Veľký okruh Škandinávskym poloostrovom

29.6.2013

Ráno plný očakávania a obáv z povestí o Ruských colníkoch a problémoch o vstupe do Ruska. Reťazový kit  dosiahol predposlednú možnosť šponovania a pred nami ešte cca 3500km.  Na hraniciach sme boli bilo prekvapený.  Colníci vedeli plynule po anglicky, colnú deklaráciu sme mali zle vyplnenú preto nám podal vzor a po anglicky vysvetlil čo a ako vyplniť. Asi po 20minútach  sme boli vybavený.  Kontrola  batožiny spočívala v otázke čo máme vnútri. Po  odpovedi šaty stan a tak mávol rukou a poslal nás ďalej. Ešte jedno kontrolné stanovisko, kde sme odovzdali lístok čo nám dali na colnici a matka Rus nás víta. Natankovali sme hneď za hranicou, čo bolo správne rozhodnutie nakoľko najbližšia pumpa bola o 160km. Cesta smerom na Murmansk je v dezolátnom stave  miestami asfalt miestami šotolina miestami štrk.  Rusko nám okamžite učarovalo  benzín 75centov. Všetky domáce produkty v obchodoch boli lacné. Pripadali sme sa ako keby sme cestovali v čase.  Vozový park sa obmedzil na Ladu žiguli volgu zil kamaz  a podobne. Všetko dýchalo atmosférou čias minulých.  Vstup do mesta lemovali obrovské pamätníky s portrétom Lenina s heslami gorod geroj  a symbolom kosáka s kladivom.  Naším cieľom bol atómový ľadoborec Lenin.   Pochopiteľne smerové tabule k atrakcii sme sa ani nepokúšali hľadať.   2 krát sa nám podarilo zablúdiť do prístavu alebo skôr na vrakovisko lodí. Prvý krát nastal čas poučiť základy ruštiny a spýtať sa na cestu ruských rybárov, ktorý popíjali vodku.  Kým sme ľadoborec našli  podarilo sa nám ešte zablúdiť na sídlisku pripomínajúce Luník IX.  Nakoniec  sme Lenina našli bol „zašitý“ v priemyselnej časti za asi troma železničnými priecestiami, kde  na každom sme čakali pre posunovanie . Podvečer sme sa pobrali smer legendárna cesta M18 smer Sankt Peterburg vzdialený 1384 km. Zvečerilo sa a my sme začali hľadať nocľah. Nad kopcami sa zatiahlo a videli sme  ako tam začalo pršať. Rozhodli sme sa schovať v opustenej  asi vojenskej budove. S motorkami sa nám podarilo dostať dnu , lebo dvere boli vyvalené. Pohrávali sme sa s myšlienkou prenocovať. No po chvíli sme zistili že steny sú  dostrieľané a zem je posiata nábojnicami. Ako bonus sme na parapete našli smaltovanú  tabuľku s čierno-bielou fotografiou osoby ženského pohlavia, ktorá pripomínala fotku z náhrobného kameňa. Pochopiteľne  sme po daždi pokračovali  v ceste.  Nakoniec  sme zakempovali pri jazere  kde sa mladí zabávali a pili a starých chytali ryby. Úspešný deň sme zavŕšili  ražnou pikantnou pálenkou  s chilly a pivom Biely medveď.

30.6.2013

Ráno jemne pršalo , dali sme si zemiakovú polievku a pokračovali v ceste. M18-ka  bola riadne rozbitá nudná , nikde nič iba lesy jazerá  a rozkopaná cesta.  V poobedňajších  hodinách sme pretli Ruský polárny kruh. Tento krát nás nečakal žiadny predražený suvenirshop. Jeden veľký bielo modrý kameň a rôzne stuhy ponožky šatky a kade čo.    Ruská rodinka ktorá sa fotila pri pamätníku nás poprosila či sa ich dieťa môže posadiť na motorku a odfotiť sa . Prehodili sme pár viet a pokračovali v ceste.  Čerpacie stanice boli veľmi na riedko , stalo sa že ani benzín nemali, a preto sme museli odbočiť 15 km do mesta, kde na nás pozerali ako na prízraky z budúcnosti.  Vo večerných hodinách sa nám nepodarilo zohnať miesto na stan a kemp by sme hľadali márne. Prvý pokus  pri čerpacej stanici nevyšiel, druhý pokus v lese sa nám zdal jemne nebezpečný. Napokon  na x tý pokus sa nám podarilo nájsť hotel  za 1500Ru. Pani vrátnička nám neochotne dala izbu na druhom opačnej strane a na poschodí. Asi sa jej zdalo že máme chuť o jednej v noci nosiť kufre hore dole . Izba bola malá obtiahnutá otrasnou tapetou a zápach jemne pripomínal obydlia slovenských neprispôsobivých spoluobčanov.

1.7.2013

Ráno sme sa rýchlo pobalili a vypýtali sme si potvrdenie o pobyte od ruskej pani recepčnej, ktorý sme potrebovali na výstupnú colnú deklaráciu. Cesty v Petrozavodsku boli rozbité a v zlom stave, chceli sme nakúpiť ale v meste nebrali kreditky. Pri motorkách sa k nám pristavil jeden Rus a vypytoval sa na Slovensko a nakoniec nám aj poradil veľký hypermarket na kraji mesta, kde sa dalo platiť aj kartou.  Nakúpili sme si jedlo a pustili sa do pikniku rovno na parkovisku. Kúpili sme si aj mlieko, ktoré však bolo pokazené, takže v Rusku sa odporúča  pozrieť dátum spotreby každého produktu, pred tým ako ho zaplatíte. Ale ruská zmrzlina, ktorú sme si dali bola naozaj vynikajúca. Po jedle sme si to nasmerovali do Petrohradu. Popri ceste  sme sa zastavili vyfotiť pri rakete. V tom za nami prišiel miestny podgurážený obyvateľ.  Pýtal od nás peniaze , lebo ženu mal v práci a mal iba na 4 pivá. Odpovedali sme mu, že peniaze nemáme iba kartu. Jemu to nevadilo lebo v neďalekej krčme brali aj karty. Tak sme ho poslali dopredu , že prídeme za ním. Čo  sa nestalo.  Začal som byť chorý a zase nás chytila obrovská búrka a premokli sme úplné do nitky. Diery na posledných km  cesty M18 boli tak obrovské, že po prejazde dierou nám špliechajúca voda strhávala nohy zo stupačiek. Do Petrohradu sme dorazili mokrí a hladní a zase sme skončili v mekáči, kde hamburger stál 38 rubľov, ale nakoľko práve zatvárili, ušli sa nám iba dva posledné. Petrohrad je obrovské veľkomesto, v ktorom je už vidno častú návštevu západných turistov. Bolo už neskoro večer a tak začali sme hľadať hostel. V prvom, do ktorého sme sa šli spýtať,  nemali prítomnú riaditeľku a tak nám nevedeli povedať či tam môžeme ostať. Pýtali sme sa aj v jednom hotely, kde však za jednu noc chceli 4000 rubľov a navyše mali plno. Potom však Mišo stretol mladý párik pri kríkoch a vysvitlo, že dievča je riaditeľkou jedného hostelu. Zavolala tam a dohodla, že  nás tam ubytujú. Začali sme  hostel hľadať podľa GPS a opäť sa strhol obrovský lejak. Keď sme ho konecne našli Mišo sa išiel dnu dohodnúť, my sme čakali vonku a mokli. Veľmi dlho sme ho čakali a nevedeli sme čo sa deje. Zistili sme, že dnu do dvora sa dá prejsť len cez železnú bránu, ktorá, mala vysoký prah a nedalo sa cez ňu prejsť motorkou. Brána sa však dala otvoriť elektronicky, ale nemali diaľkové ovládanie. Pristavil sa pri nás mladý človek a lámavou angličtinou nám začal niečo vysvetľovať  asi po 5 minútach sme sa dozvedeli , že nám neponúka nocľah ani sa nám nesnaží pomôcť, ale pýta sa nás o pol druhej v noci či sme nevideli jeho bielu mačku. Začali sme riešiť ako sa dostať do dvora, baby čo robili v hostely nám najprv začali zháňať dosku, ktorá by sa podložila pod motorku, aby sme tak vedeli prejsť. Potom sa však podarilo nájsť  a zobudiť chlapíka, ktorý mal kľúče od brány, toto všetko sa dialo o pol 2 v noci a v daždi. Napriek tomu bol každý milý a vypytovali sa nás na cestu. Dokonca, keď sme sa už konečne dostali dnu, chceli nám variť čaj a nikomu  nevadilo, že sme zobudili skoro celý hostel.

2.7.2013

Ráno sme sa rýchlo pobalili a pri tom sme zobudili celú izbu. V hosteli nám sľúbili, že nám postrážia motorky a my sme sa mohli pešo vydať na prehliadku mesta. Do krížnika Aurora sme na prehliadku vkĺzli bez zaplatenia. Keď sme sa chceli naobedovať zase sme narazili na problém že nikde nebrali kreditne karty. Suveníry sa nám podarilo nakúpiť na poslednú chvíľu keď už stánky na tržnici balili, zvláštne je že tu kreditky brali a ktorákoľvek teta predavačka vytiahla terminál z vačku.  Na hostel sme sa vrátili okolo 8 večer, a zistili sme že niekto manipuloval na dvore s motorkou a bola asi o 10 m posunutá. Rozlúčili sme sa s ochotnými recepčnými  a namierili do nákupného  centra zaobstarať posledné pamiatky z Ruska. Chceli sme kúpiť aj štipľavú pálenku ale nepodarilo sa nám nájsť takú istú. Na parkovisku nás zastavil ujo, ktorý sa nám zdelili že už dnes trosku popil a pýtal sa nás odkiaľ sme a neďaleko od nás ďalší ujo opravoval žigulák.  Išli sme smerom na hranice a začalo sa zotmievať, bolo už chladno a tak sme sa zastavili obliecť sa, išla okolo nás mala motorka vysvietená na zeleno ako vianočný stromček, keď jej videli že stojíme tiež sa pristavili a pýtali sa či nepotrebuje pomoc. Na hraniciach opäť všetko prebehlo bez problémov až na to že nás otravovali húfy letiaceho hmyzu. Po vybavení formalít, ktoré trvali dlhšie ako na vstupe do Ruska nám colník prejavil obdiv zdvihnutým palcom.  V Narve sme zakotvili v prvom kempe, ktorý sme našli, na to že boli 2 hodiny v noci nás majiteľ privítal a ukázal nám kemp.

POKRAČOVAT V DALŠÍ KAPITOLE