Alpen - Dolomite tour 2018

Po dvoch minuloročných "veľkých" cestách na Guzzinke, po Pobaltí a Balkáne a víkende v Slovinských Alpách mi kamarát tento rok koncom zimy oznámil že dostal od manželky "opušťák" cez prvý dovolenkový týždeň a že by sa rád ku mne pridal keď niekam pôjdem. Tou dobou už som síce mal v garáži staro novú Hondu Transalp a plánoval že konečne sa môžem pozrieť aj mimo ciest do hôr Balkánu alebo si v pohode zájsť k pobrežiu Baltiku. Ale povedal som dobre veď čo parťák na ceste sa hodí a keďže kamarát ma cruiser, hovorím si asi by to mali byť cesty z dobrým povrchom. Že by asi mali byť rovné na to som radšej nemyslel :D. A tak o pár dní mu hovorím OK ideme pozrieť Dolomity a niečo z Alp. A tak som za dlhých zimných večerov zostavoval trasu, no teda v mojom prípade keďže nikdy moc neriešim kade, tak príprava pozostávala s toho že som kúpil mapu Alp otvoril ju doma a presvedčil sa že všade je kopec pass a tým to na dlhú dobu zhaslo. Medzitým prišla jar a ja som Transku prevetral po šotolinkách Rakúska a Slovinska a potom ešte víkend na Južnej Morave. Tieto cesty ma presvedčili že kufre ktoré tam boli od predchádzajúceho majiteľa (sw motech trax) mi absolútne nevyhovujú. A tiež že by som mal asi doriešiť navigáciu, lebo vložená v tankvaku mi bude na dve veci :D. Lenže to sa už neúprosne blížilo leto, takže predsa len zostaviť nejakú trasu. Na poslednú chvíľu, teda víkend pred cestou z otcom a za pomoci kamaráta robím nové rámy na Ramblery. Ktoré ma nesklamali na guzzinke a podľa mňa sú neprekonateľné a tiež vyrábame hrazdu na uchytenie zamykateľného držiaka ktorí mi tiež dorazil len pár dní pred odchodom. Samozrejme ešte robím nejakú údržbu. Mením páčky za nastaviteľné. Posledné dni pred odchodom mi prichádzajú nové cestnejšie plášte Continental TKC 70 Twinduro. TKC 80 sa mi fakt zdali trošku drsného vzozretia až to budem stavať niekde v Alpách medzi vyblýskanými GSami a multistrádami :D. No nemohlo by to byť bez toho že dva dni pred odchodom zisťujem že mi tečie chladiaca kvapalina, ale nakoniec sa to podarilo odstrániť (moja chyba pri údržbe). V piatok idem 125 km domov z Bratislavy po motorku. V sobotu namontovať nosiče,hrazdu a nazad do Bratislavy.

1.deň:  

Je nedeľa ráno 15.7. niečo po 7:00 prichádza kamarát a mi vyrážame. Je to tu, konečne. Ešte natankovať doplna, kupujeme po fľaši minerálky na cestu a ide sa. Za pol hodinky už prekračujeme hranice Rakúska a hneď za čiarou kupujeme desať dnovú diaľničnú známku za 5,20 eura. Dnes chceme spraviť presun cez Rakúsko a Slovinské sedlo Vršič do kempu kde som spal aj na jeseň. Na hraniciach ešte prehodíme pár slov z motorkármi ktorí idú zhruba to čo mi a zo skútristom ktorí ide sám nevie kam že niekam dolu do Talianska, Sicília možno Korzika a keď začne padať lístie tak sa vráti, no chcel by som mať jeho voľno. My ideme kúsok po diaľnici. Potom okolo Neziderského jazera, cestu poznám tak idem trocha po pamäti a tak sa mi za Eisenstadtom darí nabehnúť na diaľnicu smer Maďarsko. No všetko zlé je na niečo dobré. Už sa nevraciame ale si cestu spríjemníme prejazdom prvých hôr a tak zbiehame na Forchtenstein a serpentínami obchádzame krásny hrad nad mestom rovnakého názvu (Forchtenstein Castle - 47.7098092N, 16.3317414E). Potom sa napájame na diaľnicu S6 a S36. Berieme to ako povinné zlo a tak nám aspoň navigácia cestu "spríjemňuje" občasným zvedením z diaľnice a následným navedeným nazad. Takže asi päť krát obiehame ten istý autobus a pár kamiónov a udivených výletníkov smerujúcich niekam na juh :D. Našťastie je tu koniec diaľnice a mi nabiehame na B317 a v prvom mestečku zastavujeme. Po tom čo sme si pred pár kilometrami na benzínke chválili aké je krásne počasie, je pred nami nefalšovaná čierno čierna čierňava a mi vieme že dnes sa okúpeme :D. Takže navliecť sa do nepremokov, vyrážame aby sme o pár minút išli parádnou prietržou, kde autá odstavovali a cesta pomaly mizla pod vodou. Našťastie po asi 30 km  s toho vybiehame. Najvyšší čas, je pred nami prvý horský prechod Turracher Höhe. Cesta sa zdvíha a motorkárov pribúda. Na vrchu dávame dolu nepremoky, prvý a posledný krát za celý trip. Cesta nieje až taká "Rakúská" takže ideme pomalšie ale nevadí to aspoň sa môžeme kochať okolitou prírodou aj tak nie sme žiadny strelci :D. Odbočujeme na vyhliadkovú cestu L19 ale pri bráne sa otáčame keďže pred nami je zasa čierno a nám sa nechce isť zmoknúť za 12 eur :D. Nevadí máme ešte dosť cesty a je poobedie a sem to nemáme tak ďaleko, tak niekedy nabudúce. Nechávame sa viesť navigáciou tak neviem presne ako ideme a ta si z nás robí srandu, keď nás zavedie k Millstätter See presne z opačnej strany. A tak si prejazdový bod "vyberáme" štýlom "dosiahli ste prejazdový bod v najbližšom možnom mieste sa otočte do protismeru" :D. No jasné ved o nič iné nám ani nešlo, len aby sme si prešli túto cestu tam a nazad :D. Ešte sa trocha motáme po Diaľnici ale to je mojou chybou, keď som dostatočne rýchlo nezareagoval na zjazd. Našťastie je tu Rakúsko-Slovinská hranica kam je parádny výjazd. Na vrchole nás víta tank. Žeby ho mali Slovinci v zálohe ak by niečo :D. Schádzame do Kranjskej Gory, dávame fotenie a tešíme sa na prejazd Vršiču. Ja viem čo ma čaká išiel som ho v jeseni ale aj tak som okúzlený horami vôkol. A ako na jeseň zasa sa zmráka. No hovorím si to prejdeme tak isto ako vtedy. Cesta do sedla nie je rýchla a kto ju išiel vie že v zákrutách sú mačacie hlavy ktoré by som teba mokré nechcel skúšať. Takže moc nestojíme a ideme stále hore ale dobiehame autobus ktorý má problém a v serpentínach zastavuje, nevie sa obísť z autami a často pri rozbiehaní začne cúvať. Nechcem stále stáť na spojke a obísť ho nieje kde. Tak zastavujeme na jednej fotogenickej serpentíne z množstvom kamenných mužíkov. Fotíme, kocháme sa, ale následný blesk a v zápätí prichádzajúce hrmenie nás okamžite vystrelí do sediel našich strojov. O chvíľku prechádzame vrchol Vršič (1611 m) (46°26'5.208"N, 13°44'37.398"E). No to už mrholí. Ja spravím narýchlo fotku motorky a kamaráta ktorý bez zástavky prechádza okolo mňa. Zjazd je v daždi a cesta je ešte v horšom stave ako bola na jeseň, na mnohých miestach je ale vyfrézovaná čo značí že do budúcna bude lepšia. Mokrý prichádzam do kempu Trenta (46°23'20.817"N, 13°44'49.444"E) zastavujem. Ľudia sedia pod strechou popíjajú, hodia na mňa pohľad odvrátia sa. Ja zliezam z motorky a naraz zasa všetky pohľady na mňa. Nechápem čo tak na mňa pozerajú a tak sa otočím a zisťujem že to nie na mňa hladia, ale na kamaráta ktorí to na zákrute do kempu položil. Idem mu pomôcť ale už sa zdvíha. Šťastie že jemu ani motorke sa nič nestalo. Parkujeme stroje, dohodneme kemp a keďže stále prší objednávame si pivko. Majú čapovaný kozel čo ma teda nepotešilo, pretože rád ochutnávam miestne piva z krajiny kde sa nachádzam. Ale po cca 500 km a tých nudných diaľniciach a dojazde v daždi bolo aj toto zaslúžené :D. Neskôr dážď prestáva, staviame stany niečo pojeme preberieme zážitky prvého dňa, samozrejme dezinfekcia domácim repáčikom nesmie chýbať a hajde do spacakov. 

2.deň: 

Vstávam ešte pred svitaním, je pod mrakom. Spravím pár fotiek a počujem ako sa aj kamarát vyťahuje zo stanu. Dávame raňajky a kávu. Medzi tým už začína presvitať slnko a tak ešte trochu sušíme stany. Na cestu vyrážame za krásneho  slnečného rána. Ideme krásnou dolinou Soči. Cesta z pekným povrchom sa krúti pomedzi strmé svahy hôr pod cestou tečie desiatkami perejí divoká rieka Soča, nad hlavou modrá obloha. Myslím že takto nejak vyzerá motorkárske nebo :). Keďže som tu išiel na jeseň menej sa mochám a viac si užívam cestu a tak sa rýchlo strácam parťakovy. Čakám ho niekde v polovici doliny fotím a zasa ho obieham. V mestečku Bovec tankujeme do plná. Dohodneme sa na tom že ak budem chcieť fotiť ukážem aby kolega pokračoval ja si pofotím a dobehnem ho. No a odteraz keďže rád na cestách fotím budeme sa zvyšok cesty odbiehať, dobiehať a predbiehať :D. Cesta číslo 203 nás vedie na Log pod Mangartom, zastavujeme a ja kamarátovi ukazujem v stene masívu pred nami zarezanú cestu na Mangart z otázkou "ideme" ? Samozrejme som dúfal že hej, no zároveň som sa bál aby tam kamarát niekde v zákrute "nezlomil" toho svojho cruisra :D. Ja cestu poznám išiel som tam v jeseni na Guzzinke sám a cez zákaz vjazdu takže minimálny provoz. Prichádzame na odbočku na Mangart, kamarát stojí asi uvažuje no nakoniec vyhráva motorkárske a objaviteľské srdce a mi začíname pomaly stúpať úzkou cestou do sedla pod Mangartom. Ešte zaplatiť 5 eur a môžme sa kochať. Cesta najprv stúpa lesom aby neskôr vyšla cez niekoľko tunelov nad les a zarezala sa do kolmej skaly. Človek nevie čo ma skôr či si hlavu vytáčať v utiahnutých serpentínach alebo za krásami vysokohorskej krajiny. Pomaličky sa vyškrabeme skoro pod vrchol cesty kde je parkovisko a výhľad do doliny. Zastavujeme a dávame sa do reči z motorkárskym párom z Česka. Na vrchu odstavujeme motorky pri ceste a ideme sa pozrieť na výhľad na druhú stranu hôr.

Keď sme už nasýtený pohľadov schádzame a ešte odbočujeme na turistickú chatu v Mangartskom sedle (1906 m n. m.) (46°26'20.057"N, 13°38'25.964"E) za nami prichádzajú aj naši nový známi. Kupujem si magnetku a nálepky, posedíme dáme káfčo.

Je tu parádne preberáme motorky, cestovanie, život proste taká pohodička. V horách čas beží tak nejak pomalšie a pohodovejšie, tak len relaxujeme máme pred sebou ešte celý týždeň netreba sa ponáhľať. Nakoniec ešte spravíme spoločnú fotku a ideme opäť na cesty, Taliansko čaká. Cestou dolu si ešte vychutnávame výhľady. Na hlavnej stáčame na sedlo Predil (1156 m n.m.) (46°25'6.919"N, 13°34'41.738"E), kde prekračujeme hranice do Talianska. Po niekoľkých parádnych serpentínkach schádzame k Lago del Predil a na cestu SP76. Nemá najlepší povrch, kamarát ide pomalšie a ja sa aspoň môžem kochať :D. Ďalej pokračujeme SS13 a SS52 na Tolmezzo, kde nás na jednej kruhovej križovatke zaujme vystavená stíhačka. Zastavujem toto si musím vyfotiť a pri tej príležitosti zjeme niečo zo zásob. A už uháňame do sedla Plöcken Pass alebo inak Passo di Monte Croce Carnico (1357 m n.m.) (46°36'9.440"N, 12°56'39.947"E). Prechádzame na Rakúsku stranu na Kötschach kde robíme nákup na večer a ďalej cestou B111. Užívame si málo aut a krásne výhľady aj keď kamarát ma trošku problém z kvalitou cesty :D. Zo Sillianu je to len pár km do Toblachu kde odbočujeme na SS51 smer passo tre croci. Po pár kilometroch otáčame pre dážď ktorí sa drží medzi horami a vraciame sa k jazeru Dobbiaco (Lago di Dobbiaco) kde je pekne slnečno. Je večer a nemá cenu isť ďalej keď sme na brehu jazera videli pekný kemp (46°42'23.207"N, 12°13'1.424"E). Síce je skoro plne ale nakoniec nám na recepcii nachádzajú miesta, akurát motorky musia ostať na parkovisku ale je v areáli a nie ďaleko takže pohoda. Staviame stany, dáme pivko, niečo na dezinfekciu a preberáme dnešné zážitky. V noci ešte sprcha a ide sa spať.

3.deň:

Nad ránom sa prebúdzam a počujem ako mrholí, no paráda pomyslím si a spím ďalej. Vstávam okolo ôsmej, pozriem von a je krásna jasne modrá obloha. Všade sucho tak nechápem ale viem že sa mi to nesnívalo. Ale aj kamarát mi to vyvrátil že vraj on nič nepočul. Nevadí lepšie keď je jasno. Takže spraviť kafíčko, niečo pojesť. Zbaliť sa, už je dosť hodín. No ale veď čo, Dolomity tu stoja už nejaký ten rok tak hodinku dve snáď počkajú :D. Vybiehame z kempu na hlavnú a rovno sa pripájame k skupine asi 30 nemeckých motorkárov pričom kolónu uzaviera babenka na dukatke napasovaná v koženej motorkárskej kombinéze. No povedzte môže byť niečo krajšie po ráne ako takýto pohľad :D. Jasne že som sa ich držal zubami nechtami, dokonca sa mi zdá že aj kamarát nejak zrýchlil :D. Chceme vyjsť k chate pod Tre Cime ale rada na závore je niekoľko sto metrov plus stále idú auta z vrchu. Nechce sa nám ťahať v kolóne a tak to vynechávame a pokračujeme ďalej na Passo Tre Croci (1805 m n.m.). Hory sú fascinujúce a cesta krásna, neviem či sa kochať či ťahať za plyn. Za Cortinou d´Ampezzo odbočujeme na "bielu" cestu smer Passo di Giau (2233 m n.m.) (46°28'57.071"N, 12°3'13.198"E).

Pohľad ktorý sa nám otvára kúsok pod sedlom a v sedle by jedného posadil na zadok, nesedieť na ňom celý deň :D. V sedle ostávame asi hodinu, odstavujeme motorky na parkovisku a ideme sa prejsť nad chatu, užívame si neskutočný panoramatický výhľad a aj keď fúka a je dosť chladno je to úžasné a ako sme sa aj neskôr zhodli bolo to to najkrajšie passo na našej ceste. V chate ešte dávame kávu a ja si kupujem nálepku na kufor. Štartujeme mašiny a ideme si "odškrtnúť" ďalšie sedlo a to rovno pod Marmoladou (3343 m n. m.) Passo di Fedaia (2057 m n.m.) (46°27'12.753"N, 11°53'16.435"E).

Zopár foto, no je tu tiež pekne ale po Giau ma to až tak neberie, takže nasleduje zjazd serpentínami dolu do Canazei. Odtiaľ po SS48 a SS241 na Bolzano cez Passo di Costalunga "Karerpass"  (1745 m n.m.) (46°24'15.407"N, 11°36'32.365"E). Cesty sú jedna zatáčka za druhou. Krásne výjazdy, kvalita cesty prvotriedna, Tu sa naozaj dá zajazdiť a užívať si náklonov. Ved mi to aj odvtedy nejako lepšie točí :D. Je poobedie a mi prichádzame do Bolzana, chytáme akurát dopravnú špičku a tak sa zážitky z krásnej prírody a nekonečných zákrut menia na zážitky z preplnených ulíc plných aut a skútrov, samozrejme že navigácia nás vodí kade tade teplota atakuje 38°C a mi sa varíme. Na jednej križovatke mi ukáže asi 60 ročná teta ako sa jazdí po taliansky a zo zdvihnutým prostredníčkom mizne v prúde aut :D. No čo už mám dôvod sa motať o pár desiatok metrov v zápche trčí kamoš bez navi a mapy a nemám chuť sa tu ďalších XY hodín hľadať. Konečne sa nejak vymotávame a nabiehame na dvojprúdovú cestu SS38. Po pár kilometroch zbiehame na cestu SS42 ktorá najprv stúpa v serpentínach do kopca aby sa následne nalepená na skale ako lastovičie hniezdo ťahala horami vo výške nad dolinou. Bolo to len tak tak na obchádzanie sa v každej zákrute z protiidúcimi autami ale aj tak sa mi tento úsek cesty neskutočne páčil. Ja fotím, kamarát ako obvykle ide dopredu. Lenže zbieham do horského mestečka Ronzone a navigačné ma vedie do vedľajších ciest. Volám kamarátovi a je to tu, stratili sme sa. Hovorím mu vráť sa a odboč vľavo. Čakám a nič. Volám mu kde si. Vysvetľuje mi a jasne že odbočil zle, tak mu hovorím vieš čo vráť sa na začiatok mesta tam ako končia serpentíny. Idem tam aj ja a za asi 20 minut prichádza aj kamoš. OK sme zasa spolu, ideme do vedľajších ciest šírky tak na jedno auto, klesáme stále dolu do údolia kde vidieť mestečká a "pavučiny" sieti v jablčných sadoch. Prichádzame do údolia kde niet motorkárov ani aut, len krásna cesta cez jabloňové sady a na nej typické talianske mestečká z kamennými domami a úzkymi uličkami. Moje srdce plesá a piští radosťou, toto je to pravé taliansko, toto je to čo som hľadal. No je podvečer a je treba niekde nájsť miesto na prespanie. Skúšam zbehnúť pod jeden most kde je nejaká vodárenská stavba. Dobre miesto pri rieke ale bohužiaľ kamoš by mal robotu zísť dolu a hore by to tiež nebolo bohvie čo. Takže sa ide ďalej. Navigačné mi ukazuje kemp v Dimare nieje to ďaleko a aj keď ja by som to radšej zapichol niekde mimo cesty na pank. Nakoniec prichádzame ku kempu Dolomiti Camping Village & Wellness Resort (46°19'28.161"N, 10°51'48.653"E). Hľadám recepciu a pripravujem si reč keďže moja slovná zásoba je yes, danke a igen :D. Ako parkujem pri recepcii vidím ako dovnútra vchádzajú dvaja motorkári. No dobre idem tiež a stojím opodiaľ nech sa vykecajú a potom keď bude priestor idem na to ja z mojou posunkovou rečou :D. A ako tak stojím začujem ako sa niečo radia a ...........no znie  mi to nejak povedome, započúvam sa a upppps veď to je tuším slovenčina. No presnejšie vychodniarčina :D. Super, chalani sú z východu takže sa dohadujeme berieme jedno miesto. Oni majú stan spolu a mi dva. To sa v pohode vlezieme ešte nám nakoniec recepčný ukazuje aby sme si na vedľajšom mieste postavili motorky takže to máme za 10 ečiek na osobu. Ideme postaviť stany, samozrejme vyťahujú sa tekuté zásoby. Preberáme cesty, motorky, varíme večeru a užívame si pohodový večer. Obdivujeme kolegu motorkára idú to čo mi len opačne, stým že to natiahnu do Benátok a samozrejme až z východu a jeden z ných to dáva na Honde 125cm a druhý ma tuším Fazera 900.

4.deň: 

Ráno klasika kafe, niečo pojesť, pobaliť sa, spraviť spoločné foto. Kolegovci motorkári odchádzajú pred nami, mi chvíľu po nich. Nabalíme mašiny, skáčeme do sediel. Otáčam kľúčikom a .....................a nič. Baterka je prázdna, ja blbec som cez noc nechal nabíjať mobil, baterku do foťaku aj komunikátor. Hmm no nič ešte že sme mali miesto na vrchu kopca, vytlačíme Transku na chodník pustím sa dolu a na druhý raz chytá. OK takže vyrážame. Ideme po SS42, cesta sa vinie dolinou medzi horami a postupne začne stúpať až do obce a rovnomenného sedla passo Tonale (1883 m m.n.) (46°15'28.824"N, 10°34'54.649"E). Robíme pauzu a ideme si prehliadnuť pamätník obetiam prvej svetovej vojny Monumento ai Caduti della Grande Guerra (46°15'30.395"N, 10°34'55.687"E) a zabávame sa na tom ako sa cez cestu dohaduje predajca z policajtom o tom kde môže a kde nie predávať, no hold taliani :D . Cesta nás stále vedie pomedzi hory, stále je na čo pozerať a užívať si cestu. Baví nás to a aj teplota nieje nijak vysoká. No blížime sa k hraniciam Švajčiarska a tak si vravíme že by sme mali ochutnať nejakú to pravú taliansku pizzu. Zastavujem v nejakom mestečku v horách pri tratorii je skoro dvanásť a ešte nič nemajú aj keď na stene visí ponuka na pizzu aj cestoviny, ale že nám spravia sendvič. Z poďakovaním odmietame a frčíme ďalej. Prichádzame do Aprica a zastavujeme o 12:00 rovno pred pizzeriou. Príde mladučká čašníčka objednávame si pizzu a po chvíli príde z ospravedlnením že to bude dlhšie trvať lebo nemajú rozohriatú pec. Kedy tí taliani potom jedia keď na pravé poludnie nikto nič nemá? Nevadí sme na dovolenke nieje sa kam ponáhľať. Užívame si krásneho počasia, pozorujeme cvrkot na ulici a pritom si vychutnávame fantastickú taliansku kávičku. Totálny relax na taliansky spôsob. Nakoniec nám pristávajú na stole aj dve obrovské a naozaj chutné pizze z mozzarelou z pravého byvolieho mlieka. Ťažko sa nám vstáva ale je čas pokračovať. Prichádzame do pohraničného mestečka Tirano, typická talianska architektúra a v strede námestia kostol z obrovskou vežou Santuario Madonna di Tirano (46°13'4.606"N, 10°9'18.991"E). Odstavujeme motorky v tieni stromov v uličke vybiehajúcej z námestia smerom na hranice, teplota je tu už dosť vysoká. Kamarát ostáva pri motorkách a ja sa idem pozrieť dovnútra kostola, interiér kostola pod vysokým stropom je úžasný. Keď sa vrátim k motorkám, naberám si vodu z fontány určenej aj ako pitka. Počujem signál zo železničného priecestia a vidím aj značku železničné priecestie a tiež ako autá zastavujú ale nikde nevidím koľaje a ani nechápem kde by mohli isť keď aj na jednej aj druhej strane ulice sú domy. Zrazu počujeme ako nám od chrbta prichádza vlak rovno po ulici, medzi auta tak to mi hlava neberie :). No pravda, už som išiel v Srbsku po moste ktorí bol železničný a tak isto aj pre auta, samozrejme len na šírku jednej koľajnice ale toto som ešte nezažil. Nakoniec sa takto ešte niekoľko krát na ulici stretávame z koľajami ktoré idú po ceste. Hraničný prechod do Švajčiarska je v riadnom kopci už rozmýšľam ako budem musieť stáť na brzde nohou a hľadať doklady od motorky a pas, ale keď prídeme k prvej talianskej búdke colník čo ju podopiera len znudene kývne rukou aby sme pokračovali, ani sa nedivým. Nie sme tu sami a s nami sa hore kopcom do Švajčiarska rúti ďalších asi tucet zátačkuchtivých motorkárov. Vlastne skoro celou cestou po taliansku stretávame kopec motorkárov už ani nezdravíme nemá to zmysel to by sme si mohli rovno urezať jednu stranu riadidiel :D. Na Švajčiarskej strane sa scenár opakuje akurát stým že sú tam dvaja znudený colnici sediaci v búdke a jeden len kýva rukou cez okienko. No super tak sme v zemi čokolády a hodiniek. Vlastne keď nerátam kedysi dávno asi 1,4 kilometra autom z hraničného prechodu do prístavu v Baseli tak je to moja prvá návšteva tohto štátu. Cestou 29 stúpame cez mestečká Campocologno, Campascio, Brusio okolo jazera lago di paschiavo, ďalej cez Le Prese, Sant'Antonio, ustavične do kopca rýchlosťou nie viac ako 50 km/h. Motorka mi drží teplotu stále okolo 100°C, je horko a vkuse zapína ventilátor ktorý samozrejme všetok horúci vzduch posiela na mňa. Pomaly ale isto sa začínam variť a túžobne očakávam až vystúpame vyššie do hôr. Za mestečkom San Carlo sa cesta konečne otvára, ťahám za plyn a uháňam krásnou dolinou medzi horskými velikánmi výškou dosahujúcou tesne pod 3000 metrov nad morom.

Na colnici na Livigno odstavujeme dávame prestávku je už chladnejšie ale motka si ešte drží vyššiu teplotu tak jej dám trochu vydýchnuť. A my sa zatiaľ kocháme okolitou horskou scenériou a smejeme sa na tom ako švajčiarsky colnici v bielych rukavičkách prehrabujú autá a kufre motorkárom smerujúcim z Livigna. Že by nás to mohlo tiež za pár hodiniek čakať nás vôbec netankuje :D . Tak ešte pár serpentín a sme na vrchole, fotíme sa pri značke Bernina Pass (2330 m n.m.) (46°24'39.334"N, 10°1'39.431"E)

a na rozdiel od Tirana kde sme boli ešte pred nedávnom je tu vcelku frišno a pofukuje vetrík. Kamarát mi vravel cestou keď mrkol do mapy že aha tu sú nejaké jazerá tu sa okúpem. Tak mu ich teraz ukazujem a som zvedavý ako sa pôjde vo výške 2230 metrov hodiť do tej ľadovcovej vody :D . Tak si len kupujem nálepku na kufor, pozrieme vlak prechádzajúci cez sedlo a uháňame ďalej krásnou vysokohorskou kotlinou. Cesta je zasa iná od ostatných sediel. Krúti sa medzi horskými velikánmi a klesá pozvoľna v plynulých zákrutách. Je to niečo čo sa nedá opísať to treba zažiť. Tá kombinácia dokonalej cesty a úchvatných veľhôr je magická a ja by som tam vydržal aj celý deň, len by som sa vozil hore dolu a fotil :). Fakt neviem či ťahať za plyn alebo sa kochať a fotiť. Schádzame do doliny na cestu číslo 27 a naše okúzlenie pokračuje. Ak je celé Švajčiarsko také nádherné ako tento kúsok cesty čo ideme tak tu môže človek jazdiť roky a stále sa toho nenasýti. Prichádzame do mestečka Zernez a ja mám skoro prázdnu nádrž. Hľadám benzínku a tankujem tri litre za nádherných 1,9 eura. Nechcem riskovať, neviem aké hory nás ešte čakajú cestou do Livigna. Opäť stúpame ale oproti predošlým výjazdom je to len taký kopček a cesta ide skoro rovno hore. Zjazd je o niečo zaujímavejší kvôli výhľadom ale zákrut je minimum. Naraz zbadám na pravo od cesty mítnicu a v poslednej chvíli mi to dochádza že je odbočka a vstup do tunela Munt la Schera. Tunela ktorí vybudovali kvôli stavbe priehrady v šesťdesiatich rokoch minulého storočia a neskôr ho otvorili pre verejnosť a tým lepšie sprístupnili Livigno ktoré sa vďaka tomu zmenilo z malého mestečka z dvoma vlekmi a piatymi hotelmi na vyhľadávané zimné stredisko. Zastavujeme pri okienku mítnice ale chlapík vnútri si nás nevšíma a obsluhuje autá vychádzajúce z tunela. Všímam si že svieti zelená a posledné auto vchádza do tunela. Uvedomujem si že je to jednosmerný tunel a tak rýchlo ukazujem kamošovy aby sme išli. Je mi jasné že sa nemusím vytešovať a nebudeme to mať zadarmo, isto nás skásnu na výjazde. Tunel je zážitok, rútime sa uzučkou chodbou a okolo nás sa mihá raz betónová stena raz holá skala. Šírka je užšia ako výška, príde mi to ako vy som bol dážďovka a prepchával sa svojou chodbičkou akurát o dosť rýchlejšie :D . Vychádzame na druhej strane hôr, otvori sa nám pohľad na obrovskú vodnú nádrž Lago di Livigno zakliesnenú medzi vysokohorské štíty. Zastavujeme na priehradnej hrádzi Punt dal Gall vysokej 130 metrov, kde nám každému naúčtujú dvanásť eur za 3,4 km tunela. No hold každá sranda niečo stojí :D. O 350 metrov ďalej je Švajčiarská hranica, colník zasa len kývne rukou a sme v zemi nikoho. Teda presnejšie v bezcolnej zóne, na taliansku hranicu je to odtiaľto skoro dvadsať päť kilometrov. Hneď za hranicou vbiehame do galérie ktorá ide po brehu jazera a má asi osem a pol kilometra. Nemá to chybu, príde mi to ako by som sledoval nejaký starý celuloidový filmový pás. V okienkách filmu sa mihá hladina priehrady z dramatickými skaliskami nad nou. Ten pohľad ma tak fascinuje že mám robotu sa sústrediť na cestu a kľučkujem po ceste ako splašený zajac ale očividne nie som sám kto sa kochá. V jednej zatáčke už už čakám že kamarát buchne do steny, našťastie to ale stočí a bez ujmy na zdravý a technike pokračujeme ďalej. A je tu Livigno, tak som zvedavý čo je pravda na historkách o lacnom benzíne a chľaste. No poviem Vám že som uvažoval že vypustím z nádrže aj tie tri drahé litre čo som tam nabral v Zerneze a niečo napchám aj do plastových fľašiek :D. Liter bol za krásne jedno euro a pol centa. Nakoniec odchádzam z benzinky ešte z palivom pre mňa. Z litrovou fľaškou 80%rumu Stroh za 8,5 eura, no nezober to ;). Chceme kúpiť ešte pivo navečer ale nejak sa nám nedarí nájsť ho, miesto toho všade len kvalitné vína a alkohol za pár eur. Z Livigna stúpame do sedla Passo dell'Eira (46°32'17.961"N, 10°9'59.127"E) a ďalej na Passo di Foscagno (46°29'46.881"N, 10°12'28.292"E) kde je Talianská colnica a kývajúci colník, začínam mať podozrenie že sú to len atrapy na baterky aby ušanovali ľudskú silu :D. Sme opäť oficiálne v taliansku a klesáme na Bormio. Samozrejme stále sú neuveriteľne vysokohorské pamoramata a ja podchvíľou zastavujem aby som ich uložil na svoju digitálnu kartu. Keď prichádzam do mestečka San Carlo vidím ako kamarát stojí pri aute s Talianskou ŠPZ a zaujato debatuje. No sme tu tretí deň a on sa naučil už aj po taliansky? Pomyslím si, ale keď prídem bližšie počujem čistú slovenčinu. Je to Matka zo svojou dcérou ktorá žije v Taliansku, trocha podebatíme a pokračujeme. Ako magnet nás ťahá ďalšie paso a tento krát zo zvučným menom Stelvio. Konečne nabiehame na SS38. Najprv ideme úzkou cestou, síce povrch dobrý ale nejak sa mi nechce veriť že to je cesta na to slávne passo. no začíname stúpať a cesta sa viditeľne začína krútiť v serpentínach. Odrazu sa nám nad hlavou ukážu zákruty ako zo sna, cesta je prilepená vo svahu a pokrútená ako vyľakaný had. No zasa mi to nedá a ťahám za plyn. Občas pristaviť, pokochať sa a zasa si užívať perfektnú jazdu v nádhernej krajine plnej panoramatických výhľadov.

Les dávno zmizol a pred nami sa otvára vysokohorská dolina v obkľúčení Alpských štítov. Uháňame tou dokonalosťou aby sme sa v ďalších parádnych serpentínach dostali do sedla Bormio/Stelvio (2 757 m) (46°31'43.023"N, 10°27'11.540"E). Je to zvláštny pocit, konečne som tu obzerám sa. Okolo mňa sú len skaly a ..............a futbalové ihrisko na ktorom akurát hrajú chalani futbal :D. Ok, potiahnem ešte kúsok a som na vrchole. Kamarát ma tu už čaká keďže ja som sa zasa moc kochal a fotil. V samom vrchole passa je malé mestečko a nulová šanca niekde odstaviť motorku nakoniec sa ale uvolní miesto a ja to tam rýchlo zapichnem pretože už sa hore rútia ďalší motorkári. Ideme sa prejsť, poobzerať suveníry. Kúpim magnetku, nálepku na Ramblera, vyšliapeme pešo k nejakému kostolíku ale výhľad je aj tak len na domy. Tak uvažujem či tu aj žijú ľudia trvalo, asi ťažko v zime to tu musí byť o hubu. No nič ešte zopár fotiek na pamiatku a ideme ďalej je po osemnástej hodine a mi musíme pomaly hľadať niečo na spanie. Cesta dolu bola jedným slovom výživná, no priznám sa že som si ešte nikdy v duchu neprial aby už skončila a trochu sa narovnala :D . Po krízovke kedy mi dodávka vošla do môjho smeru a nevšimla si ma a štyridsiatych ôsmich serpentínach sme dolu. Konečne rovná cesta :D . Stále po  SS38 prichádzame do mestečka Schlanders-Silandro kde mi navigácia ukazuje kemp vogelsang (46°37'38.938"N, 10°47'7.566"E). Platíme 11 eur za osobu a za dve pivá a dva poldecáky 17 eur :D. No dobre skúsili sme ale jedno nám stačilo ;). Takže zazipsovať stany a ide sa snívať o ďalšej ceste. 

5.deň: 

Budíme sa do krásneho rána. Takže klasika, káva niečo pojesť. Zbaliť stany, naložiť motorky a poď ho ďalej. Pokračujeme ďalej SS38. V Merane sa trochu zamotávame keďže sú nejaké ulice uzavreté. V bufete na parkovisku dávame nealko, kafe a sledujeme život naokolo . Trip sa nám pomaly končí ale stále máme pred sebou ešte dve výzvy. Zasa stúpame do hôr aby sme sa pozreli na okolie zo sedla Timmelsjoch (46°54'19.190"N, 11°5'50.790"E). Pri jednej foto zástavke na kraji cesty pri mne zastavuje auto z českou špz a vystupujú z neho dve postaršie dámy. Majú batohy väčšie ako oni samé :D . Vraj cestujú po Alpách niekde odstavia, dajú si dvoj, troj dnový výstup vratia sa k autu a pokračujú ďalej. No klobúk dolu dámy. Pred vrcholom prechádzame tunely spolu z motorkami a športovými autami najslávnejších značiek. Sme v 2 474 metroch. 

Obligátna magnetka, nálepka, pozrieť expozíciu a pokračujeme. Zasa ideme obrovskou dolinou v horách až na mítnicu, platíme prejazd a ideme pozrieť múzeum. Nakoniec sa zakecávame z bratmi Čechmi na bicykloch a pokračujeme dolu. Sme v Rakúsku a klesáme, no ešte v Söldene odbočujeme na panoramatickú cestu Gletscherstrase a cez 1,7 kilometra dlhý Rosi-Mittermajer tunel sa dostávame až do výšky 2810 m n.m. (46°55'27.682"N, 10°56'40.023"E). Po predošlých preplnených cestách je to naozajstný raj. Sme tu skoro sami. Cesta stúpa po boku svahu bez zvodidiel, vystupuje vyššie a vyššie. Stále máme dych berúci výhľad do horskej doliny z ľadovcom v jej závere, z vodopádom v protiľahlom svahu a šotolinovou cestou na dne doliny. To by bol ešte len výjazd :D. Nikdy som nebol v Nepále ale tu som si tak pripadal. V tunely klesá teplota na 7°C. Pri spodnej stanici lanovky je nejaká šotolinka, škoda až neskôr som zistil že sa dalo vyjsť ešte skoro do 3000 metrov. Tak toto bola ta pravá čerešnička na torte, to správne rozlúčenie z Alpami.

To stálo aj za to mýtne aj keď cenu si už presne nepamätám no ale dostal som k tomu nálepku na kufor :D. Otáčame to dolu, na serpentínach čakám kamaráta že mu spravím foto. Stojím v klesaní na brzde a jeho nikde, dúfam že to niekde nepoložil. Keď nejde už niekoľko minút otáčam to a vtom vidím ako ide. Takže zasa to točím dolu :D. Na benzínke v Söldene kde som musel isť dotankovať lebo už zasa som išiel do kopcov na doraz, mi vraví že to otočil lebo si spomenul že si chce ešte hore spraviť hore foto :D. Ďalej už ideme po B186 do Oetzu. Kde kupujeme nejaké pivko na večer a domov a tiež každý malú fľaštičku niečoho tvrdšieho na večer nech máme čím zapiť trip a nemusíme predať ľadvinu aby sme zaplatili účet :D. Je cítiť že cesta sa končí a vlastne už nás čaká len návrat domov. Zajtra po obede musí byť kamarát doma. Nabiehame na diaľnicu A12 smer Innsbruck. Ale po pár kilometroch nás to už moc nebaví a tiež asi by bolo dobre poobhliadnuť sa po mieste kde prespíme. A keďže ďalej už nemám vôbec plán kadiaľ isť zbiehame na Telfs. Po ceste L35 dáme ešte zopár serpentín na nemecký Mittenwald. Odtiaľ okolo Walchensee na Bad Tölz. A preto že sú v Nemecku samé obchádzky tak trocha poblúdime a motáme sa po bočných cestách. Niekde pri Miesbachu odbočujeme na lesnú cestu a asi po jednom kilometri nachádzame pľac kde sa dá postaviť stan. No kamoš síce nebol nadšený že musel svoju Kawasaki VN 900 povýšiť do stavu endura ale aspoň sme boli mimo cesty a dokonca pri akejsi riečke. Nakoniec  bolo dobré že sme si to pivko kúpili, veď treba predsa dodržiavať pitný režim :D. Ja som si natiahol hamak lebo sa mi nechcelo rozkladať stan a ráno ho baliť mokrý ale smola bola že stromčeky boli bližšie pri sebe ako sa zdalo a tak som sa moc dobre nevyspal. No a aha dohodli sme sa ešte cestou že sa zastavíme na Orlom hniezde keď už sme v týchto končinách. 

6.deň:

Ráno sa budím dosť dolámaný ale už to nejako prežijem veď je to len o presune domov. Ideme bočnými cestami, krajina je už taká "naša". Polia, lúky, nejaké kopčeky, dedinky ani presne nevieme ako sme išli. Chvíľu ideme aj po A8, až za Siegsdorfom ideme zasa do hôr a cesta sa začína viac kľukatiť. Za Berchtesgadenom sa už šplháme do riadneho stupáku a dobiehame kolónu aut. Poobieham ich pár, ale naraz stojí predo mnou zájazdový autobus oproti nemu nákladne auto a nevedia sa obísť. Nakoniec sa im to nejak podarí ale šofér autobusu má problém z rozbehnutím, vždy ako chce isť iba začne cúvať. Ja som prvý za ním a za mnou kolóna aut. Držím to na brzde a z vymačkunutou spojkou a autobus je stále bližšie a bližšie pri mne. No paráda pred nami zákruta takže moc nevidím a mám teda dve možnosti. Bud to skončím naplácnutý na zadnom nárazníku autobusu alebo prednom skle auta čo poletí z vrchu :D. Nakoniec sa rozhodujem pre možnosť B. Snáď to bude niečo malé, napríklad fiat cinquecento a ja to ani nezaregistrujem keď cez to poletím :D. Dávam to nakoniec v pohode a čakám kamaráta na nejakom parkovisku, je tam kopec aut zo všetkých možných štátov. Nás navigácia vedie ďalej do kopca ale našťastie cesta je už prázdna. Klesáme a navigácia nás smeruje na štrkovú cestu kde je na konci závora a asi o sto metrov ďalej nejaká reštaurácia. Je tu krásne, čož o to ale kde sú tie auta a autobusy a kde davy turistov, suveníry, magnetky, stánky plné Currywurstov :D. A kamoš mi ešte položí otázku "a kde je to Orlie hniezdo" ?. No kde, "pozri sa nad seba, tam hore na vrchole tých skál" :D. Pomaly nám to dochádza, navigácia nás zaviedla najbližšie ako sa dalo a to bolo z druhej strany hôr. Milujem tie mapy.cz s nimi sa nikdy človek nenudí :D. No nič ideme nazad, tam čo som ho čakal, je to správne miesto. Lenže ľudí toľko že by sme čakali minimálne dve hodiny až by sme sa dostali hore. Takže si to nechávame na inokedy až tu budeme ráno a mať na to celý deň čas. Pokračujeme smer Salzburg, cestou ešte stretáme kolónu asi tak 100 chopperov a cruiserov smerujúcich k Orliemu hniezdu. Salzburg dávame v dopravnej špičke, posúvame sa krokom a tak máme čas obdivovať hrad nad mestom. No obávam sa že to bude to posledné pekné čo uvidím lebo každú chvíľu sa uvarím. Takto v kolónach a horúčave sa ťaháme pomaličky vpred nejakými mestečkami. Chceme dať kafe lebo už sme dosť unavený a začíname mať krízu. Nakoniec zastavujeme na začiatku mestečka niekde v kopci z výhľadom na alpy v diaľke, na rozlúčku. Pýtam si groß café a pán majiteľ a obsluha v jednom nám prináša dve kávy v džbánikoch objemu tak dva a pol hrnčeka, asi na nás bolo vidieť že už toho máme plné zuby a potrebujeme reštart. K tomu nealkoholické pivko. To nás postaví na nohy a posadí zasa do sediel. Pre urýchlenie a útek z preplnených ciest utekáme na preplnenú diaľnicu A1, ktorú opúšťame pri meste Melk. Ďalej ideme nádherným údolím Dunaja po B33, kde som bol už na jar. Je to také parádne spestrenie inak nudných diaľničných presunov. V Mautern an der Donau nabiehame opäť na diaľnicu S33 ďalej S5 a S1. Zbiehame z ných definitívne pri meste Deutsch-Wagram a po hlavnej smerujeme na kompu Angern an der March - Záhorská Ves kde sa rozdeľujeme. Kamarát to má domov 10 km. Je okolo 16:00 takže to stihol ako chcel no a ja idem ešte cez Vysokú pri Morave do Zohoru ku kamarátovi. Odtiaľ okolo Moravy rozbitou cestou do Devínskej Novej Vsi na byt zobrať nejaké veci a švihám cez Záhorie na Bukovú, Vrbove do Nového Mesta nad Váhom kde som podvečer. A to je úplný koniec ďalšej zaujímavej cesty. No musím povedať že po tých nekonečných zatáčkach a serpentínach Alp a Dolomitov som tu cestu spravil o pol hodiny rýchlejšie ako som bol zvyknutý ;). 

Čo dodať na záver vedel som že alpy a Dolomity ma nesklamú. Mám rád zatáčky a mám rad hory. Ale niekedy sme od úžasu ostávali nemí a foťak mal čo robiť. Naozaj to v dobrom predčilo moje predstavy a až na posledný deň v Salzburgu a následnom presune po diaľnici kde som už mal aj krízu som si to neskutočne užíval. Až na prvý deň keď nás chytila búrka v Rakúsku sme mali krásne slnečné počasie, len občas nejaké tie mráčiky s ktorých ale nepršalo. Bohužiaľ som si nepoznačil kilometre takže neviem presne koľko sme prešli ale ani ma to nejak netrápi, išlo o to vidieť a zažiť to a to sa podarilo na 110%.
A Vám všetkám ktorý ste to dotiahli so mnou do konca ďakujem a snáď som Vás moc nenudil a možno aj trocha inšpiroval na podobný trip.

POKRAČOVAT V DALŠÍ KAPITOLE