sumoto_duben



Rumunský masaker

Za čarom parného vláčika.

Kapitoly článku

 

To, čo tu opíšem sa stalo už dávnejšie. V dobe, keď ešte našu Zem neklátil záhadný vírus, ktorý neskôr vymlel ľuďom mozgy a ešte pred tým, ako Bil Gejts vo svojej prezieravosti predpokladal zničenie ľudstva týmto vírusom, preto, keďže ešte nemal vakcínu proti tomuto vírusu, aby zaočkoval aj posledného netopiera či tapíra, preto aspoň usporiadal konferenciu, kde simuloval napadnutie Zeme týmto vírusom.

Že akože čo sa stane.

Poznámka autora: Ak sa na základe predchádzajúceho textu niektorí rozhodli daný článok nečítať, to bol cieľ. Ani si neprejem aby to čítali, tento článok nie je pre nich.

 

 

Termín: Udialo sa to v Lete 7527, teda nie tak dávno.

A bol to ešte ten dobrý rok. Jazdiť v Rumunsku na nespevnených cestách, resp. voľne v krajine bolo ešte legálne.

Dnes je tam už ako u nás.

U nás sa napríklad narodí nový, malý, nahý človek a ešte ani nevie kakať do nočníka, už nad ním visí hrozba trestného činu, ak by ho napríklad napadlo si ísť zajazdiť motorkou v lese.

 

 

Oukej, k veci:

 

Účastníci:

Ja.

Ja mám na starosti to nejako naplánovať, zabezpečiť a odjazdiť a to celé tak, aby sa všetci vrátili domov šťastní a bez porúch.

Treba však dodať, že som v tomto …, no, jemne povedané, až tak sa to nepodarilo, jak sa to zamýšľalo.

Katarína:

Tá mala za úlohu korigovať chyby jazdca.

 

 

Presun bol fakt luxusný, ja som si šoféroval obkolesený sklami a pod plechom a pri zapnutom kúrení a asi tri dažde z druhej strany skiel na mňa nemali vplyv.

Kataríne na prívesnom vozíku dážď zjavne nevadil.

 

Cieľom cesty bolo horské jazero Vinderel.

Nad možnosťou osobne vidieť dané jazero som už slintal dlhšie a cesta k nemu sa javila pomerne jednoduchá. Preto som to chcel skombinovať s trocha dlhším prejazdom rumunských Karpát, kde jazero by bolo vyvrcholením, triumfom a tak podobne.

Štartovací bod mal byť vo Vișeu de Sus, kde už aj časť trasy som mal preskúmanú Ténerkou spred pár rokov. Vtedy som však pre pokročilú hodinu a už absenciu vody a vlastne čohokoľvek vhodného na prenocovanie v horách, proste som sa vtedy vrátil.

No info som mal, že ďaleko ďaleko po hrebeni a že je tam fakt krásne.

 

Vo Vișeu de Sus premáva parný vláčik (popri rieke Vaserul).

Počkali sme si naň, aby sme si s Katarínou spravili „parnú“ fotku a potom sa s vláčikom pretekali paralelnou cestou a len tak si na „skokoch“ zdvíhali predné koleso a tak.

 

Dievčatá z vláčika nám mávali a tak sme vyskočili na koľaje a frajerovali, že ako my vieme jazdiť za vláčikom.

A dievčatá mávali.

Až kým sme nezistili, že to takto asi ďalej nepôjde a na lanový most cez rieku nemáme gule.

Treba sa otočiť na koľajisku, no ale našťastie vláčik aj s dievčatami odbafkal preč a tak to aspoň nebola hanba. Dôležité vlastne je, že sme sa otočili.

 

Takže sa ide na to.

Známa lesná cesta popri rieke, na ktorej som kedysi stratil aj kufor z Ténerky, prudký výjazd do lesa ktorý som na Ténerke dal asi pri 600 otáčkach motora – mám šťastie u dievčat, ak treba, podržia ma. Katarína to zvládla trocha viac suverénne, no ale treba dodať, že aj ja som už trocha podrástol a zmužnel.

 

Ešte stádo oviec a pastierke psy. A to už viem čo treba. Ak sa útek javí problematický, len vypnúť motor a držať hubu.

Ovce prešli a psy prešli jak ovce.

Ale nedalo im to. Tým psom. Zastavili sa a čakali až naštartujem.

Asi. Nič iné ma nenapadá.

A tak sme čakali spoločne, koho to skôr omrzí.

Omrzelo to takmer všetkých psov až na jedného. Mladý, hlúpy, ale vyrastený a silný. Ten zostal.

A už to začalo omŕzať aj mňa.

Štartnem Katarínu a pes reaguje pohybom k nám.

Ja reagujem zrýchleným pohybom pravého zápästia smerom ku mne a zrýchleným pohybom prstov na spojkovej páčke smerom odo mňa a Katarína reaguje neustálym pretáčaním zadného kolesa bez ohľadu na to, či ešte stojíme, alebo sa už hýbeme.

No a pes s plnou papuľou hliny reaguje návratom k svojim ovciam.

 

Krásna lesná cesta, hlina, kamene, stúpania, proste taký ideál, až sme na hranici lesa a zas vyššie, na poloninách.

 

Viditeľnosť nie je ideálna, ale na zopár kilometrov vidieť je.

Opisovať tu ani nie je čo. Toto sa len užíva. Kto niečo takéto nepozná, možno napovedia fotky. Kto to už zažil, vie.

 

Motať sa, motať sa, motať sa.

Dýchať nielen vzduch, ale aj kľud, pokoj, samotu...

Tu nič iné neexistuje.

 

 

 

 

Plán sa však začína komplikovať.

Cesty smerom ktorým ja potrebujem ísť sa menia na chodníky a aj tie potom zanikajú. A prejazd voľným terénom nechcem riskovať.

Aj keď si Katarína zaslúži prívlastok „Enduro“, predsa je len pár desiatok kíl „prerastená“ a pred nami nie sú lúky na pahorkatinách, ale kopce a údolia. A pomerne strmé.

Potrebujem „istotu“ nejakej cesty.

Plán nie je. Tým bol len prejazd, prejazd nejako. Ale reálny terén vyzerá divoko s porovnaním s letmým pohľadom na mapu.

 

Na druhej strane údolia vidím v odlesnených častiach cesty. Budú prudké, ale trúfam si na ne. Len sa treba dostať k nim.

Neriešim presne kam asi pôjdu. Pôjdem tam a potom sa zas rozhodnem. Jazero vlastne nie je ďaleko, len terén je problémový aj na ľahké enduro.

Študujem mapu a nachádzam nejakú cestu dole do údolia a potom aj z neho popri nejakom potoku von, do nejakej dediny. A tá je už blízko k samotnej trase na jazero.

Možno ten prejazd nebude až tak mimo akúkoľvek civilizáciu, ako som si to želal, ale reálne vidím, že terén je fakt ťažký.

Aj červená turistická trasa pod vrch Pietrosu Bordau, na ktorú som sa vlastne dostal a skúšal ňou ísť (a daná trasa k jazeru aj vedie), je v jednom úseku v mape značená prerušovanou čiarou a reálne som videl, že ide po kamenistom hrebeni. Navyše je v okolí na mape plno lesných ciest, tak som čakal, že niečo pospájam na mieste. Len som vôbec nedbal na vrstevnice. Vôbec som sa o to nestaral.

Moja chyba.

 

Takže až na druhý pokus schádzam lesnou cestou dole do údolia. Podklad suchý, ale zjazd tak prudký, aký som ešte asi nešiel. Na Ténerke by som sa do toho nepustil. Na Kataríne mám viac odvahy a aj keď je podklad vlastne šotolina, šmýka sa, aj keď je sucho.

 

 

 

Vždy mám zásadu, že ak niečo ťažké schádzam dole a vlastne neviem kde idem, musím si byť istý, že to vyjdem aj späť hore, ak by som sa musel vrátiť.

Tú zásadu som nakoniec porušil a to bol ten zlom...

 

Väčšinou idem krokom. Dole, krokom, no aj tak som spotený. Dole a krokom, no aj tak to je makačka.

Neodvážim sa pustiť rýchlejšie. Pri sebe prudšom ťuknutí do zadnej brzdy ma zadné koleso začína obiehať. Predná brzda reaguje obdobne, akurát že predné koleso sa zas snaží dostať niekde do boku.

Proste vysoká nestabilita „jazdy“.

 

Sú úseky ktoré hodnotím ako jednosmerky. Hore to proste asi nedám. Ak sa šotolina na tých zrázoch mení na balvany, výmole a kde čo, už proste idem len dole.

 

„Jazdíme“ už v lese, ísť pomimo cestu ani nápad. Padnuté stromy musím nejako prekonať. Buď olamujem konáre, alebo a to bol jeden padnutý strom cez cestu, síce hrubý len asi 10 cm, no bol nad cestou asi 20 cm, to jest, prekážka vysoká 30 cm, vtedy pridám plyn a proste to nejako, fakt neviem ako, preskakujem.

 

Dôjdem do bodu, kde cesta pokračuje nespochybniteľným jednosmerným úsekom. Zráz prudký a podklad mäkký a hneď sa to zatáča.

 

Tu sa nerozbehnem a pomaly to nevyjdem, ak by som sa tade musel vracať. Toto by som nedal ani na ľahkom endure. A peši len po štyroch a aj to s hrabaním sa hore.

Vedľa sa síce pripája nejaká cesta zdola, ale bude to asi stará cesta a ústi do potoka s prudkou vodou a balvanmi. Tam nie je kam ísť.

 

Jo, zvažujem, či mám ísť na prieskum, ako to bude ďalej. Viem, že ak zídem tento posledný zjazd, som na sútoku dvoch riek (potokov – no vody je celkom dosť) a odtiaľ ide tá cesta popri potoku do dediny.

To už nejako dám, hovorím si, je to asi 5 km. Verím, že to bude zjazdné, ak som toto zišiel, popri potoku to bude pohoda.

A idem dole.

Hneď aj Katarínu položím, nezvládam to. Padá mi.

 

A tým pádom mi začína tiecť chladič. Ale našťastie o tom neviem a našťastie tečie len málo.

 

Dostávam Katarínu dole. Som na sútoku potokov. Pauza. Oddych. Super. Zvládol som to.

Už len pohoda popri potoku do dediny a potom šup hore na Vinderel.

 

Štartujem a vydávam sa po ceste, ktorá sa však nejako stráca. Zostáva z nej len chodník a nakoniec ani to. Len potok. A označenie „tankodrom“ oproti tomuto sa javí ako „letisko“. Riečisko by sa nedalo prejsť ani tankom. Doslova.

 

Takže cesta tu asi bola. Ale už nie je.

Človek narobil cesty a jak vyťažil drevo, Príroda si vzala späť svoju nedostupnosť.

 

Lenže ja už som vedel, že cestou naspäť nevyjdem. A viem, že som v kotli. Už chápem všetky tie lesné cesty v okolí. Ony nevedú nikam, ony viedli ku mne. A všetky sú do kopcov a ja som v kotli. Hore to nedám a dole cesta nie je.

To bolo asi prvý krát, čo som videl tak prudké lesné cesty. Niektoré mali stúpanie možno aj 100%. Nechápem, aký stroj toto dokáže, fungovať na takomto stúpaní.

Neskôr, pri prejazde TET Rumunska som takéto cesty videl aj čerstvé. Dodnes ich nechápem a ani si neželám po nich jazdiť.

 

Od tohto momentu nastal pre mňa ako fyzický, tak psychický masaker. Prestal som aj fotiť, skončila zábava.

Zvažujem ísť peši tých 5km, zohnať nejaký prostriedok, čo tu dokáže prísť a vyslobodiť motorku. Vlastne to odhadujem na aspoň 5 chlapov, prísť tu zajtra peši a pomaly ťahať motorku hore. Jasné, niečo prejdem, čo neprejdem, lano.

Lenže enduro čižma mi stihla spraviť otlak na päte a ja mám problém chodiť. Fakt. 5 km nedám. Bolesť nohy je výrazná.

Vyzul by som sa, ale jak ísť 5 km po tom riečisku bosý?

Ešte zvažujem, či to nejako nedám motorkou.

No hneď prvá výzva je asi metrový vodopád.

No dobre. Povedzme 100 metrov, šiel by som do toho. Ale 5 km?

 

Začínam skúšať a hľadám nejakú paralelnú cestu s riekou.

Aj som našiel, no zas neviedla nikam. Proste skončila a ďalej len čistý les a strmom úbočí.

Volím ďalšiu cestu. Priamo hore. Je tam spleť ciest. Možno sa tam hore nejako vymotám.

Mal som aj dobrý rozbeh a aj to Katarína dávala, ale kdesi, už v nejakom nekonečnom mieste začalo nakoniec zadné koleso hrabať.

Proste ten podklad lístia, vlhkej hliny a kamenia nedokázal podržať koleso v zábere.

Rozbeh? Ani náhodou.

Otočiť a dole a zas hore a zas otočiť a dole.

 

Som celý prepotený. Psychika na nule. Proste viem, že sa odtiaľ nedostanem.

 

Začínam hovoriť sám sebe, že sa potrebujem ukľudniť. Viem, že nepotrebujem stres, chaos, strach, ktoré ma navyše oberajú aj o fyzické sily.

Potrebujem kľud. Aj keď v beznádeji, ale kľud.

 

Skúšam predsa len výjazd, kadiaľ som prišiel.

Ale nedostal som sa ani k tomu prudkému výjazdu, kde mi ľahla Katarína. Nedal som ani len nástup na ten výjazd. Už aj nástup bol prudký a podklad sypká hlina. Zahrabal som sa.

Skúšal som to dva krát.

 

Beznádej.

 

Napadla má tá cesta hore, tá stará, ústiaca do potoka.

Ale bolo by sa treba po potoku k nej dostať a to som zavrhol už skôr. Síce bol to potok, ešte pred spájaním sa oboch potokov, ale balvany a voda valiaca sa... To sa proste nedá.

 

Ale posledná nádej.

Idem.

Skúšam nachádzať vhodnú stopu, ale to proste nejde. Aj 30 cm balvany, stojím vo vode, otlak na nohe, padám, vstávam, motorka padá na mňa, vstávam, vystreľujem motorku, aby som vzápätí padol. Zdvíham,... Padnutý strom cez ktorý sa kliesnim. Motorka zašprajcovaná. Padám. Všade prúdy vody.

Masaker. 100 metrov? 150, či 200? Neviem. Ale dal som to. K tej ceste.

Odstavím Katarínu a hltám vodu z potoka.

 

Už nech budú výjazdy prudké, aké budú, podklad bude tvrdý a suchý.

Či to dám?

Kľud, kľud, pokoj, potrebujem kľud a potrebujem mať aj stále adrenalín v krvi, aby som to zvládol.

 

Evidenčné číslo už nie je na motorke a vlastne som aj odlomil celý chvost.

A aj keď sa zdalo, že už bude OK, masaker ešte len začal.

 

Cesta nahor do bodu, kde bol ten jednosmerný výjazd, kde aj ľahla Katarína bol vcelku OK, len jedno miesto bolo zlé. Balvan. A to riadny.

Na fotke to nie je poriadne vidieť, ale obísť ho z prava sa vlastne nedal a zľava som mal asi 10 cm. Ak by sa mi tam motorka zošmykla z 10cm „cesty“, letíme takmer kolmo dole.

 

Dal som si riadnu pauzu a idem prejsť ten balvan.

Nepodarilo sa a Katarína zostala vidieť na balvane na bruchu.

Dnes by som ju asi zvalil na zem a skúšal nejako ťahať hore. No vtedy...

Zosadnúť nemôžem, nemám kde vedľa motorky stáť.

Štartujem a skúšam Katarínu proste vystreliť hore. Popri tom sa snažím, aby koleso niekde zabralo a tak motorkou balancujem až sa nakláňam vľavo, kde je istá „smrť“, jak tam spadnem.

V jednom momente som tak naklonený vľavo, že cítim, ako začínam padať.

V tom momente strčím Katarínu vpravo, aby sme mali rovnováhu. A podarilo sa.

 

Neviem v akom momente, ale motorka vystrelila hore a ja na nej. Asi aj dopadla na zadné koleso a zas vystrelila, alebo to bolo priamo od toho balvanu, to už neviem, jak som sa držal za riadidlá, Katarína spravila premet o 180° a pristála na riadidlách, predným kolesom smerom ku mne, kolesami hore.

A mne zostalo pravé zápästie na plyne.

Ucítil som bolesť v zápästí, a riadnu, ale pohyblivosť mi zostala.

Adrenalín pomohol.

 

Po čase zdvíham, otáčam a šplhám sa hore, na „hlavnú“.

Riešim, či som pojazdný a vyzerá to, že som. Síce cítim aj chladiacu kvapalinu, ale po salte je to asi OK.

A popravde, aj keby som nemal vodu v chladiči, idem.

Takže, rozlomené predné plexi, rozbité ľavé spätné zrkadlo, popraskané blastre (hej, tie smiešne originálne – okrasné - som ešte mal) a ako som zistil až na druhý deň, rozbitá USB zásuvka.

 

Som stále pod autosugesciou, že potrebujem byť kľudný. Že už to nejako dám, že len kľud a pomaly a kľudne.

 

Vedel som kadiaľ pôjdem a vedel som, čo ma čaká a vedel som, čo som si myslel, keď som to šiel dole. Ale teraz to bolo iné. Musel som to dať.

 

No ďalší prudší výjazd som nedal.

Rozhádzalo ma na kameňoch a zastal som.

Rozbeh v tom stúpaní ani náhodou.

Otočiť a dole.

 

Autosugescia.

 

Ešte raz a dal som to.

Zistil som, že nesmiem stáť v stúpačkách, len na ťažkých úsekoch. Akonáhle to bolo ako tak OK, hneď do sedadla a oddych na ruky.

Tak som stále vstával a sadal, ale pomohlo to na ruky. Až som vyšiel jeden úsek, ktorý som fakt neveril že vyjdem, ešte keď som šiel dole.

A zrazu som bol nad ním. A nálada sa zlepšovala.

Vedel som, že to ešte nemám vyhrané, ale dával som si dostatok času na oddych a autosugescia bola tiež furt zapnutá.

 

Ďalšie skákacie kamene, výjazdy, dokonca na jednom úseku bolo viac menších cestičiek a aj napriek tomu, že som si robil záznam trasy, som zablúdil. Všetko tam bolo na jedno kopyto a že som mimo som si uvedomil, až keď som zas lámal konáre na padnutom strome.

Do toho mi asi po stý krát padla motorka a zdvíhať ju bola nemalá výzva.

 

Napojil som sa na pôvodnú trasu a zas v ceste ten padnutý strom, čo som pôvodne preskočil ani neviem ako.

Riešenie? Tak, ako keď som šiel dole.

Plyn a do stromu.

Ale teraz boli podmienky iné. Bolo to hore kopcom a hore sa motorke horšie lieta. Asi.

 

Letel som teda do výšky a následne do boku.

Strom som síce preletel, ale Katarína dopadla – hm, vlastne ja som dopadol mimo cestu do zrázu dole hlavou, na konáre stromu a Katarína padla na mňa.

 

Zostal som tak ležať a čakal až opadne adrenalín. Že čo ma bolí najviac. Vlastne, čo mám asi tak zlomené.

Po hodnej chvíli to vyzeralo, že som OK, resp. že mám len „staré“ boľačky.

 

Bol som zakliesnený v konároch stromu, Katarína na mne a tiež nejako zakliesnená. Prvé skúšobné pohyby dostať Katarínu zo mňa nevyšli a ani dostať sa z pod nej.

 

Povedal som si, že potrebujem oddych. Trocha oddych.

A takmer som zaspal. A aj som chcel. Jediné, čo mi bránilo, že ak by som sa takto prebudil už po tme, mal by som väčší problém.

Podarilo sa mi vytiahnuť sa z pod motorky.

Podarilo sa mi vytiahnuť motorku z konárov, otočiť ju a nasadnúť.

Podarilo sa mi vyjsť späť na cestu.

 

Pokračoval som s kľudom hore, s rešpektom, opatrne, pomaly a isto.

Vyšiel som.

 

 

Opatrný zjazd sprevádzaný úmornou bolesťou pravého zápästia.

 

Ešte fotím posledné klesania a divím sa, že som to vôbec pred rokmi vyšiel na Ténerke.

Faktom je, že na Kataríne idú veci ľahšie a dovolím si viac. A preto som sa aj dnes dostal do toho kotla.

 

V noci sa budím na bolesti zápästia a predsa to odhadujem na zlomeninu.

Ráno, ešte aj chrámajúc, idem naložiť Katarínu na príves, no tá neštartuje. Baterka prázdna, čo sa stávalo ak dlhšie stála. Ale po 12 hodinách?

Tak tou boľavou rukou ešte manipulujem s motorkou a nakoniec mi pomáha pán domáci (čo som u neho spal) vytlačiť moto na príves.

 

Po príjazde domov idem preventívne na pohotovosť a tam dostanem preventívne sadru na ruku, lebo je podozrenie na zlomeninu. Tá sa však po týždni nepotvrdila.

 

Dobil som prázdnu baterku a na druhý deň si všímam, že USB zásuvka nejako hreje. Musel tam byť skrat jak sa rozbila...

 

 

Hej, už sú to dva roky, ale furt spomínam.

Bol to masaker. Ale som furt tu. Aj s Katarínou. A medzitým sme si spolu užili kde čo. Ale to už bolo napísané.

 

POKRAČOVAT V DALŠÍ KAPITOLE

Kapitoly článku

Jak se Vám líbil tento článek?
Hodnocení (19x):


TOPlist