Malý "veľký" trip po Slovensku

Ráno som zistil, že raňajkujem prvý a sám. Pán, ktorý mal službu na recepcii bol zároveň čašníkom a čaj mi varil tiež on. Priniesol raňajky a zaujímal sa kam mám namierené. Po odpovedi, že chcem navštíviť muránske sysľovisko ma pochválil, že treba tak urobiť ráno, lebo potom sú tam zástupy ľudí, odporučil kúpiť slnečnicové semienka, lebo tí malí smradi sú už vraj rozmaznaní a hocijaké piškóty už nežerú. Balím veci a pomerne skoro odchádzam smer Muráň. Tento kraj má niečo do seba. Je naozaj zaostalý, ale veľmi pekný. Navštívim sysľov, je ich všade veľa alebo ako by povedali „túúristi z Bráátislavy – mrte“. Kupovať nič nemusím, pózujú aj bez toho. Postupne sa parkovisko zapĺňa, tak padám ďalej. Chcem sa ísť pozrieť ešte na jedno miesto. Stúpam do ďalších zákrut a odbáčam na Prednú Horu. Prídem až pred liečebňu. Budova zámku aj areál sú naozaj krásne. Pridávam „storku“ na instagram – „Predná Hora – ať víš do čeho jdeš“. Na dovolenku by som sem išiel hneď, medzi chlapov, smutne pozerajúcich za mnou z okna ako si slobodne na motorke odchádzam, sa snáď nikdy nedostanem.

Ťahám ďalej... míňam sysľov a smerujem na Tisovec. Pred Tisovcom zrazu oproti mne vybehne dodávka a vodič na mňa bliká a vehementne mi niečo ukazuje v zmysle... – aby som sa otočil? Pochopil som dobre?? Podvedome spomalím a rozmýšľam čo mi chcel naznačiť. Ukazoval otáčanie.. je tam nehoda? Medveď na ceste?? Mám sa otočiť? Zneistený pokračujem ďalej. Zrazu ďalší vodič prechádza okolo a ten už len bliká. Ešte viac spomalím. A v tom sa vyrúti tmavý golf – radar. Ľudia sú tu milí a ochotní. Pán na dodávke ich zrejme videl ako sa otáčajú a ten ďalší už vedel, že ich má v pätách. Chvíľu som rozmýšľal či by som vôbec prekračoval rýchlosť, ale bol som vďačný a mal som dobrý pocit z ich ochoty. Pri vjazde do Tisovca sa zastavujem pri Minerálnom prameni Štavica. Ľudia si vodu berú do fľašiek či bandasiek, ja sa iba dosýta napijem. Chutí výborne. Prehadzujem pár slov s miestnym lesníkom, ktorý tiež prišiel na vodu. Osviežený ťahám ďalej do Hnúšte a cez Klenovec do Kokavy nad Rimavicou. Tá mi je už veľmi známa. Pociťujem smäd, tak sa v jednom z miestnych pohostinstiev zastavujem na kofolu. Veľká za euro. Až som mal túžbu mladej peknej brigádničke dať aspoň, akože omylom, dvojeurovku. Za mnou pri stole miestna menšina rieši, že ktosi chce kúpiť byt a vyjde ho na 40 tisíc. S predstavou realitného trhu spred desiatich rokov odchádzam smer Hriňová. Tu však spravím dôležitú zachádzku. Odbočujem na dediny, kde asfalt končí a cez poľné cesty smerujem k našej chate. Na jednom kopci zastavujem a začnem vyťahovať dron. Keď ho už trepem so sebou, toto je miesto, kde by som mohol niečo natočiť. Krátko na to pri mne zastavuje auto. Mladá pani, zrejme so svojím synom sa ma pýtajú či potrebujem pomoc alebo len oddychujem. Hovorím o svojom zámere natáčať úchvatné dronové zábery a so smiechom sa lúčime.

Som síce na pomerne opustenom mieste, ale aj tak uvažujem, či by sa ma toto niekto opýtal kdesi na západe. Pár záberov na mňa a na „krávy“ a idem ďalej. Môj offroad je pomerne dosť opatrný a dalo by sa povedať rovno, že idem „jak posraný“, ale dostávam sa bezpečne k chate. Kľúče nemám a tak si na variči na verande robím prvý a posledný obed z vlastných zásob. Cítim sa výborne. Sloboda, krásne miesto, ticho, príroda, dobrý vzduch, slniečko svieti... svieti?? Zrazu sa začínajú zberať husté čierne mraky. V zrýchlenom režime umývam a balím ešus, tlačím do kufra veci, prorocky na zem opäť vypadne nepremok a už ťahám naspäť k dedine. Predstava, že naklonené roviny poľných ciest sa zmáčajú nejakou hustou prehánkou a zmenia sa šmýkajúce sa blato ma poháňa dostatočne. Na „dronovom“ kopci vyhodnocujem meteorologickú situáciu a vidím, že búrka sa ženie na východ a ja by som to mal zobrať na Zvolen, čiže opačným smerom. Nakoniec dostávam len zopár kvapiek na osvieženie a dažďu opäť úspešne unikám. V Zvolenskej Slatine ma opäť smädí a tak zastavujem pri ceste na kofolu. Mladá čašníčka tam má kamarátku. Sedia, fajčia a nahlas riešia ako si už konečne spravia v pätnástich vodičák na motorku, veď aj tak už jazdia dlho. Pobavene sa sám pre seba usmievam do pohára, keď si predstavujem ako 45 kilové dieťa s dospeláckou cigou v ruke sediace vedľa mňa dvíha nabalenú motorku.

Ťahám ďalej. Zvolen a smer Dobrá Niva. Chcem sa staviť ešte v Banskej Štiavnici. Kolóny na opravovanej ceste ma ubíjajú, unavujú a na nálade nepridávajú. Odbočím na Štiavnicu a cez úzku cestu som o chvíľu vo Sv. Antone. Prichádzam do centra Banskej Štiavnice a pozerám kde si dám kávu. Zrazu vidím pri ceste zaparkovanú motorku. Zaparkujem teda vedľa nej a v najbližšej kaviarni si sadnem a objednám. Posielam fotku a kamarátka mi oznamuje, že som si vybral najdrahšiu a najhoršiu, že ma ani neobslúžia. Či bola najdrahšia neviem, no priniesli mi čo som chcel a to, že ma neotravovali a ja som mohol v pokoji pozorovať ruch ulice a ľudí chodiacich okolo, mi len vyhovovalo. Káva padla dobre (rozumej neposral som sa) a tak sadám na motorku a uvažujem čo ďalej. Voľno mám do zajtrajšieho obeda, ale tým pádom by som mal poslednú noc naplánovať niekde blízko, aby som sa ráno už nemusel naháňať. Napokon vyhráva zodpovednosť a cez Pukanec, Kalnú nad Hronom a Vráble začínam smerovať na Trnavu. Ruky, kríže a hlavne zadok začínajú hlásiť, že už toho majú plné „kecky“. Robím si častejšie prestávky, rozmaznávam sa nanukom a čerstvou minerálkou, nejako to už dobojujem... so západom slnka som doma. Sedím na dvore, pes ma šťastne oblizuje a rozmýšľam čo som to za dva a pol dňa zažil. Videl som kus krásneho Slovenska, kde je stále čo objavovať a obdivovať. Zistil som, že do ľavotočivej sa stále neviem upratať, ale predsa som už trošku odvážnejší. Dobrých ľudí je stále viac ako tých zlých a stále je veľa takých, ktorí vám chcú nezištne pomôcť. Dobrého asfaltu je kopa a pred voľbami sa všade maká o sto šesť. Čo dodať? Keď ma prestane bolieť presilená ruka zo spojky, pôjdem sa previezť a budem uvažovať kedy si urobím ďalší malý veľký trip.

POKRAČOVAT V DALŠÍ KAPITOLE