invelt_unor2



Ukrajina na skok.

Krátky výlet na Zakarpatskú Ukrajinu.

Kapitoly článku

               Plánovaná ceste v čase od 01.06. 2017 do 09.06.2017 do Bosny a Hercegovina, Čiernej Hory a prípade do Albánska z rôznych dôvodov nevyšla, preto som uvítal, keď ma Peter1 oslovil s ponukou, aby som sa pridal k ich plánovanej ceste na Ukrajinu. O ceste na Ukrajinu na motorke som doslova sníval už dávnejšie, vlastne bolo to od čias, keď som prečítal prvý cestopis v ktorom sa Ukrajina spomínala. Na pár rokov som cestu tam odložil, priznám sa, bolo to aj z nie práve najjasnejších pomerov ktoré boli po začatí ozbrojeného konfliktu na východe UA, bolo a vlastne aj teraz je ťažšie nájsť motorkársky cestopis ktorý by popisoval aktuálnu cestu na UA. Chýbali relevantné a spoľahlivé súčasné informácie. Po utvrdení sa, že v oblasti kam sa chystáme my je situácia pokojná, že nám nehrozí priame a reálne nebezpečenstvo, sme sa rozhodli, že na UA vycestujeme, pozrieme sa do jej západnej časti, do horskej oblasti Zakarpatia. Termín odchodu bol stanovený na ráno 15.06.2017, trasa cesty po Zakarpatskej oblasti UA, plánovaný návrat v sobotu 17.06.2017, kempovanie vo voľnej prírode nadivoko, nejaké konzervy so sebou, v prípade zlého počasia si snáď nájdeme nejaké ubytovanie niekde pod strechou, stačiť nám bude aj nejaké šopa, či akákoľvek budova. Čosi predsa vydržíme a ideme hlavne spoznávať nám nepoznané. Návrat domov možno cez Rumunsko, možno cez Maďarsko, proste niekade sa už domov dostaneme. Však uvidíme.

               Ja som na UA bol v mesiaci júl 2016 na cca 5 dní, bol to autobusový zájazd do inej oblasti UA ako sme teraz plánovali. Takže ja som bol už „ostrieľaný ukrajinský kozák“ všetci ostatní účastníci nášho výletu išli do UA prvý krát. Pred samotným výletom sme my účastníci výletu boli v telefonickom kontakte, dohodli sme si presný termín odchodu, všetko ostatné ostalo v teoretickej rovine – trasa, bývanie, strava, miesta ktoré chcem vidieť....však to nejako len dopadne. A veru že dopadlo....nad očakávanie dobre.

               Účastníci nášho výletu: Peter1 – BMW  1200 GS, Peter2 – Honda Varadero 1000, Otto – Honda Varadero 1000, Robo- Kavasaki 800, (ja) Ľuboš Suzuki V-Strom DL 1000. Ráno 15.06.2017 sme sa stretli na čerpacej stanici v Brezne, po krátkej debate kadiaľ vlastne to chcem ísť, sme vyrazili smer horský prechod Čertovica, Hybe, po starej ceste popri diaľnici smer Poprad, Levoča, Prešov, Vranov n/Topľou, Sobrance, hraničný prechod Ubľa. Pri poslednej zástavke na benzínke na Slovensku sme sa rozhodovali, koľko nám treba ešte dotankovať, aby sme s benzínom vystačili do UA, veď tam si už lacný benzín natankujem. Oslovil nás miestny motorkár ktorý nám poradil, aby sme si predsa len do plna natankovali doma, lebo na UA, hlavne v jej pohraničnej časti je veľmi nekvalitný benzín, ktorý nám neodporučil  tankovať. Nechali sme si poradiť, dotankovali sme doplna a veru sme neoľutovali. Všetok benzín ktorý sme tankovali na UA sa správal divne, boli s ním len problémy, motorky neštartovali, šklbalo ich, zhasínal motor. Počas našej debaty so spomínaním miestnym motorkárom sa nám prihovoril jeho kamarát (myslím že) Marcel, ktorý tam bol na aute. Keď počul, že som cestou stratil spodnú časť môjho nepremoku, siahol do auta, podal mi nepremokavú kombinézu. Nechcel za ňu odo mňa nič prijať, povedal, že motorkári si majú pomáhať. Vďaka mu ja takto za toto gesto. Obaja menovaní nám dali pár užitočných rád na cestu do UA, o.i. nám poradili, aby sme pri každej kontrole na hranici na UA strane (spolu asi tri krát) do pasu dali po 0,50,-€, budeme vraj rýchlejšie vybavení.

               Po príchode na hranicu v Ubli sme boli na SK strane relatívne rýchlo a bez problémov vybavení. Tesne pred nami tam prišlo asi cca desať Poliakov na terénnych motorkách, Ukrajinci si ich asi spojili s nami a našimi motorkami. A keďže Poliakov vybavovali ako prvých, tí do pasov nič nedali, mali sme smolu. Ja som do pasu z princípu nič nedal a asi náhodou ma oslovil UA colník ako prvého z našej partie motorkárov, mňa vybavili a ostatných nechali čakať. Vybavili množstvo áut, väčšina z nich bola na SK, alebo CZ značkách, no boli to takmer všetko Ukrajinci. Hrôza. V slnečnej páľave, takmer bez tieňa, bez možnosti si niekde sadnúť, bez prístupu k vode, WC. Hm, prvé skúsenosti s UA. Čo už, aj také sú. Nemali sme UA hrivny, nemali sme chlieb, nemali sme pivo, nevedeli sme dokedy sú na UA strane otvorené obchody. Rozhodli sme sa preto, že ja, keďže som už bol vybavený, prejdem k blízkym obchodom na UA strane, niečo peňazí zamením, čosi kúpim. Tam počkám na ostatných. Tak sa aj stalo, premiestnil som sa cca 200-300 metrov od hraničného prechodu k prvému z pár obchodov ktoré tam boli, zistil som, že majú otvorené nonstop, že nám tam zamenia Eurá za UA Hrivny v pomeru 28,8:1 (aktuálny kurz bol cca 29:1), takže celkom výhodne. Počkal som na ostatných kamarátov, celkovo sme na hranici strávili takmer tri hodiny.......Myslím že väčšiu z nich bezdôvodne. Občas v médiách zachytím správu že niekde na UA strane ich štátne orgány zachytili nejakých úplatných pracovníkov, no asi to nerobia dôsledne. Jeden z našej partie (nemenovaný) nám večer rozprával o tom, že z dôvodu, nakoľko nemá motorku písanú na a seba, ale na firmu, aby sa vyhol naťahovačkám a dohadovaniu na UA strane, on pri colnej kontrole dal UA colníkovi do pasu 5,-€ bankovku, ten ju zjavne nacvičeným spôsobom z pasu vybral a odložil, stal sa z neho razom úplne iný, usmiaty, ústretový človek, ktorý kamaráta rýchlo a hlavne bez problémovo vybavil.

Pre tých ktorý tento proces prechodu cez UA hranicu neprešli len pripomínam, že na SR strane nás kontrolovali policajti – cestový pas, doklady od motorky, obsah batožiny, krátky rozhovor kam a na koľko do UA ideme. Pri okienku sme pracovníkovi Colného úradu predložili ku kontrole pas, chcel od nás presný stav kilometrov, obsah nádrže, jej aktuálne naplnenie.  Celé to trvalo cca 20 minút. Slušné, rýchle, jasné. Niet čo dodať. Akurát som si všimol, že pri výstupe zo SR, ako aj pri vstupe za pár dní, na hraničných prechodoch na SR strane pracovali takmer výlučne mladí policajti v hodnosti strážmajster (najnižšia hodnosť), dedukujem z toho, že dlhšie slúžiaci policajti sú inde, typujem že na týchto pracoviskách je dosť obmena personálu. No je to len môj dojem.

Po vybavení na SR strene sme motorky odtlačili na UA hraničný prechod, tu sme motorky odstavili tak, ako nám pokynuli UA colníci – na asfaltovú, nezakrytú plochu, pod priame slnečné lúče. Akom to už hore opísal, som presvedčený že to nebola náhoda. Osobná autá oni vybavovali tak, ako prichádzali, teda pod strechou, postupne. Nás dali nabok. Na UA strane bola ako prvá pasová kontrola. Vykonávala ju mladá pracovníčka vo vojenskej uniforme, načítala pas do systému, nič sa nepýtala, dala mi do ruky ňou vypísaný biely malí lístok, pustila nás ďalej. V takej istej uniforme nám motorky a batožinu kontroloval aj mladučký vojačik, zbežne pozrel naše veci, skontroloval VIN na motorke podľa TP, mňa sa opýtal či neprevážam lieky. Hm, asi to na mne vidno, že už nejakú tú tabletku občas potrebujem. Potom asi dve hodiny sa nič nedialo, nechali nás vydusiť. Konečne, po dlhom čakaní, kým vybavili množstvo áut ktoré prišli za nami, si nás po jednom volali do kancelárie, tu pracovníci v bledo modrých uniformách, typujem že čosi ako naši colníci sa zbežne spýtali na dôvod našej cesty, plánovanú trasu a dĺžku pobytu. Po vybavení som nasadol na motorku a pri výjazde z (asi) colného priestoru pri spustenej rampe stál mladý vojačik s AK47 na chrbte, ten ma pýtal biely lístoček ktorý som dostal od fešnej vojačky. Asi si z nich on robí zbierku. Tomu všetkému okolo tohto lístočka som akosi neporozumel. Odhliadnúc  od toho, že na seba tí vojaci vidia, videli nás ako sme prešli hranicu, ako nás na UA strane vybavili, ešte aj fyzicky od nás vojačik prevzal lístok. Hm a keby som ho stratil, či keby mi napr. zmokol? Nepustili by nás? Však nás mali v elektronickom systéme. Nič to, nemusím všetko vedieť a všetko chápať.

Z colného priestoru posledný z nás vyšiel okolo 18-tej hodiny. Zhodli sme sa, že žiadnu dlhú cestu už nejdeme robiť, skúsime nájsť miesto na kempovanie a prenocujeme.

               Po hraničnom vybavení sme si spoločne na začiatku obce Malij Bereznij, v obchodíku zamenili každý po 30,-€, nakúpili sme si niečo na zjedenie, niečo na zapitie. Tu sme si hneď všimli, že ceny sú síce vo všeobecnosti nižšie ako u nás, no až tak lacno tam hlavne pre domácich nie je. Napr. plechovka miestneho piva stále v prepočte cca 0.40,-€, cena benzínu 92 oktánový (95-ku sme tam nenašli) cca 0,85,-€ a podobne. Pre nás ceny prijateľné, no viem že napr. v Nemecku som v predajni Aldi (čosi ako náš Lidl) kupoval fľaškové pivo aj za 0,30,-€.

               Po nakúpení sme nadviazali jeden z prvých rozhovorov s miestnymi tam sediacimi ženami. Pýtali sa nás kam idem, koľko sa mienime zdržať, odkiaľ sme a podobne. Trošku hovorím po rusky, takže debata bola hneď naviazaná. My sme sa ich na oplátku pýtali na nejaké dobré miesto na kempovanie, hneď nám ochotne poradili miesto s názvom Lumšory, kde má byť podľa nich kemp. Po ceste č. H13 sme pokračovali smerom na juh UA, kopírovali sme hranicu so SR, tomu zodpovedal aj ráz krajiny – pahorky, vrchovina, zelené lesy, potoky. Prvé dojmy – šedosť, fádnosť, takmer žiadne farby na budovách. Pripadal som si ako u nás pred cca 50-60 rokmi. Síce to obdobie si nepamätám, no videl som ho na fotkách. Neskutočne, neskutočne, neééééééééééskutočne rozbité a nekvalitné cesty. To by bolo na samostatný popis. Vedeli sme čo nás čaká, na aké cesty máme byť pripravení. No osobná skúsenosť je nadovšetko. Po prvotnom šoku sme si postupne zvykli, prispôsobili tomu aj našu cestovnú rýchlosť a spôsob jazdy. Vo všeobecnosti, z toho čo som mal možnosť vidieť a zažiť, sú cesty miestneho významu (okresné, medzi obcami ap.) veľmi zanedbané a nekvalitné. Medzinárodné cesty, hlavné ťahy a podobne sú trošku lepšie, ale aj tak zďaleka nemajú kvalitu a úroveň ciest u nás. Tlmiče motoriek, tým aj naše ruky a celé telo počas  takejto cesty dostávali zabrať, bolo málo možností vnímať  okolie ciest, človek sa musel poriadne sústrediť na jazdu samotnú. Nešlo ani o to, vyhnúť sa jame, to sa prakticky ani nedalo, šlo skôr o to „vycítiť“ ktorá z tých jám je menšia a tú si vybrať. Kým boli cesty suché ešte to nejako šlo, no po daždi, keď sa vozovka premenila na súvislú plochu pokrytú vodou – všetky jamy zaliate vodou, bolo veľmi obtiažné takouto cestou prechádzať. Nie jedna jama mala hĺbku aj niekoľko centimetrov, veru som zažil aj pol metrové jamy. Vbehnúť do takejto diery rýchlejšie, to hrozilo poškodením motorky, prípadne pádom. Aj preto sme väčšinou jazdili na rýchlostnom stupni 1-2, keď som zradili trojku, vydýchla si motorka a aj ja. Iba na cestách medzinárodného významu sa občas podarilo zaradiť aj 4-ku, či (hurá) aj 5-ku.

               Toto všetko nám kompenzovala malebné príroda, usmievaví, nám kývajúci ľudia. A nie len deti, nie raz nám zakývali aj dospelí, ktorí mnoho krát sedeli pred domom na lavičke, pozorovali cestu a ľudí na nej. Všimol som si, že takéto posedávanie a pozeranie na cestu, oddychovanie, debata je častá činnosť hlavne ľudí vo vyššom veku. Tak neviem, či telenovely k ním ešte nedorazili, alebo či sú voči ním imúnny a netrávia preto sedením pred TV toľko času, ako je to typické u nás.  Na UA sme išli hlavne preto, aby sme videli  krajinu, stretli ľudí. Pozorovanie okolia cesty, ako som už spomínal malo svoje obmedzenia, no aj tak som sa kochal prírodou ktorou sme prechádzali, tá časť UA ktorú sme pre šli mi je hornatá, je tam plno polí, lúk, lesov. Práve bolo obdobie sušenia sena, mnohí ľudia pracovali na poli. Hlavne ručne, v podstate nevidel som nikde nejaký traktor či iných mechanizmus ktorý by seno obracal, nejaký samozberací voz, či balíkovač suchého sena, či polosuchej trávi do celofóliových balíkov tak, ak je to už bežné u nás som tam nevidel. Videl som však pracujúcich ľudí, ktorí ručne, namáhavo sušili, zbierali a zväčša na konských povozoch zvážali seno z polí. Všetka česť, týmto namáhavo pracujúcim ľuďom. U nás vidíte na vidieku spustnuté, neobrobené polia, nepokosené a zarastajúce lúky. Na UA som videl množstvo pasúcich sa kráv, koní a iných domácich zvierat. Tam si ľudia takouto prácou výrazne pomôžu, prilepšia, tam je to ešte bežné.

               Prešli sme od hraničného prechodu asi 20-25 km, našli sme tabuľu s označením odbočky do kempu Lumšori ktorý sme hľadali. Po lokálnej, strašne rozbitej ceste sme prešli asi 5-7 km, po poľnej ceste sme sa presunuli k potoku obkolesenom kríkmi, na trávnatej ploche sme  si rozložili stany. Peter2 s Robom sa rozhodli, že predsa len idú preskúmať kemp ktorý sme hľadali. Vrátili sa za cca pol hodinku s tým, že naozaj tam je pekný kemp, chatky, bazén, bufet. My ostatní sme už mali rozložené veci, boli sme z moto oblečenia vyzlečení, v potoku okúpaní, tak sme sa dohodli že na tomto mieste prenocujeme. Založili sme si oheň, čosi pojedli zo zásob z domu, vypili nejaké to pivko. Dlho do noci sme sedeli , debatovali, vymieňali si postrehy a dojmy. Presne to, kvôli čomu sme si výlet spravili. Do rána sa teda poriadne ochladilo, vymrzli sme na cencúľ, každý z nás. Noci boli ešte chladné.

Ľuboš, Peter1, Peter2, Otto, Robo.

POKRAČOVAT V DALŠÍ KAPITOLE

Kapitoly článku

Jak se Vám líbil tento článek?
Průměr: 2.30
Známkováno: 10x

Vložení komentáře

Pokud chcete vložit komentář, tak se registrujte a přihlaste.


TOPlist