Dotknúť sa Šumavy

Ráno je už jasné a teplé. S pani Miladkou sa lúčim a snažím sa čím skôr vyraziť. Chcel som cestu domov rozdeliť ešte na dva dni, ale ubytovanie už nemám zabezpečené a proste dnes to chcem dať už domov. Prepletám sa cestičkami rannej Šumavy s otvorenou prilbou a vdychujem vzduch a krásu okolo mňa.

Po ceste domov sa chcem staviť ešte na jednom mieste. A tak už o 9:00 prichádzam do Hoštíc. Akože nemal som očakávania, ale je to fakt malá zaspatá (áno zaspatá, nepomýlil som sa) prdel. Dokopy nič tu nie je okrem budov známych z kultovej českej komédie a automatu na hoštické makrónky. Zopár domácich čo stretnem sú zrejme zvyknutí na turistov  a úspešne ma ignorujú. Hostinec u Miluny je opravený, ale ešte zavretý. A Miluny nikde. Škoda. Pofotim, popozerám, na stanici mám šťastie na prechádzajúci vlak. Nezastavuje. Asi má „spoždení“.

No nič... ide sa smer Volyňe a opäť to nechám na gps nech ma dovedie na nejaký významnejší cestný ťah. A tak ma navigácia opäť ešte chvíľu vozí po pekných a malebných dedinkách. Napokon si to beriem do rúk ja a pozerám hlavnejšie ťahy kadiaľ to pustím domov. Prichádzam do Českých Budějovíc a hovorím si - odtiaľto už to nemôžem pomýliť. Veď na Třeboň a potom Jindřichův Hradec. To nemôžem pomýliť! Deň začína byť horúci. Ide sa zatiaľ dobre. Chvíľu idem s nejakým domácim motorkárom. Spievam si do prilby. Dobieham maďarský kabriolet a spolu s ním predbiehame kamióny. Pozerám po okolitej krajine... keď tu zrazu predo mnou tabuľa. Smer Wien...?? Čo?? Viem, že v Čechách majú rôzne názvy obcí a miest, ale Viedeň tu asi nebude. Kým si to v tej hlave prepočítavam stojím na hranici. Pohraničný strážnik ani nečaká na moje „gruss gott“ a rukou mi kývne nech plynule pokračujem. No tak som v Reichu.. čo teraz? Študujem mapy a rozmýšľam či sa vrátiť naspäť do Česka. Od môjho pomýleného odbočenia som už viac ako 50 kilometrov. Nemá to zmysel. Idem ďalej. A tak skúšam rakúske cesty. Asfalt je našťastie dobrý, premávka primeraná. Krajina sa postupne stane nudnou. Ešte ma to raz navedie cez nejaký mini-horský prechod a zase mi dochádza benzín. Tak tankujem nejaký ten rááákuskýýý, ale keď pozriem na cenu, dnes bude stačiť aj 95ka. Do mapy si zadávam trasu natvrdo a idem domov. Prvé čo ma začína trápiť je hlad. Horalky sa minuli a niekde sa potrebujem najesť. Nepoznám to tu a uvažujem kedy zastavím, aby som si niečo v okolí pohľadal v telefóne. V tom moju pozornosť upúta známe veľké žlté M. Ok. Prečo nie? Samozrejme ešte klasika – kým prerátam a rozhodnem sa preletím odbočku a tak sa točím na nejakom nadjazde a vraciam sa. Klasické overené menu, cenovo rovnako ako u nás. Sedím vonku pod slnečníkom a neviem či to bolo tým horúcim dňom alebo inými surovinami, z ktorých sa to tu vyrába alebo sú fakt tak eko, bio, raw.. ale ten big mac bol úplne bez chuti. A hranolky boli málo slané. Nuž rakúski bratia myslia na moju hypertenziu. Z parkoviska po mojom príchode na niekoľko pokusov odchádza partia tínedžerov na nejakých malých motorkách. Poslednú štartujú dlho.. aj roztláčajú. Ja tlačím burger a pozorujem. Zrazu sa pri mojej motorke pristavuje mladý muž. Chodí zo všetkých strán, obzerá. Potom odíde a po chvíli sa vráti a fotí si ju. Som hrdý. Dojem neslané hranolky, dopijem minerálku a veľavýznamne prikráčam k motorke.. oblečiem sa, pomaly nasadím prilbu a ostentatívne odchádzam stredom parkoviska smerom na bývalú Československú socialistickú republiku. Cesta je dlhá a kvôli teplu úmorná. Striedavo ma bolí prdel, ruky, chrbát a hlava. Nakoniec však uvidím v diaľke známe kopce a viem, že sa blížim. Prejdem cez Moravský sv. Ján a na Závod si to valím jak na hotové. Kto by už len čakal, že aj na Slovensku sa môže opravovať nejaký úsek? Ale je to tak! A tak sa citujúc do prilby všetky vybrané slová vraciam do Malaciek a beriem to na Rohožník. Tu už si doprajem nanuk za odmenu, lebo viem, že domov to mám kúsok a teplo je neznesiteľné. Preletím Bukovú a o chvíľu som na dvore. 

Som rád, že som v nedeľu popoludní prekonal svoje pochybnosti a strachy. Aj táto cesta stála za to. Nasýtil som sa mnohým krásnym. Stretol som opäť milých a skvelých ľudí. Zajazdil som si dosýta a aj keď som dolámaný, mám pocit, že to nie je až také zlé ako naposledy. Uvažujem či lepšia motorka alebo čím to je.. dávam si záväzok, že túto sezónu ešte aspoň raz na dva-tri dni niekam. Uvidíme.. možno skúsim to čo nám minulý rok pre zlé počasie nevyšlo... 

POKRAČOVAT V DALŠÍ KAPITOLE