Balcountries 2012
Text: PaulieDS | Zveřejněno: 11.3.2013 | Zobrazeno: 23 287x
Prečo sem rád chodím? Hovoria po slovansky, Slovački je brat. Nie je tu ešte všetko prevalcované konzumom a učesané ako na západe. Úchvatná príroda, južanský temperament, pekné baby za ktorými sa nemusíš obzerať, lebo oproti idú ďalšie... Proste motovýlet sem sa stal každoročným folklórom.
Kapitoly článku
J&P (Ja a Peťo)
Ráno v deň D ešte v turbo móde mením olej a filter a tak meškám hodinu. Samozrejme dal som viac oleja, tak beriem so sebou aj striekačku s ihlou a na čerpačkách až niekam po Daruvar vyťahujem po 10 ml. Totálny motofeťák.
Spicha máme vo Veľkom Mederi, odkiaľ valíme cez Győr na Balaton. Za Kaposvárom si dávame obednú pauzu pri drevenej veži objavenej minulý rok. V tom sem prifrčí domáci čávo na čínskom čoprovi a ide si na vežu zatelefonovať. Asi je tam najlepší signál. Pred Szigetvárom sme objavili park maďarsko-tureckého priateľstva, kde si dávame foťpauzu. Rozmýšľam nad zmyslom tohto parku... asi podobný ako park slovensko-belizského priateľstva. Barcs a sme v Chorvátsku.
Tu už konečne začínajú aj nejaké tie kopčeky, čo je príjemné spestrenie po maďarskej rovine. Končanica, Český dům. Tak toto si pýta foto. Pri fotení padneme do oka miestnemu báčikovi vychádzajúcemu z krčmy. Nakoľko som čítal, že je to kraj kde žijú Česi, vravím mu “Slovačka” a spustím na neho slovenčinou. Je príjemne prekvapený a dozvedáme sa, že v okolí žije asi tritisíc Čechov. Prehodíme pár slov, dáme spoločnú foto, báčik naskočí na traktor a odpufká. Daruvar, Gradiška a sme v Bosne.
S pribúdajúcimi kilometrami sa Balkán necháva čoraz intenzívnejšie cítiť. Tento pocit však začína už po prekročení maďarsko-chorvátskej hranice. Motorkári sa prestavajú zdraviť, začínajú platiť balkánske pravidlá cestnej premávky, temperament narastá... Po mojej piatej motodovolenke v týchto končinách som dospel k záveru, že tu platí pravidlo KJ?! (Keho j*be ?!) Musíš ho proste pochopiť a splynúť s davom.
Cesta na Jajce naberá na atraktivite. Rieka zarezaná do skál, popri nej cesta. Parádička. Prespať plánujeme v bungalove v kempe Plivsko Jezero kúsok za Jajce. Koná sa tu však nejaký motozraz s koncertom, takže majú beznádejne full house. Mám so sebou stan, Peťo ale nemá spacák. Recepčná nám po chvíľke zháňa ubytko kúsok od centra. Prichádza mladík na skútri a ideme za ním. Ubytko je úplne super u bývalého šéfa polície. Máme pre seba celé patro (3 izby, kúpelňa, kuchyňa, terasa ) za 10 evri na osobu. Hneď dostávame pivo, orechy a asi pol litra domáceho stenolezu na privítanie. Všetko v cene. Domáci šéf zaloví v pamäti a zaspomína na Bratislavu a dievčinu na stanovačke na Zlatých pieskoch. Jej meno som už zabudol. Hovorí o ťažkej situácii v krajine, jeden sused pracuje vo Fínsku, druhý vo Švédsku, domov chodia málo. Samir, priateľ domácich sa ponúkne, že nám ukáže mesto a vodopád. Je to chalan okolo tridsiatky a celkom dobre hovorí po nemecky. Počas letnej sezóny robí čašníka v Jajce a mimo sezóny v Baseli. Vraví, že júl celkom sype, nakoľko vtedy sa vracajú domov Bosniaci pracujúci v Škandinávii. Bavíme sa o živote, o vojne, o babách. Vysvetľuje nám jeho teóriu rozdielu medzi domácimi a švajčiarskymi ženami. Keď si zoberieš Bosnianku ostane pri tebe. Taká Švajčiarka má dobrý job, vlastný byt a potrebuje len tvoj „dick“ a ukáže gesto rybára čo chytí 30 cm rybu. Na margo Banja Luky poznamená, že sú tam najkrajšie baby v rajóne. Večer na teraske nasávame atmosféru nočného Jajce a cítime sa ako v inom svete. Peťovi to pripomína Matrixovský Zion.
Ráno pofotíme mesto, vodopád a pokračujeme v ceste. Donji Vakuf, Bugojno, Gornji Vakuf. Počas nášho výletu akurát prebiehali majstrovstvá Európy vo futbale a futbal je na Balkáne národným športom číslo jeden. Chorvátske vlajky boli na autách, domoch, dokonca aj na telefónnych kábloch ponad cestu. Ako v Chorvátsku tak aj v Bosne. Na benzínke v Gornji Vakuf sa pri nás pristavil domáci a s radosťou nám oznamuje že Česko vyhralo 1:0. Asi to vyznelo dosť blbo keď som sa spýtal nad kým. Nad Poľskom. Aha. Tak som nahodil víťazoslávny úsmev a bolo by mi úplne jedno aj keby vyhrali majstrovstvá vesmíru nad alien allstars. Národným športom číslo dva je na Balkáne vysedávanie. Všade. Pri domoch, na terasách, v krčmách, pri umývarkach, servisoch, obchodoch. Pri rakiji, pive a kávičke.
V tom prichádzajú na benzínku miestni strážcovia zákona natankovať nanuky. Po malej prestávke vyrážame na stúpanie do kopcov. Príroda famózna, počasie suprové, cesta kvalitná a skoro prázdna. Ideme tempom á la doktor z filmu Vesničko má středisková. Nasávam do seba okolitú atmosféru a v tom pri mne prefrčí miestny fagan na čoprovi s laďákmi. Cesta prázdna a predbehne ma sťa sa nám späťáky líznu. Hovado. Po ňom nasleduje tlupa už tolerantnejších jogurtov, ktoré už dokázali predbiehať normálne vo vedľajšom pruhu. Všetko náctiletí s čajočkami, na motorkách z minulého tisícročia, a evidentne tomu sypú plný kotol. Každý chce byť Rossi. A ešte taký malý detail, ani jeden z nich nemal značku, myslím ešpézetku. Nevadilo to zrejme ani policajtom, ktorých sme po chvíľke stretli zase. Vieš ako dobre padne policajtovi v takej horúčave nanuk? Čo tam koho po nejakej ešpézetke... Pravidlo KJ?! Si na Balkáne.
Cez priesmyk Makljen sa dostávame k Jablanickému jazeru. Samozrejme foťpauza a kecpauza. Loďka, z ktorej sa rozlieva hudba na celé jazero vytvára coolovú atmosféru. Pokračujeme v jazde, dnešná destinácia je Pivské jazero. Zrazu dobiehame Felíciu s otvoreným kufrom. Predpokladám, že chlapík vezie nejaký väčší náklad a nevie zavrieť kufor. Ako sa tak približujem, že ho predbehnem, začínam pozerať čo to vlastne vezie. Nič. Jedno vedro. Proste čávovi bolo asi len teplo a takto to lepšie vetralo. Pravidlo KJ?!
V Jablanici odbočujeme na Sarajevo, túto cestu ešte nepoznám. Nesklamala, jazero máš pred, či skôr pod sebou ako na dlani, výhľady úžasné. Premávka je tu však už hustejšia. Blížime sa k Sarajevu, kde sme pôvodne plánovali prespať. Plány sa však zmenili, tak tu akurát zastavujeme na nákup v supermarkete a pokračujeme smer Foča popri Željeznici. Cestou pokukujeme po nejakej sympatickej jahňacine. Domáca nás uloví na dobrú cenu a nálepku BMW motoklubu Slovenija. Vraví, že má takú fan-fucking-tastickú jahňacinu, že k nej chodí vyžierať aj slovinský bavoklub. Jahňacinka fajná, šalát výborný. Akurát lacnú jahňacinu si doúčtovala na drahom všetkom ostatnom. Nahodili sme výraz ani ryba ani rak, cvakli to a odišli s pocitom, že s nami dobre vyjebabrala.
Potiahneme to až k Pivskému jazeru do Plužine. Príroda je tu krásna, fascinovala ma natoľko, že pred dvomi rokmi som tu natočil videjko uverejnené v cestopise Balkán 2010. Avšak teraz sme to nejak nedomysleli a prichádzame sem až o šiestej večer a kaňon je už ponorený do tieňa. Pozeráme ubytko v Plužine ale napokon sa rozhodneme prespať v osade Trsa. Idem dopredu kvôli Peťovým častým foťpauzám a Peťo sa stráca, zle odbočil. Intuitívne ho nachádzam so zrkadlovkou v ruke a odstavenou motorkou na offroadovom kopci. Som aj rád že sa "stratil" a hneď vyberám foťák aj ja.
Otáčame to. Na našich motorkách to už tadeto ďalej jednoducho nejde. Prichádzame do Trsa, kde na nás z diaľky máva šrác. Ideme teda k nemu a hneď nám ponúka ubytko. Funguje to tu tak, že sú vedľa seba dva eco-campy: Milogora a Jokanović. Asi sa nemajú moc radi. Milogora je ten známejší a ponúka chatku za 8, Jokanović za 10 evri. Zdá sa mi, že u Jokanovića sú v lepšej kondícii. Berieme. Šrác je synom majiteľa a hneď nám ulieva na privítanie. Tvrdí nám, že jeho otec je veľký podnikateľ v Nikšići a mal tam nejaký sakra veľký lokál či klub. Musel ho však zatvoriť kvôli problémom s políciou. Vraj tam chodilo aj veľa junkies. Tvrdil nám však aj to, že chatka v ktorej bývame stála osem tisíc evri. Chatku sme si potom prezreli okom stavebníka a zhodli sa, že nemohla stáť viac ako liter. Nevieme teda nakoľko sa mladému Jokanovićovi dá veriť... Ráno zlupneme bacon and eggs a valíme smer Durmitor.
O Durmitore sa toho už popísalo dosť, ale jednoznačne ho treba vidieť na vlastné. Zopár fotiek dávam do fotogalérie. Tu stretávame Slovákov na Felícii. Ich pes pozerá v lete na sneh ako ja na hranolove preferencie. Peťo ma upozorňuje, že pri foťpauzách nechávam zapnuté svetlá, ale v snahe uloviť čo najlepší záber tomu nevenujem pozornosť. Vychádzame z Durmitoru a začína mi na palubnom blikať batéria. Už som sa videl ako na najbližšej benzínke kupujem akumulátor, ale našťastie sa dobil a bol ok.
Pred Žabljakom schádzame na cestu smer Nikšić. Široká cesta, nový asfalt. V Šavniku tankujeme a pokračujeme cestou á la Pezinská Baba do Nikšića. Usúdili sme, že by nám neuškodilo trošku duchovna, tak sa rozhodujeme pre návštevu kláštora v Ostrogu. Nachádza sa medzi Nikšićom a Podgoricou, vysoko v horách. Cesta ide cik-cakovite hore, autobusy končia na nižšom parkovisku, ale s motorkou sa dostaneš až k bránam kláštora. Kláštor je zapasovaný do skaly a je z neho parádny výhľad. Bližšie info si vygúgliš.
Cieľom dnešného dňa je Dubrovnik. Vraciame sa teda do Nikšiću a pokračujeme smer Trebinje okolo jazera Slansko. Táto cesta sa mi veľmi páčila, hlavne úsek pred hranicami s Bosnou. Prichádzame do Dubrovníka a ideme priamo do centra, kde hľadáme ubytko. Skúšame štastie aj v Bikers cafe, no chalan a baba mi tu pripadajú akoby na niečom fičali. Kúsok odtiaľ stretávame SS babku. Už výrazom tváre prezrádzala, že za tretej ríše musela mať vysokú funkciu. Pozrie na mlieko a mlieko skysne. Hovorí nám, že máme ísť o dve ulice vyššie a ukáže nám ubytko. Kúsok nad starým mestom, moto v garáži, teraska s výhľadom na more, 45 evri, berieme. Boli sme z horúčavy tak zničení, že sme nemali chuť ani zjednávať. Ubytujeme sa a ideme pozrieť a pofotiť Dubrovník staré mesto.
Akurát tu prebiehali prípravy na večerný zápas medzi Španielskom a Chorvátskom. Domáci v chorvátskych dresoch, proste to tu začínalo žiť futbalom. Nakúpime niečo pod zub, rozpošleme postcardy a ideme si vychutnať večerný futbalový Dubrovník na našu terasku. Nemali sme telku ale presne sme vedeli kedy zápas začal. V Dubrovníku zrazu zavládlo ticho, ulicami neprešlo žiadne auto, tuším len jeden skúter sme počuli. Ovácie sme počuli len pri chorvátskych šancách. Normálne som čakal kedy dajú Chorváti gól, že si tú zvukovú kulisu zachytím na video. Žiaľ nedali, prehrali 0:1. Náhodou som na teraske trošku vrzol stoličkou a hneď nám SS babka klope na dvere, aby sme boli ticho, že má dole hostí z USA. Proste tu vládne ako Sauron Stredozemiu. Na druhý deň stanovila check out drsne na 11.00, vraj čaká nových hostí. Ráno pred desiatou ešte chceme vybehnúť na vyhliadku nad Dubrovníkom. SS babka ukazuje na hodinky, že už je hneď 10 hodín a že vyhliadka nestojí za to, že z jej strechy je lepší výhľad. No sakra nebol, vyhliadka bola úplne super, Dubrovník a okolie máš ako na dlani. Páčilo sa tu aj Geissenovcom.
Zvažujeme čo ešte pôjdeme pozrieť a rozhodujeme sa pre cestu domov cez Metkovič a Mostar. Na chorvátsko-bosnianskej hranici moja motorka zožala obdiv u chorvátskeho colníka. V Bosne odbočujeme na Ljubuški a ideme pozrieť vodopády Kravice. Krásne niečo, pofotíme a pokračujeme v ceste. Plánujeme prísť až do Jajce, k novým známym. Pri tankovaní v Bosne sa už plne riadime pravidlom KJ?! Natankujeme, zaplatíme a motorky necháme stáť na pumpe pri stojanoch. Sadneme do altánku pri pumpe a odpočívame. Nikoho to tu nehryzie, normálna vec. Chlapík so starým medveďom sa potrebuje dostať k stojanu pred motorky. Pumpu si obíde a zacúva, žiadne trúbenie aby sme uhli. Pravidlo KJ?! funguje! Potiahneme to až do Jajce, kde prespávame. Na ďalší deň už len viacmenej nudný presun Maďarskom domov.
Výlet sa podaril parádne, počasie vynikajúce, motorky sa držali statočne bez najmenších problémov, kilometrový absťák uhasený a vraciame sa domov plní nezabudnuteľných zážitkov. Toto je dovolenka čo ma baví, toto chcem aj o rok...