Tip na výlet: Krátky dlhý trip A a kúsok SLO Álp

Deň druhý 20.9.2014- sobota:

O 8:30 ráno si velím odchod z kempu v Ossiachu. Cieľ bol pojazdiť nejaké tie známe
i neznáme horské priechody. Najskôr zamierim do Villach-u, kde sa trošku pomotám po tom
peknom meste a naberám správny smer. Trošku mi to trvá, pretože rakúske značenia sú iné
a treba si na ne zvyknúť. Chcem sa dosať cez Turrach Höhe na Sölkpass. Samozrejme sa
nejakým spôsobom dostávam tam kam som konkrétne nechcel, ale neriešim. Cez Arriach-
Himmleberg- Patergassen sa dostávam na hľadanú Turrach Höhe. Tento horský prechod je
vo výške 1763m n. m. Z južnej strany bola cesta miestami tak strmá, že jedno auto šlo jeden
úsek na 1tke. Na vrchole klasická scenéria, parkoviská, centrum pre turistov, obchody,
reštaurácie, hotely a podobné záležitosti. Ani ma nenapadá zastavovať, toto nie je nič pre
mňa. Zastavujem iba pod horou na z druhej strany a pozerám do mapy. Hľadám cestu ako sa
dostanem na Sölkpass. Treba ísť smer Murau a tam vľavo.

V Murrau mi pre smer Sölkpass miestne značenie ukazuje uzávierku, no nejako tomu
neverím. Preto pokračujem a neľutujem. Cesta je prekrásna, je úzka, kľukatá a veľmi pekné
prostredie. Je iná ako doteraz, nie je taká gýčová, ale mení sa. Južná strana bola veľmi
technická, ťažké stroje tu mali problém a pre začiatočníkov by som ju ani neodporúčal.

Vracáky boli fakt okolo nohy, podraďovať do 1tky sa len tak často sa u mňa nevidí. Na
vrchole fotím a fotím a fotím. Vrchol je krásny, pasú sa tu kravičky, sú tu zosuvy kameňov
a pod. Tesne za vrcholom si dávam pauzu a obedujem. Je tu odpočívadlo, lavička, stolík
a moje Adventure menu, ktoré prvý krát skúšam. Do toho tie krásne scenérie, zvuky motoriek,
ktoré sa ženú hore údolím a sem tam i krásne ticho odprevádzané zvukom horského vetra.
Dojedám však rýchlo. Z jednej hory vidím blížiaci sa dážď. Kým prídem dolu, ujde sa mi
zopár kvapiek. Podľa smeru mrakov nerozhodne vyberám ľavú či pravú stranu. Rozhodujem
sa pre ľavú, a tak pod sedlom smerujem na okolie Dachsteinu. Podľa turistov je to očividne
tiež turistická oblasť, i premávka je zhustená. Dá sa ísť až priamo pod Dachstein, ale je to
jednosmerka s plateným mýtom. Pokračujem ďalej pre môj novo zvolený smer a to Salzburg,
ba možno i Orlie hniezdo. Pred Salzburgom v Hallein-e je smer Berchtesgaden. Za
hranicami so mnou príroda sa už nebabre a púšťa na mňa postupne dážď. Napadá ma, že sa
ubytujem a ráno by som vyrazil smer Orlie hniezdo. Zbadám kemp a idem sa teda opýtať na
nejaký bungalov. Pani na recepcií mi najskôr nerozumie, čo od nej vlastne chcem a púšťa na
mňa po ,,Americky“...znova používam frázu že radšej ,,pa Rusky“, smeje sa a prechádza teda
na Nemčinu. Ale voľné nemá nič, iba pre stan a ten ja nemám. Rýchlo nasadám a valím smer
Salzburg, pretože tam neprší.

Urobil som úplnú zbytočnosť, že som šiel do mesta a neriešil som tom diaľničným
obchvatom. Snažil som sa dostať do nejakej obce na okolí s kempom, ale nič také. V centre
žiadne značenie, iba uzučké uličky a množstvo aut. Potím sa pod prilbou a dokonca sa
dostávam i omylom na autobusovú stanicu. Nejakým spôsobom som zbadal smer -A2jka.
Rýchlo ho volím, ale na diaľnici opäť prekvapenie. Opravujú cestu, iba jeden jazdný pruh tam
bol a to i na ňom nakladali nefunkčného Golfa. Predbiehať sa tu nedalo, všetko bolo veľmi
úzke. Ticho si vravím, že ma už nič nemôže prekvapiť a rozhodiť.

Už viem, ktorým smerom sa budem uberať. Mattighofen bol vždy môj taký malý sen. Vidieť
ako sa vyrábajú KTMky som chcel už od čias kedy som listoval po nete cestopisy o alpách.
Avšak už cestou do továrne sa obzerám po ubytovaní. Je vidieť, že som mimo álp, toho
ubytovania tu až tak niet. Prichádzam do Mattighofen-u, ono tých tovární je tu viacero.
Osobne som bol iba pri dvoch, a to nejaká ,,Race“ a potom pravdepodobne hlavná, kde
produkujú väčšinu motocyklov. Narýchlo fotím a riešim problém z rýchlo zapadajúcim
slnkom. Na miestnej pumpe sa pýtam na kemp, samozrejme najskôr mi mladá nerozumela
a potom nevedela. Vedel som, že pri Mondsee toho bude isto veľa. Trošku ťahám za plyn
a hľadám ubytko. Mal som v konečnom dôsledku viacero problémov: žiaden stan, mraky za
mnou, drahé hotely a plné bungalovy v kempoch. Urobil som viacero chýb, za čo som si
patrične nadával a tak po 1,5h hľadaní a váhaní som sa ubytoval za „krásnych“ 55€ na noc.
Bolo to čisté zúfalstvo a šťastie domáceho. Lenže, vybalil som sa a začalo výdatne liať. Na
druhú stranu treba povedať, že penzión bol čistý, ubytovanie na úrovni a v cene internet
a raňajky. Hold Rakúsko a iné štandardy. Po pive pozerám telku a spokojný si píšem zápisky.
Zhasínam a pozerám Eurošport..nestihol som si povedať sám seba ani ,,dobrú noc“
a zaspávam.

Druhý deň spravených 530km plných zákrut.

Deň tretí 21.09.2014- nedeľa:

Ráno sa zobúdzam o niečo skôr. Chcem si nachystať veci a rýchlo sa najesť a vyraziť. No
v noci viac krát priam lialo a ráno to nie je o nič lepšie. Po výborných raňajkách sa balím
a volím ,,dažďový program“. Teda dávam si plexi na helmu, čo som nemal asi tak 3roky,
chystám si nepremok v zložení bunda a nepremokavé ponožky. Trošku si prajem, aby aj
pršalo, lebo chcem otestovať Gore-Tex nohavice. Ako býva zvykom, nachystám sa na lejak
a ono neprší. Idem iba po mokrých cestách medzi mrakmi. Samozrejme, že vodu mám hneď
v topánkach a nadávam si, že čo som si tie ponožky nedal hneď. Ako sa pozerám do mapy,
tak zisťujem, že po tej tme som dal tomu riadny kus. Spal som pri Attersee niekde pri
Weissenbach-u. Hneď za penziónom som odbočil na 153jku. Túto cestu odporúčam
všetkým. Je tu údolie s pomerne divou malou riečkou v krásnom prostredí. Keďže idem po
mokrej ceste, nedá sa to tu tak ,,užívať“ a tak premýšľam ,,že kadiaľ“. Stále sa snažím ísť
medzi mrakmi a smer východ. Cesta ubieha rýchlo, už som na ceste č. 145 do Hallstat-u,
konkrétne mesta Liezen. Cesta je síce mokrá, ale svieti slnko. Uvedomujem si jednu vec, že
mám asi membránové topánky, ale membrána je daná opačne, tá voda nie a nie von, ale dnu
ihneď.

 

V Liezen-e pozerám do mapy a volím kúsok v smere Spital am Pyhrn. Trošku mám väčšie
možnosti s počasím a radšej vyhľadávam kľudné cesty 2. či 3. triedy. V tejto prekrásnej
prírode niet ničoho ľutovať. Jednoducho krása, ticho a pokojná premávka. V Altenmart-e sa
napájam na 115tku a držím si smer Mariazell. Už sa ani na mapu nepozerám, pretože návestí
do tohto mestečka je veľmi veľa. Zväčša sa ide v údolí, žiadne panoráma či vysokohorské
sedlá.

Ako tak zo značenia pozerám som v Wildalpen. Táto oblasť podľa všetkého je až po
Mariazell, či kúsok za ním. Na začiatku Mariazellu tankujem, cena bežná 1,38€ za liter a moja
4litrová spotreba. Na pumpe sa rozhliadam a po analýze meteosituácie vychádza verdikt, že
pohoda s mrakmi končí. Všade lejaky, protiidúci motorkári ktorých stretám sú
v nepremokoch, cesta je mokrá. Ja znova zázrakom nič..proste nič..vždy si nájdem cestu
medzi mrakmi. Miestami idem asi tak 10min pred dažďom. Aj mi treba obedovať, ale volím
radšej cestu sucha ako sýtosti.

Blížim sa postupne viac a viac z álp do nížiny, smerom ku Wien. V Neustadt-e nutne
zastavujem s potrebou pauzy. Zopár hodín som v kuse na ceste, hlava, tvár, uši, oči potrebujú
oddych a malú masáž. Pred Wien vidím lejak, už sa definitívne rozhodujem, že
„nepremokponožky“ treba nasadiť a jednu vrstvu termoprádla vyzliecť pre prípad rýchleho
nasadenia vrchného nepremoku. Po vykonaní všetkých úkonov mraky miznú. Je to
neuveriteľné. Odtiaľto už mám iba zástavku za mestom na neskorý malý obed a valím to na
diaľnicu. K tomu obedu, znova skúšam Adventure menu. Konkrétne ide o žemľovku
z jablkami. Ohrievam, no akosi mi to nejde, a tak je žemľovka málo teplá, ale zato veľmi
chutná. Odtiaľto už bola cesta pomerne nudná, diaľnica a diaľnica. Wien štandardne a za ňou
tiež, teda až na drobnosť v podobe pobláznených Slovákov z BL značkami. Ako tak
prichádzam na hranice, vidím BA v lejaku. Kým prídem do BA dážď nikde a ja sa už len
nahlas smejem ☺.. Aby toho nebolo málo, za Stupavou stojím a kontrolujem mobil, keďže
som mal stále problémy zo sieťou. Ten dážď, čo bol na Záhorí sa znova presunul a cestu
domov mi spestrovali dve dúhy.

Prichádzam domov okolo 18tej večer. Znova celý deň v sedle, ale zato spokojný ako za celé
leto nie. Nulujem počítadlo z dnešnými 620km a celkovými 1800km.

Záver

Tento záver píšem až z odstupom času, teda niečo cez 2mesiace. Je teraz otázne, či je to dobré
alebo nie. Avšak beriem to tak, že mám na celý výlet ,,triezvejší“ pohľad. Celú víkendovku
som bral ako rýchly výlet pre nedostatok času a nepriazeň tohtoročného počasia. V týchto
končinách som ešte nebol. Porovnávať to z niečím iným ako bola minuloročná Ukrajina sa ani
nedá. Príroda, krajina, cesty a služby v Rakúsku sú na výbornej úrovni, to azda vie každý.
Mne osobne tam chýbalo také to čaro dobrodružstva, jednoducho stále to isté, zákruty, kopce,
kravičky, kvalitný asfalt a niekedy turistický gýč. Avšak nebol by som to ja, aby som si to
neužil, v podobe mätúcej nemčiny, obedom v horách, spaním pod plachtou plnou komárov,
alebo hľadaním ubytovania mimo sezóny. Samotné alpy by som odporučil všetkým, mnohí sa
tu naučia jazdiť v zákrutách, ja sám som pocítil zlepšenie, ale napr. taký Sölkpass dal zabrať
nejednému motorkárovi. Služby na vysokej úrovni, to poteší nejedného pohodlného človeka,
ale ceny nepotešia nejedného Slováka ☺. Ja som za 3dni a 1800km minul cca 190€, aj vďaka
nízkej 4,2l spotrebe a celodennému jazdeniu. Či sem pôjdem o rok či dva netuším, viem že už
iba so stanom a s odstupom času.

P.S.: toto čítanie, teda súpis poznámok by som nebral ako cestopis, ale iba ako také spísanie
toho čo som videl zažil. Pre mnohých z Vás nič nové, ale pre mnohých zase cenné informácie
o tom ako to v tých končinách funguje a vyzerá. Koniec koncov, kto to celé prečítal až sem,
tak ho to zaujalo, čomu som rád.


Sergej,

POKRAČOVAT V DALŠÍ KAPITOLE