Za priaťeľmi do severného Nemecka

Cesta do Hamburgu

Je to už pár rokov, čo sme si s kamarátmi z bývalej práce povedali, že ich prídem pozrieť do Hamburgu. Tak to tento rok vyšlo a ja idem na moto – manželka sa síce na začiaku netvárila ale nakoniec ma podporila.  Počítal som, že okrem Hamburgu navštívim aj pár ďalších miest a tak z toho mal vzniknúť výlet na 5-6 dní a cca 2200-2500km. Diversiona som zdiaľky obzrel, nič z neho nepadalo a netieklo. Vyčistil som a namazal reťaz a .. hmm, to je vlastne všetko.

V Pondelok ráno som sa rozlúčil s manželkou, nahodil bočné a zadný kufor a o pol siedmej vyrážam. Na jednej strane mám kempingové veci, nepremok, sprej a nejaké drobné nahradné diely (na lepenie defektov, spojkove lanká), vľavo oblečenie a notebook a v topcase veziem stan, foťák a pár drobností. Je to po prvýkrát s troma kuframi, pripadám si ako veľký cestovateľ.

Cesta z Brna do Prahy nie je ničím zaujímavá, pretože k zákazníkovi jazdím relatívne často, ale tento deň mi to pomože – hotel platí zamestnávateľ. Musím však poobede odpracovať pár hodín. Brno – Havl Brod a trochu blúdenia v Posázaví, pretože obchádzky sú trochu zmatočné. Nič nevyčajného. Vždy ma to ťahá k pár krásnym zákrutám u Trhového Štepánova, je to asi najlepšia časť cesty. Do Vlašimi dochádzam na výpary, zdá sa mi že za to asi viac ťahám alebo tie tri kufre kladú vačší odpor, ale spotrebou sa blížim k 5 litrom. Prejazdy Prahou mám už zmáknuté, som ubytovaný v centre v Novotelu – takže pohoda. Večer si pripravujem body do navi.

V utorok ráno som si privstal, raňajky o 6:00 majú svoje čaro, žiadna tlačenica s Japoncami sa nekoná. Problémom sa však ukázal výjazd z Prahy, tvrdohlavo som chcel odmietať diaľnice na tomto výlete. Takže na Most som šiel cez Horoměrice (fajné zákruty) ale všetko to trvalo moc dlho. Ako turistu exota ma nenechala chladným tabuľa Most – Chánov, tak som to tam šiel omrknúť. Domáci asi dospávali, bolo tam ľudoprádzdno ale je to tam ako v Pripjati. V Moste som sa ešte zastavil na hrade, je odtiaľ krásny výhľad na celé mesto, motodrom a tak podobne. Asi v 4 cykloobchodoch som nedokázal kúpiť zámok na prilbu, ktorý som zabudol doma. Hľadal som lankový, tenký. Nikde-nič. Nakoniec s podarilo v Sportissime. Hmm, stratená hodina, ale aspon už nemusim ťahať kokos a bundu so sebou. Ďalšou mierne pracovnou zástavkou je hrad Hašisstejn (tam som si spomenul, že som zákaznikovi neposlal nejaké veci), kým som tam prišiel tak som okúsil nádherný zlievák. Zistil som, že mi stačí len spodný diel nepremoku a bunda to dáva krásne. Na hrade pohoda, ale znova výhľad na nejaké chladiace veže. To je v tom regióne asi štandard. Cesta 224 na Vejprty je pekne opravená a krásne zákrutovitá. V restauraci Celná si dávam obed, a obávam sa že ten je zdrojom mojich 5 dní trvajúcich nasledujúcich črevných problémov (vyjadrené kulantne). Po príchode do Nemecka sa toho moc nemení, znova dynamicky obliekam nepremok lebo prší úplne strašne. Som trochu za svojím plánom, ale keď prechádzam okolo múzea  Morgenröthe-Rautenkranz, dávam si pauzu. Z tohto mestečka pochádzal prvý DDR kozmunaut a tak tam má výstavu. V okolí je to všetko rozkopané, samá obchádzka – z toho mám trochu nervy, pretože do mesta Netzschau prichádzam z vybitým a premočeným telefónom. Je tu Göltzschtalbrücke, najvačší z tehiel postavený most. Vyzerá skutočne impozatne a je stále funkčný. Nenašiel som však žiadny sposob ako sa dostať na vyhliadku nad ním. Kúsok odtiaľ je Bismarckova veža na vrchu Kuhberg, tam sa dá dojsť na moto ale až od 18:00. Pod vežou je mini svet železníc a nejaké občerstvo. Napešo je to asi pol kilometra lesom, to je zvládnuteľné.

Keďže bol plán dojť až k mestu Kelbra a už je mierne po šiestej, musím vynechať Erfurt, ktorý ma nadherné staré mesto (ulica je postavená na kamennom moste) ale už som to kedysi navštvívil takže slzy nie sú. Za mestom Weimar, po výdatnej večeri v McD (uf) odbočujem k pamatníku v Buchenwalde. Nádherný výhľad, impresívne miesto plné pokory. Už za šera absolvujem moju najúžasnejšiu cestu z Bad Frankenhausen do Kelbry. Je to asi 15 kilometrov, kde najma v druhej časti človek nejde ani meter rovno, tie zákruty sú dokonalosť sama o sebe. Do campu prichádzam už za tmy, dýcha na mňa atmosféra DDR, dávam si lokálne pifko a za burácania juhoslovanských summer hitov z 1975 staviam stan hneď u jazera. Komárov je tu toľko, že si zavadzajú.

Ráno chcem navštíviť pamatník Friedricha Barbarosy, je to veľký pomník práve nad mestom Kelbra (Kyffhäuser), takže sa škraben znova tymi úžasnými serpentýnami hore aby som zistil, že otvárajú až o hodinu a pol. To je ta smola byť už o osmej niekde pripravený na zážitky. Fotím to aspon tak spoza brány a mažem znovu tými dokonalými zákrutami cez Kelbru smer Braunanlage do pohoria Harz. Toto pohorie sa samozrejme nedá porovnať s Alpami, sú to viac Orlické hory, ale je to tu ráj motorkárov. Mnoho skutočne kvalitných zákrutovitých ciest. Bohužiaľ sa po novom nedá dostať na najvyššiu horu Brocken (len na zvláštne povolenie). Pokračujem cez Goslar do Hannoveru, kde som pár rokov pracoval a chcem sa pozrieť čo sa zmenilo. Dohnal ma problem s črevnými problémami (stále píšem kulantne) a tak si dávam napriek všetkej logike thajskú Tom Yum a malej priateľskej reštaurácii, kam som chodil roky na obedy, ničím záchod. Pokračujem do mesta Munster, kde je veľká tanková základňa Bundeswehru a najma tankové múzeum. Pre mňa ako fandu bojovej techniky záležitosť na pár hodín, je to úžasne spracované, vstup pár Euro. Vystavené exempláre od prvopočiatkov tankov až po najmodernešie bojové vozidlá. Prierezy, videá, exempláre z DDR. Británie a ZSSR – proste paráda. Leziem odtiaľ po 3 hodinách, trochu prší a ja som pozadu s plánom dojsť do Hamburgu. Skracujem si cestu po diaľnici, ale osud mi nepraje. Asi 30km pred Hamburgom je hrozná búrka a radšej si dávam pauzu. Ochotný poľský kamionista mi varí čaj, trochu kecáme o všetkom možnom. Do Hamburgu prichádzam tak-tak v miernom daždi a dopravnej špičke. Prichádzam však v pohode až do St.Pauli, kde mám hotel, rýchla uprava zovňajšku a hurá na stretnutie s kamošmi. Pijeme, kecáme a nasávame atmosféru známej Reeperbahn. Je to obdoba Stodolní v časoch jej najvačšej slávy, ale asi tak 10x viac barov a ľudí. Druhý deň ráno som slabý ako mucha, ale snažím sa obísť Hamburg (Landungsbrucken, Brismarckov Park, Rathaus, Inner Alster, atď). Moto zatiaľ oddychuje pred hotelom, ma toho chuderka za sebou už dosť. Po obede ktorému sekundoval test funkčnosti WC leziem na Diversiona a vyrážam smer pobrežie. Asi to vzhľadom k zdravotnému stavu nebolo úplne ideálne rozhodnutie, ale história sa nebude pýtať na boľavý pupík, že áno.

Cesta na severné pobrežie a smer domov

Žene ráno domov píšem, že to v povodnom termíne nedám ale budem sa snažiť prísť čo najskor. Do Laboe letím po diaľnici ale zastavujem aj v Kiele. Okrem prístavu tam však moc k videniu nie je. V Laboe je to o inom – krásne pláže (proste letovisko ako sa patrí) a najma pamatník námorníctva a ponorka Kriegsmarine U995 z WWII. Spojené vstupné myslím 9 Euro, takže pohoda. Najprv sa škrabem na pamatnik, má 56m a výťah. Fakt by som tie schody v mojom stave nedal. Zvrchu je nádherný výhľad na more a pláže. V suterénu je impresívna kaplnka a najma modely vojnových lodi (1:50). Možnosť porovnať si Bismarcka / Tirpitz s dnešnými loďami je perfektná. Leziem do ponorky, je tam ale množstvo ľudí a tak je to trochu otravné. Ale nesmierne zaujímavé a určite doporučujem návštevu. Popri pobreží smerujem na polostrov Zingst, kde si už vo večerných hodinách hľadám camp. Po 5 odmietnutiach a 21.00 na hodinkách začínam byť trochu nervózny. K tomu mám trochu technické problemy – Zviezol som sa kúsok diaľnicou a nejaký borec mi signalizuje, že niečo nie je okay. Pozriem sa okolo seba a ouha – radička sa blembá len na kĺbku. Uklepal sa mi spešl šrób a valček na ktorom jazdí radička. Zastavujem na šestke a chcípam to. Po analýze zisťujem, že ak odmontujem jeden z troch šróbov z pancierovej ochrany výfuku a držiaku stupačiek, tak to drží. Ale nehýbe sa. Tak to trochu povoľujem, funguje to ale za jazdy sa to povoľuje a hrozí že ten šrób stratím. Vďaka bohu za centrál, pretože zhodiť to zo šestky dole by nebolo úplne jednoduché. Vypestovávam si gryf, doťahujem to každých 10km rukou za jazdy a ako tak to funguje celých nasledujúcich 900km domov.

Krajina je na polostrove nádherná a moc času som stratil zástavkami u pobrežia. Nakoniec nájdem asi posledné miesto v campe Düne 6 za nekresťanských 22 Euro/noc. To je trojnásobok toho, čo som platil u jazera Kelbra v socializmom zaviatom campe. No, toto je asi nemecká riviéra. Večera v blízkej pizérke, pretože kempingová reštaurácia robila len steaky od 20 Euro vyššie a vzhľadom k pretrvávajúcemu bordelu v mojom zažívacom trakte by to bola zbytočná investícia. Ráno sa snažím vyraziť s prvým slnkom smer Peenemünde. Ráno cesta na ostrov vyzerá úplne okay, prichádzam k múzeu umiestnemom v priestoroch bývalej elektrárne. Tu sa testovali strely V1 – V2 a V4, tu sa za pomoci ohromného množstva energie vyrábalo raketové palivo. Expozícia je zaujímavá, ale asi najlepšia časť je bývalá elektráreň v povodnom stave.  Asi 500m ďalej stojí sovietska ponorka U461. Som unavený a slabý a keď vidim ohromnú frontu na prehliadku ponorky, hovorím si že na to kašlem. Musím sa dostať čo najbližsie k domovu a pretože je piatok tak okolie Berlína je horor. Že som ja nepokračoval okreskami ako doteraz a liezol na diaľnicu. Nemci stoja ako retardovaní, úplne ich nepoznávam. Preplietať sa stojacou diaľnicou ma stojí hrozne moc síl, ktoré nemám. Neustále radenie s poškodenou radičkou ide zle. No proste peklo. Trvalo mi asi hodinu prejsť asi 30 km. Až do Cottbusu som zobral diaľnicu a zliezam k zaujímavému nemecko-poľskému pohraničiu. Pripomína mi to Švédsko – superkvalitné a prázdne cesty a hlavne žiadne sídla. U mesta Gablenz sa idem prejsť k Rakotzbrücke , nazývanému aj diablov most. Je už večer, som tam sám a vyzerá to tam husto-krute. Všeobecne je to pohraničie zaujímavé ale ja musím hľadať nocľah. Cez Görlitz len prechádzam, hotely sa mi zdajú drahé a hľadám camp. Je už šero a tak míňam Bagger 1452 (33 m vysoký pozostatok ťazby uhlia) stojaci u jazera. Žiadne campy, boha jeho. Strihám si to cez poľské pohraničie, je už tma – som rozhodnutý to zatiahnuť niekam do lesa, ale mám trochu strach tu v pohraničí lebo to bude moja premiéra. Nakoniec som to dotiahol až k Arnolticiam, kde po tme a v miernom daždi staviam stan v lome. Som hrozne unavený a tak zaspávam v podstate okamžite. Ráno vstávam o piatej, prší. Dva dni som nebol v sprche, som mokrý, balím mokrý stan. No proste dobrodruh-cestovateľ. Hneď v prvej zákrute skoro hádžem tlamu, pretože mám pneu zalepené jemným pieskom z lomu. Zastavujem až v Liberci na pumpe, kde si dávam konečne teplý čaj a niečo k jedlu. Už sa teším domov k manželke a tak okrem jednej pazuy na kafe v Pradubicich zvyšok cesty do Brna už nestojí za spomenutie. Domov prichádzam presne naobed, vyčerpaný ale štastný

Celkovo som najazdil asi 2700km za 5 dní. Bola to moja prvá dlhšia sólo cesta a nabudúce budem vedieť, že by to chcelo trochu menej km denne a najma si dať den-dva niekde napohodu a oddychovať. S moto nebol okrem uklepaného šróbu na radičke žiadny problém, spotreba bola s troma kuframi a asi ¼ diaľnic 4,8l/100. Stredné a severné Nemecko možem doporučiť, prípadne to spojiť s Poľskom. Mimo ČR som nezaregistroval ani jedného českeho motorkára a len dvojicu Slovákov. Ti sa tak nejak netvárili, že by chceli hodiť čo len jedninú vetu, ale nijak mi to druženie nechýbalo. S miestnimi sa dalo pokecať fajne, boli vždy ochotní.

POKRAČOVAT V DALŠÍ KAPITOLE