Sarajevo bez plánu a čo z toho nakoniec bolo

Tento cestopis bude možno iný ako obvykle bývajú, z viacerých dôvodov. Skoro bol bez fotiek. Cestou sa mi utopil telefón a ďalší som zohnal až na konci, ale nejaké fotky som vydoloval. Nemal som žiadny plán. Teda mal, ale každý deň som ho menil. Nepamätám si už presne, kedy to bolo, ale bolo to teraz v lete 2023. Čo si pamätám, píšem. Nebudú tu ani denné kilometre, ani ceny benzínu, ani žiadne informácie, ktoré sú v tejto chvíli už neplatné, alebo pre každého nepodstatné. Účastníci zájazdu: 165 koní a jeden (doplňte si zvieratko).

Možno to ale bude návod pre ľudí ako ja, ktorí môžu robiť bez obmedzení aj na diaľku.

Pezinok SK – Barcs HU

V sobotu okolo obeda som začal byť nervózny, že čo budem robiť. Pokosené bolo, počasie pekné bolo, z piatkového resetu som bol už zotavený, tak som to chcel skombinovať s motorkou. To bolo asi všetko, čo bolo v tej chvíli stabilné. Nakoniec som pozatváral doma všetky okná, zbalil notebook, kozmetiku, oblečenie a že idem do Sarajeva. Týždeň pobudnem a ďalší víkend sa vrátim. Pol hodiny po rozhodnutí som už sedel na motorke a frčal. Cestou sa neudialo nič zaujímavé, prešiel som nudným Maďarskom až na juh. Samozrejme, že sa niečo udialo, ale nevyžiadaná pošta o tejto pre mňa nepostrehnuteľnej udalosti mi aj so šekom prišla domov skôr, ako ja. Skrátene, Rajka, Mošon, Szombathely, Balaton, Barcs. Iba na konci som bol do istej miery prekvapený, lebo z nejakého dôvodu v celom mestečku, alebo čo to je, nebolo nikde možné prespať. Najskôr som pri ceste našiel niečo ako americký motel, taká nízka budova, niečo ako radová zástavba s izbami. A komármi. Majitelia mi oznámili, že chcú nejakých 50 eurokorún bez raňajok, tak som sa poďakoval a išiel inde. To inde bol penzión, lenže zatvorený úplne. Tipoval som to na už dosť dlhú dobu zatvorenia, ale skúsil som telefón, čo mali pred vchodom. Vraj majú plno. No netuším čoho. Nakoniec som náhodou kamsi odbočil, stretol som sa práve pred domom s nejakými Nemcami na Hondách, ale už neviem aké to boli. Rovnaké, staršie, kapotované a škaredé o niečo viac, ako ich Nemky. Domáci zaspieval 35E, tľapli sme si, hneď za záhradou má Lidl, kúpil som si večeru, lebo ani reštiky tam nemajú. Zjedol som rohlíky s klasickou lidl paštékou, prečítal niekoľko aspoň podľa obalu českých časopisov v plechovom obale a išiel späť.

Barcs HU – Virovitica HR – Slavonski Brod HR – Sarajevo BIH

Ráno som zjedol zvyšok, časopisy som prečítal všetky už včera večer a ak keby, nie je vhodné zaťažovať si pred jazdou hlavu takouto literatáúrou. Prechod cez Hranice nebol nijako zaujímavý. Našťastie, lebo Maďari ho vedia ozvláštniť o niekoľko hodín štúdia kukurice rastúcej vedľa cesty. Zaujímavejšia bola cesta, na ktorej som párkrát skončil na jej konci a ešte trochu ďalej. Raz sa mi podarilo otáčať kdesi v kameňolome či kde. Keď som prefrčal okolo uja vrátnika, stihol vybehnúť až keď som sa vracal. Jeho pes mal ale veľkú chuť na moje rifle, tak som mu len kývol, že sori a kľučkovaním medzi kameňmi veľkosti detskej hlavy som išiel naspäť na asfalt. Samozrejme, že to nebolo prvé skúmanie neznámeho. Nepoužívam totiž viditeľnú navigáciu, nechávam si pipinu hovoriť do prilby. Mapy.cz ale občas celkom dobre zblbnú, takže zblbnú aj mňa. Už som im to písal, počítanie výjazdov z kruháčov je pre ne niečo ako riešenie diferenciálnych rovníc na základnej škole. Zjednodušene, nikdy im to nevyjde. No dobre, občas, náhodou. Takže som nenašiel ani prechod do Bosny, aj som našiel nechtiac sám seba v Bosne na diaľnici. Na prvom výjazde som zliezol dole a bolo to celkom fajn, lebo v kadibúdke som za euro a pol videl kasírovať modelku Ale ja som sa somár ponáhľal. V Sarajeve som sa ubytoval v hoteli Saraj kúsok nad centrom.

Toto je celkom veľký a v minulosti asi aj pekný hotel a má vlastnú veľkú garáž. Večer som išiel do mesta, ale centrum je malé.Pochodil som po brehu rieky, pozrel aký výhľad mal Gavrilo na Feriho Ferdiša a jeho auto, dal si čevapi a išiel spať. Aby som to skrátil, cez deň som z hotelov pracoval, večer sa išiel prejsť, najesť sa čevapi, alebo sa presúval. Lebo v Sarajeve to neskončilo, ako sa dalo čakať.

Centrum je pekné, ale fakt malé. Po pár dňoch ma začali žrať mrle.

Sarajevo BIH – Mostar BIH

Musím povedať, že vo väčšine hotelov som nemal najmenší problém dohodnúť sa, že v rámci možnosti čo najneskôr vypracem izbu a sadnem si niekam do verejných priestorov a budem tam do fajrontu robiť. Večer po práci som naštartoval a odfrčal smer Mostar. Cesta bola pekná. Asi na polceste som sa zavesil za jednu motorku a na nej motorkárku. Nakladala tomu parádne. Po čase zastavila, pokecali sme. Dala dole prilbu s čiernym copom a ukázalaz sa žena s blond vlasmi. Volala sa Silvana, členka nejakého chorvátskeho motoklubu, vdova po nemcovi, pôvodom zo Srbska. V Sarajeve má dom, aj v Chorvátsku, akurát išla zo Sarajeva do HR na STK. Som sa v tom strácal už keď mi to hovorila. Na ŠPZ mala “nedopatrením” padnutý zámok s reťazou, preto som nevedel prečítať za jazdy, odkiaľ je. (To nie je NÁVOD na zakrytie ŠPZ pred radarmi. OPAKUJEM, toto nie je návod na zakrytie ŠPZ pred radarmi, hehehe...) Keď sme prišli do Mostaru, ešte sme si sadli na občerstvenie v tej horúčave a rozlúčili sa. V Mostare som samozrejme trochu objavoval podivné ulice, až som našiel svoje ubytovanie priamo na moste, teda asi 50 metrov pred ním. Nikto tam nebol, nikto o mne nevedel, motorku som si odparkoval dovnútra a čakal. Potom sa objavil niekto, že o mne vie, dal mi kľúče a zase zmizol. 

Program v Mostare bol rovnaký. Cez deň práca, večer prechádzka po centre, čo mi zabralo asi 15 minút, veľké čevapi, šopska salata, dva bosnianske čapované časopisy a posteľ. V druhý večer bolo veselšie, niekde za mostom bolo niečo ako miestny koncert. Plno ľudí, veselo. A rovnaká večera.

Mostar BIH – Vracenovici MNE – Niksic MNE - Podgorica MNE

Presun ako vždy po fajronte. Bolo toho trochu viac, tak som tomu aj trochu nakladal. Po BIH to bolo relatívne v pohode, cesty väčšinou dobré, aj keď občas deravé, výhľady pekné. Na jazere Bileca som si dal na večeru čevapi bez časopisu, lebo veď cesta. Náhodou by som sa viac začítal, alebo by sa ma nejaký stopár v uniforme pýtal, čo je nové a bol by prúser. Po prechode do MNE sa kvalita ciest výrazne zlepšila, Nový asfalt, pekné zatáčky medzi skalami, diaľničná rýchlosť. Zrazu spoza jednej zatáčky mi do cesty skočí četník. Že papiere. Dávam. Že som išiel rýchlo. Neverím. Ukazuje mi nejaký tlampač s krabičkou, kde je že 113. Už vôbec neverím, tak pomaly som určite nešiel. Samozrejme, tvrdím, že som bez viny a čistý ako vizovica, on zas, že ma má na fotke. Chce 80 eur. Začíname teda zjednávať. Skrátená verzia s podstatným:

Ja: Gospodine, to je mnogo, toľko nemam.

On: Nemá problema, dám tebe šek, zaplatíš v Niksicu na pošte. A že jako že nema, keď ma taky motor.

Ja: No vidíš gospodine, veľký motor, veľa penezí za benzín, veľa penezí za gume.. Izvini gospodine, ja už budem dobrý.

On: Martine Martine, to už na karte, odoslano.

Ja: Tu nemáš signál, neni odoslano.

Znova pozerá papiere, potom uvidí priezvizko.

On: Martine, ty naš?

Ja: Da. My všecki slovanski bratia. (Nekonkretizujem pôvod, radšej)

On: Kam tak rýchlo ponáhľaš? Na Žabjlak? Mototurist?

Ja: Do Podgorice. Rabotat.

On: Ty máš robotu v Podgorici?

Ja (risknem): Dá. Musím ešte sivodňa nájsť hotel i zavtra utrom rabotaju.

On (dáva mi papiere): No dobro Martin, ale izvolni. Kolo Nikšiča akcija!

Ja: Chvala gospodin! (a ešte dobrý nápad na záver) Ale ty nemôžeš mať moju fotografiju.

On: Kak nemôžem?

Ja: No keď máš, tak len z predu. A tam nemám značku. To čo máš, to ne ja! A zasmejem sa.

Pozrie na mňa a zasmeje sa tiež. Asi vie prečo. Ale dávam na jeho radu a idem už opatrnejšie, netreba pokúšať osud. Okolo Nikšiča som videl ešte asi ďalších 8 meračov a pomáhačov. Do Podgorice som došiel len tak tak za svetla, našiel hostel za 10E na noc a odišiel do mesta. Podgorica je niečo ako nič. Námestie s fontánou, okolo pár ulíc, majú tam aj Hard Rock Café, ale čo majú najviac, to sú baby. Musím povedať, že asi najkrajšie, aké som kedy na hromade videl. Ženatí, ani tam nechoďte. Fakt že jedna krajšia ako druhá, všetky prirodzene štíhle, žiadne gumené ksichty ani kozy (si myslím), dlhé čierne vlasy. Ale ja som bol cudzinec, navyše sám, tak som to iba takto odpozoroval. Prečítal som si na námestí dva černohorské časopisy a vrátil sa na hostel.

Nechcem sem ťahať politiku, ale na hosteli som bol na izbe s Rusom. Čakal na albánske víza, lebo tam kúpil byt a sťahuje sa tam aj s rodinou. Odmietol možnú hrdinskú smrť na fronte, čo ho stálo výrazne obmedzenie pohybu, možnosti nákupu a predaja hnuteľností a nehnuteľnosti, ale nejako sa dostal až sem a potom za ním do vysneného pohodového Albánska príde aj rodina. Teda, nie že by sa v Peterburgu predtým mal zle, ale tešil sa, že v Albánsku mu ako elektromechanikovi niečo z výplaty aj zostane. Bolo mu jasné, že Albánsko nie je Piter, ale vraj už tam bude môcť dovoliť dať aj deti do škôlky a je tam kľud. V skrakte vysvetlil svoj postoj tak, že môže to a to, toho aj toho, všetkých doradu, lebo si o všetkých myslí približne to isté. A nech mu dajú hlavne pokoj. Asi pochopiteľné.

Podgorica MNE – Andrijevica MNE

Na druhý deň klasika, robota. Tá sa žiaľ pretiahla, čo výrazne skomplikovalo moju ďalšiu situáciu s presunom. Môj plán bol dostať sa ešte večer do Plavu, aby som si cez víkend užil Albánsku SH20 a potom aj SH5, SH22 a SH23. Ako som ale spomenul, vyrazil som oveľa neskôr, ako som chcel. Nechcel som ísť po diaľnici, cesta vedľa bola ale nekonečne pomalá, úzka a strašne dokrčená. Veď pozrite na mape, záapadne od A1. Kebyže sa neponáhľam, tak paráda, aj keď bola uzučká a miestami samé vracáky, že som si želal kĺbovú motorku, ako majúautobusy MHD a už som ani jednotku nevyraďoval, ale vyspojkovával. Už sa začalo stmievať, keď som prišiel do Mateševa na odbočku na Andrijevicu. Lenže, už neviem ako dlho som pozeral na budíky a očami podopieral ukazovateľ stav benzínu. Na križovatke som sa miestnych čo tm opravovali niekomu pokazené auto pýtal na pumpu, ale že vraj nikde. Až v Kolašine. Pre toho, kto tam nebol. Mateševo je dedina pozostávajúca asi z piatich domov a ináč nič. Najbližšie je Kolašin 10km, na iné smery aj trojnásobok. Tam sa fakt nepotrebuješ rozhádať so susedom. Tak som namiesto pokračovania v ceste musel ísť do toho Kolašinu natankovať a potom sa vrátiť. Lenže opravovali tú cestu, tak mi tých 20km trvalo skoro hodinu. Ale bol som optimista. Radšej som ale nemal byť. Vošiel som do tých kopcov a začínalo mi byť jasné, že do Plavu neprídem. Zotmelo sa a riadne sa ochladilo. Pripadal som si ako vo filme, ale v úplne inom, ako by som chcel byť. Les, tma, výtlky, štrk v zatáčkach, vlhká cesta, občasné tmavé domčeky, zato žiadne doteraz všadeprítomné cimrfraj. A z ničoho nič auto v križovatke a šofér sa ma pýta na cestu. Ešte že sa tak stalo, ináč by som odbočil na zlú. Už ani neviem, koľko som prešiel, keď mi na konci jednej osady skočí v tej tme do cesty chlap, že odkiaľ som.

Ja: Slovačka. Ty?

On: Crna Gora (smeje sa). Nechceš kuču? Prenočište.

Ja: Chcem!

Hneď mu dávam motorku do dvora, aby si to nerozmyslel. Ukazuje mi podkrovie v drevenici a zapýta 12eur. Dohodneme sa na 10, lebo sú to aj tak moje posledné hotové. Zhodím veci, zima je jak v ruskom filme, ale on behá v tielku a volá má dole. Pod podkrovím má niečo ako bar. Hneď vyťahuje nejakú čiernohorskú knižku a nalieva nám. Hovorím mu: Gospodine, to dar alebo biznis? Pozerá na mňa, nechápe. U mňa už net peneži. Začne sa smiať, že nemá problema to dar! Tak má obdaroval ešte 2x, ale nechcel som byť neslušný, lebo som fakt nemal čo mu dať. Pozerá na mňa, že mám dobre tričko. Bol na ňom tuším drak a rok môjho narodenia. Dostal som ho na narodeniny od kamarátov. Že či by som mu ho nedal, lebo sa mu páči a narodil sa len o rok skôr. Prečo nie, vyzliekol som ho a dal som mu ho. Od radosti mi išiel naliať ešte jednu knihu na dobrú noc. Na izbe bola riadna zima, ale určite menšia ako vonku. Zvnútra ma zohrievala čiernohorská beletria, dalo sa.

Andrijevica MNE – Plav MNE – Shkoder AL – Fushe-ARREZ AL – Bajram-Curri AL – Kukes AL

Ráno som sa zobudil, z terasy mal nádherný výhľad a fakt to za to stálo. Lesy dookola, pekná dolina podo mnou. Zázrakom sa mi podarilo dostať motorku zo zarosenej trávy na cestu. O niekoľko km bola Andrijevica, ale tú som len prešiel a išiel do Plavu. Cesta super, prazna, príjemná. V Plave som si kúpil raňajky a najedol sa na jazere.Okrem zabudnutého mercedesu a odpadkov tam bolo príjemne a kľud. Teda ten tam bol aj s tým medveďom a odpadkami, len to blbo vyzeralo.

Cesta cez hranicu bola veľmi zaujímavá. Na čiernohorskej strane taká klasika, ale albánska bola štýlová. Ujko colník sediaci v domčeku ako zo starých filmov v kľude vyšiel, dôležito si popozeral motorku, zobral doklady a odišiel dovnútra. Po 5 minútach čakania som išiel za ním. Ujo tam ručne a tempom druháka na základnej škole prepisoval všetko z dokladov do takej veľkej knihy! Ale dopísal, spokojne sa pozrel na svoje dielo, úctivo mi dal papiere a ja som vyrazil na očakávanú SH20. Moje tempo ale nebolo zo začiatku také, ako mi sľubovali fotky z internetu. Nikde sa nespomína, že na prvých dvoch km trochu chyba asfalt. A ešte som aj blbo odbočil, ale to len kúsok. Potom to už bola tá SH20 z fotiek! Naozaj paráda! Hore v tých serpentínach som si to z toho vyhliadkového výbehu nafotil. Ako aj hromadu veci predtým. To som netušil, čo príde.

Shkoder som prechádzal pár mesiacov predtým, takže som sa nezdržoval, nakoniec ani nie je kvôli čomu. Odbočil som na SH5, po pár km som bol na nej už úplne sám. Plavba na Komanskom jazere je ale bez debaty krajšia, problém je tých 30km do Komanu. Na Intruderi mi trvala myslím že vyše hodiny. Na Rakete som to rizskovat nechcel, navyše sám. Nejakým nedopatrením som neodbočil na SH22, ale išiel kúsok ďalej po SH5. Keďže som SH22 poznal z minulosti, chcel som si ju prejsť ešte raz a potom ísť do Kukesu po SH23. Pozerám okolo seba, zrazu sa zotmelo a nebolo to čiernohorskou literatúrou. Sadám z motorky a pozerám telefón, že kde som. Potom to už bolo ako z rozprávky. Jedna kvapka, dve kvapky, vodopád. Nestihol som ani telefón strčiť do vrecka a dať si nepremoky. Aj tak som si ich dal, ale už to bolo v podstate zbytočné. A v tom lejaku som sa otočil a išiel po plánovanej ceste. Lejak bol ale taký silný, že som sa rozhodol, že prespím v prvom hoteli, čo bude pri ceste. Aj keby som si to mal odmakať, lebo albánsku hotovosť som nemal. Tesne pred prícestným hotelom sa rovnako rýchlo vyjasnilo. Aj tak som zaparkoval, povyzliekal sa, vylial vodu z topánok a sušil veci. Viditeľne sa z nich odparovala voda, keď som ich dal na slnko. Stretol som sa tam s dvomi Nemcami, tiež išli do Kukesu, ale v protismere. Aj sme sa dohodli, že prespíme v jednom hoteli, ale nevydalo. Keď už boli aspoň nie studené, obliekol som sa a pokračoval podľa plánu. V Bajrame som pre istotu vybral nejakú hotovosť. SH23 je príjemná, nie je ale tak pekná ako SH22. Každopádne bola úplne prázdna a jediné, čo ma brzdilo bola neistota, čo po tom lejaku bude na ceste. Lebo na SH22 to bolo dosť blata, štrku a celkom veľkých kameňov. Občas ako ľudská hlava. Pred Kukesom som našiel na ceste korytnačku. Neviem,či ju tam niekto vyhodil z auta, lebo mala na vrchu rozbitý pancier. Ináč žila. Odniesol som ju aspoň na kraj cesty do zeleného porastu. Snáď sa z toho nejako dostala. V Kukesi som sa s nemcami neubytoval, lebo hotel bol plný. Aj iné. Už som prepadal zúfalstvu, keď som našiel jeden, noc za 40 eur. Musím povedať, že zvnútra vyzeral fakt veľmi dobre. Až na isté nedorozumenie v poskytovaných službách. Najskôr som si tam dal večeru. Nejakú albánsku domácu klasiku, alternatívu smažáku, rezňu alebo sviečkovej. Obrázok vyzeral sľubne, realita bola náročná. Očakával som nejakú baraninu. Aj som ju dostal, ale podľa všetkého to bol členok alebo kopyto. Skratka kus kosti so šľachami. Čašníčka sa strašne čudovala, prečo som to nezjedol. Ako keby sa dalo. Ale dal som si na izbe poriadnu dlhú horúcu sprchu a vysušil všetky veci.

Kukes AL – Peshkopi AL – Bilate e Eperme AL – Debar MK – Ohrid MK

Raňajky som mal tiež zaujímavé. Praženica, čaj. Lenže som chcel zelený a nie ovocný. Pre istotu mi nedoniesol žiadny. Keď som to reklamoval, doniesol mi zelený, ale chcel za to peniaze. Lebo na raňajky je ovocný a ten som nechcel a už som doraňajkoval, takže to je z jeho pohľadu nápoj nad rámec raňajok. Vykašľal som sa mu na to, vypil vodu z kohútika a išiel preč. Mal som isté obavy z cesty, lebo podľa fotiek miestami nevyzerala presvedčivo. Ďalšia komplikácia bola, že mi prestala reagovať spodná polovica telefónu. Nastaviť si navigáciu bolo skoro nemožné, hudbu som už radšej neriešil. Nakoniec tá cesta bola taká obstojná. Miestami horšia, ale nie tak, že by sa nedala prejsť aj na cestnej motorke. Miestami celkom dobrá. Pobavil som sa na pumpe Shell, čo bola rozpadnutá unimobunka na kraji dediny pri nejakom družstve a tu lastúru a nápis ako keby maľoval niekto z osobitnej umeleckej školy. Úspešne a s takmer prázdnou nádržou som prišiel až na hranice. Albánske som prešiel v pohode. Na Macedónskych vznikol doteraz nepoznaný problém. Zelená karta. Smejem sa a hovorím colníkovi, že už nie je zelená. Zoberie ten papier, vracia mi ho, že nie je ani zelená, ani platná. Akože nie je? Veď mi ešte 2 týždne platí, poistka mi vyprší neskôr. Nie neplatí. Už skoro rok neplatí, má pravdu. Bol to lenten dočasný papier pre prihlásenie. Pozerám ako vyoraná myš. Rok to nikto nekontroloval a teraz, tesne pred vypršaním na konci Európy v priestore nikoho a ničoho medzi Albánskom a Macedónskom. Že bez zelenej karty má do Macedónska nepustí. Čo mám robiť? Nedeľa obed, sám v tejto prdeli. Je neústupný, že sa musím vrátiť do Albánska, vybaviť si ju a môžem sa vrátiť. Tak sa otáčam, idem naspäť cez albánsku čiaru do najbližšieho podniku, porozmýšľať a skúsiť niečo vyriešiť. Bola to hotelová reštaurácia, mali wifi, podaril sa mi zázrak. Už som rozmýšľal, koľko ma bude stáť hovor z Albánska, hlavne tie dve minúty žvástov, čo mám postláčať, že ma nahrávajú a aj tak že nie je nikto v robote a že mi možno pošlú kartu poštou domov. Ale ako hovorím, zázrak. Zelená karta sa dá stiahnuť priamo z webu. Stačí len zadať ŠPZ. Uľaví sa mi. Zadávam. A nič. Takú značku nepoznajú. Vydesím sa celkom dosť, lebo veď som im platil aj havarijnú. Ale chytrý som jak Ferda Šiška, spomeniem si že poistky som robil ešte pred prihlásením a našťastie berú aj VIN. Keby nezabralo, som odhodlaný použiť Photoshop, len nemám ani ten, ani žiadne podklady. Potom už len cesta naspäť. Zabralo, zelenú kartu som teda stiahol a behom pol hodiny idem cez albánske hranice tretí raz. Stále bez problémov. Prídem slávnostne k macedónskym, ujo si ma pamätá. Že či mám kartu. Mám! Vyťahujem notebook a idem mu ju ukázať. A on, že prečo v notebooku, či ju nemám v telefóne! Keby neboli v presile, tak neviem. Ale boli. Napočítam do milión a hovorím mu: Takto sa vám lepšie číta! Zvládli sme to, idem do Macedónska. Ešte mi ale hovorí, aby som si ju čo najskôr vytlačil, nech nemám problémy inde. Jasné, zas ho chápem. V Debare tankujem, benzín je na naše pomery krásne lacný. Pri odchode pozerám, že 100oktánovy je asi len o 2 centy drahší ako 95-ka. Po parádnej ceste frčím do Ohridu. Niekde na polceste pri priehrade zastavujem pri motorkároch, sú to Gréci. Prehodíme pár slov, potom na nás niečo kričí ujo z poschodia budovy na druhej strane cesty. Asi vidí odkiaľ sme, volá má hore. Idem, začne mi ponúkať med a ešte nejaké tovary, ale nemám ich peniaze. Že je strážca priehrady a takto si trochu privyrába. A že my Slováci sme bratia, ale tamto dole Gréci sú nepriatelia a nemá ich rád. No, keď nemáš problémy, tak si ich vymyslí. V Ohride som sa dostal k jazeru úplne do centra. Porozhliadal som sa, niekto mi ponúkal ubytovanie blízko, ale bez parkovania, tak nič. Našiel som na výjazde z mesta, že aj s wellnessom. Nakoniec som to našiel, vyzeralo to ako bývalý bordel. A bez wellnessu. Nevadí, zložil som sa a vrátil k jazeru. Poprechádzal, navečeral čevapi, prečítal dva macedónske čapované časopisy, stretol párik Slovákov v karavane. Chcel som si kúpiť nový telefón, ale nepodarilo sa mi.

Ohrid MK – Bitola MK – Prilep MK – Makedonski Brod MK – Skopje MK

Odchod klasika po fajronte, zo začiatku bola hustá doprava, postupne ale redla a dalo sa ísť celkom svižne. Len cesty už boli miestami horšie. Po skúsenostiach z predchádzajúcich dní som palivové nádrže na Rakete tankoval radšej skôr. Parádna cesta bola z Makedonskeho Brodu okolo jazera Kozjak. Zachytil som pri ceste nejaké tabule, ale v tej rýchlosti som ich nerozlúštil. Pre ostatných, lúštite. Keď som totiž prešiel okolo jazera do hôr, kúsok pred Skopje bola rampa. Dole. Za ňou búdka a štyria chlapi. Pri rampe už čakal chalan, Nemec, že bol na motorke v Arménsku a už ide naspäť, ale až tak sa neponáhľa. Idem za chlapmi, že čo tá rampa. Vysvetľujú, že to tie tabule. Cez hrebeň vedie úzka cesta a preto ju otvárajú a zatvárajú iba pre jeden smer. A na dosť dlho. Snažím za ich presvedčiť, že na motorke sa predsa zmestíme, nech nás pustia. Sú neoblomní, ale že za 15 minút už pustia. Aj pustili. Asi to tam poznali. Cesta bola sama zatáčka, často aj so štrkom, z každej strany kríky alebo skaly a široká bola asi na trabant bez bočných zrkadiel. Po prechode hrebeňa sa dole pripájala na širokú cestu, tak som zase nahodil cestovnú rýchlosť. Idem si idem, zrazu zbadám oproti policajtov. Tak fajn, spredu predsa značku nemám. Zo zvyku pozriem do zrkadla a oni sa otáčajú! Čo teraz? Nič, pridám a potom spomalím. Ale asi išli na čevapi, lebo sa na mňa nezavesili. V Skopje som prišiel rovno na námestie, sadol do reštiky, najedol sa a pozrel ubytko. Hotel za 10 eur na noc aj s parkovaním. Kúsok od centra. Bookujem, idem. Kusom bol nakoniec asi kilometer a pol, hotel nebol hotel ale byť v činžáku, parkovanie bolo za domom prehradené reťazou. Ale ok, mám vlastnú izbu, spoločný kúpeľňozáchod. Až na to, že predtým museli susedia zohnať majiteľa. Že mi písal na mail. Macher, a kde som si ho mal asi prečítať? Ináč je ale v pohode, ochotný. Že na motorku vidí rovno zo svojho bytu a mám byť v kľude. Že kúsok je predajňa a servis telefónov. Že sú vo vedľajšej izbe dvaja chalani zo Slovenska som počul už osobne. Skladám veci a idem do mesta. Centrum Skopje je naozaj pekne a oplatí sa ísť tam. Som ale unavený, dnes to bola naháňačka, idem späť. Na druhý deň idem riešiť telefón. Majú dokonca taký, ako som mal, čiže mi pasuje do puzdra a ešte sa mi aj zmestí do vrecka bundy, pretože to ešte nie je ten prenosný televízor. Kupujem, vraj aj so zárukou. Smejem sa, že ak záruka na použitý telefón (ale vyzerá ako nový). Nasypem do neho dáta zo zálohy, nabijem. Samozrejme je pracovný deň, tak robím a večer idem zase do mesta. Na námestí majú sochu Alexandra Veľkého na koni. Idem aj na druhú stranu do Starého bazáru, na nábreží majú veľké súsošie Cyrila a Metoda a o kúsok ďalej Filipa II Po meste im jazdia poschocové autobusy, ale nevyskúšal som.  Po návrate zisťujem, že tá záruka na telefón sa hodí. Nejde nabiť naplno a za pár hodín a vybije. Ráno tam idem zas, že čo s tým. Baba za pultom, fakt pekná, mi hovorí, že mi buď vráti peniaze, alebo si kúpim iný, alebo mi vymenia batériu. Beriem výmenu batérie. Večer si idem pre telefón, všetko na 100% vybavené. Ešte sa pýtam baby, že či nejde so mnou do mesta. Pozrie na mňa tak smutnozvláštnošťastne, ukáže ruku, že je vydatá. No, niekto má šťastie. Chodím po meste, dávam si večeru, samozrejme čevapi, zmrzlinu, už ani netuším, aký je deň.

POKRAČOVAT V DALŠÍ KAPITOLE