototričko majte výlučne športové syntetické. Mne sa osvedčil Desaťklon, je to lacné, pohodlné a dosť to vydrží. V prípade straty alebo vyhodenia nebude nikomu ľúto. Začnem od najdôležitejšieho a píšem to vrátatne toho, čo mám na sebe.

3 trenírky. Stačia 1+1 (Obidve syntetické. Na striedačku, večer stačí preprať v umývadle s mydlom, do rána uschnú)

3 tielka. Stačí len jeden nátelník s dlhými rukávmi.

3 ponožky. Tu je to komplikovanejšie. Na motorku používam futbalistické podkolienky aby mi nefúkalo pod rifle, k nim som si zabalil jedny syntetické a jedny teplé bavlnené ponožky. Táto kombinácia je dobrá.

1 hotelové papuče. Také tenučké. Všada sa zmestia, vozím ich všade.

1 neprefúkavé spoďáre. V zime musia byť.

1 topánky - motoboty, vhodné aj na bežné chodenie. Mne to takto vyhovuje, nejazdím do terénu, takže to nechám na každom zvlášť.

2 tričká. Stačí jedno bavlnené a jedno syntetické, ktoré sa dá v prípade potreby vyhlásiť za nátelník.

2 mikiny + 1 vesta. Zbytočnosť, stačia 2 mikiny, jedna na motorku a jedna do mesta, aby sa motorková vyvetrala alebo vyschla. Vestu som síce použil v zime, ale rovnako som si mohol na seba dať dve mikiny a bolo by to asi aj lepšie.

1 rifle civilné. Hodia sa, hlavne do mesta. Prípadne keď motorifle musia vyschnúť. Mototuristom sa asi viac hodia turistické nohavice.

1 motorifle (alebo kto už čo nosí). Jasná vec.

1 motobunda. Jasná vec. Žiadnu civilnú už netreba.

1 plavky. Netuším, či ich použijem, zatiaľ som nemal kde.

1 turistická lekárnička. Zbytočnosť. V prípade núdze máme motolekárničky. Bral som si ju kvôli brufénu a antiprehánkovým pirulám, ale tie sa dajú kúpiť hocikde.

1 termoska. Určite sa hodí.

Lankový zámok. Odporúčam. Dobrá vec na prilbu a bundu (prevlečením cez rukáv), hlavne v lete, keď sa ide na nejakú exkurziu ďalej a dlhšie od motorky.

Nepremok. Ten úplne všade.

Švajčiarsky nožík. Vývrtka je vždy potrebná.

Čelovka, vždy sa hodí a je lepšia ako baterka, ktorú treba držať v ruke.

Nabíjačky tiež, ale tentoraz mám 3 rovnaké. Jednu na notebook, ďalšiu som bral zbytočne na prilbu a telefón. Ten som kupoval cestou nový a k nemu mám tretiu. Už to nejako donesiem domov. Powerbanku nemám a nikdy mi nechýbala, nespávam pod stanom (navyše za jazdy sa dá všetko ponabíjať z motorky).

Kozmetický balíček. Mám roky jeden vyladený, beriem ho na každú cestu. Rýchloschnúci uterák, kefka, pasta, malá tuba mydla, žiletka, tuba s krémom (namiesto pitralonu), sprej proti komárom. Občas do nej prihodím načaté mydlo z hotela a potom používam to.

Pre potreby motorky mám sadu na defekty (nikdy nepoužitú), teraz som si dokúpil kompresor. Zámok na disk (reťaz už nenosím, je príliš ťažká).

Sprej na okná a handričku. Často sa to hodí na umytie prilby a reflektorov, hlavne v krajinách so samoobslužnými pumpami bez infraštruktúry.

Hajzlák. Bez debaty.

Plastové sťahovacie pásky, šedá lepiaca páska, lepidlo.

 

Deň 29: Zakros KR – Sitia KR

Využívam obednú prestávku na presun do Sitie, zajtra ráno idem trajektom na Rhodos. Cesta začala už asi obvykle, mapy cézet ma najskôr poslali niekam do hája. Olivového. Bez asfaltu. Po kilometri som to vdzal a otočil sa, ale aj tak ma z hlavnej cesty vytrvalo posielali niekam na polňačky pre peších, ani bicykel by sa tam nezmestil. Myslím, že naozaj nastal čas prestať túto aplikáciu používať. V Sitii už ani nepoznali pravú a ľavú stranu. Ináč cesta prebehla rýchlo, bola veľmi pekná, pred Sitiou som stretol partiu na cruiseroch, čo išla oproti. Pravdepodobne boli z kontinentu, lebo sa vedeli pozdraviť.

Sitia je celkom príjemné mestečko s pekným nábrežím plným reštaurácii. Bol som sa pozrieť na prístav na opačnom konci mesta, čiže jeden a pol kilometra, cestou naspäť som sa dal ostrihať a nakúpil si niečo na zajtrajšiu plavbu. Rád som zaznamenal, že s tými gréckymi postavami to aspoň Sitia celkom úspešne zachraňuje. Bolo sa na čo pozerať. Cestou na izbu som si dal ešte zákusok. Chcel som ho na tanier, ale vraj mi ho musí zabaliť. Môžem ho ale pri stolíku pred obchodom zjesť. Tam som ho opatrne vybral z krabičky a tú obchodníkovi čistú vrátil na opätovne použitie. Dával mi aj plastovú lyžičku, ktorú som niekoľko dní zháňal, až som si asi 5 minút predtým spolu s nákupom kúpil jednu kovovú. Tak som zachránil planétu aj v tomto prípade. V obchodoch k nákupom normálne dávajú plastové tašky, rovnako tak aj v Taliansku. To len my čo nemáme more sme vyšinutí z toho odpadu, čo sa tam vyskytuje. Aby bolo jasné, nie som zástancom nezmyselného produkovania odpadu. Len si myslím, že opätovne spracovaný plast a mikroténové sáčky, ako to robíme my, je v pohode a možno aj lepšie, ako používanie jednorazových papierových a drevených, lebo sa kvôli tomu nemusia ničiť lesy a nemusia zase ísť na plné obrátky celulózky a chemické fabriky na spracovanie drevenej hmoty. Lenže práve štáty, kde sa nič neseparuje (a v Grécku to tak je), vôbec neriešia nejaké plasty. Jediné, čo sa tu separuje a nie je to nič, čo by som chcel doma robiť, sú použité hajzláky do koša vedľa záchoda. Sorry, ak práve jete.

Deň 30: Sitia KR – Rhodos RH

Ráno som si radšej privstal, aby som nezmeškal trajekt. Po chvíli do prístavu dorazila aj skupina harlejákov, ktorých som stretol včera. Zistil som, že sú to Gréci z Kosu Sedem harlejákov a jednen rebelant. Boli na Kréte zajazdiť si, teraz idú domov. Cestou na trajekte som sa s nimi čiastočne bavil, čiastočne som robil. Večer v Rhodose som zistil, že tu majú divné zvyky mať zamknuté hotely s tým, že prídu večer. No dík. Keďže som musel robiť, rýchlo som našiel niečo s parkovaním a za normálnu cenu. Nakoniec z toho bol hostel, parkovanie na ulici pred ním a cena 15 eur za noc. Trochu zvláštny pocit mám z toho, že som v celom hosteli sám. A ani na recepcii už nikto nie je, recepčná má zvonček na dverách asi prepojený s telefónom, lebo odpovedá, aj kedy býva 2 minúty odtiaľto. Večer som sa chcel niekde najesť. Dnes majú Gréci nejaký sviatok, kedy všetci jedia souvlaki. Aj ja by som si dal, ale keďže je sviatok, všetko je pozatvárané. Aj souvlakárne, lebo aj ich majitelia chcú ísť do mesta jesť souvlaki. Cestou som podľa vône prišiel dokonca k jednej rodine domov. Sedeli na takej terase pod chodníkom, z hora to vyzeralo ako low cost fast food. Ale to si robili doma na grile vlastné. Dosť sme sa na tom bavili, ale odchádzal som aj tak hladný. Nakoniec som po obchádzke našiel gyros, kúsok od môjho ubytovania. Chcel som niečo ľahké, iba mäso so šalátom. Fotku toho, čo si Gréci predstavujú podl ľahkou večerou prikladám. Ešte jeden zaujímavý postreh. Pre Grékov je úplne normálne jesť zemiaky alebo hranolky s chlebom. Pre mňa dosť divná kombinácia. Dokonca som videl dávať hranolky do bagety. Asi tam potom prišlo aj niečo iné, ale aj tak.

Deň 31: Rhodos RH

Prší, leje, padajú krúpy, tie som na ceste ešte nemal. Motorku som zatiahol pod strom. Dúfam, že z neho na ňu nič nepadne, lebo v tom lejaku z tých stromov, čo majú na ulici, padali pomaranče. Pomocou harlejákov sa mi ešte včera podarilo nájsť cestu na sever cez ostrovy, dnes som si kúpil lístky. Bude to pekná cesta, len aby vyšlo aj počasie. Zajtra má byť jasno a teplo, urobím si cestu okolo ostrova. Večer som sa bol prejsť do mesta. Stredoveké centrum bolo prázdne a tiché, ani svetla v uličkách veľa nebolo. Vyzeralo to takmer tajomné, ale fantázii nebolo veľa treba, aby si predstavila, ako to mohlo pred pár sto rokmi vyzerať. Popozeral som si aj prístav, miesto, kde mal štát rodský kolos, teraz u tam stĺpy a na nich jeleň a laň. Nejako som sa ešte prešiel po nábreží, potom zabočil do mesta a navečeral sa. Zase tá grécka porcia. Odtiaľ som už len prešiel zase stredovekou časťou naspäť do hostela.

 

Deň 32: Rhodos RH – Lidos RH – Macheria RH – Istrios RH - Rhodos RH

Ráno som sa pobalil, trochu opláchol motorku od bordelu po daždi a zbehol dole do prístavu pozrieť si tých jeleňov po svetle. Okrem toho som si chcel overiť, či na jeden z trajektov stačí len lístok, alebo mám robiť aj nejaký check in. Ako som vychádzal z agentúry, práve okolo mňa prechádzali harlejáci z trajektu. Zakričal som na nich, ale nebolo treba, lebo zabočili hneď na vedľa stojacu pumpu. Keď sme sa stretli povedal mi Philip, jeden z nich, že mi práve posielal správu, že idú niekam na rannú kávu a aby som prišiel za nimi. Tak som išiel s nimi hneď. Zabočili do nejakej luxusne vyzerajúcej maríny, dali si tam rannú kávu, potom raňajky veľkosti obeda, kecali tam s nejakým kamarátom a vysvetlili mi, že dnes budú mať easy rider jazdu, žiadne naháňanie. Z celej zostavy zostali štyria, traja harlejáci a rebelant. Ten že sa zaúča jazdiť, tak sa tempo prispôsobí jemu. V pohode, nebolo sa kam naháňať. Nasadené tempo bolo na mňa ale fakt dosť opatrne, prvých 30 km som zaradil nanajvýš trojku. Potom občas aj štvorku. Zastavili sme sa v Kallithee, sú tam horúce pramene. Boli ale vypnuté, nikde nikoho nebolo, iba zopár lopát a fúrikov bolo opustených v záhrade, asi príprava na sezónu. Odtiaľ sme sa presunuli kúsok do zálivu Anthonyho Quinna, kde natáčali Gréka Zorbu. Vyzerá to tam parádne.

Ďalšia zastávka bol Lindos. Tam sme sa rozišli, lebo som si chcel ísť pozrieť antické pamiatky. Tie sú na akropole, na kopci nad Lindosom. Motoristický dôležitá informácia je, že sa tam nedá nikde parkovať, až kdesi za dedinou. To som nevedel, preto sa mi podarilo vliezť motorkou do uličiek, v ktorých som sa nevedel ani otočiť, takže som si urobil pekne najskôr okruh a až potom kdesi zaparkoval. Vyšlapal som si to hore, bol odtiaľ parádny výhľad na okolie. Pamiatky až za tak veľa nestáli. Za Lindosom je záliv sv. Pavla. Na svojich cestách po starovekom svete sa tam vylodil a šíril kresťanstvo. Keď som zišiel z akropoly, zašiel som aj do toho zálivu. Je úplne nádherný.

Ďalej som teda pokračoval už sám na južný konec ostrova. Ten je zaujímavý tým, že sa na ňom nachádza polostrov prepojený s hlavným ostrovom pieskovým násypom. Ten sa za istých okolností zaplavuje. Okrem toho je oblasť známa tým, že tam chodieva veľa kite surferov. Aj teraz ich tam bolo dosť. V blízkej dedine som sa najedol. Znova som urobil chybu, že som si objednal grécky šalát a souvlaki. Doniesli mi misu šalátu a potom ešte veľký tanier asi 30 cm souvlaki s opekanými zemiakmi. K tomu ešte chlebovú placku. Keď som to zbadal, došlo mi zle. Hrdinský som sa do toho pustil a keď som už vôbec nevládal, majiteľka mi ešte doniesla koláč, že domáci a že pozornosť podniku. Šalát som zjedol celý, ale syru som tam nechal teda hanebne veľa. Mäso som zjedol tiež, opekané zemiaky som ani nechytil a aj z chlebovej placky som nechal asi tretinu. Koláč som si dožičil a bol výborný.

Pojednanie piate: Jedlo

O jedle som už písal, tak to len zhrniem. Je výborné, ale je toho giganticky veľa. Šaláty dávajú v lavóroch, k hlavným jedlám je chlieb, pita a hranolky. Domáci to jedia spolu. Myslím chlieb s hranolkami. Polievky som tu nevidel. Pozor teda pri obejdnávaní a hlavne, neobjednávajte si všetko naraz, obzvlášť keď ste hladní. Radšej na viackrát. No a na Kréte majú ešte pekný zvyk, po jedle raki na účet podniku. To môže byť v rozpore so šoférovaním. Pre nás, domáci takéto drobnosti neriešia.

Chvíľu predtým mi volal Philip harleják, že sú kdesi v nejakej dedine na festivale. Dojedol som a išiel za nimi. Cesta na pobreží bola krásna, prázdna a konečne som zaradil aj päťku. Ale od mora poriadne fúkalo. Nakonec som prišiel za harlejákmi, stretli sme sa presne na križovatke, práve išli z toho festivalu. Asi nič moc, navyše cesta tam bola len taká ako vyjazdia lesné traktory, tak som tam ani nešiel. Pokračovali sme cez ostrov na sever. Rýchlosť sme zase prispôsobili rebelantovi a aj tomu, že po včerajšom daždi bolo na ceste veľa kamenia a štrku. Ináč to bola sama zatáčka. Do mesta sme sa vrátili práve keď sa zotmelo. Spravili sme si spoločné fotky a išli na večeru. Teda oni, ja som nemal na jedlo ani pomyslenie. Pokecali sme ešte trochu a išli každý do svojej ubytovne.

Deň 33: Rhodos RH – Kos KS

Dohodol som sa, že si môžem nechať veci na izbe asi do tretej poobede. Trajekt ide o piatej, tak to bude snáď v pohode. Chcel som si ešte pozrieť mesto za svetla. Išiel som na akropolu, okrem zrúcaniny Artemidinho chrámu tam majú celkom dobre zachovalý štadión. Nedal som si to behom, ale prešiel som celú dráhu. Nezdá sa to, ale je to dosť. Odtiaľ som zbehol do mesta, pozrel si turecký breh, tohto času kvôli pasu, hlavne jeho absencii nedostupný.

Potom som sa už len motal v starom meste, pozrel som si hrad, ktorý vyzerá veľmi dobre, ale to bude preto, že ho Taliani v roku 1933 celý postavili, alebo zrekonštruovali, neviem. Pôvodný mal asi tisíc rokov. Nižšie je archeologické múzeum, to sa mi zdalo oveľa zaujímavejšie, ako hrad. Bol som už aj dosť nachodený, aj čas ubehol, tak som si bol pre batožinu. Zase zom zbehol dole, ale inde. Ani neviem ako, ale našiel som sa oproti tej luxusnej marine, kde sme včera raňajkovali. Lenže ešte predtým som zacítil vôňu pečených rýb. Len som pozrel, či tam nie sú harlejáci. Neboli, tak som sa vrátil za tou vôňou. Ako to už chodí, do protismeru jednosmerky. Hlavná cesta bola totiž zavretá a točili sa tam cyklisti. Tí pretekári. Domáci mi poradil vraj najlepšiu reštauráciu. Asi aj bola, lebo bola úplne kompletne plná. Len kdesi pri stene mali posledné dva malé stolíky. Dal som si tuniaka na grile a grécky šalát, zase toho bolo kilo, ale zase to bolo výborné. Blížil sa čas odjazdu trajektu, bol som aj nervózny, či to stihnem, ale všetko klaplo. Tesne pred prístavom som sa zase stretol s harlejákmi. Ešte si kúpili lístky a nalodili sme sa. Na palube sme sa ešte bavili, aj pozerali futbal, ale nejako má zmohla únava, tak som išiel dovnútra. Aj tak sme museli spolu vystupovať, lebo sme mali spolu zviazané motorky. Pri vystupovaní sme sa ešte viackrát rozlúčili, oni išli domov a ja na hotel, či čo to je. Je v centre, kúsok od prístavu, ale v takej tmavej uličke. Bez recepcie, kľúče v krabičke pri dverách. Prvý dojem, akoby to bola robotnícka ubytovňa. Druhý na izbe tiež. Ešte som zistil, že nejde teplá voda. Recpepčná neberie telefón. Cez balkónové dvere fučí, nedajú sa zavrieť. No, čo by človek chcel za 30 eur. Nakoniec mi recepčná píše, ospravedlňuje sa, posiela chlapíka s kľúčami od inej izby. Keď sa pýtam, kedy príde, práve klope na dvere. Mením teda izbu a sťahujem sa na koniec chodby. Skúšame vodu, ide. Horúca a veľa, to som ešte v Grécku nemal. Užívam si sprchu a potom leziem do postele. To už klasický pod plachtu a deku. A prikurujem klímou.

Deň 33: Kos KS – Mastihari KS – Kardamaina KS – Zia KS – Ag. Dimitrios KS – Kos KS

Ráno som si privstal, aby som si stihol prejsť ostrov. Najskôr som išiel po hlavnej ceste smer letisko, kúsok pred ním zabočil do práva k moru. Prišiel som do úplne tichej dediny k mólu, tam som sa otočil a prešiel krížom na opačnú stranu ostrova do Kardamainy. Tam som sa zastavil v obchode kúpiť si niečo na raňajky. Všade bolo absolútne ticho a nikde nikoho. Len značky zákazy zastavenia a samé jednosmerky pripomínali novodobú civilizáciu. Keďže nebolo kde zastaviť, zastavil som rovno pred obchodom. V zákaze. Za autom, čo tam už stálo, čiastočne na prechode. Vypol som motor a skôr ako som zosadol, už za mnou stalo auto. A za ním ďalšie. Tiež išli do obchodu. Keď som vyšiel s nákupom, ten čo bol predo mnou práve odchádzal. Do protismeru jednej z tých jednosmeriek. Išiel som za ním, aj tak bola dlhá asi len 50 metrov a končila pri mori. Tam som si v úplnom kľude dal jogurt, prešiel sa a išiel naspäť do mesta. Zvolil som ale úplne inú trasu, cez hory. Nádherná cesta, fantastické výhľady. Len občas som musel v zatáčkach lámať motorku. Zaujímavosťou boli miestami cesty dláždené kameňmi. V jednom takom strmom úseku mi dokonca motorka odmietla ťahať, len stále blikala výstraha trakčnej kontroly. Našťastie to nebolo dlho. 

V Kose som si pozrel centrum mesta, strom, pod ktorým Hippokrates pred 2500 rokmi učil svojich žiakov a išiel si pre veci.Ešte som si kúpil niečo na jedlo na trajekt a dotankoval. Ani nie 10 litov za vyše 20 eur.

 

V prístave som sa dočkal nepríjemného prekvapenia, keď ma po nalodení hneď aj vylodili. Dôvod bol, že pri Samose je zlé počasie a žiadne lode tam nechodia. Trajekt skončí niekde o ostrov skôr, v bezpečnom prístave. Paráda. Skončil som sám na brehu a pozeral sa na odchádzajúcu loď. A že si to mám doriešiť v nejakej kadibúdke. Tam som nevyriešil nič, iba som sa dozvedel, že mi predvčerom poslali SMS, ktorú som ale nedostal. Mail mi poslali až pol hodinu po odchode trajektu. Možno by som sa nejako vedel dostať na ten Samos aj zajtra, ale už mi táto špekulácia bola k ničomu. Musel som si kúpiť lístok do Atén a či chcem alebo nie, pôjdem odtiaľ po diaľnici, vyzerá to na výživných 750 km. Čo už, škoda, bol som zvedavý na Pythagora a jeho vetu. Tak pekne som to mal vymyslené a nič z toho. Ani Turecko, ani Samos. Aspoň že som videl Rodos a Kos. Aj to je fajn. Vrátil som sa na ten hotel, vydesil som recepčnú, keď som jej zaklopal na okno v kukle. Dala mi kľúče od nejakej izby, že tam môžem počkať a aspoň ísť na záchod. Tak som tu, robím zatiaľ, v noci pôjdem trajektom na pevninu. Asi sa už nič také špeciálne neudeje. V mape vidím, že je ešte blízko nejaké pamiatky nazvané po Hippokratovi. Rozmýšľam, či tam ešte vybehnem. Nakoniec som nešiel, lebo to bolo zatvorené. Išiel som sa pozrieť na termálne pramene. Je to vlastne teplý prameň presne na brehu mora. Dúfal som, že sa tam okúpem v teplej vode, ale boli to len dve-tri malé kaluže. Voda v nich bola naozaj teplá, ale hĺbka bola tak max 20 cm, čo v chladnom počasí a na motorke nebola dobrá kombinácia. No, a na motorke. Od asfaltky sa k pobrežiu prudko zvažovala poriadna vymletá šotolina. Odvážne som sa po nej pustil, ale asi v polovici som to nechal na pokoji. Ďalej bol už seriózny offroad, hlboké brázdy, veľké kamene a piesok. Cestou dole som si naivne myslel, že hore to pôjde lepšie, ale nešlo. No, mal som bobky. Na jednom mieste som sa ledva pohol. Koleso mi zostalo v pozdĺžnej brázde plnej kamenia. No a 221 Nm fakt nie je do terénu to pravé. Bol som rád, že som tam nevyoral brázdu ako za feudalizmu medzi poliami. Stál som na nohách motorka medzi nimi a opatrne púšťal spojku, aj tak to len hrabalo. Nakoniec sa to niečoho chytilo a motorka sa posunula vpred. Ešte som jej dal 15 cm, potom som sa na ňu posadil a už nezastavil, našťastie bolo kadiaľ ísť, aj keď na jednom mieste v zákrute bola zjazdná časť dosť šikmá a kolesá pod kameňmi poskakovali do boku tuším viac, ako sa krútili dopredu. No ale dal som to a povedal som si, že to bolo naposledy. Asfalt je asfalt. Na takéto povrchy ma to neťahá ani peši, nie ešte na motorke. Aj keby bola terénna. Vrátil som sa do ubytovne, či ako to nazvať a čakám aspoň v závetrí, kým pôjdem do prístavu.

Pojednanie šieste: Antická kolonizácia

V školách sme sa učili o malej a veľkej gréckej kolonizácii. Ako to už v našom školstve chodí(lo), od hlavy nám síce tlačili nekonečné množstvo faktov a encyklopedických vedomosti, ale nikto nám už nevysvetlil súvislosti. Pre nás suchozemcov bolo nepredstaviteľné, že nejakí antickí Gréci sadli v Aténach na lode a odišli do ďalekého vtedy ešte nie Turecka. Lenže ono to bolo zrejme trochu ináč. V prvom rade, antické Grécko neboli Atény. Hlavne to nebola pevnina. To nám nikto nepovedal. Antické Grécko tvorilo práve Egejské more, ostrovy v ňom a okolité pobrežie. V súčasnom pevninskom Grécku sa nachádzalo iba veľmi malo miest. Dokonca aj tie boli asi len deň pešej cesty od mora. Starí Gréci boli v prvom rade národ námornícky. V časoch, kedy na pevnine neexistovali žiadne cesty, okrem toho tu majú celkom vysoké a ťažko priechodné pohoria, more predstavovalo v podstate diaľnicu kamkoľvek a s minimálnymi nákladmi na dopravu. Ísť na lodí bolo jednoduchšie, rýchlejšie a bezpečnejšie, ako šlapať peši vo vnútrozemí cez strmé kopce plné veľkých kameňov a tŕnitých kríkov. Ak sa na Grécko pozrieme tak, že centrom je práve Egejské more, kolonizácia terajšieho Turecka vlastne ani nebola kolonizáciou v dnešnom ponímaní, ale prirodzené osídľovanie priestoru, často vzdialené od ostrovov na dohľad. Veď nebolo nič prirodznejsie, ako sadnúť na loď, preplaviť sa pár kilometrov a osídliť ďalší prázdny ostrov, alebo kus pevniny. Vzdialenosť kratšia, ako máme teraz z miest do satelitov. Navyše morské cesty boli bez poplatkov, bez výtlkov a prípadných útočníkov bolo vidieť zďaleka. Z tohto pohľadu sa to už vôbec nezdá ani ďaleko, ani neprirodzené. Škoda, že nám to takto žiadny učiteľ nepovedal. Lenže, čo mohol povedať, keď ani on sám v tom čase nebol na žiadnom gréckom ostrove a pred nami mal často náskok iba pár strán učebnice.

Deň 33: Atény GR – Xanthia GR

V podstate nudný diaľničný presun. Až na to, že hneď v Aténach som trochu zle odbočil a trochu sa zamotal. Potom som si užil celkom napínavú jazdu aténskou vnútromestskou diaľnicou. Myslím, že mám s jazdou v meste celkom slušné skúsenosti, ale na domácich som sa nijako nechytal. Mal som pocit, že nemajú pud sebazáchovy. No a ešte ak spätné zrkadlo funguje tak, že veci sú bližšie ako sa zdajú, tak ma museli míňať o milimetre. Auta aj skútre. Za Aténami sa to už ukľudnilo, nahodil som tempomat na 150, ale po prvom tankovaní, ktoré bolo namiesto po 250 kilometroch už po 180-tich som si to rozmyslel. Úprimne, cena okolo 2 eura za liter asi stojí za ubratie z plynu. Navyše, aby mi to nebolo ľúto, začalo ešte aj pršať. No a ešte som si pripadal ako autobusár naopak. Kto nevie, na gréckych diaľniciach majú mýto. To ale nevyberajú tak ako napríklad Taliani, že si človek zoberie na vjazde lístok a na výjazde zaplatí, ale majú brány niekde na úsekoch medzi výjazdami. Čiže som každých 20 km stál a ako cicka maková a platil od 30 centov po 2,80 eura. Za celú cestu asi 15x. Ku koncu ma ale dosť vytočili. Na diaľniciach totiž nemajú nič, je to len cesta. Žiadne pumpy, žiadne odpočívadlá. Mne išlo hlavne o tie pumpy. Za Thessalonikami som musel z diaľnice zbehnúť, lebo som mal dojazd už asi len 11 km. Na výjazde som zaplatil 30 centov. V dedine som natankoval a vrátil sa na diaľnicu. O kilometer ďalej má skasirovali 60 centov. Pritom keby som nezišiel, tak tých 30 neplatím. Akože, dokopy nič, ale naštval ma princíp. Cez deň som ešte strávil hodinu vybavovaním pracovných vecí, večer mi tá hodina poriadne chýbala, takže som nedošiel do plánovaného cieľa. V Xanthii som našiel solídne ubytovanie, motorku mi daj majiteľ do nejakého skladu za zamknuté dvere, tak fajn. Bol som sa najesť, zase super, ale pre istotu som oznámil, že chcem porcie pre jedného človeka, nie pre celú dedinu. Je tu už vidieť silný turecký vplyv. Mešity, iní ľudia, hlavne ženy, architektúra a špina. Napriek v podstate ničomu som unavený a zaspávam.

Deň 34: Xanthia GR – Mega Dereio GR – Mandra GR – Svilengrad BG – Bolyarovo BG – Burgas BG – Sveti Vlas BG

Doobedie som mal pracovné, takže som vyrážal až pred obedom. Z Xanthie som to dal diaľnicou za Komotini, odbočil na Sapes, natankoval a pustil sa do hôr. Ešte musím povedať, že to bolo tuším prvý raz, čo som videl v Grécku policajtov. Merali na diaľnici a aj niekoho odchytili. Turecký vplyv je stále silnejší, dediny vyzerajú dosť muslimsky. V horách som prešiel opatrne pomedzi pastierov a ich stáda oviec a pokračoval do kopcov. Cesta bola síce miestami dosť rozbitá, ale tie výhľady stali za to. Hory, kopce, údolia, kľukatá cesta. Žiaľ, stav asfaltu sa zhoršoval a ešte aj spŕchlo, takže som musel ísť opatrne. Nevedel som totiž, či tie čierne veci na ceste sú kamene, alebo bobky od zvierat. Už som bol aj veľmi rád, keď som to prešiel, zišiel z hôr, ale aby som nebol úplne nadšený, vošiel som pod mrak a aspoň 5 kilometrov prebehol v solídnom lejaku. V Mandre som sa napojil na cestu do Bulharska, oficiálne tam bola 100vka, ale dalo sa ísť 130, aby človek splynul s davom. Len na niekoľkých miestach boli varovania pred radarmi a asi na dvoch aj boli, našťastie sú nenápadne ako to veľké hnedé v čerstvo pokosenej tráve, len toto sú veľké šedé krabice na stĺpoch. Cesta vedie tesne popri hranici s Tureckom. “Vrelý” vzťah s nimi dokazuje vysoký plot, pozorovateľské veže a pohyb vojenských áut. Krajina vyzerá tiež tak. Vcelku prázdna, ak aj sú nejaké mesta, vyzerajú tak, že ich chce človek radšej obísť. Hranica bola prázdna, prešiel som rýchlo. To, že som v Bulharsku, som ale zaregistroval hneď na čiare. Mali síce nakreslené, kam sa majú radiť kamióny, autobusy a auta, ale aj tak to išlo len jednou cestou. Obehol som kamión, zaradil sa pred neho, lebo som netušil, koľko ho budú vybavovať. Veď som občanom EÚ, ukážem občiansky a idem. Hou..by. Šofér kamióna sa aj tak strčil do okienka predo mnou, niečo nakecal bulharskému lampasákovi, ten na mňa začal čosi blblať, čomu som ani prd nerozumel, kázal mi odstaviť motorku, vybavil kamión, ešte ma tam chvíľu peroval a potom vypustil do ich zasľúbenej zeme. Zmenu oproti Grécku som spoznal okamžite. Cesty doslova rozmlátené od kamiónov, na úvod osada, ktorú som si ani netrúfal odfotiť, ale street view prípadným záujemcom ukáže. Mestá, ktroé vyzerajú ako Chánov alebo Luník IX. Skratka úplná hrôza. Skok niekam do iného, minulého a divného časopriestoru. Vyzerá to tam tak, že keď som videl ako to vyzerá na oblohe, čiže idem do poriadnej čierňavy, nepremoky som si radšej obliekal kdesi medzi mestami. Asi jediné pozitívum je, že som natankoval plnú za niečo viac ako 20 eur. No a ešte policajti, radary, retardéry všade tam kde cesta nebola úplne rozbitá. Keby ten asfalt, čo minuli na retardéry použili na výtlky, tak už žiadne nemajú. Ak by niekto chcel ísť po tej ceste, naozaj ju neodporúčam. Podľa informácií od bratranca je úsek z Elhova do Jambolu ešte v horšom stave. Od Elhova po Burgas už bola v naozaj v oveľa lepšom stave, ale zase aby mi nebolo ľúto, začalo liať. Ale videl som aj parádnu dúhu. V Burgase mi prestala navigácia hovoriť, kadiaľ mám ísť, čo je strašne fasa, lebo ju mám hlavne kvôli tomu, aby mi radila v mestách. Našťastie som sa vedel držať smeru podľa značiek. Asi bulharskou špecialitou je niečo ako diaľnica, na ktorej je každého štvrť kilometra značka MPR 70. Kto bol, potvrdí, kto nebol, môže pozrieť zase ten street view. Skratka, čím zaostalejšia krajina, tým väčšia a nezmyselnejšia buzerácia. Už ani neviem, koľko bolo hodín, keď som dorazil k bratrancovi do bytu. Kúpil tu minulý rok apartmán, prišiel ho vymaľovať. O pár dní pôjde domov, ja tu zostanem, kým nebude lepšie počasie. Večer sme sa išli navečerať.

Deň 35 až 44: Sveti Vlas BG – Nesebar BG – Pomorie BG – Burgas BG – Sveti Vlas BG

Toto bude také rozhádzané, ale nemá zmysel písať o každom dni zvlášť. Prvý deň leje, chčije a je zima. Vybehol som len opláchnuť motorku od blata zo včera, ale ináč cez pracovné dní sedím a robím. Večer sme boli v Nesebare, bol prázdny. Na večeru, dali sme si raju, lebo šéf sľuboval, že nemá kosti. Len nepovedal, že namiesto kosti má chrupavky a že celá raja je samá chrupavka. No a mäso nič moc. Ako skúsenosť to bolo zaujímavé, ale netreba to opakovať. Bratranec odišiel domov, zostal som tu sám. Bol som sa ešte raz pozrieť v tom Nesebare, ale nič. Pomorie je ale úplná bieda. Ako keby sa tam zastavil čas, len neviem kedy. V jednej ulici tak v sedemdesiatych, inde maximálne v deväťdesiatom, možno deväťdesiatom prvom. Cesty im tu naposledy opravovala brigáda socialistickej práce Todora Živkova. V mestách to je ešte horšie ako mimo. V rámci ich ponímania bezpečnosti robia všade možné retardéry, teda, pred prechodmi pre pešiakov, ale v rámci oného aj za nimi. Nepoznám dôvod, jediný, ktorý ma napadá je, že aby šoféri nevošli na prechod cez výtlk, ale cez hrb. Bol som dnes v Burgase.

Sľubovali 14 stupňov a jasno. Bolo 8 a hmla. Ale neskôr sa vyčasilo, to uznávam. Okrem toho, že sa tam vôbec neoplatí ísť som zaznamenal, že cesty sa výrazne podobajú na dostihovú dráhu Veľkej Pardubickej, vrátane a Taxisovej priekopy, či ako sa to volá. Skrátka za retardérom je výtlk, cesta hrboľatá, tam, kde sa dá ísť normálne, je nejaká diktátorská buzerácia. Už som to spomínal, ale nedá mi to. Na diaľničnom mestskom obchvate je 80ka, ale hneď za značkou koniec Burgasu nastupujú tie spomínané 70ky. Odbáčal som na pumpu a v tom vjazde bol taký výtlk, že sa v ňom mohli malé deti kúpať. Pritom pumpa vyblýskaná, zvonku aj zvnútra. Ale výtlk neopraví nikto. Na druhej strane musím napísať, že aj domáci, aj Ukrajinci, ktorých je tu podľa značiek asi polovica, alebo aspoň tretina, jazdia ako absolútne hovädá. Domáci vedia, kde môžu a tam kľučkujú na plný plyn a asi preto tu majú asi štvrťmetrové obrubníky chodníkov. No a ti druhí, čo sú tu zrejme na zaslúženej dovolenke z fronty, tým je to úplne jedno, lebo vedia, že k nim domov im žiadne pokuty chodiť nebudú a tak to tu na tých svojich obéznych Landcruiseroch, Lexusoch, Medveďoch a Porschákoch pália kam a ako sa im zachce. Zaujímavosťou, ktorú ale človek kľudne oželie, je tunajšia výstavba. Bezohľadná, megalomanská, gýčová. Skrátka, hnus. Nech si hovorí kto chce čo chce, je to otrasné. A prázdne. Občas aj dosť dlho nedokončené. Sem tam trčia aj z chodníkov k oblohe roxory.

Celé to ich Slnečné pobrežie je preplnené naozaj nevkusnými hotelmi, akvaparkami s farebnými vežičkami, stojí to kde sa len dá, aj na polceste medzi mestami, okolo vedie hlučná a rozbitá cesta, oproti je roky opustené družstvo alebo skrachovaný autoservis a ináč nič, žiadna infraštruktúra, ani v tých rezortoch ani slušné príjazdové cesty k hotelom. Teda, nevyznám sa v tom, možno niekedy niekto tie cesty dobuduje, prípadne tieto opraví, hádam aj nejaké chodníky, obchody reštaurácie pribudnú, ale to už sa tie budovy začnú rozpadávať. A dovtedy neviem. Ak máte teraz dojem, že som z tohoto tu nejaký, diplomaticky povedané rozladený, tak som. Po Grécku to nie je šok, ani facka, ale poriadny direkt rovno na búdku. Lenže mám dojem, že Bulharsko je pozadu aj oproti Albánsku. Keď si porovnám, ako vyzerajú centrá albánskych prímorských miest, Albánci si môžu dať kľudne 15 rokov šlofíka a Bulhari ich ani tak nedobehnú. Nehovorím teraz o vnútrozemí, tam to majú rovnaké. No a Rumunsko je oproti Bulharsku tak ďaleko, že to ani nemá zmysel porovnávať.

Pojednanie siedme: Sloboda

Od mora ide chlad, je tu zima ako v psinci, steny domov sú asi z papiera, kúrenie tu nemajú, iba klimatizáciou a bratranec má ešte taký elektrický kvázikrb. Nechcem mu spáliť osku na elektromere, tak len prikurujem najnutnejšie. Včera mi bolo nejako blbo, akoby na mňa liezla choroba, preto som si dnes kúpil fľašu vína, škoricu, klinčeky a med a trochu si uvaril. V blízkom hoteli som našiel saunu, konečne som sa tam aj dostal. Dve hodiny sa dvacku európskych. Dosť, ale kašlem na to. Welness je pekný a bol som tam sám. Mohol som si chodiť do sauny a zo sauny koľkokrát som chcel. Návšteva totiž nebola o saunovaní, ale o prehriatí tela. Prvý raz som vydržal dlho, ale potom už menej. Keď som odchádzal, uvidel som pred vchodom do hotela Rolls-Royce. Čierny. Za ním Mercedes, taký do ktorého sa zmestia aspoň traja veľkí ostrí chlapci a nejaká ich výbavička. Tiež čierny. Obidve autá pekné a obidve s bulharskými značkami. Chvíľu predtým som mal pocit luxusu, keď som bol sám v tom welnesse. Potom som pozrel na to luxusné auto a peši išiel ďalej do svojho bejváku. V tom som si uvedomil, ako luxusne sa mám. Na rozdiel od majiteľa RR s tým svojim ansámblom môžem totiž bezstarostne a bez obáv chodiť peši a sám po večerných tmavých uliciach, alebo len tak sám slobodne a bezstarostne a bez strachu o svoj zadok, prípadne niečo iné, cestovať po svete. A je to oveľa lepší pocit, ako sedieť v Rolls-Royce medzi gorilami. Nemenil by som s ním. Ale zároveň si myslím, že ani on so mnou. Každý totiž slobodu vidíme tak nejako inak.

Deň 35 až 44: Sveti Vlas BG – Varna BG

Rozhodol som sa posunúť ďalej. Cesta bola typicky bulharská. Celý presun mal ale jeden dôvod. Už pred časom som si písal s Pavlinom, ktorý robí tento YT kanál:

https://www.youtube.com/@motorcycleadventures

Mal u mňa prespať, keď sa vracal z Magadanu, ale kvôli nejakej komplikácii na motorke stratil čas a už sme sa nemohli stretnúť. Tak som sa mu ozval teraz a zavolal ma k sebe domov. Stretli sme sa na začiatku Varny, urobil mi motoprehliadku mesta cez prístav, katedrálu, miestne pláže a vojenský pamätník nad mestom. Oproti Burgasu sa mi zdá Varna o dosť lepšia. Potom sme išli k nemu domov, kúsok za mesto, taká malá dedinka v lesoch nad Zlatými Pieskami, ale to nie je dôležité. Motorku som zaparkoval do garáže, z ktorej natáča videá. Zaujímavý pocit prísť do takého „štúdia“. Aby toho nebolo málo, jeho žena navarila večeru, porozprávali sme sa o našich cestách a dosť sme sa zabavili na tom, že sme sa narodili v ten istý deň, dokonca aj rok.

 

Deň 45: Varna BG – Ruse BG – Bukurešť RO

Ráno som sa zobudil už o šiestej, ale zdalo sa mi skoro vstávať, tak som ešte na päť minút zatvoril oči a keď som ich otvoril, bolo deväť. Na stole ma už čakal horúci čaj z byliniek, čo zbiera v okolí jeho žena a niečo typické bulharské na raňajky, lístkové cesto s plnkou zo vajec a syra a asi ešte niečoho. Ešte mi poukazoval dom, plány, čo chce urobiť, ale už od skorého rána pripravoval video. Večer sme sa ešte bavili o tom, že mi ukáže fotky z cesty, ale ráno nás to už nenapadlo. Nechcel som ho už zdržovať, aj tak mi poskytol oveľa viac, ako som pôvodne čakal, lebo som sa s ním chcel iba na chvíľu stretnúť a nie skončiť na celú noc u neho doma. Každopádne, je to super chlap, má mílú ženu a nemá žiadne zištné pohnútky. Skratka je pre neho absolútne prirodzené, že sa ľudia k sebe správajú dobre, že si pomáhajú, obzvlášť keď majú podobné záujmy a sú v podobnej situácii. Naozaj neviem, kto pozval k sebe domov cudzieho človeka a ešte mu aj urobil večeru a raňajky. Takže, ešte raz, ďakujem Pavlin!

Z Varny som sa vydal po diaľnici smerom na Sofiu a asi po 100 kilometroch som odbočil na Ruse. Cesta nebola ničím výnimočná, až na dve veci. Prvá, že bola v celkom dobrom stave, teda v porovnaní s doterajšími. Druhá, podstatne napínavejšia, že som od výjazdu z Varny nikde nevidel pumpu. Nebudem to naťahovať, posledných 5 km do Razgradu som išiel z dojazdom 0, nula, nič. Do 18 litrovej nádrže som natankoval 17,7 litra, ďalší komentár nemá zmysel. Takto som to ešte nemal. Ďalej už na ceste nebolo nič zaujímavé. Keď som videl Ruse z hora, s kľudnou dušou som ho obišiel obchvatom. Bol som zvedavý na ten most, Dlho to bol totiž jediný most cez Dunaj nižšie od Belehradu. Až nedávno postavili vo Vidine druhý. Z mosta som bol trochu sklamaný, nie je ničím výnimočný, až na to, že za prejazd sa platí, teda okrem motoriek. Po prejazde cez Dunaj ma zaskočila hranica, hlavne štyri asi stometrové fronty áut. Obehol som ich, vošiel k nejakému okienku, povedal, že som sám na motorke, tak má vybavili prednostne. Kým stihli mňa a ešte 4 autá, pri vedľajšom bol stále ten istý s autom na prevozných značkách, asi to bol ten problém. Tým som sa rozlúčil s Bulharskom a vkročil do krajiny už takmer súčasnej. V prvom rade takmer bezchybné cesty, žiadne retardéry, žiadne radary, žiadni číhajúci policajti. Prekvapivo rýchlo som dorazil do Bukurešti a začal si hľadať ubytovanie. A to sa ukázalo ako veľký problém. Teda ani nie tak veľký, ako drahý. Všetko, čo vyzeralo dôveryhodne a malo parkovanie, stálo na noc pre jedného vyše 100 eur, občas aj naozaj veľmi vysoko nad tých sto. Našiel som pri centre nejaký hostel, že 8 miestna izba, ale ulica bez asfaltu a sám recepčný si nebol istý, že je úplne bezpečná, aj keď tam majú kamery. Pôvodne som zablúdil na vedľajšiu a vošiel do bytu takým, ako sa diplomaticky hovorí, spoločenský vylúčeným, ktorí sa radi správajú veľmi spontánne, parkety už spálili, všetko považujú za svoje a obľúbené žiguláky postupne vymenili za merdedesy. To ma nepresvedčilo, aby som chcel zostať. Zabalil som to, že pôjdem ďalej, myslím úplne mimo Bukurešť. Ešte som sa zastavil pozrieť si parlament, čo je po Pentagone vraj druhá najväčšia administratívna budova na svete, a ťažká skoro ako Cheopsova pyramída. No, je to megastavba ale nepôsobí ťažkopádne. Na parkovisku pred ňou sa asi schádzajú motorkári, jeden mi poradil ešte nejaké ubytovanie. Prvé, čo bolo blízko, bolo plné, tak som ešte išiel k tomu druhému. Mal to byť hotel pri železničnej stanici, ale cestou som išiel okolo slušne vyzerajúceho veľkého hotela. Cena 63 eur aj s raňajkami, pôvodne chcel ešte 7 eur za parkovanie (auta), ale keďže mám motorku, samému mu bolo blbé pýtať to, tak že môžem zadarmo. Motorku mám teda odparkovanú na ostrovčeku hneď medzi strážnou búdkou a straznikovym autom. Jaj, a je to za rampou. A pred vchodom do hotela. Ideálne miesto. Bez rozmýšľania som to zobral, ubytoval sa, osprchoval, prepral si veci a išiel do centra. Na motorke, lebo je to asi 3 a pol kilometra. Poprechádzal som sa po starom meste, čo je v podstate len pár ulíc plných barov a reštaurácii, nakoniec som sa prejedol v jednej libanonskej a celkom unavený sa vrátil na hotel. Ešte som spozoroval, že Rumunky sú podstatne krajšie, štíhlejšie a menej oblečené, ako Bulharky. Zabudol som totiž spomenúť, že Bulharky našli inšpiráciu podľa všetkého v jari, konkrétne maľovaných veľkonočných vajíčkach a kačkách. Odrádzam už aj od predstáv. Naozaj nemyslite na zmachlené buchty s perami ako frankfurtské párky. Fakt nie.

Deň 46: Bukurešť RO – Brašov RO – Poiana RO – Brašov RO

Keď som včera dopísal príspevok „cestovateľského denníka“, myslel som si, že sa už nič špeciálne neudeje. Ale udialo sa. Za prvé, mal som číslo izby 601, čo bolo hneď vedľa výťahovej šachty, takže som si naozaj dôkladne užil jazdy výťahom spolu s každým hotelovým hosťom. Keď už výťahy postupne dojazdili, začali jazdiť zjavne v izbe nado mnou a to asi rovnako hlasno, ako tie výťahy. Závidel by som im aj za normálnych okolností, ale po jeden a pol mesiaca trvajúcej sólo ceste to bolo ešte ešte väčšie trýznenie. Asi po pol hodine sa k hlasnému vášnivému ženskému vzdychaniu na pár sekúnd pridal aj mužský a potom obidva hlasy stíchli. Bol som pomaly dojatý, až som im chcel ísť zagratulovať, ale dal som prednosť spánku.

Ráno som zvažoval kam ísť. V hre bolo Sibiu a Craiova. Keď som išiel z raňajok, ešte som sa opýtal recepčného na názor. Ten preferoval Sibiu, ale že keď mám čas, aby som išiel do Brašova, že to sa oplatí určite viac. Tak som sa zbalil a išiel. Cesta nebola ničím výnimočná, v podstate diaľnica. Za zmienku stoja asi len dve veci. Najskôr ma obehlo asi desta motorkárov, z toho jeden na zadnom, ale to asi v rýchlosti 150 km/h. O pár kilometrov už stáli a jeden z nich sa peši vracal, asi stratil babu. Alebo niečo iné. Druhé boli nejaké iné zvuky z motora a kolísanie otáčok na voľnobehu v rozsahu 1000 až 1000niečo otáčok, ale ani po zahriatí motora neklesajú na pôvodných 800. Netuším, akú príčinu to má, či to bude nejaký bulharský benzín, alebo čo. Tak som ho vyjazdil skoro kompletne a natankoval OMV 100 oktan, ale v Rumunsku v podaní E10. Aj tak to pokračuje, tak uvidím, prípadne to nahlásim v rámci servisného intervalu, nie je treba niečo vyčistiť. Za jazdy sú zase otáčky stabilné a motorka ťahá normálne. Kúpol som olej a dolial 2 deci (bolo treba), zvuky prestali, otáčky nie. Asi som to s tým športovaním prehnal. Dúfam, že dolievanie oleja bolo naposledy bolo to len nejaké nedorozumenie a tento kúpený skončí ako mazanie reťaze v motorovej píle.

Brašov má takú dosť veľkú zvláštnosť a to, že centrum nie je v centre, ale na konci mesta a na jeho konci sa cesta otáča do necentra v centre. A je to asi dosť silné motorkárske mesto, motorkárov je tu naozaj veľa. Zaparkoval som pri nejakých, pozdravili sme sa, dali do reči, zavolali ma so sebou na výjazd na vyhliadku nad mesto, že super cesta. Podľa mňa asi ako Pezinská Baba. Chalani na športových motorkách, ale teda, keď som za nimi išiel som si povedal, že keby som mal s nimi robiť reláciu o motošporte, tak by som ju na rozdiel od tej známej nazval First Gear. Občas second. Pozreli sme sa na Brašov zhora, urobili sme nejaké fotky a navrhol som, aby sme išli ešte do Poiany, kam tá cesta tam pokračuje, lebo je to pekný úsek. Plno áut a ešte viac motorkárov, nikde policajti, na konci lyžiarske stredisko s hotelmi, dokonca tam bol ešte sneh a jazdili lanovky. Hore nám začalo kvapkať na hlavu, domáci usúdili, že na dnes stačilo a najlepšie bude vrátiť sa do mesta. Cestou dole už kvapkalo dosť. Už na druhý pokus som našiel ubytovanie a zaflekoval sa. Bývam v podstate v centre, motorku mám vo dvore pod bránou a pod oknom. Prezliekol som sa a išiel sa prejsť a najesť a kúpiť niečo na premazanie zipsov na brašniach, lebo sa zase zadierajú. Mesto je celkom pekné, čisté, pôsobí na mňa dosť stredoveko nemecky. Keď som nakúpil, videl som, zvnútra obchodu, ako poriadne leje. Lebo už dva dni bolo pekne. Vrátil som sa na izbu a oddychujem. Priznám sa, už som trochu unavený a teším sa domov. Postupne sa presuniem.

Deň 46: Brašov RO

Je ráno a ... SNEŽÍ!

Zostávam teda do zajtra.

Deň 47: Brašov RO – Sibiu RO

Nič, len extrémne rýchly presun cez obed. V pohode som stihol poradu a ešte porobiť nejaké veci. Ešte za svetla som sa išiel prejsť do mesta a musím povedať, že centrum je veľmi pekné a oplatí sa aspoň na jeden-dva dni zastaviť sa tam. Relatívne blízko je Fagaraš. Penzión mám 5 minút peši od námestia. Navečeral som sa, ešte raz pozrel mesto aj večer a vrátil sa na izbu. Potom som ešte asi do polnoci robil. V penzióne má trochu naštvali, lebo na bookingu zverejnili, že parkovanie je možné a zadarmo, ale keď som prišiel, domáca začala špekulovať, že áno je, ale vonku na ulici. Pritom majú vydláždený dvor na neviem koľko áut a dvakrát toľko motoriek. Že keď chcem vo vnútri, tak za 5 eur. Nechal som z princípu motorku vonku, ale aj tak som ju mal rovno pod oknom do izby.

 

Deň 48: Sibiu RO – Deva RO

Domáca je fakt nejaká divná. Recenzie na penzión majú dobré, ale určite to nebude kvôli nej osobne. Dvakrát má stihla upozorniť, aby som z izby odišiel načas, trikrát aby som zaplatil a štyrikrát, aby som nezabudol vrátiť kľúč. Cez deň som normálne robil a pred odchodom ešte skontroloval olej v motorke. Na tyčinke nebolo nič vidieť. Volal som do servisu, vraj to s olejom to je dosť zlá správa. Dolial som trochu a vyrazil na ďalší zrýchlený presun smer Timisoara. Prišiel som len do Devy, na vjazde stretol české auto, chalana som pozdravil a chudák začal po anglicky. Keď som sa ho dvakrát opýtal, či nerozumie po slovensky, tak mu skoro zabehlo, že to tu nečakal. V meste som našiel hotel za dobrú cenu, motorka je priamo pred vchodom, pod kamerami a je tu nonstop recepcia. Mesto je malé, krátka pešia zóna, námestie.

Ale aj tak to je len zastávka a mám veľa práce, takže končím s písaním. Aj tak nie je o čom. Iba som večer znova skontroloval olej, dolial zvyšok fľaše a úspešne som sa dostal až 1 cm nad spodnú rysku. Netuším, čo sa mohlo stať, lebo pred poslednou servisnou výmenou som ho kontroloval a bol tam plný stav. A teraz po 10000 km zmizli snáď aj 2 litre. Pritom ale motorka ani nedymí, ani nikde nič nie je špinavé, odspodu je suchá a ťahá úplne normálne. Snáď na to v servise prídu.

Deň 48: Deva RO – Timisoara RO

Ráno porada, celý deň práca, mŕtva čiara pre odovzdanie dokumentácie zákazníkovi. Aspoň že check out v hoteli bol o 12 a potom ma nechali do fajrontu robiť v hotelovej hale. Aj tak bol hotel prázdny, vraj tam bolo dokopy 8 hostí a z toho som asi 5 videl odchádzať. Pozorujem majiteľku hotela. Vekom tak asi ko Studénková, čiže Tutanchamónova sestra. Aj tak vyzerá, ako egyptská múmia. Zato nohy a priznávam že fakt dobré, má v obtiahnutých čiernych lesklých nohaviciach a obuté poriadne vysoké štekle. Pôsobí na mňa ako keby hotel tak niekedy pred dávnymi rokmi zdedila po svojom milovanom hrubokrkom nečakane a náhodne zastrelenom alebo zmiznutom manželovi. Lebo ten hotel aj má taký svojsý štýl. Je ale čistý a personál je práíjemný a ochotný. Ale teda, pobalený som robil, obed som nemal, všetko som stihol, po robote som sadol na motorku a po diaľnici sa presunul do Temešváru. Presun bol nudný, spestrila ho len asi 15 kilometrová obchádzka diaľnice v totálnej obojsmernej zápche kamiónov, takže sa nedalo ani na motorke nič robiť, len trpieť. A bez tohto by som sa celkom zaobišiel.

V Temešváre som sa ubytoval v takom trochu zvláštnom hoteli pri železničnej stanici, ktorý na mňa pôsoví, ako by to bolo mierne prerobené zariadenie iného typu, ale to len odhadujem, pretoze som v takom nikdy nebol a videl som to len vo filme. Ale má vlastný dvor a brána sa na noc zamyká, tak je motorka v bezpečí. Len izbu mám na štvrtom poschodi a je to bez výťahu. Recepčný niečo mudruje o športovaní a pohybe, ale zjavne netuší, čo to je vliecť po schodoch dve brašne a ešte mať aj prilbu na hlave. Stáva sa mi to ae bežne. V hoteloch bez výťahu mi dajú izbu zásadne čo najvyššie. A po úzkom schodisku. No, to je ten šport. Neviem či som to spomínal, ale stále nechápem, ako večer viem prísť do izby na jeden raz a ráno musím odchádzať na dva. Pričom nesiem presne tie isté veci. Dve brašne a prilbu.

Bol som sa prejsť v centre, je naozaj veľmi pekné.

A to nielen námestie a pár ulíc, ale je naozaj rozsiahlo zrekonštruované. Začali ma bolieť kríze, chcel som si kúpiť brufen. V potravinách na námestí som sa pýtal predavača, kde je lekáreň. Poslal ma asi pol kilometra niekam za tri križovatky. Povedal som si, že tam pôjdem cestou z námestia. Našťastie. Hneď vedľa tých potravín bola jedna lekáreň, za ňou dlasia a oprotu potravinám ďalšia. Chlapec sa zjavne vyzná. Najedol som sa v jednej pivnici a mal som pocit, že je o 100 rokov menej a ja idem do tajomných Karpát hľadať upírov. Nie je veľmi čo písať, tak ešte asi posledné, alebo predposledné…

Pojednanie ôsme: Kruhové objazdy

Ja viem, oficiálne sa to volá ináč, ale to nie je podstatné. Skrátka kruháče. Neviem ako vy, ale ja ich fakt neznášam. Toto zlo sem prišlo nenápadne ako invázny hmyz a rovnako zákerne sa to rozmnožilo po celej Európe. A už sa ich nezbavíme. Každý veľký dopravný mysliteľ má totiž pocit, že kruháč je spása dopravy. Teda neviem, možno keď má priemer aspoň 300 metrov a dá sa prejsť aspoň 80kou. Ale tieto naše hlúposti, keď niekto do stredu križovatky vysype jednu raketu betónu a obloží to obrubníkmi je katastrofa. Zatiaľ som zaznamenal iba jeden výrazný efekt. Aj tam, kde dovtedy nebola žiadna zápcha, už je. A zo všetkých strán. O bezpečnosti sa tiež nedá veľmi hovoriť. Kruháče v Rumunsku sú ešte o niečo špecifickejšie. Sú všeobecne viacpruhové. Navyše Rumuni používajú blinkre veľmi zvláštnym spôsobom. Keď vchádzajú na kruháč, buď blinker nedávajú, alebo aj dávajú, ale v podstate na náhodu do ktorej strany. Buď akože do ľava, akože do kruháča, alebo do prava, lebo tam majú natočený volant. Každopádne keď idú v kruháči, dávajú blinker do ľava, ako keby bolo viac možnosti. Teda je, možnosť výjazdu. Vtedy blinker vypnú a idú rovno, ale niekedy aj nevypnú. Je dosť napínavé jazdiť v tých viacpruhových kruháčoch. Niekto ho len tak strihne krížom cez všetky pruhy dnu a cez všetky von. Obvykle úplne bez blinkra, lebo veď ide len rovno. Každý, kto nejde prvým výjazdom von sa snaží dostať do niektorého z vnútorných pruhov, ale niekto sa postupne premiestňuje po vonkajšom. Osobne mám ale v každom jednom prípade strach, že ma niekto zostrelí. Lebo to prechádzanie z pruhu do pruhu na kolotoči nie je nijako presvedčivé.

To, že kruháče nijako nepomáhajú už zistili. Ľudia stoja pred kruháčom z každej strany a boja sa do neho vojsť, lebo autá asi chodia rýchlo a je ich veľa. A tak sa na vjazde čaká a čaká a čaká. No a by sa nečakalo do nekonečna, tak pred ne postavili čo? No postavili semafory! Áno! A nielen pred, ale aj do! Takže taký úžasný plynulodopravný všetkoriešiaci kruháč má občas aj 8 semaforov! Alebo len 4. Lenže pozor, tie na vjazde nemusia byť pre vjazd áut, ale môžu byť len pre púšťanie pešiakov. Lebo samozrejme v križovatke je pre nich prechod. Takže pred prechodom je semafor, ale ten už neplatí pre orientáciu v križovatke, potom, ako skočí zelená musí šofér v podstate zastaviť na prechode a čakať, kým sa odváži vojsť do toho mixéra. A už som myslím spomínal, že pomaly žiadna navigácia nevie spočítať výjazdy. Už aj maps me mi hovorí, že mám vyjsť na prvom, ale úplne bežne je to druhý, alebo aj tretí výjazd. Takže, nemám rád kruháče. Neznášam ich. Spôsobili zápchy aj tam, kde nikdy neboli, prejazd nimi je nebezpečnejší, ako cez normálnu križovatku a navigácie sú z nich úplne zmätené. Jasné, môže niekto namietať, že to je super vynález, len ho ľudia nevedia používať. Ale môj názor je, ak niečo celosvetovo nevedia ľudia používať, lebo sa to používať skrátka normálne nedá, tak to až také super nebude.

Deň 49: Timisoara RO – Satu Mare RO – Košice SK

Ráno som chcel odísť trochu skôr, ale až dobre sa mi spalo. Už predtým som mal v pláne ísť cez Maďarsko čo najmenej. Natankoval som plnú a zobral som to na sever na Oradeu. Mala to byť podľa mapy diaľnica, ale mal som pocit, že idem po inej ceste. Skrátka normálna cesta, len sa po nej jazdilo ešte rýchlejšie a bolo na nej oveľa viac kamiónov. Bolo krásne počasie, tak som si to užil aj s predbiehaním. V Salonte bola asi 5 kilometrová zápcha, ktorá sa kúzelné rozpustila za kruháčom (to je tá spomínaná plynulosť dopravy), v Oradee som zle odbočil, tak som si to dal novým obchvatom, ktorý ani nebol na čestvo stiahnutej mape a musel som sa od západu vrátiť do mesta, asi 30 km za Oradeou som videl značku Zichyho kaštieľ, bol som sa na neho pozrieť. Zichy musel byť asi dosť za vodou, keď mal paláce a kaštiele po celom Uhorsku. Asi si povedal, že bude chodiť len do svojho a nie do nejakých hotelov. Frajer. V Satu Mare ma zaskočilo, že námestie je kompletne uzavreté a práve ho prerobili na pešiu zónu. Dopravné značky a semafory tam ale zostali. V strede námestia je fontána a pekný park, budovy sú parádne zrekonštruované, ale kadejaké reštaurácie a obchody nahradili banky.

Nemal som sa ani kde najesť, iba v hoteli v rohu námestia. Prebiehalo to zaujímavo. Najskôr som čašníčke vysvetlil, že chcem minút posledné lei, ale napočítal som ich 74 a jedlo stálo 79. Kývla rukou, že to je dobré. O chvíľu, keď som si sadol k stolu prišla, že práve to jedlo nemajú a aby som si vybral iné. Tak som si vybral nejaké asi za 60. Nesmelo som namietol, že som jej už ale zaplatil tých 74. Kývla rukou, že to je dobré. Ale najedol som sa naozaj exkluzívne dobre. Na výjazde z mesta som natankoval, lebo už bolo zase treba a vydal sa smerom do našej naozaj drahej vlasti.

Lenže nastalo Maďarsko. Najskôr totálna fronta na čiare. Samozrejme som ju obehol a snažil sa oficierovi vysvetliť, že som sám na motorke, nikoho v nej nepašujem, som zo schengenského priestoru, takže no problem. On to zjavne videl ináč, lebo bol dôležitý ako neviem, čo a mával tam na mňa asi deviatimi ukrajinskými pasmi, lebo tí sa presúvajú kompletne v dodávkach a zablokovali asi všetky búdky. Nakoniec sa jeden zľutoval, musel som ale prejsť do úplne iného pruhu aj s motorkou, pozrel na občiansky a techničákom ani sa neunúval niečo s tým robiť a kývol, že môžem ísť. Nerozumiem, načo majú na tých hraniciach rady že EÚ a nie-EÚ, keď sa tí nie-EÚ naserú do všetkých a potom všetko blokujú. Prechádzať cez Maďarsko najkratším možným úsekom sa ukázalo ako riešenie síce rozumné, ale stále nedostatočné. Akoby som sa zase vyskytol v Bulharsku. Cesty totálne ale totálne rozbité, zase radary, nekonečné dediny, mizerné značenie a navyše ako bonus nad hlavou oblak, z ktorého začalo kvapkať. Rozmýšľal som, či to má niečo spoločné s farbami na vlajke, lebo veď červená, biela, zelená. Lenže potom som si uvedomil, že tie farby majú aj Taliani a tam takéto cesty nemajú, iba radary áno. Druhá možnosť je, že to bude závisieť od fóliovníkov a pestovania zeleniny. Ináč neviem. Niekde cestou mi na tých výtlkov odpadol kryt držiaka ŠPZ.

Na Slovensko som prešiel cez prechod do Stredy nad Bodrogom. Čakal som aspoň niečo, ale ono to je len taká cestička v poliach. Musím ale povedať, že príchodom na rodnú hrudu sa zmenili hneď dve zásadne veci. Kvalita ciest a mrak zostal kropiť Hungáriu. Navyše, aj na tom juhovýchode sú cesty parádne opravené, alebo aj nové, alebo mi tak pripadali. Kdesi za Slovenským Novým Mestom, čo je taká malá dedina s veľkolepým názvom, bola značka na Košice. Odbočil som na ňu, myslel som si, že to je obchvat Trebišova, ale nebol a úplne čerstvo opravená cesta išla až do Košíc. Tam mi kamarátka zohnala ubytovanie v jednom penzióne, motorku som dal do dvora a potom išiel k nim domov. Jej brat je môj bývalý kolega, tak sme tam u nich sedeli a rozprávali sa, lebo sme sa asi 6 rokov nevideli.

Deň 50: Košice SK – Pezinok SK

Už som sa nikam neponáhľal, cieľ bol prísť bezpečne domov. Ranný rituál, čiže plná benzínu, hotdog a kakavko som urobil na prvej možnej pumpe, lebo aj kone aj ja sme mali prázdne bruchá. Deň bol pekný, tak som si to užíval, ale nechcelo sa mi to už naťahovať. Napriek tomu som od Lučenca nešiel po diaľnici, ale zišiel na jednu z mojich obľúbených ciest, ktorá vedie popri Ipli. V osade Trenč-Rároš je v križovatke veľmi pekný dom, vždy keď ho vidím tak snívam, že by som ho chcel mať. Teraz pozerám na mape, že to je bývalá colnica. Potreboval by rekonštrukciu a možno by bol z neho parádny penzión a reštaurácia. Kto vie, ale motorkárov tadiaľ jazdí dosť. Cesta pekne ubiehala a až na už takmer obvyklý problém s benzínom sa nič neudialo. Tentoraz to bolo ale fakt zlé, lebo nikde v dohľade nebola žiadna pumpa. Musel som ísť naozaj už na výpary, lebo tá nula mi bila do očí skoro 10 kilometrov. Čo som natankoval to 18 litrovej nádrže prikladám ako dôkaz.

Priznávam ale, že som tam dal, čo sa zmestilo. Potom nastal opačný extrém. Neviem, čo to bolo benzínom, alebo iným rázom krajiny, ale ešte po odjazdení 80 km od pumpy mi zobrazovalo dojazd 300 km. Prajem motorke, aby je to tak aj vydržalo.

Domov som dorazil bez problémov. Cesta bola dlhá a uvedomujem si, že aj toto čítanie. Ako som už spomenul, je to skôr denník ako nejaký spisovateľský prepracovaný cestopis. Sám už teraz netuším, čo som písal, nevracal som sa k tomu, nič nemenil. Boli to moje každodenné zážitky a postrehy. Snáď som vás neunudil.

Asi by to chcelo ešte nejaké pojednanie na záver, tak len také krátke. Aj preto, že číslo osem sa mi až tak nepáči.

Pojednanie deviate: Cesta a jej zmysel

Aj napriek tomu, že nevyšlo všetko presne podľa plánu, vyšlo to podľa predstáv. Až na ten dážď a utopený telefón, ale to sú prkotiny. Všetko bolo ok, žiadna kolízia, žiadny prúser, všade pohodoví ľudia, popri tom som plnohodnotne pracoval. Videl som pekný kus Európy a aj keď som istým spôsobom unavený, tak som zároveň aj iným spôsobom oddýchnutý.

Teraz trochu z inej strany. Nehovorím že negatívnej, lebo vraj všetko zlé je na niečo dobré a podobne. V podstate som bol celých tých 50 dní len sám so sebou. Mal som čas nad veľa vecami rozmýšľať, nebolo v podstate nič a nikto, kto by mi do toho vstupoval. Mohol som si dopriať ten luxus odstupu od všetkého a vidieť veci naozaj z diaľky. Byť len tak sám má aj množstvo ďalších výhod, či už sa to týka organizácie času, presunov, voľby ubytovania, stravy. Skratka, jaky si to uděláš, takový to máš. A nemáš komu a prečo nadávať. Ani sebe nie, lebo veď snáď asi každý človek robí také rozhodnutia, ktoré sa mu v danom čase zdajú ako najlepšie možné. Napriek tomu by som na tej ceste bol rád s niekým, s kým by som tú pohodu mohol prežívať. Chodiť na večere, prechádzky, možno sa niekde viac zdržať, užívať si cesty, jazdy, alebo aj iné bonusy. Lenže neviem či je vôbec možné nájsť takú parťáčku, hlavne kvôli domácim záväzkom a aj práci.

Možno ale zmysel celej cesty bolo uvedomenie si toho, že aj najdlhší dážď raz skončí a potom sa vyjasní. Občas je fajn prísť o telefón a začať s úplne novým. A s prázdnym zoznamom kontaktov.

POKRAČOVAT V DALŠÍ KAPITOLE