Dotknúť sa Šumavy

Nadránom sa zobudím a pozriem na telefón. Správa od spolužiaka, s ktorým študujeme a zdieľame hrozbu dnešnej poslednej skúšky semestra, ktorú nám (nazvime ju Agnes) presunula z piatka na pondelok. Agnes vraj píše, že netreba čakať na 16tu hodinu, ale môžeme sa prihlásiť online od rána a skúšku zložiť. Chvíľu sa prevaľujem v posteli. Viem, že už nezaspím a tak idem v najskoršom možnom čase na raňajky. Po nich prichádzam na izbu a ruky sa mi začínajú potiť. Mám ťahák v druhom telefóne, ale neviem ho otvoriť a neviem ako ho nastaviť, aby nebolo vidieť, že scrolujem a čítam.. nakoniec „ťahák“ odhodím na druhú stranu postele a vytočím Agnes. Čuduje sa, že už tak skoro sa niekto prihlásil, tak jej s patričnou dávkou irónie a cynizmu v hlase vysvetľujem, že už som chcel v pokoji oddychovať na výlete a že sa s ňou rozprávam z hotelovej izby. Položí mi rýchle štyri otázky na ktoré jej zrejme k spokojnosti odpoviem, dostávam plný počet a lúčime sa. Po včerajšom nádychu v Lednickom zámku sa mi opäť o čosi ľahšie dýcha. Balím veci, motorku a vyrážam. V navigácii mám Český Krumlov a cestu nechám nech za mňa vyberie googlemaps. Cesta ma vedie okrajom Podyjí a okrajom Vysočiny a ja sa kochám v každej vesničke. Scenéria sa často opakuje. Pekná cestička, trošku kľukatá a dedinka s veľkým kostolom a kaštieľom.

Naozaj asi v každej dedine nejaká kúria. Občas mám pocit, že za každou zákrutou sa natáčala Princezná ze mlejna. Za Třeboňom zastavujem na Shellke. Rozmýšľam či tankovať a napokon si poviem – veď mám ešte jednu paličku. Vyrazím na cestu ďalej a po pár kilometroch zisťujem, že „palička“ sa rozblikala. Pozriem do gps a zistím, že ma odklonilo od Českých Budějovíc rovno dole na Krumlov. No.. snáď to vydrží. Sledujem údaje dojazdu, prerátavam a začínam byť stále nervóznejší. Toto bude o p.. chlp. Zips z tankvaku mi vo vetre rytmicky cinká na prázdnu nádrž a ten dunivý prázdny zvuk mi na pohode teda veľmi nepridáva. Snažím sa ísť čo najplynulejšie očami tlačím údaj zostávajúcich kilometrov dole. Nakoniec šťastne prichádzam do Českého Krumlova. Prvá pumpa je Orlen. Na druhej strane trochu ďalej vidím OMW. No aj keby som mal tú motorku naspäť do kopca nejakých 200 metrov tlačiť idem sa otočiť a tankovať „ráákuskýý benzííín“. To ešte netuším, že „rááákuskýý“ benzín na tomto výlete netankujem posledný krát. Ale o tom neskôr. Motorkou sa v podstate dostanem až úplne do historického centra. Nikto ma nezastavil, nikde som nevidel zákaz vjazdu. Asi keby chcem tak môžem vyliezť až na hrad. Keď si uvedomím, že okolo mňa je len veľa aziatov a pod mnou historická dlažba, usúdim, že by bolo dobre sa otočiť. Samozrejme sa na tej dlažbe skoro vytriem, ale napokon šťastne prídem na parkovisko pod centrom. Parkovisku šéfuje klasik s portrétmi Husáka a Gottwalda v búdke-kancelárii. Oznamuje mi, že dnes bude parkovné trošku drahšie, ale som spokojný, že mi stráži motorku s vecami človek obdivujúci nebohý režim, ktorému tiež nič v tejto krajine neuniklo. A možno bol len recesista. Neviem, politiku sme prebrať nestihli. Krumlov je krásny a plný. A veľký.

Tiež som si vedomý toho, že nedám všetko a tak si mesto idem pozrieť zhora. Snažím sa dostať čo najvyššie do hradu. Prejdem ponad priekopu s medveďmi a splyniem so zástupom zúrivo fotiacich aziatov. Urobím zopár foto aj ja. Kochám sa okolím a snažím sa spraviť si pekný záber na historické centrum podo mnou.

Ignorujúc rad čakajúcich študentov na top selfie-photo-point sa predbehnem a rýchlo odfotím. Tvárim sa, že nerozumiem. „Nech hóó... vola blbýho...“ Chvíľu sa pomotám a vraciam sa do bočnej uličky s malou pizzériou, ktorú som si do fotografickej pamäte uložil cestou hore. Sadnem na obstojnú quattroformaggi a aktuálne mi nič viac k životu nechýba. 

Po dobrom obede sa poberiem na parkovisko, s klasikom z búdky s Husákom si zakývam a vydávam sa smer Lipno. Je teplé júnové popoludnie, cesta široká a v podstate už po pár kilometroch sa podo mnou začína rozprestierať slnkom zaliata hladina najväčšej českej priehrady. Prídem až k nej a začínam ju smerom na západ obchádzať. Chcel by som si spraviť fotky zblízka, ale nie je to až také jednoduché. Keď aj odbočím bližšie k vode väčšinou sú všade súkromné pozemky alebo žiadna cesta až k vode. Napokon vojdem do kempu, kde si ma nikto nevšíma a zastavím až pri vode.. spravím pár fotiek a keďže reštaurácia vyzerá dosť mŕtvo pokračujem ďalej. Po niekoľkých kilometroch si všímam odbočku na ďalší kemp. Skúsim šťastie znova. Zastavujem pri kempovej reštaurácii, opäť to tu vyzerá vyľudnené, ale ktosi kosí trávu, tak zliezam z motorky a idem dnu. Vojdem a pri jednom stole vo vnútri sedí zopár ľudí. Spýtam sa, či je možné dostať kávu a kofolu. Mladý chalan hovorí, že samozrejme a hneď sa pustí do prípravy. Odchádzam na terasu kde si sadnem k jednému z voľných stolov. Veď sú voľné všetky. Ľudia, ktorí sedeli dnu zrazu vychádzajú za mnou a sadajú si k vedľajšiemu. Začína debata, z ktorej zistím, že pani je Slovenka z Banskej Bystrice, ale už „20 let tady žije“ a samozrejme, už „jenom mluví“. Pán je zrejme jej partner a je asi prototyp typického Čecha s typickým humorom a to myslím v tom najlepšom slova zmysle. No a mladučká slečna je jej dcéra, pekne sa usmieva a málo hovorí, čo ma mrzí asi najviac. Káva je dobrá, kofola správne vychladená a po chvíli sa už dozvedám aj to, že pán mal pred pár týždňami nad kempom zrážku s vlakom, ktorý oslepený slnkom nevidel prichádzať. Vyviazol našťastie iba s odreninami, keďže bol v aute sám. Octávka išla do šrotu. Je mi s nimi fajn, ale chcem ísť ďalej.Dotýkam sa pomaly Šumavy a veľmi sa na ňu teším. Lúčim sa.. „Pepa“ mi podáva ruku, familiárne ma búcha po pleci a kričí – ahoooj. S dobrým pocitom na duši idem ďalej. 

Cestičky a okolo nich sa pasúce kravy neklamne prezrádzajú, že prichádzam na krásne miesto. Užívam si jazdu peknými cestami a kochám sa prírodou okolo mňa. Plán je navštíviť aj najvyššie položenú českú dedinu. Na Kvildu by mala byť niekde odbočka doľava. Snažím sa ju neprehliadnuť. A veru ani sa nedá. Je škrtnutá – opravujú cestu. Obchádzkovým trasám celkom nerozumiem. Rozmýšľam či sa mi to oplatí, zvlášť keď vidím búrkové mračno blížiace sa z toho smeru. Pomaly sa veziem za autobusom, ktorý nie je veľmi kde predbehnúť a premýšľam, či sa tohto plánu vzdám alebo sa idem silou mocou vykúpať. Nakoniec ma cesta dovedie až do Vimperka. Tam už viem, že tento raz sa Kvilda odkladá, aspoň budem mať motiváciu ešte sa sem vrátiť. Smerujem na Kašperské hory. Cesty sú nádherné. Užívam si každý kilometer. Lesy Šumavy ma obklopujú zo všetkých strán. Tmavé mraky mi idú v ústrety, ale vôbec mi to nevadí. Jemný dážď ma chytá až v obci Kašperské hory. Preto spravím pár foto a otáčam to podľa gps na adresu môjho ubytovania. Mal by to byť penzión v lese kdesi pod hradom Kašperk, ktorý je najvyššie položeným hradom v Čechách. Pani z penziónu mi cez booking poslala už niekoľko správ, v ktorých ma navigovala, ale cestu aj napriek tomu nachádzam veľmi ľahko. Na odbočke z hlavnej cesty sa s ňou dokonca stretávam. Zastavím v kopci vedľa auta a ona ide ku mne – „Ste to vy? ...vlastně, musíte to být vy...„ Podáva mi ruku a predstavuje sa.. Predstavím sa a hovorím, že rád by som jej ruku podal, ale stojím v kopci a držím brzdu. Skôr ako stihnem zatlačiť na zadnú a uvoľniť si ruku, energicky ma posiela napred k penziónu, že ona ihneď príde, nakoľko začína hustá prehánka. Po kratučkej offroadovej vsuvke prichádzam k penzióniku učupenému v lese.

A tu začína asi tá najpohostinnejšia atmosféra akú som kedy kde zažil. Parkujem pred jej garážou, nakoľko je mimo sezónny, dnes tu skoro nikto nie je. Mám v podstate celý veľký apartmán len pre seba, rôzne druhy „kořalky“ na ochutnanie a neviem čo všetko.. nedá sa to ani vymenovať. Pani Miladka je úžasná hostiteľka. Penzión je jej srdcovou záležitosťou. Vidieť, že to čo robí, robí rada a s veľkým nadšením. Dám si sprchu, poldeci nejakej domácej fajnoty údajne od jej brata a vyberám sa peši na hrad Kašperk. Je to kúsok. Je však pondelok a veľa hodín.

Hrad je zavretý. Domáca pani, ktorá medzi rečou spomenie, že na ňom bola dlhé roky kastelánkou, mi však poradí, aby som sa vyštveral na Pustý Hrádek, ktorý je oproti a odtiaľ budem mať všetko ako na dlani. Dám na jej slová a za hustej prehánky sa štverám do kopca. Keď prídem hore prestáva na chvíľu pršať a mne sa naskytnú krásne výhľady na hrad a veľkú časť Šumavy. Hltám očami všetko čo mám pred sebou. Chvíľu sa pomotám okolo hradu a po okolí a večer strávim v lone šumavskej prírody pri počúvaní zvukov okolitého lesa a klopania dažďových prehánok na strešné okná. 

POKRAČOVAT V DALŠÍ KAPITOLE