Ako som išiel do Afriky

Majiteľ sa mi ponúkol, že ma odnaviguje na asfaltovú cestu. Ukazuje mi, aby som šiel za jeho autom a držal sa jeho stopy, a naozaj mi to dosť pomohlo, žiadne vyhrabávanie. Dnes som mal prvý krát cestu naplánovanú tak, že som vlastne nemal žiadny plán. Môj cieľ bol dostať sa do prístavu Ceuta a mal som na to 2 dni. Jediné, čo som mal v navigácii bola hora Veľký atlas s prejazdovým bodom Todgha Gorge, o ktorom som čítal, že je už hrozne prefláknutý, plný turistov a dotieravých predajcov. Je to naozaj tak. Vôbec som nemal potrebu tam zastaviť, aj keď ma štvalo, že si neurobím selfie s Guzinkou. Preto toto miesto prechádzam bez zastavenia. No a potom to prišlo. Po cca 15 - 20 km zmizli ľudia, ale úplne. Pustatina, možno 200 km žiadna doprava, žiadne mestá, totálna prázdnota. Občas sa na ceste zjavili dva prízraky na jednom rozpadnutom skútriku. Miestami som narazil na fascinujúce zelené oázy v totálnej prázdnote: tráva, nejaká pšenica, haldy cibule, nejaké trsy trávy pre osle. Dychberúce scenérie. A potom zase dlho nič. Cesty, to jednoducho musíš zažiť, ideš po asfalte, v zákrute zmizne celá cesta a je tam šotolina alebo nános skál z vedľajšieho kopca, alebo pieskom, po 100 metroch asfalt, ako keby nič. Ako sa zjaví, tak zmizne. To ma naučilo hoodne predvídať a ísť naozaj opatrne. Dedinky, o ktorých som si najprv myslel že sú filmové kulisy z čias natáčania Indiana Jonesa. Si hovorím, že tu ak dostanem defekt, ma rozoberú na orgány. Ale boli to jednoducho dedinky uspôsobené na tvrdý africký život. V jednej dedinke na mňa kýva chlapík s fľašou s benzínom a lievikom, v duchu sa pýtam, čo mu šibe, načo by mi mával? Aha, postupne som zistil prečo. Široko ďaleko nenájdete naozaj ani jedinú pumpu. Ďakujem Bohu a Talianom, že má Guzzi 23 l nádrž. Tiež som mal veľké šťastie, že som mal natankované. No postupne mi tak stislo ritku, že som šiel s priemernou spotrebou 3,6l a na pumpu som došiel s dojazdom - 80 km od momentu, čo mi ukázalo dojazd 0. Tu sa naozaj treba pripraviť a mať slušnú zásobu benzínu, ak máte malú nádrž. Ak by mi došiel v tých horách benzín, bol by som v slušných sra.kách.
S pribúdajúcim časom som začal uvažovať, kadiaľ mám vlastne ísť, kde sa zložím, pokiaľ dôjdem v rámci jedného dňa. Cestu som ešte nechcel ukončiť, mal som chuť ísť ďalej. No v jednom okamihu som musel zastaviť a rozhodnúť sa pre smer Fés, alebo Meknes. Zastavil som na krajnici, mimochodom, v Maroku nemáte afaltové krajnice, ale štrkové. Sklopím bočný stojan, sedím na moto, hľadím úpenlivo do mobilu a zrazu j.b na pravý bok. Moje prvé uľahnutie a s tak strašne veľkou školáckou chybou. Jednoducho krivá krajnica. Debil som, čo Vám poviem. Ochranný rám splnil svoju funkciu na 100% + si to odniesol bočný kufor.  Videl som kopec videí, ako borci dvíhajú svoje geesá, to dám. No niee, to nedám. Ťažká bola, veľmi ťažká. Nedal som to. Tak som sa zaprel, chrbtom, ako v návodoch a držal som to nad zemou, čo to dalo, aby som neprišiel o benzín. Druhou rukou som mával o pomoc na všetkých okoloidúcich, ale tuším som sa dočkal len odmávania :) Až v jeden okamih zastalo auto s polepom Coca-coly, vystúpil mladý chalan a pomohol mi dostať moto na stojan. Potom odbehol do auta a vrátil sa s mobilom. Ukazuje mi fotky svojej R1, a že aj on je motorkár. A preto mi vlastne zastavil. Týmto mu ešte raz zo srdca ďakujem. Som opäť o niečo múdrejší. Guzzinka nie je do ťažkého terénu, možno pre niekoho so skúsenosťami a preto obdivujem tých, čo jazdia na ťažkých "kravách" do terénu. Nerozumiem, ako to potom dvíhajú. A to nie som žiadne tintítko. Proste klobúk dole. Vďaka tomu mám doteraz myšlienky v hlave na KTM 790, ale KARDAN a tempomat je veľmi silné pojitko s Guzzinkou. 
Nastáva teda okamih, aby som sa rozhodol, kam budú viesť moje kroky. Vyberám teda Fés, rovno pozerám Booking. Našiel som si ubytko Blue Sky, za nejakých 40€ s raňajkami a checkin do 23:00. Potvrdzujem rezerváciu a prchám. Medzi tým som si všimol správu, že nemajú parkovanie. No už nemám čas to riešiť a upaľujem ďalej, nech som tam čo najskôr. Vôbec som nemal povedomie o tomto meste. No nočný príchod ma úplne zabil :) Mesto je to gigantické s ešte gigantickejšou dopravou. Autá, busy, skútre, nákladiaky. Masaker. A najväčší masaker boli kruháče. Pred nimi 3 - 4 pruhy, vlezieš do kruháču, všetky pruhy zrazu zmiznú, vylezieš z neho a pruhy sú zase späť. Niekoľkokrát som si všimol zvláštnu vec. Vleziem do kruháču, sám, všetci stoja, pozerajú na mňa ako na cvoka, prečo? Prečo som sám v kruháči. Pozerám do spätných zrkadiel a tam semafor, ešte aj s červeným svetlom :) Policajti stáli za kruháčom a len mi zakývali. A paradox je, že ma ani nikto nevytrúbil. Policajti, ktorí sú na každom rohu ma nezastavili, nikto ma nechcel vytlačiť. (inak k tým policajtom: sú na začiatku a na konci každého väčšieho mestečka a zastavujú len miestnych. Turistom ako som bol napríklad ja, len s úsmevom zamávali).
Okolo desiatej som došiel k miestu, kde sa mal nachádzať hotel, no nikde som ho nevidel. No jasné, hneď sa pri mne pristavil miestny, že či mám ubytovanie a ako mi môže pomôcť. Hovorím mu, že mám hotel, ale ho neviem nájsť. Po tom, ako zistil ako sa volá môj hotel mi hovorí, že ten patrí jeho bratrancovi, mám dobrý výber a zavedie ma k nemu. Naozaj, bolo to odtiaľ cca 70 metrov. Ulica bola hrozne rušná, veľa ľudí a áut. Hovorím si, kde ja nechám moto? Na to hneď prišiel majiteľ hotela, vraví mi, aby som sa ubytoval, vyložil a cca 100 m odtiaľ je kryté platené parkovisko a za nejakých cca 5€ tam môžem do rána parkovať. Tak som bol rád, že sa aj toto podarilo. Súčasťou hotela bola reštaurácia, tak som sa vybalil, prezliekol a zbehol dole. Nakoniec to vyhral kurací burger so zeleninou, ááááno, zeleninou. No až v polovici burgu ma priateľka cez správy upozornila, že pozor na zeleninu. Tej som sa úspešne celý čas vyhýbal, ako všetkému, čo mohlo prísť do kontaktu s marockou vodou bez tepelnej úpravy. Do prdele. Večer usínam so štopľami v ušiach a zo zapnutou klímou. Ináč by som nezaspal. Do dnes nepochopím zmýšľanie marockých inžinierov pri návrhu kúpeľní. Voda všade, ale že všade.

POKRAČOVAT V DALŠÍ KAPITOLE