Vzpomínky na Grand Prix v Brně očima Richarda Karnoka

Text: Lubor Horák | Foto: Lubor Horák | Foto: Archív Richarda Karnoka | Zveřejněno: 5.1.2021 | Zobrazeno: 4 039x

Další fotograf, kterého jsem pro Vás na Motorkářích oslovil s žádostí o galerku vztahujíce se na vzpomínání na GP Brno, je ze zahraničí, a vlastně to ani fotograf není, jak mě sám upozornil. V současné době je Richard Karnok hlavně komentátor moto akcí. Domovem je mu "daleké“ Slovensko a jako hlavní povolání má hru na fagot. Je totiž členem souboru Slovenského národného divadla a Bratislavského dychového okteta (osm hudebníků).

Vzpomínky na Grand Prix v Brně očima Richarda Karnoka

Ano kamarád Richard Karnok, kterému nikdo neřekne jinak než Riško, je hodně známá postava motoristického sportu u našich sousedů, ale samozřejmě i u nás. Kromě toho, že ve fraku hraje vážnou hudbu, jeho fagot bylo slyšet i na koncertu rapera Rytmuse, je autorem knihy. Ta je o legendě slovenského motoristického sportu pod názvem "Pavol Dekánek – Život motocyklového pretekára (2018)", vytvořil také videomedailón "Peter Baláž - Život na plný plyn (2016)", což nebyl jeho jediný video počin. V současné době pracuje na knížce právě o legendě Balážovi.

Richard je šéfredaktorem slovenského motoristického webu. Díky tomu se pravidelně vracel do Brna na GP a tak vznikla galerie, kterou pro Vás připravil. Jen dodám, že Richard svoji vášen nejen pro motorky podědil po svém otci. František Karnok byl známá osobnost československé hudební scény. Mimo jiné, jako šéf trombonové sekce, působil v orchestru Gustava Broma. To on vzal Richarda poprvé v roce 1987 do Brna, jehož se pravidelně účastnil, nejprve jako divák a později jako novinář-fotograf až do roku 2019.

Richardovu galerii fotografií doplní malá vzpomínka na první setkání s vůní ricinového oleje, kterou jsem objevil právě na jeho serveru. Jeho upravenou a mírně krácenou verzi s jeho souhlasem uveřejňujeme v původní jazykové verzi.

Moje prvé Brno – Veľká cena Československa 1987
(Richard Karnok 02.05.2020)

"Nadpis môže vzbudiť dojem, akoby sa niektorý z motocyklových pretekárov chystal opísať svoje prvé skúsenosti s jazdou na motorke po dráhe Masarykovho okruhu, preto musím hneď na úvod spomenúť, že som na motocykli nikdy v živote nejazdil a ani to neplánujem.

Rešpekt k tomuto dvojkolesovému náradiu mám totiž taký veľký, že som sa s myšlienkou, že v živote neokúsim pocit, o ktorom síce často snívam a myslím, že si ho aj viem živo predstaviť, dobrovoľne zmieril. Preto pokiaľ patríte skôr k tým, čo si radi prečítajú skúsenosti s jazdou na okruhu, pokojne kliknite inde. A pokiaľ niekoho z vás zaujíma 33-ročné spomínanie jedného z tisícov fanúšikov, tak zostaňte, možno to aj vo vás prebudí pekné spomienky na ten čas.
Na svojich prvých motocyklových pretekoch som bol koncom 70. rokov minulého storočia v Novom Meste nad Váhom, keď som mal štyri či päť rokov. Spolu s otcom a príležitostne mamou a bratmi sme chodili aj na ďalšie preteky, pričom vrcholom pre nás bola Cena Slovenska na letisku v Piešťanoch. Práve v bulletine Ceny Slovenska sme v roku 1987 uvideli upútavku na Veľkú cenu ČSSR v Brne, ktorá sa mala po prvýkrát konať na celkom novom automotodróme. Otec s bratom sa začali baviť o tom, že by sme tam snáď aj mohli ísť a ja, vtedy 13-ročný chalan, som bol nadšený. Preteky majstrovstiev sveta som sledoval od roku 1983 vďaka prenosom rakúskej televízie, pričom práve v tomto období sa už svetový šampionát na starom okruhu v Brne nejazdil. Na novú trať sa ale majstrovstvá sveta vrátili a mňa sa zmocnilo obrovské vzrušenie, keď som si predstavil, že by som na vlastné oči mohol uvidieť všetky tie hviezdy, medzi ktorými by nechýbali ani moji najobľúbenejší pretekári, ktorými v tom čase boli Freddie Spencer, Wayne Gardner, Toni Mang a Pierpaolo Bianchi.

Československá televízia už niekoľko týždňov pred svetovou premiérou odvysielala domáce preteky z nového okruhu a už na záberoch v televízii som obdivoval jeho tvar a polohu v lese.
A zrazu tu bola sobota 22. august 1987 a my sme s bratom a otcom sedeli v aute a viezli sa do Brna. V pláne sme mali navštíviť len nedeľné preteky, ale do Brna sme šli už v sobotu, aby sme boli v nedeľu čo najskôr na okruhu. Otec bol mnoho rokov členom Big Bandu Gustava Broma v Brne a keďže bol v tomto meste veľmi často, tak tam mal spolu s ďalšími slovenskými kolegami neďaleko výstaviska prenajatý jednoizbový byt. Hneď po príchode sme na ulici náhodou natrafili na ďalšieho otcovho kolegu z kapely, ktorý nám povedal, že ten okruh je „kousek odtud, asi deset minut pěšky.“ Smer síce ukázal správny, ale keď sme na druhý deň absolvovali strastiplnú cestu na okruh, tak sme na jeho slová spomínali a dobre sa na nich bavili :)

Večer sme v byte v televízii sledovali športové správy, v ktorých dávali aj krátky šot z tréningov a spomenuli, že do hlavných pretekov sa prebojovali aj československí pretekári Pavol Dekánek a Peter Baláž, ale Balážov štart je pre ťažký pád ohrozený.

Už odmalička som nemal rád, keď v deň motocyklových pretekov prší. Poriadne zmoknuté preteky som predtým zažil v roku 1981 na poslednom ročníku starého Podjavorinského okruhu v Novom Meste nad Váhom a tentoraz ma v nedeľu ráno v brnianskom byte zobudilo klopkanie na parapet… Zobudilo to aj brata s otcom a boli sme riadne naštvaní, veď predpoveď počasia hlásila dokonalý slnečný deň… Otec pozrel z okna a hneď hlási: „Chalani, je to v poriadku, to len holuby si na balkóne urobili hniezdo a behajú po parapete.“ Výborne, kameň mi padá zo srdca a sklamanie začína striedať nedočkavosť na to, čo v ten deň zažijem…

Otec našťastie nedôveroval kolegovi z kapely a naštudoval si ako sa má asi dostať k okruhu. Auto nechávame pri byte, ideme električkou do Starého Lískovca, kde je konečná a ľudia sa zhromažďujú pri autobusoch kyvadlovej dopravy. Na mieste sú aj stánky s predajom vstupeniek, tie kupujeme (jedna stála 70 Kčs) a prihovára sa nám nejaký priekupník, ktorý nám ponúka za 150 korún lístok do depa. Máme voči nemu nedôveru a preto odmietame (na fotkách z boxovej uličky z dobovej tlače je vidieť preplnenú boxovú uličku, na čo si sťažovali aj samotní pretekári). Otca v Brne spoznávajú, Bromova kapela je populárna, a tak od ľudí dostáva otázky, ako sa mu páči v kapele a podobne. Vzápätí nastupujeme na autobus a o chvíľku ideme po cieľovej rovinke starého okruhu, ktorú spoznávame podľa tradičných boxov, pre nás známych z televíznych prenosov. Aj to vo mne ešte stupňuje vzrušenie a už sa neviem dočkať na nový okruh. Autobus nás priváža do obce Žebětín, kde vystupujeme a spolu s davom sa vyberáme smerom do lesa. Kráčame asi pol hodinu cez les smerom do kopca, otec si zapaľuje už neviem koľkú cigaretu a vyjadruje túžbu vrátiť sa domov :-), čo s bratom odmietame, pretože lesom už znie rev motorov z „neďalekého“ okruhu a opäť spomíname na „deset minut pěšky“ otcovho kolegu :)

Po čase prichádzame konečne k plotu, za ktorým vidíme aj zvodidlá z trate a po vstupe do areálu vchádzame do tunela, tzv. tubosideru, ktorý vedie popod trať. Vtedy ešte neviem, že zákruta pri tubosideri dostane o tri roky neskôr od fanúšikov názov Schwantzova a o 20 rokov neskôr sa tak bude volať oficiálne. Prechádzame tubosiderom a ja stále nedočkavo pozerám dookola, aby som zbadal, aké stroje to produkujú ten nádherný rev. Vidím plnú tribúnu divákov (G-tribúna) a ako stúpame smerom nahor, tak konečne vidím zdroj toho revu a krásnej vône. Sajdkáry práve dokončujú svoj zahrievací tréning a v šikane do kopca vidím Bernda Schniedersa, spolujazdca Egberta Streuera, ako máva divákom z plošiny spolujazdca na ich sajdkáre so sponzorom Lucky Strike a štartovým číslom jeden. Atmosféra je neuveriteľná, som šokovaný a všetko hltám veľkými dúškami. Rozmýšľame, či zostaneme na tribúne pred nami (F-tribúna), ale pridávame sa k davu a o chvíľu sme na „Céčku“, kupujeme limonádu a plagáty. Tribúna je plná, zastavíme sa priamo pri rampe s kamerou, z ktorej sa sníma priamy prenos do televízie a opäť sa otec predstavuje ako „domáci“, keď sa počas prestávky pred prvými pretekmi zbadajú s kameramanom a okamžite sa spoznajú a debatujú. Za kamerou je totiž známy kameraman, pán Duda, ktorý sa s otcom pozná z televíznych prenosov koncertov Big Bandu Gustava Broma.

Na štarte sú už ale zoradené motorky triedy 80 cm³, spoznávam hlas známeho komentátora Karla Březinu a teším sa na prvé preteky majstrovstiev sveta, ktoré uvidím na vlastné oči! Je odštartované! O chvíľku už vidíme motocykle na moste ako sa blížia ku štadiónu a o niekoľko sekúnd sú pred nami! Vpredu registrujem Martineza, Dörflingera… Martinez sa mi páči, má navyše červenú motorku, ktorá mi pripomína môj kartónom kapotovaný bicykel :-), ktorý mi pripravil môj brat u starej mamy… Nazeráme prísediacim do bulletinov, pretože sme ich vôbec nevedeli zohnať! Na trati sa dejú veci, vidíme hromadný pád, ale aj doslova motokrosovú vložku jedného z pretekárov, ktorý so svojou malou osemdesiatkou vyšiel na zubaté obrubníky a jeho zadok asi utrpel poriadne modriny :) Ešte počas týchto pretekov sa pozeráme oproti na tribúnu D, kde je predsa len o niečo viac miesta a rozhodujeme sa tam prejsť. Osemdesiatky skončili, vyhral Dörflinger, a my sa vyberáme smerom späť k tubosideru. Práve pri ňom predávajú načierno východní Nemci bulletiny a hoci za dvojnásobnú cenu, teda za 40 korún, berieme a sme radi, že sme bulletin vôbec zohnali (o rok neskôr sme to šťastie nemali…).

Zaujímavé je, že druhými pretekmi v poradí nie sú 125-ky, ale trieda 250 cm³. Usádzame sa už na tribúne D (sedíme na vreckovkách) a sme približne na úrovni bodu brzdenia pretekárov pred zákrutou pri tubosideri. Som nedočkavý, čoskoro na vlastné oči uvidím môjho favorita Manga! O chvíľu už okolo nás jazdci prechádzajú, všímam si nádherné farby motocyklov tímu Rothmans, ale aj krásnu svietivú Marlboro červenú na motorke Yamaha Lucu Cadaloru, ktorú na fotkách v časopisoch ani v televíznych prenosoch nie je vidieť. Všímam si však aj to, že na kombinézy pretekárov svietivá červená akosi nechytá a sú oproti motorkám tmavšie. V úvode pretekov je vo vedení Talian Reggiani na Aprilii, nakoniec má však technické problémy a v boji o víťazstvo je k mojej radosti najúspešnejší Toni Mang, ktorý sa v závere svojim súperom trhá. Aj na druhom mieste je jazdec tímu Rothmans Honda, Francúz Dominique Sarron, a tak som spokojný. V úplnom závere pretekov padá v zákrute pri tubosideri Reinhold Roth, jeden z favoritov.

Pred pretekmi triedy 125 cm³ sa presúvame o niekoľko stoviek metrov k predchádzajúcej zákrute, sme teda bližšie k výjazdu na rovinku. Je tam viac ľudí, ale stále je to oveľa lepšie ako na „Céčku“. Mám tam favorita, Pierpaola Bianchiho, ktorý nedávno vyhral preteky v Piešťanoch. V prvom kole okolo nás prechádza na druhom mieste za Gresinim, obzerá sa za súpermi, ale z druhej strany sa na jeho úroveň doťahuje Casanova. Bianchi má technické problémy, Gresini a Casanova, a predovšetkým ich stroje Garelli sú neporaziteľné a preteky sa stávajú tak trochu nudnými. Žiaľ, slová redaktora ČST z predchádzajúceho dňa sa potvrdzujú, Peter Baláž pre zranenie neštartuje. Pred nasledujúcimi pretekmi triedy 500 cm³ sa však teším aj na to, že bude štartovať Pavol Dekánek. Vtedy ešte netuším, že o ňom o tri desaťročia neskôr napíšem knihu a v tomto čase ju pripravujem aj o Petrovi Balážovi, s ktorým som už nakrútil dokumentárny film.

Ako fanúšik Waynea Gardnera som spokojný, môj obľúbenec vedie v priebežnom poradí šampionátu pollitrov a je aj hlavným favoritom pretekov v Brne. Mám veľkú radosť, že na vlastné oči uvidím Freddieho Spencera, vďaka ktorému som štyri roky predtým začal sledovať majstrovstvá sveta. Vtedy, v roku 1983 vyhral 22-ročný Spencer svetový titul na trojvalcovej Honde pred Kenny Robertsom a odvtedy bol tento pretekár mojim favoritom. A rovnako značka Honda. Spencer však začal mať problémy so zápästím a po tom, ako sa stal v roku 1985 majstrom sveta v dvoch triedach, 250 a 500 cm³, jeho hviezda začala zhasínať. Dúfal som, že v Brne znovu zasvieti, a to hlavne po tom, ako viedol na Veľkej cene v Doningtone, ale ani v Brne sme Freddieho nevideli v starej forme. Gardner ma ale potešil. Hneď od začiatku diktoval tempo pretekov, pričom jeho hlavný súper, Američan Eddie Lawson na Yamahe, jazdil až tretí za prekvapením pretekov, svojím tímový kolegom, Japoncom Tairom! Taira potom prezradil, že mu Brno pripomína trať v japonskej Suzuke a doslova mu sadlo. Počas pretekov Gardnerovi na svojich digitálkach stopkami meriam náskok pred súpermi. Nakoniec s istotou víťazí a ja som nesmierne šťastný. Krásnu stíhaciu jazdu predvádza Randy Mamola, končí štvrtý, počítam aj umiestnenie Dekánka, v cieli je na 23. mieste. Spomínam si, že po pretekoch absolvovali traja najúspešnejší jazdci čestné kolo v kabriolete vo farbách sponzora HB.

V závere trošku prestojmi medzi pretekmi rozťahaného dňa si s istotou s konkurenciou poradili aj moji obľúbenci v triede sajdkár, Švajčiari Biland s Waltispergom a ja som mal za sebou deň, ktorý rozhodujúcim spôsobom ovplyvnil môj vzťah k cestnému motocyklovému športu. Okruh v Brne sa stal doslova mojím druhým domovom, odvtedy som tam nechýbal ani na jednej Veľkej cene, neskôr som začal chodiť aj na republikové podujatia, navštívil som aj niekoľko automobilových pretekov. Koľkokrát sa mi odvtedy v noci snívalo, že som na pretekoch v Brne a zobudil som sa smutný, že to bol len sen :-)…

Presne o 20 rokov neskôr som na Veľkej cene v Brne stál na obslužnej komunikácii s fotoaparátom v ruke ako redaktor časopisu Motomagazín a pri prvom kole tréningu kráľovskej triedy som si slnečnými okuliarmi zakrýval dojatím zaslzené oči… O ďalších 11 rokov neskôr som v komentátorskej kabíne okruhu po prvýkrát ako komentátor držal mikrofón na Jarnej cene Brna a v duchu spomínal na všetko to krásne, čo som na tom okruhu zažil. Hlavne na otca, s ktorým som na okruhu v Brne prežil toľko krásnych chvíľ. Bol to vždy náš čas plný zábavy, zážitkov a času, ktorý patril len nám dvom. Otec od roku 2011 nie je medzi nami a vždy, keď fotím pri tribúne D, tak pozriem na miesto, kde sme sedávali, usmejem sa, spomínam a mám v očiach slzy. Slzy smútku, že je ten čas s ním preč, ale aj slzy radosti, že sme ten čas mohli spolu zažiť. Zažiť tie dve krásne desaťročia, ktoré sme spolu odštartovali 23. augusta 1987."

Text: Richard Karnok
Foto: František a Richard Karnokovci