Honda VFR 1200X Crosstourer (2013)

Niekedy v decembri 2022 sme sa traja stretli a začali plánovať cestu do Rumunska. Plány boli rôzne (niektoré dokonca veľkolepé), ale v princípe išlo o Transalpinu, Transfagaraš, hrad Bran a pár drobností okolo. Predbežný termín padol na koniec júna.

No a s koncom júna sme teda vyrazili na cestu nakoniec šiesti v zložení: 2x Honda Crosstourer, BMW R1200GS Adv, Triumph Tiger 1200 Rally Explorer, Kawasaki Versys 1000 a Suzuki V-Strom 1050 XT.

Ráno 24. júna sa stretávame všetci na pumpe v Turanoch a vyrážame smer Košice. Obloha je zatiahnutá, len len že nezačne liať. Cestovné tempo je predpisové a tankovanie je dohodnuté po 200 km.

Pri Liptovskom Mikuláši sa obloha zaťahuje ešte viac, ale neprší. Nepremoky teda nechávame schované. Prešov, Košice, maďarská hranica. V Maďarsku zastavujeme po 280 km na pumpe. Na diaľnici v Maďarsku (v mape označené ako Northern Great Plain, teda Veľká severná planina - jak z knihy Karla Maya) začína byť poriadne teplo. Cestou na Rumunskú hranicu stojíme ešte 2x, ale keďže je to diaľničný presun, tak sa nič zvláštne nedeje. Teda okrem toho, že som si zabudol pustiť hudbu, takže presun je prudko premýšľavým obdobím.

Okolo 13:30 prichádzame na hranicu. Je to fascinujúce, že sa tu stále kontorlujú passy a techničáky. Taký nádych služobiek s otcom, keď sme v dodávke presedeli hodiny kým sa colníkom uráči odložiť kafícko. My sa pečieme a colníci sa tešia z toho, že majú čo robiť, ale našťastie im to ide od ruky. Za hranicou, v Oradei (alias Veľkom Varadíne, čo mi pripomenulo Strážcov Varadína od Juraja Červenáka) tankujeme a stretávame chlapíka so synom, ktorí na jednom V-Strome valia až do Bulharska.

Zatiaľ smerujeme na Devu po ceste č. 76, ale máme v pláne si hneď prvý deň užiť aj nejaké tie horské cestičky, takže v meste Ştei nakupujeme a bočíme na cestu 75 vedúcu do Turdy. Pri obchode však začína vážne pršať. Je šesť hodín večer a v horách pred nami je regulérna búrka. Pred vstupom do kopcov teda natankujeme a vytyčujeme cieľ - mestečko Arieseni, kde budeme spať.

Posledných 30 km dnešnej cesty je naozaj dobrodružných. Leje ako z vreca a k šero-tme sa pridáva hustá hmla. Z kopcov sa leje naprieč cesty voda s hlinou, štrkom a kameňmi. Kde tu sa z tmy vynorí krava stojaca v strede cesty. Jej zamyslený výraz jasne hovorí "Kto by tu už dnes jazdil?!". Prekonávame priesmyk vo výške 1200m a je to naozaj udýchaný zážitok. Bez nehody všetci dorážame na ubytovanie Cabana Aurora . Je síce staré, ale čisté, takže sme spokojní. Vedľa v chate sú ubytované tri maďarské motorky. Pozeráme rozvodnený potok, varíme a sušíme veci. Dnes nejakých 630 km.

Inak som počas príprav na cestu prelustroval množstvo fotiek a cestopisov. Nakoľko to bola moja prvá "sólo" cesta (obvykle behám vo dvojici), tak som sa rozhodol nezobrať si topcase. Nech je motorka čo najľahšia. Veď veľké cestovateľské kalibre nejazdia s topcaseom, že áno. No blbec. Po dnešnej povodni som z rolky vylial asi 2 litre vody. Ale je to frajerina ísť bez topcase... nikdy viac.

25. júna ráno je obloha šedá, takže lezieme nazad do nepremokov hneď v úvode dňa. Fascinujúce je, že všade vrátane horských ciest sú cesty (a povrch) kvalitnejšie ako cesty I. triedy u nás. Vraciame sa nazad na priesmyk, ktorý sme prechádzali v daždi, aby sme si ho pozreli bez dažďa. Po ceste sa tentokrát potulujú kone a nejak nejavia chuť sa uhnúť. Takže kone sú na asfalte a my to berieme po kameňoch.

Po 40 km smerom na Turdu začína regulérne liať a vydrží ďalších 40 km. Zastavujeme pri expozícii etnografického muzea a oddychujeme. Bez lejaku sa nám darí odfotiť aj vodopád Cascada Sipote o kúsok ďalej, ale hneď na to, začína naozaj liať. Podľa meteorológov je to tak 7,6 - 9 mm zrážok, podľa Rumunov je to čas odstaviť auto pri ceste a podľa nás je to čas zmeniť motocyklový trip na vodácky zájazd. Premočení do nitky (nie, ani nepremoky nevydržia všetko) sa sunieme ďalej. Leje tak, že mám aj prilbu mokrú z vnútra. Dnešnú cestu končíme v Turde a smerujeme rovno na ubytovanie Casa Corina . Ubytovanie je nové, čisté a veľké, určite odporúčam.

Striedavo leje a neleje, takže chvíľu bez dažďa využívame na návštevu obrovskej soľnej bane Salina Turda . Je neuveriteľné vidieť, čo človek dokáže postaviť. Stojí to za návštevu. Dnes nejakých 135 km prevažne v lejaku.

Ráno po daždi niet ani stopy. Hmla sa tvárila všeliak, ale nakoniec ustúpila a 26. júna nás čaká slnečný deň, ktorý plánujeme stráviť na Transalpine.

Včerajšiu kilometrovú stratu skracujeme diaľnicou Turda - Sebes. Cesta sa za obcou Petreti začína príjemne kľukatiť a my zastavujeme na priehradnom múre priehrady Barajul Tau s výškou múru 78 metrov z roku 1984. Miesta je tam málo a záujem veľký, takže sa presúvame na ďalšiu priehradu po ceste a to Barajul Oasa s jazerom Lacul Oasa s výškou múru 91 metrov z roku 1979. Fotíme, obdivujeme a presúvame sa ďalej po Transalpine . Prekvapením je nespevnená cesta na konci klesania (pri Obârşia Lotrului). Na konci klesania už mám na tachometri skoro 100 km/h, keď v diaľke (idem prvý) vidím výrazne čierny asfalt. Po bližšom preskúmaní a zhruba 0,5 sekundovej úvahe mi dochádza, že to nie je asfalt, takže brzdím aj očami a zároveň kričím do interkomu, že končí asfalt. Všetko sa úspešne podarilo prejsť a kamoš na V-Strome si konečne užil trochu šotoliny. No celkom som sa spotil.

Na križovatke ciest pijeme kávu a oddychujeme. Na parkovisku kecám s jedným starším Nemcom, ktorý cestuje sám na klasickej XRV750 Africa Twin. Úžasný stroj, raz si ho kúpim.

Smerujeme po Transalpine ďalej na juh, aby sme spravili drobnú otočku (Novaci - Bumbesti-Jiu - Petroani a nazad do Obârşia Lotrului). Prekonávame najvyšší bod cesty vo výške 2145 metrov, na vrchole opäť povinné fotenie a už uháňame kvalitným asfaltom dole. V meste Vulcan robíme nákupy, pretože koniec dňa sa blíží a v Obârşia Lotrului opäť zastavujeme, tentokrát na výbornú držkovú "ciorbă de burtă", ktorá sa tu podáva s cesnakovým zátrepom, kyslou smotanou a štipľavou paprikou. Je to naozaj dobré a sýte jedlo. Deň šťastlivo končíme v meste Căciulata v ubytovaní Vila Teodora . Ubytovanie môžem odporúčiť, je to tam pekné, čisté a veľmi dobre vybavené. Dnes 435 km.

Inak je neuveriteľné, koľko je tu zveri a vtákov. A aj bocianov. Niektoré lietajú hodne nízko. Postavený v stupačkách s vystretou rukou by sa ho človek dotkol.

Náš štart 27. júna začíname tým, že na pumpe lepíme defekt. Keďže prácu s tou sadou (vrták, prúžky, lepidlo) vidím prvý krát, tak čumím ako školák na periodickú tabuľku prvkov. Wow. No nič, Faragaš je ešte ďaleko, takže balíme a vyrážame. Za obcou Lazaret sa opravuje cesta a doprava sa púšťa jednosmerne. Stojíme teda v kolóne asi 20 minút a len tak všeobecne frfleme, že s kuframi sa medzi autá proste nemôžeme vojsť. Našu depresiu umocňuje nemecký pár na KTM Duke, ktorý si to veselo štrikuje pomedzi dopravu.

Pred kopcami tankujeme a v tieni "pod náklaďákom" popíjame kafe. Na pumpe sa to hustí: motorkári, športové autá, veterány, proste všetko sa chystá na Transfăgărăşan . Aj preto tam treba byť ráno čo najskôr.

Cestou nahor priebežne zastavujeme a fotíme. Asfalt síce nie je až tak kvalitný ako na Transalpine, ale táto cesta je aj tak jednoducho motorkárska nirvána! Po ceste kecáme s nemcami. Jeden z nich prišiel na Fagaraš na Honda CBR1100XX. Chlapík okolo 50tky. No má môj obdiv, ja by som bol dolámaný na špajdle. Cestou z Mníchova do Oradei dali za deň a teda potvrdil, že prvé 3 hodiny to bolo v pohode, ale potom už na tej motorke zomieral. Nedivím sa mu.

Po vystúpaní na vrchol priesmyku nakupujeme povinné magnety, obdivujeme staručkú MZ ES 250-2 Trophy so sajdou, guľujeme sa snehom a ja kecám s rumunským párom, ktorý na motorkách zdieľa Fararaš s nami. Dievčina má na motorke pripnutý sprej proti medvedom, tak zisťujem ako sme na tom s medveďmi. No a vraj nižšie na južnej strane je ich dosť. Vraj nie sú agresívne, len doterné a keď cítia jedlo tak sa rýpu do kufrov. Len týždeň dozadu vraj prevrátili nejaký GoldWing, ktorý si viezol jedlo. Pozerám na kamoša, ktorý má v kufroch klobásy a rozhodujem sa, že sa od neho budem držať ďalej. Keby niečo, tak ubytko zoženieme len pre piatich.

Koniec Fagarašu tvorí tunel, teda prejazd na druhú stranu sa nedá urobiť inak. Tunel je čierny ako ekonomické prognózy a ja na zemi kde tu vidím ľad. Ale som jediný, kto ho vidí, takže sa tvárim, že tam nie je. Pri zjazde s Fagarašu vidíme pozostavky lavíny - stromy vylámané smerom na hor v protisvahu ako sa lavína prevalila až na vedľajší kopec. No a nižšie nachádzame spomínané medvede. Čakal som, že budú niekde v lese pri ceste, ale že sa ten medveď bude povaľovať priamo na vozovke som nečakal. Samozrejme všetci zastavjú a fotia. Ak teda auto zastane aby fotilo, tak mne ostáva priestor na prejazd len medzi autom a medveďom. No, je to zaujimavá situácia. Za medveďou cestou zastavujeme a chalani sa vracajú fotiť. My obzeráme tri elektrické stĺpy osadené priamo v jazere. Bezpečnosť nadovšetko, ale tak je to v Rumunsku so všetkým. Zo stien bežne trčia rúrky káble a všetko čo je u nás bežne schované.

Zastavujeme na priehradnom múre priehrady Barajul Vidraru . Výška múra je až 130 metrov. Je tam plno, tak len okukáme priehradu, zapremýšľame nad tým, že prečo sa Harlejákom chce "drbať" na tých hlasných výfukoch cez pol sveta a padáme sa najesť. Obed páchame rovno pod zrúcaninou hradu Poenari , čo je originál sídlo Vlada narážača, čiže Drakulu. Na hrad sa vraj nedá ísť, pretože sú tam usídlené medvede a tak len stlačíme fazuľovú polievku podávanú v chlebe "ciorba de fasole in paine" a je to fakt bomba.

Plán je dostať sa dnes pod hrad Bran (teda turistickú verziu Drakulovho hradu) a tam sa ubytovať. No a ja by som sa mal ďalšie ráno odpojiť a vyraziť smerom domov, aby som stihol prísť na čas do práce. Zatiaľ sme však na ceste a zažívame najhoršiu cestu, akou som v Rumunsku išiel. Je to stará rozbitá panelovka (horšia ako stará cesta Martin - Turčianske Teplice, horšia ako Trenčín - Trenčianska Turná). Tých 45 km bolo tak únavných ako 150 km po normálnej ceste. Na jej konci stojí pamätník cestárov Monumentul Drumarilor. No každopádne ten pamätník vyzerá ďaleko lepšie ako tá cesta.

Naklepaní ako nedeľné rezne nasadáme do sediel a užívame si hladký rumunský asfalt. Pre spestrenie dňa zbiehame v dedine Podu Dâmbovitei z hlavnej cesty číslo 73 na vedľajšiu cestu číslo 730 a užívame si prejazd kaňonov Cheile Dâmbovicioarei aj prejaz úzkych horských cestičiek na lazoch. Deň zakončujeme v Brane v ubytovaní Pensiunea Maria v Brane. Toto je prvé (a jediné) špinavé ubytovanie, ktoré sme na ceste zažili. Je to tam veľmi nepríjemné, aj keď pán domáci sa snaží. Pani domáca na nás poväčšine zazerá. Teplú vodu nemáme pokiaľ ju nepýtame a podobne. Jednoducho neodporúčam.

Dnes sme spravili nejakých 310 km a sme unavení, takže ostávame.

Neúspešný návrat domov 28. júna. Môj plán bol nadránom okolo 4tej vypadnúť ne cestu domov. Mala prísť búrka, a ranný útek mi mal pomôcť sa jej vyhnúť kým dorazí k Branu. Večer som sa teda rozlúčil s chalanmi a ráno o 3:30 som vstal, aby som sa pobalil. Kým som sa dal dokopy tak začalo liať a lialo a lialo. Môj plán teda padá. Z Branu domov je to okolo 1000 km a to sám v daždi jednoducho nejdem skúšať. Ukladám sa teda nazad do postele. Ráno budem musieť vybaviť deň dovolenky navyše.

28. júna sa teda prebúdzam druhý krát. Stále neskutočne leje. Dnes neplánujeme nikam ísť, ale ostávať v ubytovaní sa nám tiež nechce (v rámci hygieny). Z ubytovania treba odísť do 10tej, ale nové je dostupné od 14:30. A to je celkom problém. Nachádzam teda nové ubytovanie, obliekam nepremok a presúvam sa v tom lejaku tam, aby som sa dohodol, či môžeme prísť hneď.

Je to našťastie len nejake 4 km a milá stará babička súhlasí, že sa môžeme nasťahovať ihned. Volám chalanom a do pár minút je v novom bývaní celá posádka. Pensiunea Constanta má vpredu taký drevený domček a za ním nádhernú, čistú novú hosťovskú vilu. Je to krásne miesto a má 100% odporúčanie. Leje a my varíme guľáš. Odbiehame do obchodu, kde zháňame slivovicu.

Dnes sme spravili teda asi 10 km:) Ale aspoň sme si oddýchli. A ja som si oddýchol pred zajtrajšou cestou. Pršať, vlastne liať, prestalo okolo 18tej.

29. júna 4:00 ráno. Vstávam, večer som sa opäť raz rozlúčil s chalanmi a tak ráno len dobaľujem veci, popíjam kafe a chystám sa na tú štreku, ktorá ma osamote čaká. Ráno ešte fotím hrad Bran a už sa valím smer Brašov - Sibiu. Priebežne zastavujem. Človek si zvykol na to, že v interkome má parťáka, takže teraz je ta jazda o kúsok prázdnejšia. Aspoň počúvam hudbu. V Brašove som si chytil jedno rumunské auto, ktoré mi vyhovovali tempom jazdy, takže až do Sibiu idem s ním.

Okolo 7:17 stretávam prvé motorky, ktoré sa ženú na Fagaraš. Tento je zatopený v oblakoch, takže hore to bude asi bieda a to hlavne po včerajších dažďoch. Za Sibiou nabieham na diaľnicu A1 a presúvam sa zrýchlene cez A10 a A3 až do Gilău pri meste Cluj-Napoca. Cesta prvej triedy z Cluj-Napoca až na hranicu nie je nijak vábna. Je plná áut ani tu nie je poriadne čo vidieť. Ešte šťastie, že na začiatku sme zvoli cestu na z Oradei na Devu. Každopádne tých 160 km je dosť náročných.

Ráno som vyrážal z Branu a bolo 7 stupňov celzia, takže som sa celkom naobliekal. Už sa začína oteplovať. Hranicu s Maďarskom prekračujem presne o dvanástej. Som tretí v poradí a ide to naozaj rýchlo. Len sa začínam variť. Pár kilometrov za hranicou zastavujem a konečne sa zabavujem zbytočných vrstiev oblečenia. Je 27 stupňov.

Priebežne stojím, každých 200 km tankujem a zabíjam únavu. Cesta smer Debrecín - Miškloc je celkom nuda. O spestrenie sa postaral Garmin, ktorý sa rozhodol poslať ma domov do Martina cez Tornaľu. Akože ja mám ten prístroj rád, je pekný, software ma pekný dizajn a všetko. Ale ten algoritmus je dobrý tak možno pre podpivník a nie pre GPS! Našťastie som si zašiel len 10 km kým mi došlo, že idem zle. Otočka nazad na Košice - Prešov a po D1 až do Ružomberka. Klasika je, že najpomalšia časť celej cesty bola medzi Ružomberkom a Martinom.

Dnes to bolo 1011 km, sólo. Myslím, že som zo seba vydal maximum.

Na záver: Celý výlet mal 2563 km. Tankovanie lacnejšie ako u nás (v priemer 1,36 EUR / liter), ubytovanie lacnejšie ako u nás (85 - 92 EUR za noc pre 6 osôb), potraviny zhruba ako u nás (cigarety drahšie). Hory a cesty nádherné, asfalty kvalitné (hlavne mimo mesto, v mestách im to trošku uniká), ľudia super a vodiči naprd.