Rumunsko - "Ion Siugariu tour 2016"

Tradičné Rumunsko s netradičným cieľom cesty.

Kapitoly článku

Dá sa Rumunsko prejsť na motorke inak? Inak oproti tomu ako už bolo prejdené, prebrázdené množstvom motorkárov? Dá sa vidieť, zažiť čosi iné, nikým a nikdy nezažité? Dá sa to, my sme to tak zažili. Tak toto tu ešte nebolo....a ak bolo ja o tom neviem....:-)

Ion Soreanu, básnickým menom Siugariu (čítaj Šiugariu), rumunský básnik, dôstojník, literárny kritik. Narodil sa 6.6.1914 v meste Tautii Magheraus, časť Baita, padol pri oslobodzovaní mesta dňa 1.2.1945 v Brezne, v priestore medzi železničnou stanicou Brezno – mesto a mostom cez rieku Hron. Hoci nikdy nevošiel priamo do mesta a padol hrdinskou smrťou na jeho predmestí, predsa sa navždy zapísal do jeho histórie. Možno že on sám o to nestál, avšak sa to proste tak stalo. Bol jeden z mnohých rumunských vojakov ktorí bojovali za našu slobodu, ktorí trpeli – vojnovými strádaniami, zimou, hladom, nedostatkom všetkého. Bol jeden z mnohých ktorí padli na našom území a sú pochovaní v Slovenskej zemi. Avšak je z nemnohých o ktorých vieme viac – vieme jeho meno, jeho osobné údaje, poznáme jeho podobizeň, vieme čosi o jeho predvojnovom a aj vojnovom živote. Vieme že jeho meno nesie Základná škola v jeho rodnom meste, má tam svoj pomník, z jeho rodného domu je jemu venované múzeum.

Úryvok z listu lekára Eugen Ciur (Regiment 27 Pechota) adresovaného manželke básnika – pani Lucia Soreanu – Siugariu:

„Po obsadení mestečka Tisovec sme vyrazili k mestu Brezno, ktoré leží pri rieke Hron. Preto že bola cesta zamínovaná a blokovali ju rôzne prekážky, boli sme nútení vybrať sa cez vrchy, kde sme stretli Nemcov a stabilizovali sme front. Medzi časom Brezno bolo obsadené ďalšími našimi jednotkami a všetko úsilie bolo zamerané na jeho udržanie za každú cenu. Mesto však bolo dňom a nocou predmetom delostreleckého bombardovania, za ktorým sa hovorilo, že stáli dvaja Nemci, ktorí zostali skrytí vo veži kostola a mali u seba vysielačku. Aby nevystavil nebezpečenstvu pochodujúcich vojakov, veliteľ pluku nariadil ich stiahnutie sa na kraj mesta. Všade totiž panoval veľký zmätok a bolo potrebné,  aby niekto s pokojnou mysľou riadil tento presun. Plukovník pozval pána Soare (Slnko – Ion Siugariu) do svojho osobného koča, aby ho previezol za front (Soreanu bol totiž chorý, trpel trýznivými bolesťami kvôli infekcii v tele, ktorú nebolo možné vyliečiť v daných podmienkach), ale Soreanu odmietol a zostal na mieste. Bolo to práve v čase, keď nemecké delostrelectvo začalo strieľať naplno na preplnenú cestu a na železničnú trať vedúcu do mesta. V tom čase Soreanu sa nachádzal na okraji cesty, v bode ktorý sa mu zdal celkom bezpečný. Bol pokojný a naďalej vydával rozkazy. Jedna zo striel však padla veľmi blízko vedľa neho a výbuch mu zasiahol nohy. Svedkovia tohto nešťastia hovoria, že mal zlomené obe nohy a bol zasiahnutý aj do brucha. Okamžite mu zavinuli stehná do ovinovačiek, aby sa zabránilo veľkej strate krvi, naložili ho do postranného vozíka motocykla a vydali sa s ním do ambulancie regimentu. Soreanu ešte stihol povedať pár slov: „Lucia strácam sa....Zachráň ma...“ a následne stratil vedomie. Na ceste k ambulancii, približne 10 minút od zranenia zomrel. Bol pochovaný v Polhore pri Brezne (nesprávny údaj, pochovaný bol v obci Michalová – poznámka Ľ. Nepšinský) dňa 1. Februára spolu s ďalším poručíkom Stoica, tiež z našej jednotky a s ďalšími siedmimi vojakmi padlými v ten istý deň. Pochovali ho vojenský a dedinský kňaz (kňaz z Pohronskej Polhory Vojtech Čunderlík – poznámka Ľ. Nepšinský). Pohrebu sa zúčastnili aj ženy a ľudia z dediny, malá skupina slovenských partizánov a čestná stráž.“

Toto všetko a ešte oveľa viac o ňom nám sprostredkovali jeho rodáci, ktorý prvý krát k nám zavítali v r. 2013, prišli vopred ohlásení, chceli nám o ňom porozprávať, chceli vidieť miesto kde hrdinskou smrťou zahynul, miesto jeho pôvodného hrobu v obci Michalová, miesto jeho terajšieho hrobu na vojenskom cintoríne vo Zvolene. Tak som sa s nimi zoznámil aj ja. Rozmýšľal som ako by sme si Iona Siugaria a tým všetkých rumunských vojakov uctili, pripomenuli ich utrpenie, ich obetu. Jednou z mojich vášní je motorka, jazdenie na nej, výlety v blízkosti ale hlavne dlhé trate. Preto som sa rozhodol spojiť jazdu na motorke s uctením si pamiatky Iona Siugaria a všetkých rumunských vojakov ktorí na našom území v období II. svetovej vojny bojovali, trpeli, padli. Aj ich obeta, ich vojnové trápenie a u niektorých obeť najvyššia mnohým mne podobným umožňuje to, že sa môžem slobodne na motorku posadiť a voľne sa previesť kdekoľvek sa rozhodnem. Oslovi som partiu kamarátov, motorkárov a zorganizovali sme „Ion Siugariu tour“, aby sme si ich spoločne uctili, pripomenuli si ich zbytočné utrpenie a zbytočnú smrť v zbytočnej vojne, ktorá nikomu nič nepriniesla, ktorá poznačila generácie ľudí na celom svete. Aby sme takto upozornili na to, že bohužiaľ aj dnes, v dnešnej dobe je na svete množstvo zbytočných vojnových konfliktov v ktorých zbytočne trpia nevinní ľudia. Náš výlet, naša moto cesta je spôsob, ktorým chceme poukázať na to, že konflikty a nedorozumenia sa majú riešiť inak, ako strieľaním, zabíjaním, utrpením.

Zostava našej skupiny – Ľuboš Nepšinský, moto Suzuki V-Strom 1000, Peter Chlepko, (Peter 1) motor BMW 1150GS, Robert Bučko, moto Kawasaki 800, Peter Ramaj, (Peter2) moto Honda Varadero 1000. Niekedy v mesiaci máj sme sa spoločnej stretli, dohodli termín odchodu, trasu, plánované kilometre a iné detaily našej cesty. V sobotu ráno o 07.00 hod. 11.06.2016 sme spoločne vyrazili do mesta Zvolen, ja z Brezna, zvyšok výpravy z obce Jasenie pri Brezne, vopred sme boli dohodnutí so správcom vojenského cintorína, ten nás spolu s motorkami pustil až k hrobu I. Siugaria. Tu sme spoločne symbolicky očistili jeho hrob – podľa jeho rodákov je to v Rumunsku typické, keď niekto príde na hrob príbuzného alebo známeho, tento hrob očistí. Zapálili sme sviečku a položili ju na náhrobný kameň hrobu I. Siugaria, ja som povedal pár slov. Hovoril som o tom, že pre nás motorkárov je cesta cieľom – sadnúť na motorku, odviesť sa, spoznávať nové miesta, nových ľudí. Alebo, tak ako v tomto prípade ísť na mieste kde som už bol a chcem ich vidieť znova, stretnúť ľudí s ktorými som sa už stretol a chcem ich vidieť znova. Pripomenul som, že náš moto výlet sme nazvali „Ion Siugariu tour“ a je venovaný pamiatke tohto rumunského vojaka, učiteľa, básnika ako aj pamiatke všetkých rumunských vojakov ktorí sa podieľali na oslobodení našej krajiny. Takto im chcem vzdať úctu, pripomenúť si ich pamiatku. Náš moto výlet kopíroval trasu, ktorou z Rumunska na Slovensko prešli rumunské vojská v r. 1945.

Zo Zvolena sme sa presunuli do Brezna, tu v blízkosti železničnej stanice Brezno-mesto, v priestore medzi touto stanicou a mostom cez rieku Hron ktorý vedie do mesta, kde I. Siugariu preukázateľne utrpel dňa 1.2.1945 smrteľné zranenia sme zapálili sviečku, spravili pár fotiek. Odtiaľto sme a presunuli do obce Michalová, tu nás po predchádzajúcej dohode čakala starostka obce Ing. Tisovčíková, niekoľko poslancov a obyvateľov, na mieste pôvodného hrobu 126 rumunských vojakov ( okrem iného aj I. Siugaria) sme položili veniec, zapálili sviečku, poklonili sa pamiatke týchto vojakov, povedali sme pár slov na uctenie si ich životov a utrpenia ktorým prešli. Ďalej sme prešli do obce Pohronská Polhora, pred Obecným úradom sme sa odfotili so starostkou obce Mgr. Tyčiakovou, ďalej sme prešli do mesta Tisovec, ktoré je od r. 2015 družobným mestom rodného mesta I. Siugaria – Tautii Magheraus. V Tisovci náš očakával primátor mesta Ing. Peter Mináč, spoločnej sme zapálili sviečku pri pomníku obetiam II. svetovej vojny, darovali sme mu tričko s motívom nášho moto výletu.  Prijali sme pozvanie p. primátora na kávu, porozprávali sme mu o trase našej cesty o jej názve a dôvodoch prečo ju uskutočňujeme. Požiadal nás aby sme odovzdali jeho pozdrav v družobnom meste T. Magheraus, poprial nám šťastnú cestu. V poobedných hodinách sme vyrazili sme hraničný prechod do Maďarska - Kráľ. Maďarskom sme sa presúvali po diaľnici smer Miškolc, pokračovali sme smerom na severovýchod Rumunska, jeho hranice sme prekročili v blízkosti  mesta Satu Mare. Ďalej sme pokračovali do mesta Tautii Magheraus kam sme dorazili už za súmraku.

                Počasie nám v tejto etape nášho výletu nie práve prialo, mali sme pocit že pred sebou stále tlačíme búrku. Tá nás síce priamo nezachytila, no cesty po ktorých sme sa presúvali boli premočené, obloha stále zamračená, teplota okolo 15-20 stupňov. Niekoľko krát počas cesty sme si museli obliekať a vzápätí zas vyzliekať nepremokavé oblečenie, no toto nás neodradilo, brali sme to ako súčasť moto výletu ktorú proste musíme strpieť.

Pred mestským úradom T. Magheraus, kam sme dorazili okolo 20.30 hod.  nás čakal primátor mesta, niekoľkí poslanci, zamestnanci mesta a ďalšie osoby. Veľmi vrúcne sme sa zvítali, vystískali nás, vybozkávali nás (hlavne ich ženy). Keď videli naše tričká s motívom venovaným I. Siugariovi, hlavne nápis ktorý sme mali na chrbte v rumunskom a slovenskom jazyku „Ďakujeme rumunskí bratia“ boli by nás na rukách nosili. Primátorovi sme darovali jedno tričko, druhé sme darovali p. Angele Miclea z mestského úradu ktorá sa pamiatke I. Siugaria intenzívne venuje, tretie sme venovali škole ktorá nesie jeho meno.

Pred samotným moto výletom ale aj počas neho som bol prostredníctvom môjho priateľa, rumunského študenta Jozefa Šubu v kontakte s našimi priateľmi, predstaviteľmi mesta T. Magheraus v kontakte. V podstate až na poslednú chvíľu sme spresnili koľkí prídeme, pôvodne nás malo prísť 4-6. Vedel som, že v T. Magherau nie je penzión, hotel či iná možnosť ubytovať sa, vopred som požiadal našich známych aby sme si mohli rozložiť  naše stany pri ich futbalom ihrisku (sprcha, WC, v prípade dažďa nejaká miestnosť pre nafukovačky ap.), aj toto som riešil cez J. Šubu. Naši priatelia v T. Magheraus nám vopred sľúbili, že vhodné ubytovanie pre nás zabezpečia, no to čo pre nás pripravili nás viac ako prekvapilo. My sme mali so sebou stany, spacáky a nafukovačky, takto sme chceli nocovať počas celej našej cesty. Čakali sme jednu, možno dve jednoduché miestnosti niekde v šatni ich futbalového štadióna. Oni nás však vzali mimo mesta – bola už noc, tak ani poriadne neviem kam sme išli, zaviedli nás na horskú chatu kde nás čakalo prekvapenie v podobe niekoľko chodovej večere, množstvo alko aj nealko nápojov ale hlavne neskutočne milé a priateľské privítanie. Trošku, trošičku tomu bránila jazyková bariéra, ale aj tú sme prekonali hlavne pomocou google prekladača v tablete, pár anglickými slovami a telefonátmi na Slovensko, kde Jozef Šuba nám ochotne preložil čo bolo treba.

                Domnievam sa, že v upresňovaní počtu nás motorkárov ktorí sme sa chystali do T. Magheraus prísť nastal asi komunikačný šum a mierne nedorozumenie, lebo podľa toho koľko jedla a pitia pre nás naši rumunskí priatelia nachystali oni čakali asi štyridsať motorkárov, nie štyroch. Uff, niekedy som mal pocit, že nás chcú v pálenke utopiť, tak intenzívne a srdečne nás ponúkali. Neviem si predstaviť, kde inde v podstate cudzí ľudia by nás tak ochotne, úprimne a radi videli, vystískali, uctili.

                Dlho, predlho do noci sme sa pokúšali spolu rozprávať, občas sa nám to aj podarilo. S pribúdajúcim časom (alebo žeby to bolo úmerné množstvu vypitých prípitkov?) sme sa pokúšali spoločne aj spievať a veru že občas nám to aj vyšlo. Teda ja sa domnievam, že nám to vyšlo. Dohodli sme sa s našimi rumunskými priateľmi, že po nás ráno o 08.00 hod. prídu. S týmto oni z chaty odišli a my sme sa uložili spať.

Ráno nás čakali nás znova viac ako bohaté raňajky v podobe hríbovej kyslej polievky a v Rumunsku veľmi známej kukuričnej kaše s názvom „Mamaliga“, znova pokusy dostať do nás hory mäsa, grilovanej zeleniny a iných dobrôt. Napriek naším snahám sme nedokázali zjesť ani zlomok z toho čo nám nachystali, tak nám časť jedla naši priatelia zabalili na našu ďalšiu cestu.

 

                Spoločnej s našimi priateľmi sme sa po dohode z predchádzajúceho dňa presunuli do rodného domu I. Šiugaria v miestnej časti s názvom Baita. Dom je zrekonštuovaný, je z neho jemu venované múzeum. Jeho rodný dom sa nachádza na krásnom úbočí, obklopenom horami, pastvinami. Jedná sa o polo samotu situovaná s výhľadom na hory a západ. Ako konštatovala pred pár rokmi členka našej predchádzajúcej výpravy, sama literátka a básnička – „ľahko sa mu tu tvorili básne v takomto krásnom prostredí“. Sama okolitá príroda, krása krajiny, neskutočný výhľad na krajinu a večer na zapadajúce slnko v správne naladenej a citlivej duši priam evokujú písanie básni, literárnu tvorbu.

                Prezreli sme si rodný dom a múzeum I. Siugaria. Je to jednoduchý domček, ktorý sa skladá z jednoducho zariadenej kuchyne a jednej izby. Celá  expozícia je venovaná jemu, sú tam fotky jeho rodičov, jeho samého v civilnom odeve aj vo vojenskom oblečení, fotografie jeho manželky s ktorou bol ženatý iba pol roka pred tým, ako odišiel na front z ktorého sa viac nikdy nevrátil a nikdy viac svoju manželku nevidel a ona nevidela jeho. Tu dodám – jeho manželka zomrela na jeseň v r. 2015 vo veku 92 rokov, nikdy viac sa nevydala. Zo sprostredkovaných informácii viem, že aj ona sa veľmi tešila akýmkoľvek aktivitám ktoré mali vzťah k I. Šiugariovi.

                V rodnom dome I. Siugaria sme sa zapísali do pamätnej knihy, spravili sme si pár fotiek. Potom sme sa spolu všetci presunuli k pamätníku ktorý je postavený na malom námestí jeho rodnej obce, tu sme spoločne s rumunskými priateľmi položili veniec k pamätníku, zapálili sme sviečku, uctili si jeho pamiatku. Následne sme sa presunuli ku kostolu v jeho rodnej obci, tu sme sa odfotili pri hrobe jeho matky. Matky ktorá tak, ako mnohé sa nedočkala syna ktorý odišiel do strašnej vojny, nikdy sa z nej nevrátil. Matky, ktorej nebolo osudom dopriate aby prišla k hrobu svojho syna, aby sa tam pomodlila, aby ten hrob pokropila svojimi slzami, aby synovi na hrobe zapálila sviečku, aby nad hrobom na neho spomínala. Aspoň časť z tohto sme za ňu spravili mi.

                Angela Miclea, pani pracujúca na Mestskom úrade T. Magheraus, duša všetkých aktivít spájaných s I. Siugariom nás počas celej doby sprevádzala. Po tom, ako sme sa odfotili pri hrobe matky I. Siugaria nás zavolala do vedľa stojaceho pravoslávneho kostola, kde práve prebiehala pravoslávna svätá omša. Domnieval som sa, že tam len nazrieme a pôjdeme preč. No ona nás v kostole viedla do prvého radu kde bola celá lavica vyčlenená len pre nás, tam sme spoločnej absolvovali zvyšok svätej omše. Počas nej som si uvedomil, že tu I. Siugariu chodieval, tu sa modlil, tu sa možno lúčil so svojimi blízkymi keď odchádzal na front, videl tú istú výzdobu kostola, tu sa zamýšľal. Tu niekde sú možno otlačky jeho nôh, rúk, tu niekde možno blúdia jeho myšlienky. Možno.

Po skončení svätej omše sme sa s našimi rumunskými priateľmi rozlúčili, pokračovali sme v našom moto výlete ďalej rumunskou krajinou. Doma, počas plánovania nášho moto výletu sme sa spoločne dohodli že z T. Magheraus pôjdeme ďalej kopírujúc hranicu Rumunska a Ukrajiny po ceste č. 19 do mesta Sapanta kde sa nachádza humorný cintorín (Cimetrul vesel). Je typický tým že jeden miestny insitný umelec obyvateľovi ich obce ktorý zomrie z dreva vyreže pomník a namaľuje ho. Nosným motívom je niečo typické zo života nebožtíka, alebo príčina jeho smrti. Preto na takto vyhotovených pomníkoch je možné vidieť osobu ako poháňa kone, ako pije alkohol, alebo ako ju prešlo auto. Celkom zaujímavé, dosť netypické.

Pokračovali sme po ceste č. 18 smer mesto Sighetu Marmatiei, ďalej až do mestečka Moisei. Pôvodne sme plánovali že budeme spávať pod stanmi, tak ako počas nášho moto výletu v r. 2015, avšak veľmi nepriaznivé počasie ktoré sme mali, hlavne neustále mrholenie a chlad naše plány zmenil a tak sme cestou hľadali penzión kde by sme mohli prespať a kde by boli naše motorky v bezpečí. Popri ceste počas celého nášho výletu sme videli veľké množstvo rôznych hotelov, penziónov a privátnych ubytovaní na súkromí ktoré sem až na jednu noc využili. Cena za jednu osobu a noc sa pohybovala na súkromí v cene 10,- €, čo bolo hlavne na počasie veľmi výhodné. Za takúto cenu sme našli veľmi pekné a slušné ubytovanie hneď vedľa cesty v meste Moisej, prenocovali sme a ráno vyrazili smer mesto Fagaraš a ďalší z našich cieľov – horský prechod Transfargaras po ceste 7C. V r. 2015 sme ho prešli v smere juh – sever, v polovici Augusta, keď teplota počas dňa bola okolo 35 stupňov Celzia. Teraz sme sa rozhodli že tento známy horský prechod prejdeme v opačnom smere t.j. od severu na juh. Počasie nám stále neprialo, v podstate takmer celý deň a noc mrholilo, cesty boli mokré, tomu sme museli prispôsobiť aj cestovnú rýchlosť. Neodradilo nás to, naopak celý moto výlet sme si všetci užívali, stále sme sa usmievali a počas prestávok v ceste a hlavne večer sme si vymieňali dojmy z cesty.

Transfargaras nás privítal chladom, mrholením a miestami aj poletujúcim snehom. A to bol 13-násty jún. Potvrdilo sa mi to, čo som v minulosti o tomto horskom prechode mnoho krát čítal – je nevyspytateľný, rozmarný, stále iný, vždy ukáže svoju inú tvár,  treba byť na to pripravený. Taký bol aj počas našej cesty. Vrchol bol zahalený v hmle, súvisle mrholilo, bolo chladno. Nevadí, niekoľko krát som zopakoval moje cestovné zaklínadlo – kvôli tomuto sme sem prišli, toto doma nemáme. Cesta bola úplne prázdna, okrem nás tam nikto nebol. Iba raz oproti nám, teda z vrcholu do údolia šlo jedno auto s Litovskou rodinkou, tí nám signalizovali posunkami, že vrchol je uzavretý. Nás to neodradilo, už keď sme prišli až sem, tak sa predsa neotočíme ale osobne preskúmame, či predsa len motorky neprejdú. Cestu k vrcholu a horskému prechodu sme si doslova užívali, vychutnávali zatáčky, protismerné zákruty, takéto u nás skutočne nemáme. Transfargaras bol opísaný už mnoho krát. Najlepšie je prejsť si ho osobne, vychutnať, prežiť. Vrelo doporučujem.

Vrchol horského prechodu bol doslova utopený v hustej hmle, tam kde v lete je množstvo stánkov s rôznymi suvenírmi a potravinami nebolo vôbec nikoho, občas som si nevidel na predný blatník motorky. Cesta vedúca k tunelu prepájajúcemu severnú a južnú stranu horského masívu bola plne zjazdná, podarilo sa nám ním dostať až na južnú stranu pohoria.  Po opatrnom prejazde tunela sme na južnej strane horského prechodu uvideli cestu vedúcu do údolia ktorá bola na viacerých miestach takmer celá zasypaná zvyškami lavín zo zimy, na jednom mieste bola cesta úplne neprejazdná. Na naše šťastie práve tam partia miestnych lopatami odhadzovala sneh aby v smere ktorým sme šli aj my mohli prejsť s osobnými autami. Stačilo počkať kým sneh odhádžu, prejdú a my sme prešli za nimi. Tu som mal prvý krát v živote možnosť vyskúšať schopnosti mojej Szuziky brodiť sa snehom. Spoločne sme to všetci zvládli a po prebrodení sa snehom sme sa dostali na síce mokrú no plne prejazdnú cestu. Na vrchole horského prechodu bola teplota +5 stupňov Celzia, opakujem bolo 13-násteho júna. Pokračovali sme smer Curte de Arges.

Už doma, počas plánovania cesty sme sa dohodli, že z Curte de Arges pôjdeme až k moru. Z tohto mesta je  podstate rovnaká vzdialenosť k rumunskému a k bulharskému pobrežiu, po zvážení a naplánovaní sme sa rozhodli pre bulharské more. Nepísal som si denník, ani podrobne som si nezaznamenal presnú trasu, preto ani neviem po ktorej ceste sme to vlastne pokračovali. Viem, že sme došli na rumunsko-bulharskú hranicu, cez Dunaj sme sa kompou preplavili do Bulharska. Takto moja Szuzika po brodení sa snehom počas tejto cesty zažila aj ďalšiu novotu – plavila sa loďou. Bolo to pre ňu prvý krát, spoločne sme si to užili, tešili sa z vody pod nohami....a pod kolesami. Po vylodení sa na bulharskej pevnine sme zas absolvovali hraničnú kontrolu so všetkým čo k nej patrí, v páľave ktorá tu bola bez možnosti skryť sa do tieňa to dalo trošku zabrať, no prežili sme to a pokračovali bulharskou krajinou smer Čierne more, konkrétne mesto Varna. Presúvali sme sa po ceste č. E82, E85, E772 a po diaľnici A2 až do Varny. K tomuto úseku našej cesty uvediem, že kvalitnejšia cesta sa striedala s menej kvalitnou, hoci sa jednalo podľa mapy o cestu medzinárodného významu, niekedy sme prechádzali aj cez dediny a mestečká. Počasie bolo rôzne, občas sme museli obliecť nepremoky, občas bola páľava. Chýbali nám bulharské peniaze, hľadali sme nejaký bankomat. V jednom mestečku, ani poriadne neviem kde, sme zastali v bočnej ulici s rodinnými domami. Keď sme sa radili, že pôjdem peši na blízke námestie a skúsim nájsť bankomat, alebo aspoň obchod kde by sa dalo platiť kartou, prihovorili sa nám ľudia z blízkeho domu. Vysvetlil som im čo hľadáme, jeden z nich ma vzal do svojho auta a zaviezol a bankomatu. Podľa jeho slov som pochopil že je vodičom kamiónu, vie ako je to blúdiť v cudzej krajine, ochotne nám pomohol. Pri našom návrate k priateľom a motorkám som zistil, že pri nich stojí auto s mladými manželmi s dieťaťom ktorí sa sami ponúkli že ich bankomatu zavedú. Keďže som ja už vedel ako sa k bankomatu dostaneme, poďakovali sme sa im za ochotu a oni nám vzápätí ponúkli že nás z námestia vyvedú na hlavný cestný ťah našim smerom. Tak sa aj stalo. Veľmi nás potešili ľudia, ktorí sa nám sami prihovorili, ochotne a nezištne nám pomohli.  Pokračovali sme smer Varna. Na jednom priestranstve vedľa cesty, kde sme si obliekali nepremoky som zbadal niekoľko vojenských áut zn. Hummer. Keď som si ich pozrel bližšie zistil som že patria americkej armáde. Spomenul som si, že doma som zachytil informáciu o vojenskom cvičení NATO v Bulharsku. Pomocou pár anglických (či amerických?) slov ktoré viem, som sa s tam sa nachádzajúcimi vojakmi porozprával, odfotil som sa s nimi. Ponúkol som ich fááájnou rumunskou slivovicou z ktorej si veru radi chlipli, podali sme si ruky a my sme pokračovali v ceste.

Na okraji mesta Varna, na čerpacej stanici sme sa rozhodli pre ďalšiu cestu okrajom mesta mimo centra, pomocou mapy a navigácie sa nám to aj podarilo a po ceste č. E87 popri mori sme pokračovali smer Pomorie. Počasie v tomto úseku našej cesty už bolo typicky prímorské, bola horúčava, od mora vial slaný morský vietor s vôňou mora. Pri najbližšej príležitosti sme z cesty odbočili k moru, na kraji pláže sme odstavili motorky, okúpali sme sa. Voda bola síce ešte studená, no v horúčave ktorá bola sa to dalo zniesť. Po príchode od mora k motorkám nás tam čakali dvaja bulharskí policajti na motorkách, slušne ale dôrazne nám vytkli že sme motorky a veci nechali opustené, pochopil som že sa tam dosť kradne a mohlo sa stať, že by  sme zostali iba v plavkách, bez motoriek a bez vecí. Poučenie pre všetkých do budúcna.

Po pobreží sme sa presúvali bližšie k mestu Pomorie, tu Peter1 využil svoj typický „nos“, našiel pre nás úžasné miesto tesne pri mori, rozložili sme si tu stany a jediný krát počas tejto našej cesty sme nocovali v stanoch, zaspávali sme pri šumení mora, dýchali morský vzduch. Ja som vo vedierku priniesol trošku morskej vody a moju Suziku som ňou poumýval, nech aj ona vie, že sme pri mori.  Počas večerného sedenia sme na návrh jedného z nás sme sa spoločnej dohodli, že na druhý deň meníme plány a ideme domov. Rozhodli sme sa pre presun po diaľnici č. A1 z Burgasu, obchvatom okolo Sofie, ďalej po ceste č. E80 do Srbska. Tadiaľ po diaľnici A1 smer Belehrad, niekde pred Belehradom sme za súmraku našli motorest vedľa diaľnice, prenocovali sme a pokračovali smerom na maďarskú hranicu. Na tú sme prišli okolo obeda, počas poriadnej horúčavy. Keď nás videl jeden z maďarských colníkov, kývol na nás aby sme šli dopredu, predišli sme kolónu áut a pomerne rýchlo sme boli na maďarskej strane. Po diaľnici č. E75, ďalej po M0, obchvatom okolo Budapešti, smer Vás pokračovali domov, na ceste č. 2 sme už videli v diaľku Slovensko. Po prekročení hranice sme pokračovali domov, cez Dudince, Zvolen, Banskú Bystricu. Podvečer sme sa všetci šťastne dostali do svojich domovov. Za posledné dva dni sme hlavne po diaľniciach prešli spolu cca 1400 km, to bol už len presun domov.

Čo dodať na záver? V podstate všetko to hlavné čo sme plánovali nám vyšlo -  časť cesty venovaná Ionovi  Šiugariovi, Transfargaraš, bulharské more, návrat cez Srbsko. Na motorkách pri mori boli traja z nás prvý krát, všetci sme prvý krát prechádzali na motorkách cez Bulharsko a Srbsko. Prešli sme spolu cca 3600 km, pre všetkých z nás zatiaľ najdlhší moto výlet. Veľa vecí sme neplánovali do detailov (presná trase cez Bulharsko a Srbsko ap.), veľa sme riešili za pochodu, podľa aktuálnej situácie. Aj preto sme neprikladali význam detailom ktoré nám nie vždy vyšli, nebrali ich tragicky, práve naopak. Súčasťou nášho moto výletu bolo každý deň zhodnotenie priebehu cesty, čo sa komu z nás páčilo, čo naopak nie. Tak som sa napríklad ja dozvedel o niektorých veciach ktoré som si počas jazdy nevšimol, či všimol menej.

Ako to už pri takýchto cestách býva, občas sme trošku poblúdili, no pomocou mapy a navigácie v telefóne Roba sme vždy našli správnu cestu. Až na malú nepríjemnosť (pokuta jedného z nás) sme cestou nemali žiadne problémy, vyhli sa nám nehody, finančné náklady sme udržali v plánovaných hraniciach. Cestou sme stretli veľa príjemných ľudí ktorí nám ochotne pomohli, fandili nám priali šťastnú cestu. Do budúcna plánujeme väčší či menší moto výlet s podobnou tématikou – venovaný vojakovi či vojakom ktorí padli na našom území za našu slobodu. Už mám informácie o vojakovi pôvodne maďarskej armády ktorý sa pridal k partizánom a padol v Brezne, hľadám informácie k nejakému vojakovi Červenej armády z územia súčasného Ruska. Určite čosi z toho do budúcna zrealizujem.

Koncom septembra som absolvoval plánovanú a odloženú operáciu – výmenu bedrového kĺbu, takže mám teraz viac času vrátiť sa k nášmu moto výletu, pozerať si fotky, videa, mapy. Znova som sa v spomienkach k nemu vrátil, zhodnotil ho. Zas a znova som sa utvrdil, že naša cesta bol správny výber, zostalo mi mnoho spomienok na krajinu, ľudí a hlavne priateľov s ktorými som túto cestu mal tú česť prejsť. Už počas nej sme orientačne načrtli plány, kam na budúci rok na motorkách pôjdeme. Predbežný návrh je Bosna, Čierna Hora, možno Albánsko. Uvidíme. Určite sa na motorke s priateľmi na jar, alebo v lete niekde vyberiem.

POKRAČOVAT V DALŠÍ KAPITOLE

Kapitoly článku

Jak se Vám líbil tento článek?
Hodnocení (20x):

Vložení komentáře

Pokud chcete vložit komentář, tak se registrujte a přihlaste.


TOPlist