sumoto_listopad



Macedonec v Alpách

Upozornenie: Tento cestopis je napísaný egocentrikom, cobolom ospevujúcim tuctové BMW a ponižujúcim iné značky motoriek. Celkom sa čudujem ako to ostatný účastníci zájazdu mohli s takto zatrpknutým, pomaly starnúcim otcom rodiny vydržať, avšak vďaka im za to. Navyše táto paródia na cestopis je z prefláknutých álp kde jazdí každý tuctový rádoby bajker. Všetci predsa vieme, že výlet do álp nie je cestovanie, je to len ukojenie si svojich motorkárskych túžob po apexoch na tisíceré spôsoby, nič viac ani menej. A že som si ich užil! Ak na toto aj po úvodnom upozornení máte žalúdok, tak v čítaní pokojne pokračujte. Ostatným doporučujem okamžite skončiť s čítaním, ušetríte si nervy. Mimochodom, čo to znamená cobol som sa dozvedel pred mesiacom, a to že som egocentrik som zistil až po opätovnom prečítaní tohto výtvoru.

Kapitoly článku

Rok sa zišiel s rokom, respektíve pol rokom, alebo skrátka sa len oteplilo a začala ma opäť lákať vôňa spáleného benzínu a života v náklone. Čo však s tým keď som doma pripútaný o dvojročný poklad a tehotnú ženu? Moja dobrá žena ma však napokon na mašinku pustila s tým, že mi to bude vykrikovať neskôr. Dohoda znela 4 dni a 3 noci. Ale ako sa hovorí, človek mieni a pán boh mení. A keďže spontánne nápady sú najlepšie, v sobotu večer sme dohodli plán kam zajtra vyrazíme. Cieľom bude južné Tyrolsko, čo najlacnejším spôsobom. V Srbsku sa skúpemu človeku povie „macedonec“ a ako Macedónec obišiel Alpy? Zabookoval si 3 noci v najlacnejšom hoteli, s cenou za osobonoc s raňajkami 17€ v malom mestečku Romalle. A kto v tom ide? Pišta na CB500X, Šalgi na MG Breva 750i.e. a ja  na GS 1150 Advíku v mojej úprave.

               Konečne sa začali cesty brčkavieť a už teraz dobre viem prečo som si zobral predný 19“ odetý Mitasom e07. Bol to dobrý ťah, do ubytovania v Romalle (podľa google maps „Romello“) to máme ešte 30km. Je po ôsmej večer keď práve prechádzame Mendola pass a naše kolesá dnes vytočili už 930km v jednej stope. Cítim vyčerpanie, topánky ešte neuschli, prvých 450km sme prejazdili daždivou diaľnicou. Neviem si predstaviť nič horšie ako jazdu na motorke po diaľnici, k tomu sa pridá dážď a musí vám byť jasné, že sú to kilometre ktoré si nikto neužije.

 

Voda a vodička.

Dážď bol výdatný ale ako správny tvrďas som si odmietol sám pred sebou a svojou lenivosťou obliecť nepremoky. Zvolili sme južnú trasu Wien-Gratz-Villach po A2. Výber vzhľadom na počasie, teda by malo každú chvíľu prestať pršať. Čo sa každú chvíľku nedeje. Našťastie som si spojazdnil vyhrievané rukoväte na tom obrovskom cestovnom korábe. Teplota v Rakúsku klesla počas búrky pod 20 stupňov a pod moto bundou mám len tričko ako vždy. Druhé plexi som zlomil minulý rok v teréne a rozhodol som sa už tretie nekupovať presne tu a teraz by sa hodilo. Treba cikať, to znamená zastať, vycikať, napiť, tyčinku spapať, sadnúť a ďalej. Pravidelné prestávky a vhodne zvolená cestovná rýchlosť je tým správnym receptom na dlhé nudné presuny. Skúsený cestovateľ vie, že nie maximálna rýchlosť, ale vytrvalá jazda s krátkymi prestávkami loví kilometre. V tomto daždi som niekedy schopný spraviť len 50km, potom prestávka na 3 minúty a ide sa ďalej. Nič na celom 450 km presune nebolo zaujímavé, akurát chlap na KTM 1290 Adventure, ktorý mal naopak zapojené smerovky. Do teraz netuším či to v Mattighofene fakt zapojili od výroby naopak, alebo do toho fušoval sám. Naša diaľničná rýchlosť je 120, všetko klape v daždi ako má a ja sám sa čudujem že ešte nemám mokré trenky.

Kolóna áut na diaľnici spomaľuje na 60 km/h kvôli 10 centimetrom stojacej vody na ceste. V tej chvíli som zacítil chladivý cŕčok vody. Zablúdil presne medzi stehno a pravé vajko. Nesmelá kvapka stiekla tak nepríjemne, že mi vykrútilo tvár. Jazdím v kolóne áut a treba byť obozretný. Trenky sú mokré, nič sa nedá robiť. A tu zrazu, o nič príjemnejší stekanec, mi práve steká po chrbtici a namieril si to rovno medzi polky. Teda, po 70km zastavujem s tým že potrebujem niečo teplé. Otázka pre teba, keď je ti zima, si zmoknutý na pol ceste, čo si kúpiš? A: Kávu za 3.50 Eur, B: Guláš za 4.00 Eur. Pišta dáš mi tričko? – Macedónec totiž radšej požičia ako by si svoje zašpinil... Po jedle príde útlm, to je jasné, ale aspoň v suchom tričku, kým sme dojedli tento Tirolský kulinársky zážitok, prestalo pršať.

Späť do reality na Mendola pass. Apexy režem spočiatku opatrne, nie je tu až tak teplo. Pravá vracačka, pomalý nájazd a postupne posúvam poserpásik. Zadná E10 mi dosť kĺže, s plynom treba opatrne. V pravej vracačke som sa vysypal pred tromi dňami keď som prezul z cestných Scorpion trail II, ktoré držali ako prikované, na Mitas E10. Predný dvadsaťjednapalec mi pustil v prvej tretine zákruty, zvyšok zákruty sme prešli s mašinou priamočiaro a osve. Bigboy trošku odrel padáky, a moje enduro cestovné gate dostali kúlovú vizáž cestného lišaja.

19“ predok s e07 mi drží pekne, ale ten zadok je neistý, presne tak, ako keď prezuješ radiálky za diagonálky. Zákruty sú tu fakt krásne, chce sa mi jazdiť ale zároveň mám toho aj dosť. Dnešný výkon 960km na jeden záťah v trojici vôbec neznie zle, najmä v čase 14h. Slnko sa pobralo za zubatý obzor alpského masívu a my nachádzame naše ubytovanie. Krásny hotelík pre agroturistov, „non solo mele“ v preklade - nielen jablká. Áno zlepšil som sa v Taliančine na tomto tripe. Pani sa ešte uisťuje či teda budeme veľa raňajkovať, a tiež o koľkej. Zavolala do pizzérie aby ešte nezatvárali že tam prídeme. Macedónec zaplakal nad pizzou za 5 Eur a ako fó-pá večera nám čašník omylom doniesol jedálny cenník s cenami pre domácich.

Trčiaci palček

Ráno na dohodnutú ôsmu sme to nestihli, s polhodinovým posunom sa ládujeme všetkým čo je po ruke. Dúfam že sme nesklamali, ale pre istotu si ešte odrežem z domácej štrúdle. Dva kúsky. Macedónec je Macedónec, a keď je zadarmo...

 

Kam dnes? Predsa jazdiť celý deň. No zatiaľ to vyzerá ako labutia pieseň pre môj mobil a rukavice. Kiež by tie RST Evo II vydržali ako predošlá verzia. Fúka mi na palec pravej ruky, vydržíme. Výlet na ľahko má svoje výhody. Zobral som si topcase, náradie vykladám a malý lodný vak z reklamnej akcie kde som mal všetko oblečenie som tiež nechal na izbe. Nepremoky, kompresor a sada na defekty. Jeden nikdy nevie. Motorka vyzerá takto na ľahko fakt fit. Kontrola tlaku v pneu a môžeme vyraziť. Keby som si tak pamätal ten pôvodný smer, ale to je jedno, pretože ho Sygic navigácia prepočítala počas jazdy a mňa to napadlo bohužiaľ až o 30km, keď sme sa príliš skoro objavili v Merane. Nieje čas plakať nad rozliatym mliekom, beztak sme to jazdili vlani na jeseň cestou na Timmelsjoch. Zanadávať, naplánovať novú trasu a ideme.

Dnes je na to optimálny deň, teplota je akurát a premávka je minimálna. Raňajky sa budú trošku prevaľovať, tak poďme na to. Tu je vracák vľavo, motorku sklápam pomaly. Široký nájazd, trošku pomalšie, skorý apex a plyn na výjazde. Pravý vracák trošku odvážnejšie. Lebo predsa každý vie, že lepšie sa padá do kopca a šúcha sa po ceste. Horšie je letieť z kopca do neznáma, alebo si mašinu rozbiť o skalný mantinel. Opäť pomalší nájazd, kontrolujem premávku. Dvojka, aby bol motor v otáčkach. Keby sa niečo vynorí v zákrute, kameň, štrk alebo ufo pristane, mám čas upraviť stopu. Vzduch je čistý, náklon maximálny, míňam apex a plynule otáčam rukoväťou. Mierne širokým výjazdom sa ocitám v jazdnom pruhu oproti. Chce to aj trošku upraviť nájazd, ale hlavne pritvrdiť low speed tlmenie zadného tlmiča. Jeden klik a motorka je neutrálna. Mašina nastavená na dvadsaťjedenpalcové koleso má ohromne hravú geometriu s devätnásťpalcom. Ten zadok je stále na výjazde nepokojný. Zaujímavé je, že tá guma má stále poserpásik. To som už roky na mojej motorke nevidel, dokonca minuloročnú sadu e10 som zodral až po kraje, teda okrem predných krajných fúzov na 21“, osobne si myslím že sa to nedá. Ale ktovie, možno iný jazdec. Predok je zodratý až po kraje a zadok má pár milimetrov nedotknutých. Asi je to kvôli deformácii chlpatého profilu.

Sellarunde

Passo Pordoi, Sella Pass a Campolongo Pass vytvára Sellarunde, teda okruh okolo masívu Sella. Úžasné pojazdenie plné zákrut. Z passu na pass a človek by sa tu mohol passiť až by bol úplne celý spassený. Niekde na Campolongo pass ael mohlo to byť aj inde, som natrafil na bandu Nemcov na Transalpoch. Od šestovky po sedemkilo. Je ich celá kopa, musím brzdiť jak blázen, v zákrute radím jednotku. Stále som rýchly, spojkujem. Pozerám na ten Transalp predomnou a premýšľam o tom aké je to vlastne utrpenie. Mizerný podvozok a motor ktorý fakt nejde. Geometria riadenia ako na motorke z osemdesiatych. Predbehol som pár bajkov a predo mnou je starý TA650, pár ktorý je tam vo dvojici má tlmiče takmer na dorazoch. Mne by sa to teda smrti rovnalo. Prísť sem, do raja zákrut, a jazdiť tu na dákom sterilnom Transalpe alebo inej bezpohlavnej Honde. Nejdem nikoho odsudzovať, každý si užíva jazdu po svojom. No pre mňa radšej Ducati na vlečku a jazdiť si iný zážitok.

 

V tom istom momente som rád že mám tú svoju starú ťažkú GS, obrovský bigboy. Podvozok Hyperpro pracuje fakt krásne, motorka celou cestou príjemne vibruje tak, aby si vedel že je s tebou. Výkonu by to chcelo trošku viac, ale vlastne ten výkon plne postačuje, v týchto zákrutách je to jedno. Šalgi jazdí na 50-koňovej Breve a v podstate mi stíha. Šplháme na Sella Pass a ja sledujem postupne plniacu sa cestu predomnou, bol to semafór. Spomaľujem, bezpečnosť je prvoradá. V tom za mnou zahučí nejaký dvojvalec, dvojica Nemcov na Ducati Hypermotard a KTM Duke 1290. Púšťam ich pred seba, predsalen motorky iných výkonov a ja sa chcem domov vrátiť celý. Pri prvej zákrute ich dobieham a to tak že som musel stlačiť spojku a prudko brzdiť. Ladil som si motor a voľnobeh na 1150ot/min a vo výške nad 2.000 m.n.m. mi to skrátka skapalo. Prudké ubranie a je to tam. Neviem či je to eeprom BBPower, alebo skrátka len tým prudkým ubraním v spojení s nadmorskou výškou. Rýchlo štartujem kým motorka v kopci úplne nezastane. Čistá komédia, no treba si však zachovať tvár. Pre Šalgiho mám výhovorku, Macedónec aby ušetril na palive tak miesto brzdenia vypne motor. Po Srbski je uber – pošetri, uber viac? – pošetri kak macedonec. Opakovalo sa to len nad dvetisíc nad hladinou. Aspoň viem, že na Alpy budem musieť nabudúce pridvihnúť otáčky.

 

Pomaly sa zvečerieva a ja už ani nedbám na to akú jazdím stopu. Skrátka dať to pri najvyššej bezpečnosti na najväčší náklon. Viac plynu na výjazde ale hlavne pohoda a náklon, no keby šiel oproti kamión tak skrátka bez problémov. A keď nevydá najväčší náklon tak sa neudeje nič. Predsa základ je vrátiť sa domov v poriadku. Zastavujeme na Passo Rolle, len tak, malý oddych. No v tom nás všetkých pobaví chlapík na novej litrovej Afrike. Príde na passo, zazmätkuje na parkovisku a potom niekam odchádza. Ale prečo odchádza naopak ako jeho kamaráti čo zastali na parkovisku? – no lebo nedosiahne niakovsky nijak na zem a tak musel zastať pri betonovej pätke bilboardu na minerálku. Asi sa nechal prehovoriť masívnou reklamou Hondy že bez Afriky na túre niesi dostatočne adventúre. Jazdíme si malebným alpským údolím s malou riečkou ktorá súdiac podľa koryta vie zamútiť vodu v iné ročné obdobie. Nájazd na kruháč a hľa ho! Karabinier mi skáče do cesty. Plynulou nemčinou pýta doklady. Tvárim sa že nerozumiem a spúšťam anglicky, obaja cajti-chránitelia pozrú na ŠPZ a neutaja sklamané výrazy. Dnes sa žať asi nebude. Po minimálne dvadsiatich minutách ťukania našich údajov do systému, tváriac sa veledôležite, nám vracajú doklady a pýtajú TÜV. Kontrola bez ťukania do stroja a sme voľný bez pokuty. Tak ma trošku v kraji duše premklo či náhodou ten radar na 50-tku bol ozajstný alebo len atrapa ako väčšmi keď som prášil cez 90. Tak asi bol falošný. „Schön Abend und fahren sie langsam“ vystrelilo zo mňa „Ja, natürlich“ a boli sme preč. Návrat cez Mendelpass, teraz sme si ťa vychutnali, nenechal som nič náhode. No večery na výletoch už dávno nie sú čo bývali. Veľa jazdíme, málo pijeme. Žiadny veľký bašável, aby sme boli ráno pripravený na jazdu.

Serpentíny nad Trentom

Dnes menej kilometrov viac času, trocha oddych pred návratom. Smer Lago di Garde a pojazdiť niečo okolo. Je sedem ráno a pani bola dosť zaskočená že nás vidí v raňajkovom foajé tak skoro. Dnes nám praženicu nespravila. Nevadí, napraví to zajtra, aby nebola v strese jej hovorím „kein stress und Langsam“ a ukazujem spomaľ nemeckým štýlom.

Výjazd bol asi unáhlený. Necítim sa fit a cítim akési fyzické vyčerpanie. Aby nie, doobedie bije dobrých 30 nad nulou a v kolesách nakrúteých 1400 km za 2 dni. Jazdíme práve nudu pred Trentom a nejaký objazd. Sygic sa práve niekde krúti až mi jasne naznačí kde mám zísť z diaľnice. Tento deň začína pekne na hovno, práve totiž obieham kamión a neviem čo robia chalani za mnou. Strhol som to dole a čakám čo Šalgi, posledný v rade. Pišta to za mnou nejako dal, ale zo zadu trúbil dáky chujus ešte aj na mňa a snáď by sa to dalo definovať aj ako pokus o zabitie. Byť paranoik tak panika. Ešte že som kľuďas. Počul som zhora z diaľnice trúbenie ale ani náznak po údere alebo iných pazvukoch. Čakáme s Pištom s malou dušičkou na benzínke pod výjazdom. Našťastie pekelný dvojvalec aj kauboj Šalgi to dali, obaja celý a obaja po kope. Cesta sa brčkavie nad Trentom. Krásny zárez, nikto tu nieje. Jediné z čoho sa mi čelo vráskavie je to, že ma tlačí. Ranná stolica nebola dostatočná a tak v každom vracáku vyzerám nejaké miestščko. Teraz však prišla krásna šikana, dostala moje srdce a ja ťahám plný jak blázen a užívam si to. O pár apexov ďalej prišli opäť kontrakcie a odbočky nikde. Tak som to dáko prejazdil na vrchol kde som vykonal potrebné no najradšej by som si z tohto zárezu dal reparát. Tá esíčková šikana fakt dostala moje srdiečko. Ešte je len doobedie a už som si užil motorku naplno. Mám rád toho mastodonta. Pred pár dňami som s ním hádzal o zem v teréne, jazdil šotoliny plným plynom, skákal a blatom zasral pol motorky. Dnes tu dávam náklony jak Rossi za mlada.

 

Všetko sa mení keď nastupujeme ľavým okrajom na vyhliadkovú trasu Lago di Garda. Trasa podľa mapy aj podľa reality je síce vyhliadková, no jazdí sa v kolóne. Predomnou chlap na porsche, sledujem ho pozorne a radšej s odstupom. Únava prišla zase. Chceme sa okúpať a ja potrebujem pauzu, a že nie som sám, to len tuším. Vidím odbočku, tak hádžem blinker aby to chalani videli, pomaly brzdím až zastanem. Pozerám do zrkadla v tom Šalgi prišiel dáko blízko. Kde je pišta? BUM! Rana, Všetko ďalej sa odohráva nasledovne:

čas T+1s pozerám na Šalgiho, ten stojí asi tam kde stál,

T+2s Pišta sa prevalil a stojí vedľa Hondy.

T+3s Honda sa točí na zemi.

T+4s Všetci pozorujeme točiacu sa Hondu na zemi.

T+5s Rozhodnem sa odparkovať motorku a vyriešiť situáciu točiacej sa Hondy.

T+8s Chlapík pozorujúci situáciu z parkoviska si zapaľuje ďalšiu cigaretu, pokrúti pritom hlavou.

T+15s Honda sa stále točí na zemi.

T+21s motorku dávam na stojan.

T+22s Šalgi odparkoval vedľa mňa.

T+30s HONDA SA DOTOČILA

T+31s Pišta sa nechápajúc pozerá,

T+32s Pišta dvíha Hondu a my sme pri ňom

T+35s všetky motorky stoja na parkovisku a nastáva bilancovanie.

Ak časy niesú reálne je to tým že sa to udialo tak rýchlo že vlastne ani nevieme čo sa to stalo. Jasné je, že Honda sa točila dlho. Tak dlho že som sám v duchu premýšľal na tým, koľko sa taká honda môže točiť po asfalte, a kedy sa už konečne dotočí? Však už stoja autá v protismere, a tá Honda sa stále krúti ako brejkdenser na hiphopovej párty. Z tejto situácie vzniklo mnoho porekadiel.

K Pištovi pribehla dáka žena a pýta sa či je OK. Všetko OK. V zápätí zas prišla a pýta sa či je ozaj OK. Ozaj OK. Zrazu prišiel chlap, očumuje Hondu ktorá sa tak vehementne točila na asfalte. You´re OK? Yes. My car is not OK. A to bola vlastne Pištova prvá skúsenosť s poistnou udalosťou v zahraničí. Je tomu ťažko uveriť, ale nikto z nás si nepamätá auto blúdneho Holanďana ktorému Pišta prešiel novú Škodovku od predných dverí až po zadok jedným súvislým elegantným ťahom. Čím a ako urobil ten škrabanec, mi ostane asi do smrti záhadou.

Mapa a navigácia

Mať mapu je podľa mňa nevyhnutnosťou na mototripe. Sú v nej vyznačené vyhliadkové trasy, vidíš kde si, máš predstavu kam chceš ísť. Moja mapa Rakúska už niečo pamätá a niektoré miesta nie sú úplne čitateľné. Navigácia ako mobil má svoje plus aj mínus. Mať moto navigáciu a dostať sa z bodu A do bodu B najkľukatejšou cestou by bolo v Alpách super. Takmer by si nemusel riešiť mapu a stále si zajazdíš. My máme mobil, nabúraní, dotočení, ale hlavne opkúpaní, sa kľukatíme nad Gardasee. Na jednej zastávke dostávam skvelý nápad a trošku vody ktorú pijem polejem Šalgimu na Guzzinu. Postavím sa obďaleč s otázkou „čo to tam máš za mláku?“ Šalgi kontroluje pozerá. „Asi baterka, môže to byť baterka? Čo to je? To je voda? To nič nieje, či čo to je?“. Upokojím ho: „nechaj tak, budeme to sledovať, možno nič“. Pri Lago di Valvestino zle odbáčam a vraciam sa a púšťam pred seba chlapa na 1190 Adventure. Sám som na tej 150 koňovej beštii jazdil pred pár dňami, viem čo dokáže a od vtedy mi príde bigboy slabý. Pustiť som ho musel. Po pár zákrutách ho obieham. Sám sa divím lebo fakt jazdil pekne a zdalo sa mi že mu stíhať nemôžem. Keď som zastal v nejakej dedine čudoval som sa že za mnou neprišiel nemec na KTM ale Šalgi na 50-koňovej guzzi! Opäť sa potvrdzuje že výkon na takto kľukatej ceste je len číslo na papieri. Pišta s hondou prišiel až za KTM, tak neviem či sa niekde náhodou netočil alebo čo.

 

               Kúpiť vínko na večer a hybáj ho späť na hotel. Cestu Agrone-Tione di Trento-Pinzolo-Dimaro beriem ako presun. Krásny presun. Nedávam pozor na zákruty a jazdím si uvoľnene na pohodu. Motorku som si užil a mám toho na dnes dosť. V kľukatom úseku dobieham dodávku, nemám ju kde predbehnúť. V tom sa prirúti hromový zvuk dvojvalca, Ducati je za mnou. Predbieha Dodávku do slepej zákruty preto, aby zastal, počkal kámoša na gixere a mohol ho predbiehať do slepej zákruty s kolienkom na zemi ešte raz. Tomu hovorím neuveriteľný adrenalín. Netuším akú životnosť má takýto jazdec. Hlavne ma to nútilo zamyslieť sa nad tým ako sa vlastne teším domov. Za mojou krásnou ženou a dcérou. Hlavne sa vrátiť celý, a užiť si motorku, samozrejme. So Šalgim ešte bilancujeme že máme spolu natočených pár desiatok tisíc kilometrov a to fakt bezpečne a ohľaduplne. Kto ale vie ako by sme jazdili keby vyrastáme tu, v srdci alpských zárezov, najkrajších ciest Európy. Päť minút od centra mesta ťa čakajú brčkavé cesty nech sa vyberieš na akúkoľvek svetovú stranu. Napríklad po robote zoberieš mladú samičku do tandemu. Vystíska ťa vo vracákoch za mestom. Na odpočívadle spravíš malý piknik pozorujúc ako zapadá slnko za alpské vrcholky a zlatá hodinka v kotline plnej jablčných sadov... Bolo by to úplne iné mládí, ale kto vie či by sme ešte boli nažive, hľadajúc adrenalín v slepých zákrutách.

Vrátiť sa domov

Ráno som si však neodpustil a pokvapkal som guzzinu olejom tak, aby z nej stiekol a vytvoril dve nonšalantné, dokonale okrúhle kvapky na zemi. Šalgi si to všimol sám, ja som mlčal ako partizán. Potom sme kontrolovali olej. Zachováva relatívny kľud navonok, ale vidím že ho to trápi. Chce V85TT a ja mu vsádzam chrobáka hlbšie do hlavy. Predierame sa hustou dopravou na Passo Pordoi, márne som dúfal že v serpentínach bude prázdno. Práve v mestečku Campitello DI Fassa som zastal pred prechodom. Blondínka mi naznačuje aby som šiel ďalej. Ja som dobrzdil a rukou ukázal „Prégo mia bella“. Dlhonohá trénerka dievčenskej dorasteneckej reprezentácie sa začervenala. Viete, taký ten bárbinovský typ ženy vo veku okolo 30. To je ako motoGP prototyp, poobzeráš, poobdivuješ, previezol by sa síce každý, no platiť servis nechce nikto. A tak pred mojou motorkou, cez prechod pre chodcov, už pobehuje zástup mladých dievčat. Takúto radosť som spravil chalanom, ktorí dobrzdili za mnou. Aj Pišta dobrzdil, ale možno práve točiaca sa Honda by donútila trénerku podvihnúť obočie a jemne si zakusnúť do pery. Kto vie, no ja som rád že sme bez búračky.

Dnes sú tu všetci čo majú motorku, auto, alebo autobus. Áno, AUTOBUSY ktoré vozia nemeckých dôchodcov po Alpách, netuším čo z toho kto má. Napríklad ja mám z toho nervy. Je to najväčšie barbarstvo aké kto kedy mohol dopustiť. Predomnou je však už iný autobus. Nejaký dvadsaťročný goldwing, a zrovna som ho dobehol vo chvíli keď sa zdalo že by mohol byť jeden vracáčil voľný. Musím brzdiť, nechávam si odstup, človek predsa nikdy nevie, či ten jednostopý autobus nebude potrebovať cúvať aby to vytočil. Predbieham, hotovo. Užil som si presne tri, slovom 3! apexy. Zastavím hore, aby sme sa rozlúčili, no v tom mi Pišta povie že odbočil na Sellapass. Počkáme.

Vrátiť sa domov znamená rozdeliť sa, Pišta práši smer Slovinsko a my so Šalgim smer Rakúsko. Do krajiny kde Slovák, alebo akýkoľvek východný európan znamená menej ako potkaní trus. A kde sme napokon za ubytovanie bez raňajok platili 16Eur na hlavu, pričom sme spali v zavšivenom, starom, zatuchlinou smradľavom dome na rozťahovacom gauči. Šalgiho trefná poznámka „nikdy som sa necítil na západe východnejšie“ bola k tomuto paškvilu krásne výstižná. Takúto kvalitu sme snáď nezažili ani u bajkera v Čiernej Hore za 5Eur/osobonoc. Majitelia Apartmánu bývali v odstavenom karavane na dvore. Vychudnutý Rakušan, vyzerajúc že prišiel z L.A., odetý výlučne hore bez, od pohľadu dobrodruh. Jeho partnerka, divoká Mamba, ktorá mala hlas ako cez booster. Jej rodičia evidentne pochádzali z úplne iných kontinentov, prvým odhadom ani jeden nebol Európan. Domov som vyrazil ráno za tehotnou ženou s dňovým opozdením. Šalhi to berie bočnými cestami a Pišta je kdesi v Slovinsku. Doobeda som doma. Už to dávno nie je čo to bývalo, pamätám sa na časy kedy večery končievali po polnoci a druhý deň ťahať cez 500km. Dnes je to o jazdení, užiť si jazdu, vymotorkovať sa do sýtosti, ale hlavne, vrátiť sa domov celí, živí a zdraví. O tom to predsa celé je. Kto vie kedy dostanem ďalšiu priepustku.

POKRAČOVAT V DALŠÍ KAPITOLE

Kapitoly článku

Jak se Vám líbil tento článek?
Hodnocení (20x):
Motokatalog.cz


TOPlist