Slovenská rychlovka

Plány

Pri kúpe motorky som sa snažil uvažovať rozumne. Pretože som túžil po superšporte, nechcel som sa na druhej zákrute zabiť, tak som sa rozhodol, že sa najprv rozjazdím na niečom slabšom, získam skúsenosti a potom sa uvidí. Nakoniec som dal na rady kamarátov a známych, a rozhodol som sa pre kúpu staršej Transalpy. Pre začiatok stačí, na učenie ideálna. Dodnes tej voľby neľutujem. Naopak, našiel som sa v tom.

Tak ako som sa snažil rozumne rozhodovať pri kúpe motorky, tak som sa snažil aj pri rozhodovaní o svojej prvej väčšej ceste – motovýlete. Zistím koľko km som schopný dať za deň, aké to je s plne naloženou motorkou, s ľadvinkou a tak ďalej v naberaní skúseností. A tak som si povedal, obídem Slovensko, spoznám lepšie svoj rodný kraj. A keby sa náhodou niečo stalo, nebudem mať problém dohovoriť sa, zohnať si pomoc, zaplatiť za ňu a podobne. Tak som si spravil výbornú zábavku na prvú zimu a naplánoval masívnu 10 dňovú okružnú cestu plnú zámkov, jaskýň a skanzenov. V pláne som mal prísť až k ukrajinským hraniciam, pozrieť Bardejov a drevené kostolíky, cez Červený Kameň spoza Tatry (cez Poľsko) na Oravu a z tade na stredné Slovensko a šup domov. Prvý rok to nevyšlo, no druhý to už muselo. A tak ako človek mieni a pán boh mení sa zmenil aj môj plán z pôvodných 10 na 5 dní, aj to s odretými ušami. Nevadí, ostane mi na ďalšiu cestu, utešoval som sa...
Pôvodný plán bol – vyraziť s frajerkou Kikou (teraz už so ženou) čo najskôr po robote, presunúť sa na strategický bod – našu chalúpku – ktorá bola kúsok od BB a pohodlne na druhý deň ráno vyraziť smer východ Slovenska. Nech som plánoval a pripravoval ako chcel, nestihol som v piatok poriadne zbaliť, pripraviť motorku a tak podobne. Kika sa už potom bála, a tak ako to u nej nebýva zvykom mi rezolútne oznámila, že o deviatej večer už nikam som ňou nejde, že je to moc nebezpečné a podobné keci. Tie baby... Takže sme vyrazili v sobotu ráno a dali sme si hneď na úvod viac než 500 fajných km slovenských ciest. Smer Zemplínska Šírava. Juchú...

1. deň

Ráno: Naložil som motorku, frajerku, natankoval a rýchlo-rýchlo preč z Bratislavy. Entuziazmus účinkoval a tak prvá zástavka bola až pred Zvolenom pri odbočke na BB. Na obľúbenej Agipke sme dotankovali, dali kafčo a zliezli konečne z diaľnice – hurá na Krásnohorské podhradie. Tešil som sa na cestu do Košíc, ktorú odporúčal Awia (motoride) z jedného jeho príspevku – a to: Kokava – Hnúšťa – Jelšava – Rožňava a ďalej. Naozaj vrele odporúčam. Doslova nekonečno svižných zákrut, ktoré sa skrúcajú tak akurát. Nesmierne som si ich užil aj s plnou motorkou. Na ceste z Hnúšte do Jelšavy som bol úplne sám, až to pripomínalo exotiku. Na hrad Krásna hôrka sme prišli niečo pred piatou poobede, stihli sme poslednú doslova VIP exkurziu po hrade, pretože okrem nás tam už nikto nebol. Hrad je to nádherný, len ma štve, že za fotenie sa musí platiť. Príde mi to ako zdieračstvo. Ďalej som chcel ešte pokračovať hornou cestou do Košíc (cez Smolník, Stós a Jasov), ale vzhľadom na pokročilý čas som si to odpustil, a nechal na inokedy.
Na Zemplínsku šíravu sme chceli dôjsť ešte za svetla, aby sme si mohli vybrať ten najlepší camp, no nepodarilo sa. Cesta na Zemplín bola naozaj úmorná, no najhoršie nás len čakalo. Mal som na muške 4 campy, a veril som, že si budeme vedieť vybrať. Bol som naivný ako malé decko. No po tme to šlo už dosť ťažko, pretože takmer žiadne kempy nemali kvalitnú návesť alebo info tabuľu z hlavnej cesty. Prvý, ktorý sme našli len pomocou intuície bol síce tichý, no tmavý a opustený. Nikde ani nohy, všade tma. Asi by som sa tam bál ostať aj cez deň. Ďalší bol zas príliš hlučný a preplnený opitými ľuďmi. Vyzeralo to tam ako v Rumunsku na nejakom letovisku. Nakoniec sme si našli malý flek na rohu jedného kempu, ktorý ani nemal vyvesený cenník. Miesto sme si našli ale relatívne pekné. Totálne vyjazdený a uťahaný po ťažkom dni sme už len mechanicky rozbalili stan, karimatky, spacáky a šup spať. Musím však pochváliť Kiku, hrdinsky vydržala cestu a ani nepípla. Až mi to bolo divné...