Ako som išiel do Afriky

Ráno už klasika, balenie, typické marocké raňajky a vyrážam naprieč novým dobrodružstvám smer Sahara, alebo aj Merzouga. 

Ráz krajiny je už iný, a ja sa neviem dočkať tých piesočných dún. Teplota je už niekde inde a prestáva to byť pohodlné, ale nevadí, kochám sa. Míňam rôzne kaňony, na jednom odpočívadle pri mne zastavuje miestny a seriózne mi ponúka za Guzzinu 2 ťavy, neverím vlastným ušiam. Však ako by som si ich doniesol na Slovensko???
Pokračujem ďalej, každú chvíľu fotím, zeleň už dávno zmizla a vystriedali ju lokálne oázy. Fascinujúce, ako dokáže niektorým miestam vrátiť život. Na jednom mieste nachádzam obrovské jazera, kde nie je ani živej duše v okolí, jazero by to mohlo byť toto: Dam's landscape| ⴰⵙⴽⵙⵓ ⵏ ⴰⵎⴷⴰ Naozaj ma prekvapilo, že nikto nebol na jeho brehoch. Mestá už boli iné, evidentne čelili väčšiemu náporu slnka a tepla. Boli teda poloprázdne a rozpálené. Ale stále som stretával skupiny ľudí. Najviac to vždy žilo vo väčších mestách, kde ani veľké teploty úplne neochromili miestny život. Mestá redli, teplota začínala atakovať 40-tky, čo dalo tušiť blížiacu sa púšť. A tak aj bolo. Zrazu piesok, duny, silný horúci vietor, piesok som mal všade a dodnes ho ešte nachádzam v niektorých veciach. Vietor bol tak silný, že to miestami lomcovalo aj so mnou. Do toho piesok na cestách, nič príjemné vám poviem. Podľa navigácie to mám pár km do kempu, zapínam teda data, aby ma to naviedlo tam, kam má.

Schadzam z asfaltky na udupanú štrkovo - pieskovú cestu a tu začína ďalšie dobrodružstvo. Tu som si uvedomil moju veľkú chybu, nemal som navolený a ani nastavený režim off. Motorkami mi lietala hrozne pod zadkom, tu si uvedomujem, že by to chcelo absolvovať doma nejaký adv kurz, aby som si takéto povrchy vedel viac užívať. Cesty tu neboli vôbec značené, stopy od áut všetkými smermi. Kde je ku.a ten môj kemp? Netrvalo dlho a už som bol po kardan v piesku. Strašne zradný terén pre neznalca môjho kalibru :) Naobliekaný, upečený, naložený, v 43°C nohou vyhrabavam moto štýlom: rukami pridržiavam moto za kufor, nohou vyhrabávam piesok, potom prerúčkujem k riadidlam, posuniem do zadu 3,4 cm, prerúčkujem späť ku kufru, odhrabem piesok a takto pokračujem, až sa dostanem na spevnený povrch. Na posledných metroch si tento spôsob jazdy osvojujem ešte niekoľko krát. Vymyslel som aj také nadávky a ich kombinácie, ktoré náš jazyk nepozná ani omylom :) Prichádzam ku kempu, chlapcov opodiaľ sa pýtam, že či som správne, nie nie, to musíš ísť späť ako si prišiel a tam niekde odbočiť do prava. Kuuuuuur.a fix. Pod plynom, s tancujúcim zadkom prichádzam k ďalšiemu kepmu, zapadnem, jeb.m na to, nechám to tam aj keby to bol zase nesprávny kemp. Skladám helmu, vyrazím medzi stany. Všade skapal pes, nikde nikto. Kemp bol mimochodom stanový, v púšti... Nachádzam 3 mŕtvoly ležiace pod prístreškom, jeden vstane, ide ku mne, pýtam sa ho, či som správne. Usmieva sa na na mňa, že áno. Pýtam sa ho, čo som tu ubytovaný sám, on že áno. Založil som si ruky na tvár s textom, I am so stupid man. Kto sa ubytuje v stane v púšti, kde je cez deň 43°C? Jaaa. Ale zas na druhú stranu, nikdy na to asi nezabudem. Ukazuje mi môj stan, idem si zhodiť veci do neho... To už bolo asi aj na slzy. Ihneď ma zalial pot, ihneď, tam bolo asi aj 50°C. Šiel som si zložiť veci z moto, už mi aj bolo jedno, že je v piesku po kardan :) Teplo, strašné teplo. Vybalil som sa, dvere v stane som ani neskúšal zavrieť. Chlapci zrejme videli, že som KO, tak mi uvarili extra silný mätový čaj a ponúkli posteľ pod palmovým prístreškom. Tam som si ľahol a niekoľko hodín som sa ani nepohol. Čaj bol super. Tie mŕtvolky zo stanu sa medzitým prebudili a makali na opravách v tábore, v kuchyni a kade tade. Jak keby tam bolo 20°C. Po čase sa u mňa zastavil majiteľ, chcel ma utešiť, že so zapadajúcim slnkom to bude príjemnejšie a mám sa ísť poprechádzať bosý po okolitých dunách. Medzitým tam došla FR rodinka, ktorá sa tiež ubytovala vo vedľajšom stane a išli sa snowboardovať do dún. Ako začalo slnko zapadať, naozaj klesla teplota, tak na 38, zo 43... V stane som mal ale stále asi 50 :) Nakoniec som predsa len vyrazil do dún za kempom. Bol to veľmi silný zážitok. Medzitým sme sa ešte dohodli na večeri. Inak klobúk dolu chlapcom. V tom teple a v stanovej kuchyni urobili polievku, tažín, ryžu, zemiaky, zeleninu. Nechápem. Po návrate z dún si dávam sprchu, tábor sa medzi tým pripravil na nočný život, pripravené dva stoly, druhý pre susediacu rodinku. Bolo to neskutočne všetko pekne pripravené. Je mi jasné, že žijú len z takých cvokov ako som ja, preto sa snažia na 200% Začali nosiť jedlo na stôl, až som ich prosil, aby toľko nenosili, to predsa nemôžem všetko zjesť. Nedali si povedať. Keď už mi jedlo tieklo ušami, doniesli kávu, vodu, upratali plac, doniesli si bubny a začala príjemná berberská "podívaná". Snažili sa o moju interakciu, ale nezlomili ma. Vedľajšia rodinka už nemala také odhodlanie a zabubnovali si spolu. Následne sme sa pustili do konverzácie s majiteľom, kde mi opísal naozaj tvrdý život v púšti. Fakt tvrdý. Tu sa ešte musím zmieniť o mojich myšlienkových pochodoch, kde som si uvedomil malichernosti, nad ktorými premýšľame my, hmotné i nehmotné túžby. Tu vidíte deti, ktoré sú bosé, v roztrhanom oblečení a s primitívnymi hračkami, vyrobenými z bordelu zo smetiska. Chlapec mal autíčko vyrobené z plastovej fľaše od motorového oleja, kolieska a špagát. Miestami smutný a silný pohľad. Zas odvrátená strana. Hrozne veľa ľudí som stretol, ako sa hrali s mobilmi v ruke. Aj tam, kde by som to absolútne nečakal. Ďalší, veľmi zaujímavý fakt je, že ešte aj hlboko v púšti bol dokonalý signál na internet, wifi som mal dokonca 100 m od tábora v púšti. Keď sa vrátim ešte k tým mobilom, mal som potrebu si odskočiť na malú. Všade okolo obrovská prázdna planina. Po pravej strane asi tak 3m skala, zastavím, odbehnem za skalu, rozopnem zips, a tam jeeeb, chlapík s mobilom v ruke, nepochopíš. Dokonca na skútroch, v jednej ruke plyn, v druhej mobil :). Späť do púšte. Pred odchodom do stanu si dohodnem zážitkový výlet na ťave do púšte, pozrieť sa na východ slnka. Chlapík mi ukazuje, kde mám byť pripravený ráno o piatej za kempom. Ľahnem v stane do postele, dvere sa ani nesnažím zavrieť, tričko prehodím cez čelo, tečie zo mňa jak z hovada. Ráno vstávam o 04:40 za silného vetra, pieskom som všade pokrytý. Za čiernočiernej tmy a hrobového ticha odchádzam na dohodnuté miesto. Hovorím si, že tu ak stretnem toho Berbera s ťavou, tak to bude zázrak, neverím tomu, možno som ho zle pochopil. Ako by sem mohol niekto prísť v totálnej tme, za vetra, piesok šľahal zdola nahor. A fakt, 04:55 vidím maličké svetielko opodiaľ a povzdych ťaviaka :) Neuveriteľné. Podáme si ruku, predstavíme sa, dotiahne sedlo a ukáže ako nasadnúť. Ten pocit, keď si ťava s Vami ľahne alebo postaví, je tiež zážitkový. A už aj mierime do hĺbky dún za totálnej tmy, pán si svieti len mobilom. Presne hodinu ma viedol do púšte. Zastavili sme pod veľkou dunou, ukázal mi, aby som šiel hore, počkal na východ slnka a užil si ho. Tak som aj urobil. Poviem vám, to by mal zažiť každý. Byť tam hore sám, s prebúdzajúcim sa slnkom, ktoré postupne  zalieva vrcholy dún je jednoducho "ósom (awesome)". Hodinu som si vychutnával samotu na dunách a ďalšiu hodinu sme išli späť. Berber si zatiaľ ľahol vedľa ťavy, hladkal ju po ňufáku a dal jej nejaké granulky pod zub. Bolo vidieť, že ju má rád. Po príchode nutné balenie, ďalšia sprcha. Majiteľa prosím, aby nenosil toho na raňajky veľa. O chvíľu doniesol raňajky, no keď toto bolo pre neho málo... Nechcem vedieť čo je veľa. :) Mimochodom, wc aj sprchy boli v stanoch spoločné. Strecha aj oddelené steny boli z plachty, ALE, podlahy z kachličiek a hajzlíky keramické, so splachovanim. To si ešte nevidel. V púšti.
 

POKRAČOVAT V DALŠÍ KAPITOLE