Sri Lanka - hory, pláže, čajovník, kari a ryža

Uvod

Prepacte, ze nebudem pouzivat hacky a kvacky, ale nemam slovensku klavesnicu a myslim, ze ma za to nikto neukrizuje ;). Momentalne zijem v Shanghaji. Cinania robia skoro non-stop, ale na cinsky Novy rok vsetci cestuju za rodinou alebo na dovolenky, tak sme zdrhli z mesta a krajiny skor, nez nas prevalcovali masy ludi. Moja lepsia polovicka vie, ze potrebujem jazdit a ako malo moznosti na jazdenie mam popri praci. Tiez rada "ladvinkuje" so mnou. Takze sme logicky rozmyslali, kde ist, aby nas to financne nezruinovalo a aby to bolo aj prijemne pojazdenie.Na Elefantentreffen sa necitime, krajiny, v ktorych je vo februari teplo, su prilis daleko a prilis draho a "prilis dlho"  (dalsi luxus, ktory si nemozeme dovolit). Tak sme sa rozhodli, ze spojime dovolenku s pracou a vybrali sme Sri Lanku. Konecny plan: jeden tyzden dovolenka, druhy tyzden praca.

Drahej sa dokonca podarilo zohnat od jej znameho zo Sri Lanky “custom" stroj, na ktorom sme to chceli dat. Nadsenie nas preslo po tom, co som zistil, ze sa na jeho sedadlo vmesti tak 1,5 zadku, co na tyzden jazdenia nestaci. A vlastne to ani nema stupacky pre spolujazdca.. Takze sa bude s najvacsou pravdepodobnostou v Colombu poziciavat motorka. Skusenosti ani referencie s poziciavanim na Sri Lanke ziadne, ale to sa vsetko nejako utrasie na mieste...

Nakoniec, den pred odletom, som si povedal, ze pre istotu aspon napisem cez FB messenger do Royal Enfieldu v Colombu, ci maju nejaky stroj na pozicanie. Dostal som odpoved, ze no problem, nech len dojdem! To mi uplne stacilo, uz nech sme tam! 

1. den: Colombo - vyzdvihnutie motorky a motanie sa po meste

Prileteli sme do Colomba o 06:00 miestneho casu. Letisko, kufor do hotela, ranajky a stepovanie pred predajnou Royal Enfield, kym ju otvoria. Vyzdvihnutie motorky bez problemov. Nebol to ”najnovsi“ model RF, lebo sme si vopred nic nerezervovali, takze vsetky metrosexualne stroje boli pozicane. Ale nam to bolo jedno. Mali sme motorku, ktora nastartovala na prvy raz, fungovali jej brzdy, netiekol z nej olej, svetla svietili, stierace stierali. Miestny MANAGER na nasu prosbu vyhrabal zo skladu kozene brasny, pokryte suvislou vrstvou patiny (po slovensky bordelu a spiny) a pozical nam prilby (tiez s miernou vrstvou patiny, ale tentokrat z vnutra :D) .Nase "integralky" sme z domu kvoli teplu a batozine nebrali. Ziadne otazky ohladom vodicskeho preukazu. Stacil moj pas. Ked som sa pytal miestnych, ako je to s ohybnostou policajnej chrbtice na Sri Lanke, tak som zistil, ze je na urovni slovenskeho policajta, ked nie je v zabere kamery... Tak som bol kludny.

Za pozicanie motorky  a “prislusenstva” na 6 dni si vypytali USD 550, pricom USD 150 bola zaloha, ktoru nam vratili po vrateni motorky. Da sa platit aj v miestnej mene. Nechcem riesit, ci je to vela alebo malo. Vsetko je vecou uhlu pohladu. Predstavte si, ze zijete v meste, kde SPZ na velku motorku stoji asi EUR 25.000,- a aj tak s nou potom po meste nemozete jazdit, lebo to tam jednoducho nie je povolene. A “mimo mesto” sa dostanete asi tak po 2 hodinach suvislej jazdy po vypadovke. Takze sa na to radsej vykaslete. A to bol moj uhol pohladu :D.

Naspat na Sri Lanku... Skontroloval som, kolko mame benzinu, nastartoval stroj (elektrickym starterom, ale malo to aj klasicku nakopavacku) a vyrazil do ulic Colomba. Citil som sa ako na starej Jawe 350, ked som robil vodicsky preukaz. Malo to velmi podobny prejav. Na Sri Lanke je velmi vela motoriek, ale vacsinou su to moderne 150 cc motorky japonskej, indickej a cinskej vyroby. Vacsich motoriek je tu ale velmi malo. Na Royal Enfielde vas hned vsetci zacnu zdravit a nie je lepsi sposob, ako najst partakov. Casto sa nam stavalo, ze nas pocas jazdy dobehol miestny biker a kecali sme spolu pocas jazdy. Nie, ze by som to povazoval za bezpecne, ale im vobec nevadilo ist vedla mna a kecat, vymienat FB profily a co ja viem co…

Na Sri Lanke sa jazdi, samozrejme, vlavo a chvilu mi trvalo, kym som si zvykol. Najhorsie som sa citil na kruhovych objazdoch… Ale na Sri Lanke predpisy nikoho velmi netrapia, takze som nijako nevycnieval z davu, ak som nedrzal “cistu stopu”. Vsade sa vela trubi, jazdi mierne v protismere a zasadne sa nedava prednost v jazde. Obzvlast si treba davat pozor na miestne medzimestske autobusy. Fakt bacha.

Ale naspat k deju… Popoludni sme sli navstivit kamosa a vyskusat jeho “custom bike”. Motorka vyzerala z dialky fakt husto, ale z blizka to bol stary srot. Tiekol z neho olej, retaz na rozetu sedela tak nejak “obkrocmo”, bol trochu otlceny a na to bol natrety na matne cierno. Bolo mi to jedno.... Vyzeral tak trochu ako zo soft verzie filmu Mad Max... :D Hned by som ho bral domov, keby sa dalo! Kamos to kupil za USD 250,-, aj ked vobec nevedel jazdit a ani nemal vodicak. Tomu hovorim, ze srdcom motorkar! Vysiel som s tym na ulicu a na prvej krizovatke som zistil, ze tomu skoro vobec nefunguju brzdy. Takze som silou modlitby zabocil doprava, nastastie to bola jednosmerna ulica a ja som vosiel do smeru jazdy, co najviac ku krajnici... Inac to mohol byt velmi kratky moto vylet :D Ked som mu vracal motorku, tak som skontroloval, ci sa mi nevytvoril medzi mojimi kratasmi a sedlom “suchy zips”… Nastastie nic… Kamos povedal, ze ano, ze prednu brzdu trochu “zmakcil”, lebo ze bola prilis na tvrdo. Tak som mu povedal, ze troska by to mal predsa len pritvrdit a bolo vsetko v poriadku :D. Stale som mu zavidel, ze ho cakaju tie motorkarske zaciatky.

Pocas zvysku dna sa uz nic zvlastne nestalo :D

Cesta na sever: Colombo - Mannar

Ranajky, odlozenie cestovneho kufra v hoteli, prebalenie veci do vakov na motorku a podme jazdit.

Colombo je velke mesto a dostat sa von trva poriadne dlho. Ak mate moznost pozicat si motorku KDEKOLVEK INDE, tak silne odporucam to vyuzit. Po Sri Lanke jazdi vela starych dieselov, nakladnych aj osobnych. V meste a primestskych castiach je to najhorsie, na semaforoch vas zahali vzdy cierny mrak. Rovnako pocas, jazdy, ked sa vodic pred vami snazi dostat svoj stary diesel do otacok pred predbiehanim.

My sme sa rozhodli vybrat na sever, smerom k Elephant Passu, co ma byt miesto, kde cez cestu casto prechadzaju slony... Neviem preco nas zaujalo prave to, ale asi to bol nedostatok akychkolvek relevantnych informacii a chut ist niekam uplne do prec :) Smer bol teda jasny, azimut priblizny, pocasie aj nalada idealne :D.

Po vymotani sa z Colomba este nejaky cas trva, kym sa doprava zriedi. Zistili sme, ze cim viac na sever ostrova, tym je doprava kludnejsia. Inac, nie je ziadnym tajomstvom, ze Sri Lanka nie je najkludnejsie miesto na svete a ze miestni maju medzi sebou casto potycky... Aj preto je na ostrove velmi vela vojakov a kasarni. Vidavali sme ich celou cestou.

Co sa tyka jedla, tak Sri Lanka je na tom velmi dobre. Maju obidva druhy jedla. Kari aj ryzu :DDD Takze nikdy nie je problem s vyberom, staci povedat, ci chcete ranajky, obed alebo veceru :D

 

Po par hodinach jazdy sme zistili, ze aj tak ale nie je realne dojst za jeden den z Colomba na uplny sever ostrova. Takze sme zvolili nahradny plan, dostat sa na noc do Mannaru alebo niekde okolo neho. Cestou do Mannaru je narodny park Wilpattu. Google maps ukazovali cestu cez park, tak sme sa rozhodli, ze so skusime prejst. Najprv sme dorazili k oficialnemu vstupu do parku, kde sa zhromazdovali seniorski americki turisti na tych typickych zdvihnutych Land Roveroch, ktore sa pouzivaju na safari pre turistov. Boli sme na safari zvedavi, ale povedali sme si, ze este nie sme v tom veku, ze na dochodcovske aktivity este mame cas, tak ze radsej pojdeme dalej na motorke :)

Po necelej hodine jazdy, s pouzitim google maps, sme prisli na zaciatok inej cesty, ktora mala viest cez narodny park. S prekvapenim sme zistili, ze tu nie je ziadna zavora, ziadne vstupne ani ziadni strazcovia, takze sa da do parku kludne vojst, bez akychkolvek obmedzeni. Bola to taka polna cesta, malo udrziavana, plna jam, ale vyzerala zjazdna. Idealna na adventure bike, radost by bola prejst ju na nejakom endure. Zvyknuty jazdit na mojej Super Tenerke som sa s radostou rozbehol do parku.

Bohuzial, nas Enfieldik nebol ziadne cestne enduro a po par kilometroch rychlostou 20 km/h sme zistili, ze ”tady cesta nevede“. Enfieldik bol dost nizky, centralny stojan alebo vyfuk skriabal o cestu pri prejazde kazdej druhej jamy, resp. mierneho kopceka, moja lepsia polovicka trpela pri prejazde kazdej prvej jamy. S necelou jednou hodinou slnka a cca. 60 km pred nami som zhodnotil, ze to mojej polovicke ani motorke urobit nemozem a otocil som to naspat na asfaltku okolo parku. Ano, budem to lutovat asi navzdy, lebo sa stavim, ze do roka a do dna tu cestu bud zavru alebo vyasfaltuju a ja uz ju asi nikdy neprejdem... Ale ako hovori pesnicka od Linkin Park: ”Weep not for roads untravelled / weep not for paths left lone...“. Tak som utrel slinu a otocil to naspat na cestu okolo parku.. Ale ak tam niekto pojdete, urcite to prebehnite a dajte vediet !!

Zvysok cesty do Mannaru bol v pohode, aj ked dost unavny. Sever ostrova je rovina, cesty su tam dobre a krajina prijemna na pohlad :) Mannar je jedno ... ako to slusne nazvat ... melancholicke miesto, kde nie je velmi co obzerat. Dorazili sme tam tesne pred zotmenim. Po prejazdeni 450 km sme boli radi, ze sme tam a ze mame kde spat a co jest. Prvy den jazdenia nas ale zrealnil v tom, kolko vieme denne na tejto motorke prejst, aby to bolo "relaxacne dovolenkove jazdenie" a nie sedadlomasochizmus. Predsa len, dlho sme uz neboli na moto vylete a zmekli nam zadnice... Kedze sme chceli vidiet cajovnikove plantaze a trochu mora, tak sme sa rozhodli zrusit Elephant pass a na druhy den vyrazit do Trincomalee, co je kratka jazda. Plan v Trincomalee bol hlavne vyvalit na jeden den sunky a nic nerobit.

Cesta na vychod a do kopcov: z Mannaru do Trincomalee a Nuwara Eliya

Ranny vyjazd z Mannaru je dost skory. Pri vyjazde z meste je policajna hliadka, ktora mi mava (asi aby som zastal). Ja sa zatvarim hlupo, zamavam mu a pokracujem dalej bez zastavenia. Moju drahu to tiez pobavilo, takze hned na zaciatku dna panuje dobra nalada :D Cesta z Mannaru do Trincomalee je velmi prijemna, s dobrymi cestami, dost rovinata, doplnena malymi kopcami a krasnymi plynulymi zakrutami. Popri ceste je zopar dedin, polia s ryzou, krasne vyhlady do otvorenej zelenej krajiny. Cely cas som to tocil na video (dodnes som to nestihol sprocesovat, bohuzial), ale tazko sa to nataca, treba to vidiet. Sri Lanka je vo vseobecnosti velmi pekna krajina. Navyse, prave v ten den boli na Sri Lanke komunalne volby, takze cesty boli vyludnene, jedna basen na jazdenie.

Trincomalee je turisticke mestecko, s hotelmi popri plazi. Skapal tam pes. Doslova :)

Z Trincomalee sa da ist na Pigeon Island, kde su vraj krasne miesta na potapanie. My sme si dali vylet na ocean na clne, pozorovat velryby. Videli sme ich niekolko, toto miesto je naozaj plne velryb, chodia tam pravidelne rodit mlade. Ale tieto kecy patria na ine servery :)

Z Trincomalee bol smer jasny - do kopcov. Moj deficit jazdenia po kopcoch sa uz dalej nedal potlacat. Takze sme vyrazili smerom na Nuwara Eliya, co je asi najznamejsia lokalita pre turistov na Sri Lanke. Nas ciel bol dostat sa tam co najkrajsimi (nie najkratsimi) cestami. Chceli sme sa urcite vyhnut hlavnemu turistickemu centru oblasti - mestu Kandy. Takze sme obisli Knuckles Forest Reserve z vychodu. Cesty v tej oblasti su nadherne. Naozaj. Este to zopakujem asi 250 krat... :) Sli sme lepsimi hlavnymi cestami aj vedlajsimi cestami cez dediny. Cesta do kopcov je krasna, pripominalo mi to trochu Dolomity. Asi tym, ze tie cesty boli dost klukate a po hrebeni viedli cez male dediny. Teplota bola tiez podobna letnym teplotam v Dolomitoch.

Na noc sme skoncili v Makapada Village. Bolo to velmi pekne miesto. Unaveni, spinavi, dehydrovani a hladni sme si pripadali ako mimo realitu :D Ak budete hladat ubytko v tej lokalite, tak odporucam vsetkymi desiatimi! Jazero Mapakada je nadherne a hlavne tiche, bez hluku turistov. Oproti Gregory Lake je Mapakada Lake oazou kludu. Pred vecerou nam casnik na terasu doniesol bednicku s pivom, nalozenym do ladu a ja som vedel, ze to nie je nahoda, ale osud, ktory nas tu doviedol :D ... Po asi piatich lokalnych 7% pivach som sa rozhodol vynechat veceru a skoncil som objimajuc zachodovu misu v izbe. Jednoducho, zanedbany pitny rezim nie je ziadna sranda :D 

Plan nasledujuceho dna bol konecne dorazit do Nuwara Elyia, pozriet hlavne turisticke atrakcie, povozit sa po kopcoch. Cestu som zvolil popri priehrade Randenigala. A prave tato cesta je podla mna uplne uzasna a mozno aj najlepsia cesta na jazdenie na Sri Lanke. Ak by som mal v to rano amneziu a nevedel som, kde sa nachadzam, tak by som povedal ze jazdim niekde vo Francuzsku v Alpes Maritimes. Len s trochu lepsim asfaltom :D Krasne, nekonciace zakruty, ziadna doprava, az na nejake skupinky rekreacnych cyklistov, jazero napravo, kopce nalavo... Jedine, co ma prebudilo, ze som na Sri Lanke, boli obcas opice pri ceste a namiesto kravskych "min" na ceste tam boli tie slonie. Vyhodou slonich min bolo, ze boli naskladane na kopu, takze aj tie starsie, zaschnute bolo vidiet z dostatocnej vzdialenosti :D Povedal som si, ze Enfieldikovi trocha preplachnem creva a obrusim stupacky. Takze som to vytocil na ukrutnych 80-90 km/h a v brutalnom 20 stupnovom naklone som rezal zakruty. Chudak, aj tak skrtal stupacky. Naozaj to nie je motorka na svizne jazdenie...

Po vjazde do jednej zakruty na mna draha krici, aby som BRZDIIIL. Pozriem vedla cesty a tam divoke slony. Jazero je totiz v narodnom parku. Nastastie, boli medzi slonmi a nami zvodidla, takze nam nemohli vojst do cesty. Tak rychlo zosadnut, pofotit, natocit, kym zdrhnu do lesa a naspat na motorku. Sri Lanka je fakt parada. Fakt, krajsiu cestu na Sri Lanke asi nenajdem.

Posledny usek cesty do Nuwara Elyia bol vyjazd do strmeho kopca, s miernymi vracakmi.  Chudak prehriaty Enfieldik dostal zabrat, retaz sa roztiahla ako guma v trenkach a zadne koleso zacalo vydavat velmi neprijemny kovovy zvuk, ale vysplhal sa. Vtedy mi doslo, ze asi musime skludnit, ak chceme dojst naspat do Colomba. Zvyknuty na kardan som so sebou nemal ziadny olej, ktorym by som aspon trochu zakryl ten hrozny zvuk, ktory retaz s rozetou vydavali... Takze dalsi ciel bol zastavit niekde v jednom z miliona skuter servisov pri ceste. Po par kilometroch som ho aj nasiel. Kedze ma hryzlo svedomie, ze som Enfieldika tak dlho zanedbaval, dal som mu okrem namazania retaze aj vymenit olej. Na centralnom stojane som totiz nenasiel ziadny naznak oleja v motore. Vedel som, ze tam je, ale tiez som si bol isty, ze Enfieldik pocas nasho vyletu pricucol k chuti oleja, nielen benzinu, takze ho tam nebude nijak vela. A, vzhladom na stav retaze a rozety, som si nerobil ziadne iluzie o jeho predchadzajucej udrzbe... Po servise sme zase vyrazili na cestu a Enfieldik uz priadol jedna radost.

Pred Nuwara Elyia sme zastavili pri babke s vrecom na hlave. Tvarila sa, ze je na "sluzobnej ceste" s vrecom, ale ked sme videli, ako je vyparadena, tak nam doslo, ze sa blizime k hlavnej turistickej oblasti a teta si zaraba "modelingom". Teta hned nastavila ruku na honorar za "photo shooting session", tak sme si ju odfotili, dali jej par drobnych a isli dalej.

Enfieldik nas nakoniec v zdravi nas doviezol ku Gregory Lake, kde sme sa ubytovali.

Gregory Lake a cesta do Colomba

Nuwara Elyia je velmi znama turisticka lokalita. Gregory Lake je jazero uprostred mesta, obklopene kopcami, posiatymi cajovnikom malymi hotelmi. Jazero, ako aj samotne mesto, je ukazkovym pripadom pociatocnych, primitivnych foriem nekontrolovaneho turizmu. Je tam vela hluku z motorovych clnov a vodnych skutrov miestnych snobov, k vode sa da dostat len cez platenu upravenu plaz, ktora je rozdelena na oddychovu cast s travnikom, atrakciami pre turistov a stankami s fast foodom. Treba to miesto navstivit, ale po nasich predchadzajucich zazitkoch zo Sri Lanky nam toto miesto nic nehovorilo a tahalo nas to prec. Dostali sme sa prilis blizko masovemu turizmu... Takze sme pri jazere stravili jeden den a na druhy den skoro rano sme odtial zdrhli.

Rozhodli sme sa vybrat smerom na Colombo a jazdit co najviac mimo hlavnych ciest. Cesta z Nuwara Elyia je rovnako krasna, ako cesta tam. Kopce plne zakrut s nadhernymi vyhladmi, plne zelene a kvetov, az to bolo gycove.

Odporucam cestu smerom na St. Clair falls a okolo Castlereigh jazera. Ak mate cas, chodte na Adam's peak.... V kazdom pripade, treba si na jazdenie naplanovat ovela viac casu, nez je clovek zvyknuty v Europe. Premavka je ovela hustejsia.

Nam sa nakoniec podarilo dojst za jeden den od Gregory Lake naspat do Colomba. Bola to vsak drsna jazda, kedze poslednu hodinu a pol sme sli v tme v dopravnej spicke, cez prehustene predmestia Colomba. Neodporucam :)  Kedze sme mali otvorene prilby, pouzivali sme slnecne okuliare. V noci som ale nic nevidel, takze som okuliare musel dat dole. A s okuliarmi dole som schytal plne davky sadzi z premavky... No a aby toho nebolo dost, Enfieldik sa rohodol, ze budeme pouzivat bud dialkove svetlo alebo ziadne svetlo. Asi mi chcel spocitat to trapenie do kopcov :) Nehnevam sa nanho, zasluzil som si :)

Ked sme konecne dorazili do Colomba, tak sme vobec netusili, kde sa nachadzame, mobil sa vybil, inu navigaciu sme nemali. Tak som moju drahu nalozil do tuk-tuku a soferovi som povedal, nech ju odvezie do hotela, ja ze pojdem za nimi. Tak sme ako delegacia dorazili do ciela nasej cesty, uplne vycerpani, ale plni zazitkov :)

Na druhy den sme sli vratit Enfieldika do predajne. Vsetko prebehlo bez problemov, zaloha aj motorka vratene. Pozaloval som na Enfieldika, ze mu nefunguje svetlo. Prekvapeny managire nasadol, nastartoval a svetlo sa zaplo. To bol posledny tumf Enfieldika na rozlucku :D Ta motorka mala naozaj charakter :D

POKRAČOVAT V DALŠÍ KAPITOLE