Veľkonočná Pula 2019

Je jar a mňa už svrbia dlane, mám chuť si dať nejakú poriadnu cestu. Začiatkom Mája mam v pláne isť Albánsko na dva týždne. Lenže plány sa menia a tak využívam Veľkonočné sviatky a k tomu ešte jeden deň povinnej dovolenky. Narýchlo plánujem tak ako to mám nakoniec najradšej, cestu na Juh.

Kapitoly článku

1.deň - 18.4.2019

 Takže vo štvrtok miznem z práce o dve hodinky skôr. Ponáhľam sa domov, v garáži ma už túžobne očakáva moja Transka. Zavesím na ňu kufre a lodné vaky z výbavou. Otočím kľúčik, stlačím štartér a už sa z výfuku ozýva radostne vrčanie. A ja sa na pár dni zasa mením na tuláka a moja duša plesá. Od domu odchádzam z druhou hodinou. Nabieham na diaľnicu a o niečo neskôr už prekračujem prvé hranice.  Za čiarou kupujem Rakúsku diaľničnú známku (5,30 eura) a idem už známymi cestami po A6 a A4 na Neusiedl am See okolo jazera po B50 aby som sa na začiatku Eisenstadtu napojil na S4 a ďalej na A2 smer Gráz. Z ktorej po pár km odbočím na S6. Je veterno ale teplo.

Pri Semmeringu zbieham dolu aby som si pozrel najstaršiu horskú železnicu na svete. No navigácia si trošku so mnou zahrala orientačný maratón a tak sa motám po nejakých uzučkých cestičkách medzi penzióny. Na chvíľu som síce zazrel aj kúsok železnice a dokonca som prišiel aj k stanici ale pretože som blúdenim nabral dosť stratu ani som sa moc nezdržiaval. Idem ďalej a po nejakých kilometroch nabieham opäť na diaľnicu. V Sankt Michael in Obersteiermark zbieham na benzínku, tankujem doplna a pokračujem opäť smerom na diaľnicu S36.

Pri meste Knittelfeld definitívne opúšťam diaľnicu po tom čo ideme niekoľko km v jednom dialničnom pruhu, druhý je odstavený a ja nejak automaticky nasledujem kolónu ktorá ale celá schádza z diaľnice a výjazd je uzavretý. Slnko je nad obzorom a tak pokračujem radšej rýchlo cez mesto a vedľajšími cestami do kempu kde spím vždy prvú noc na cestách na juh. Iba občas zastavujem a fotím  hory pod bielou prikrývkou a skúšam si typnúť ako hlboko asi v noci klesne teplota a ako obstojí moja nová nafukovačka. Po pár mestečkách prichádzam po L503 do Oberzeiringu. V kempe, záhrade (47.2509244N, 14.4833344E) odstavujem motorku idem sa ohlásiť domácim. Teta mi hovorí že mi bude zima že bude pod nulou. No veď uvidíme maximálne "skúrim" celú plynov bombičku :D. Ale spacák by to mal vydržať. Staviam stan, dávam pivko, vyberám varič a zasa ráz zažívam tu eufóriu. V stane rozvoniava polievka a čaj zo štamprlíkom niečoho ostrého na zahriatie, tak takto to mám rád. Teplota výrazne padá a ja spokojne zaspávam zahrabaný v spacáku za zurčania potôčika.

2.deň - 19.4.2019

Ráno sa budím okolo pol siedmej a na nose a prstoch rúk cítim že je celkom frišno :D. Pri vyliezaní zo stanu sa z neho sype inovatka a pri pohľade na teplomer na budove zisťujem že je príjemných -2°C. Ako prvé musí prísť ranný rituál. Takže vyťahujem mlynček a kávovar, samozrejme všetko je riadne studené. Zohrievam si ruky na variči a pritom meliem kávu. Ako ďalší chod príde na radu ovsená kaša.   Potom sa motám po kempe, fotím a balím sa. Dnes ráno nik nieje doma , búcham na dvere ale nik neotvára. Tak zastrkujem za dvere 5 eur a na papier píšem odkaz z poďakovaním za kemp. Ako vychádza slnko a je vyššie a vyššie je stále príjemnejšia teplota a po mínuse už nieje ani pamiatky. Keď odchádzam je skoro pol jedenástej. Ale čo nikam neponáhľam, nie som na pretekoch ani v práci. K užívaniu patrí aj tá ranná pohoda. Dnes nejdem ako som zvyklí po L514 ale sa vraciam na hlavnú a po B114 idem na Judenburg, kde sa vydávam bočnými cestami do hôr. V 1600 metroch je už okolo cesty sneh. Prichádzam do horského strediska Tupl-S (47.1044244N, 14.5880472E), 

 

idem ešte vyššie ale asi v polovici cesty sa otáčam keďže v snehu sú vyjazdené už len dve koľaje a ja netuším ako to bude vyššie. Dávam skratku nejakou šotolinou síce je tam zákaz vjazdu ale išli tam dve auta tak som to riskol. Nechcel som sa vracať a obchádzať hory. Nakoniec asi po 3km sa dostávam na asfaltku a pokračujem na Slovinske hranice. Chvíľu dokonca idem po A2 no potom už smerujem na Železnú Kaplu a parádnými serpentínami na Rakúsko-Slovinskú hranicu. 

 

Cestou dolu už na Slovinskej strane postupne obieham deväť policajných hliadok. A potom že u nás na Slovensku je všade kopec policajtov. Podotýkam že to bolo asi na 10 km úseku. Schádzam z hôr a idem krajom mesta Kranj, teplota stúpa a auta pribúdajú. Teším sa až vojdem do hôr v okolí Ljubljany. Bohužiaľ som nenašiel žiadne šotoliny a tak idem iba asfaltky tretej triedy. Fajn ale na jesenný trip to nemá. Konečne sa ale blížim k Cerkniško jezeru (45.7531194N, 14.3846281E) a idem aj prvé rýchle šotolinky. Prichádzam k jazeru, je tu krásne a v kombinácii zo slnečným počasím je to paráda. 

 

Ďalej pokračuje šotolinová cesta, konečne. Je tam ale zákaz vjazdu, no potom si všímam že to platí len v nedeľu. Takže idem ďalej a užívam si to. Obchádzam jazero a občas stojím a fotím alebo niečo malé zjem a uháňam ďalej. Na druhej strane sa dostávam na asfaltku a začínam uvažovať kde to na dnes zapichnem. Pôvodne som chcel ísť ďalej cez hory ale je po šiestej večer a do ďalšieho mesta je to 40 km. Neviem aká bude cesta teda okrem toho že bude šotolinová a v horách nechcem spať kvôli predpokladanej zime a tiež medveďom. Ani som netušil ako sa mi to potvrdí že tam naozaj sú :D. V nejakom dome pri ceste sa peknej Slovinky pýtam na kemp alebo nejaké prenocišće. Posiela ma dolu do mesta že je tam kemp. Po príchode do Mestečka Stari Trg pri Ložu ho nejak neviem nájsť tak sa pýtam na benzinke. Kočka pri pokladni ma posiela nazad že som išiel okolo neho a naozaj o chvíľu ho nachádzam. Nieje to však kemp ako som si predstavoval. Je to parkovisko pri ihrisku na asi osem karavanov aj z prípojkami na elektriku a tečúcou vodou (45.7109108N, 14.4741667E). No čo už, stojí tam nejaké auto z francúzskou ŠPZ a pri nom sedí mladý párik. Pýtam sa ich mojou lámanou "nožno-ručnou" francúzštinou či tam budu spať, že áno. Tak si staviam stan kúsok od nich. Neskôr prichádza ešte Španielský a Chorvátsky karaván. Sú to manželia z Puly, vzadu za karavanom majú na vozíku BMW 1200 GS idú na sever. Vždy niekde zastavia pojazdia okolie a presunú sa ďalej. Tiež zaujímavý spôsob, ale na mňa moc pohodlný :D. Takže niečo uvariť, dať pivko, frťana. Zopár nočných foto. A keď mi začína para stúpať od úst treba sa rýchlo zahrabať do spacáku. V noci bolo zasa fajne, no predpokladám že tak okolo -5°C. Tak som stiahol pre túto noc do spacáku aj nos :D. 

3.deň - 20.4.2019

Ráno sa budím ešte za šera a uvažujem či má cenu vôbec vyliezať z vyhriatého spacáku a rovno zmrznúť :D. Nakoniec sa predsa odhodlávam a za olupovania námrazy vyliezam zo stanu aby som zvečnil východ slnka. Klasika káva, raňajky. 

 

Zbalený a pripravený na cestu som o pol desiatej. No zlepšujem sa :). Lúčim sa z manželmi z Puly vyrážam na juh. V prvej dedinke Pudob odbočujem v pravo, cesta je označená ako uzavretá ale miestny ma ubezpečujú že môžem isť ďalej. Prechádzam Kozarišče a ťahám za plyn, cesta sa krúti a mňa to nejak dnes viac baví. Za obcou zastavujem ešte pri zámku Snežnik. Je zavretý do septembra ale nevadí aj tak by som nešiel dnu. Trocha sa pomotám okolo, spravím pár fotiek a vyrážam ďalej. Po pár metroch nabieham na šotolinu. Je parádna rýchla a tak to hore valím na trojku niekde na štvorku, idem v stupačkách a fakt si to užívam.  Stále stúpam, pri nejakom pomníku robím foto a letím ďalej. Široko ďaleko nie je nikoho. Fakt krása a popritom je to cesta v mapách označená ako biela 915. Cestou stretám drevorubačov, kývnem im na pozdrav. Odpovedajú a ja idem ďalej. Vchádzam do zákruty a po ceste uteká psík. No skôr psisko, napadá ma. Vzápätí mi dochádza že je to niečo veľké a tak uberám. Ooooohoohohoo, veď to je maco. Tak toto chce foto, vravím si inak mi to nik neuverí. Beriem za plyn no a medveďko si povedal "čo za blázna sa to tu preháňa, kuknem sa" a tak aj spravil. Otočil sa a postavil sa predo mňa. No nejak som vám zabudol aj na fotenie, a hľadal si najbližší smrek :D. Našťastie usúdil že nie som až taký zaujímavý a tak zmizol v lese. O nejaký kilometer ďalej fotím a ako tak stojím vedľa motorky začujem za sebou šuchot. No skoro som si označil trenírky :D. Rýchlo sa otočím a tam traja, nazvime ich Sagani :D . Típci ako keby vypadli z pelotónu Tour de France alebo ešte lepšie Giro de Italia, vo farebných obtiahnutých dresíkoch. Tak im vravím "chlapi po ceste je medveď" a oni že prego. No jasné chlapci sú špagetky. Tak im ešte lámanejšou ruko-nožnou angličtinou ukazujem že ich smerom je bear a špagetky zajasali z rozžiarenými očkami že beer. Not beer ale dear kamaráti. Zreteľne som videl v ich pohľade ako sa rozplýva vidina zlatavého moku a mení sa na príšeru ktorá sa chystá na taliansku hostinu :D . Ale nakoniec statočne pokračovali, veď čo iné im aj ostávalo, že áno :D. A ja som si zasa išiel užívať šotolinku a že bola parádna na to zoberte jed. Celých dvadsať km.

 

Prichádzam na Mašun, také menšie rekreačné stredisko kde si na chate robím pauzu dávam presso a radlera (45.6281306N, 14.3663531E). Ďalej už ide asfaltka, síce horšia ale na to mám cestne enduro tak si to uháňam dolu na Ilirsku Bistricu a v podstate mi to tak vyhovuje. Keď schádzam dolu som zasa v inom svete a je to už také chorvátske. V Ilirskej Bistrici je minimálne o 10°C teplejšie a tiež sa o 99% zvýšil počet motorkárov. Na hranice to nieje ďaleko takže zachviľu už uháňam po chorvátskom asfalte na Rijeku. Samozrejme nebol by som to ja keby som z hlavnej z pobrežia neuhol na vedľajšie. Vždy keď som v Chorvátsku nadobúdam dojem že Chorváti stavajú cesty štýlom, "na kopec postavme cisternu z roztavenou smolou , vylejme ju a kadiaľ stečie je cesta" :D. Takže sa na jednotku driapem do kopcov a pre spestrenie mám zopár zákrut a domčekov v stene kopca. Na vrchole objavujem odbočku z cesty ku kostolíku Sv. Marka (45.3377786N, 14.2787158E) a tak ešte prekonávam zopár výškových metrov, samozrejme zasa štýlom "štart raketoplánu" ale ako odmenu dostávam úžasný výhľad na Jadranské more, Rijeku a ostrovy Krk a Cres. 
Ostávam tam skoro hodinku, kochám sa a dávam si taký neskorší obed zo zásob. Ďalej sa motám v kopcoch až definitívne nabieham na pobrežnú magistrálu D66. Ta už je o poznanie frekventovanejšia. Prekvapuje ma počet motoriek, keď som tu bol v septembri tak to nebola ani polovica. Tak si dávam ešte prejazd po ceste 58064 viac v kopcoch. Za Plominom odbočujem na Plomin Luka kde chem skúsiť prejsť horami na Labin. Idem okolo tepelnej elektrárne, popod dopravníky a naraz pod jedným stojí chalúpka a pred dverami sedí babička. Pýtam sa či ta cesta do kopca plná kamenia niekam vedie. Že áno a že po nej jazdia cyklisti a aj motorkári. Tak dobre, idem. Po asi 500 metroch skoro končím na zemi. No nič dnes to nepôjde. Točím to, je dosť hodín. Pre tento ráz volím radšej istotu asfaltky ako sa trápiť v skalách. Keď idem okolo babičky tak jej z tváre čítam niečo ako "och ty si sračka" :D. Nevadí aj na asfalte si človek užije hlavne keď je pokrútený ako ten Istrijský. Pokračujem D66 na Labin. V Štrmaci zastavujem v Plodine nakúpiť niečo na jedenie a samozrejme aby som netrpel dehydratáciou. V košíku pristáva sladké pečivo, bageta, klobáska, nejaká voda do camelbagu a samozrejme pivko na očistu mojich ľadvín :D . Dlho ma ale hlavná nebaví a tak po pár kilometroch uhýbam smerom na Vodnjan a tiež sa začínam obzerať po nejakom mieste kde by som sa zložil na noc. Všade sú ale sady a políčka. Nevadí, zatiaľ si užívam podvečer, príjemné teplo a skoro prázdnu cestu. Vo Vodnjane si to nasmerujem priamo centrom a odrazu sa ocitám v inom svete.  Idem dlhou v tieni utopenou ulicou z oboch strán obstavanóu vysokými starými domami. Po chvíli ma ulica dovedie na námestíčko. Strácam sa v čase a priestore, je to úžasné. Obstavané je historickými, čiastočne ošarpanými budovami. Prenášam sa do južného talianska minulého storočia. Nedá mi to a odstavujem motorku za zábradlie. Neďaleko je kaviareň kde posedávajú štamgasti a popíjajú večerné pressíčko a pokrikujú po sebe aj okoloidúcich, zrejme známych. Niektorý sa pristavia a púšťajú sa do hlasnej debaty. Od domu k domu prebehujú decká a občas prejde stredom mamička z kočíkom. Sem tam priletí zopár vrabcov a snažia sa ukoristiť omrvinky okolo stolov a pritom sa svojím hašterením pridávajú do vravy ktorá sa odráža od múrov starých budov. Všetko je to také surové a plné života, až ma to pohlcuje a ja sa neviem od toho odtrhnúť. A tak sedím v strede námestíčka a užívam si tu pravú južanskú atmosféru bez pátosu a gýču určeného turistom. 

 

Lenže čas je neúprosný a slnko sa stále viac a viac blíži k modrej čiare na horizonte a vytvára na hladine iskrivé divadlo. Som na pobreží a chcem nájsť kemp. Dať si fajnú sprchu a parádnu večeru, najlepšie rybaciu polievku a nejaké tie potvory z mora keď už som tu, to ja môžem. Vidím tabuľku camp. Lenže keď prídem k bráne je na nej reťaz a zámka. Pýtam sa chlapíka ktorí je kúsok odtiaľ z karavanom na nejaký otvorený kemp. Nasmeruje ma smerom na Pulu. Po chvíli som na recepcii. Na môj vkus je ale dosť nóbl a tak sa dohodnem že idem ešte ďalej a ak nič nenájdem tak sa vrátim. Navigácia ma ťahá do nejakých rozbitých uličiek plných štrku a po pár stovkách metrov prichádzam na pláž akurát v momente keď sa slnko netrpezlivo dotkne morskej hladiny. 

 

Vypínam motor a počúvam či zasyčí :D. tak tomu sa povie presné načasovanie. Ešte spraviť nejaké foto na pamiatku a ponáhľam sa do kempu Brioni (44.8969414N, 13.8062275E) hneď vedľa. Zasa je tam sympatická recepčná a tak pokecáme o počasí, cestách a živote. Pritom mi vyráta cenu za stan, jednu osobu a motorku. Krásnych necelých 12 eur, no neber to. Takže vybrať miesto, rozložiť stan. Chcel som si dať večeru ale stíham len horúcu sprchu, studená nešla pustiť :D . Nevadí, vylovím niečo zo zásob a idem sa mazliť z mojím spácakom.

4 deň - 21.4.2019

Ráno vstávam, je pod mrakom ale na rozdiel od predošlých dvoch noci teplo. Vyhrabem sa zo spacáku a idem omrknúť kemp a okolie. Kráčam po pobreží a mám chuť hodiť sa do vody. Je tu pekná pláž, sem sa musím niekedy vrátiť.  Momentálne ma ale skôr, ako kochanie sa vlnkami lákajú cesty a tak dávam rýchle raňajky. 

 

Balím a osedlávam moju Transku. Z mojím odchodom vychádza slnko a ja o chvíľu už uháňam cez Pulu. Chcem isť pozrieť koloseum. Cesta vedie po dvojprúdovkách a ja si pomyslím, že ako rýchlo cez ňu prejdem. No ukazuje sa že rýchlejšie ako som myslel. Takže na konci Puly točím a vraciam sa do víru mesta aby som cez rôzne uličky prišiel až ku rímskemu amfiteátru. Klasika všade kopec turistov, pred vchodom rada. Takže par foto na pamiatku a idem ďalej. 

 

Toto fakt nieje pre mňa, ale videl som to ;). Pokračujem už známou cestou preč z Puly, stále smer juh. V Premanture prichádzam k závore kempu. Otočka kúsok nazad a do prvej uličky a je to tu. Šotolinová cesta až na koniec, ..... nie sveta len Istrie ale stálo to za to. Krásna, bielobou svietiaca cesta medzi nízky porast sa krúti predo mnou a ja neodolám beriem za plyn a v stupačkách si to užívam. Prichádzam na velikánske parkovisko, odstavujem a kochám sa pohľadom na more a ostrov z majákom. Vyšplhám sa na vyhliadkový strom a vychutnávam si pekné počasie, nekonečné more a krásne turistky prechádzajúce sa podo mnou :D. Skúšam sa dostať ešte južnejšie ale ďaleko to už nejde a tak odstavujem Transku do kríkov a idem ešte kus pešo. Sadám na skaly nad morom a dávam si štrúdľu čo som si kúpil od usmievavej predavačky ráno v kempe. Tak sa mi to podarilo, som na najjužnejšom bode Istrie. No lenže teraz už je to vlastne "len" cesta domov. 

 

Po asi pol hodinke idem nazad, štartujem motorku a idem si zasa užiť tu skvostnú šotolinku. Z Premanture chcem isť východným pobrežím ale nejako v eufórii zabúdam odbočiť a tak sa ocitám na známom mieste na výjazde z Puly. To snáď nie, už zasa :D. Dobre teda, tak to nejakými cestami stáčam na východ a po pár dedinkách odbočujem na opustenú štrkovú cestu. Je vidno že niekedy tam bolo niečo ako asfalt alebo betón ale čas si to už dávno zobral a tak viac po štrku pokračujem ponad morský záliv. 

 

Kochám sa výhľadmi a cestou. Každý výjazd idem z prekĺzujucím zadným kolesom a hubu mám skoro roztrhnutú od ucha k uchu, naozaj paráda. Na asfalte je mitaska bielučká ako snehuliak.  Na hlavných pridávam, chcem to dnes potiahnuť do Slovinska. Od Plominu mám chuť si užiť jazdu a tak nestaviam, nefotím iba točím pravým gripom a hádžem tam kvalty hore a dolu. Fakt paráda táto cesta okolo mora, užil som si to a poser prúžok niekam zmizol. Ak by mi niekto pred štyrmi rokmi v autoškole povedal že si budem takto prehadzovať v zákrutách motorku a to ešte naloženú bol by som ho s čistým svedomím poslal do teplých krajín že si so mňa robí blázna. No teraz si tu uháňam a preklápam to z jednej fantastickej zákruty do druhej z banditom z chorvátskou špzkou. Zastavuje ma až mólo v Lovrane. Nejaké to foto. Chvíľu posedieť, rozlúčiť sa z morom a ide sa ďalej. Cesta cez Rijeku bola za trest, ale dal som to a za chvíľu už uháňam známymi cestami plnými zákrut na Crni Lug. No ako som si tak užíval cesty zabudol som sledovať palivomer a teraz mi ukazuje pol nádrže. To by nevadilo ale čakala ma porcia ďalších nekonečných zákrut a tento krát málo obývanou krajinou plnou hlbokých lesov. Nevadí to by malo vydržať a hádam niečo cestou bude aj keď z jesene si teda fakt na nič nespomínam. V Crnom Lugu sa pýtam na benzínku ale najbližšia je asi 20 km a nie mojím smerom. Idem ďalej, to dám. V Malom Lugu už mám len štvrť nádrže, ale chlapík pred domom mi vraví že už to nieje ďaleko na hranice. Sú tam serpentíny, dúfam že mi to nedôjde na hraniciach a že nebudú zatvorené pretože je už dosť hodín. Lenže na moje potešenie serpentíny klesajú do doliny. Ale poznáte to, keď idete hore zákonite musíte isť aj dolu a platí to aj obrátene :D. Na hraniciach mi len kývnu aby som pokračoval, tak sa pýtam na benzínku. Odpoveď 35 km ma moc neuspokojila a zákon klesania a stúpania je predo mnou v podobe šialeného stúpania v stene skaly. Obieham audinu a odrátavám zákruty. Hlavne opatrne z plynom, keďže už idem na rezervu. Nakoniec na pohodu rýchlosťou cca 70 km/h prichádzam do mesta Kočevje a zastavujem na benzínke. Z pištole vyžmýkam 12 litrov takže nakoniec zisťujem že som mal ešte krásnych 6 litrov čo bolo na viac ako 100 km. Lenže je večer slnko zapadlo, oproti Istrii sa výrazne schladilo. Navyše predstava mackov obchádzajúcích môj stan sa mi nejak nepáči a tak sa pýtam na benzínke na nejaké ubytovanie. Posielajú ma do centra že tam isto niečo nájdem. Prvý na ceste je hotel ktorého slepé okná bez záclon a plné pavučín dávajú tušiť že tu už dávno nikoho neubytovali. Po pár sto metroch zbadám hostel Bearlog (45.6400953N, 14.8591872E). Takže nakoniec budem aj tak spať u medveďa :D. Otvára mi dvere pekná mladá recepčná ale po oznámení ceny mi až taka pekná nepripadá :D. Päťdesiatpäť eur je teda až až. No ale nakoniec zasa opeknieva a po chvíli ju ukecavám a ona volá šéfovi a že tridsaťpäť aj z raňajkami a mám sám izbu. No krútim sa ako úhor ale je večer okolo striehnu šelmy až si rozložím svoj plátenný príbytok a tak odstavujem motorku na parkovisku a vynášam veci do podkrovia. Izbička je to ale útulná, nakoniec ani moc neľutujem. Dávam sprchu a idem dolu na recepciu, príjemná spoločnosť neuškodí. Ale hlad víťazí a tak vyrážam do víru námestíčka, kde ako mi poradila recepčná je dobrá pizzeria. Za pomoci čašníčky v kaviarni, nakoniec nachádzam to po čom moje srdce a žalúdok piští. V pizzerii Gajba (45.6374361N, 14.8610325E) je ludí že si nieje kam sadnúť a tak idem na terasu. Prv sa ale zastavím na bare objednať. Chlapík sa ma pýta akú pizzu chcem. Ja mu na to "veď ešte neviem akú máte", podáva mi  zoznam. Než prezriem objednávam jedno čapované, pozerá na mňa akože nerozumie. Aha myslím "točeno pivo" no jasné už mi ide chystať a pri tom sa pýta "si Slovák" ? "Ako si zistil" pýtam sa, "no podľa prízvuku, chodím lyžovať do Tatier". Aha tak to je :D . Objednávam si jednu veľkú, nech nerobím ostudu z malou na maxi si netrúfam :D. Mexickú, pálivé to ja môžem. Sedím na terase a užívam si večer ale už mi riadne škrka v bruchu. Naraz počujem ako od pece kričia "jedna pizza pre brata Slováka" no paráda všetky pohľady na mňa, tak som za hviezdu :D. No ale bolo to milé. Predo mnou pristáva pizza rozmerov malého UFA že sa nezmestí ani na tanier. Vypleštím na to pohľad, hlad má síce veľké oči ale na toto asi nebudú stačiť :D . Dostávam k tomu ešte tabasco, čilli a ešte extra čilli. Tak si doprajem, poviem vám jedno pivo nestačilo :D. Ešte druhý deň som mal s toho silný zážitok :D . Po tejto obžieračke sa ako napitý dotackám na izbu a padám do postele polomŕtvy. Iba v noci stiahnem od smädu postupne celý camelbak vody.

5. deň - 22.4.2019

Ráno nosím veci na motorku. Dávam kávu a snažím sa do seba napchať nejaké jedlo. Lenže po večernej pizze toho miesta v žalúdku moc neostalo, takže dávam len orechové koláče, sušené ovocie a asi tak liter pomarančového džúsu.  Keďže zajtra sa má pokaziť počasie, rozhodujem sa potiahnuť to až domov do Nového Mesta nad Váhom. Pred hostelom sa už zgrupujú ochranári z Holandska a Nemecka, vraj idú strieľať na strelnicu. Tak neviem ako to je stou ochranou :D. Postupne sa pri mne vystriedajú a očumujú moju patrične od prachu a blata zasranú Transku. Jeden sa pýta či je to traktor, tak mu zo smiechom odpovedám že "Yes very big big tractor", smeje sa a odchádza. Ja tiež štartujem a uháňam za novými zážitkami. Cesta 214 je pekne pokrútená v horách ale dnes nemám chuť stavať na fotenie, dnes mám chuť len ťahať za plyn a vychutnávať si jazdu. Na fotenie sa zastavujem až v Novom Meste, tom Slovinskom. Fotím si Transku pri značke Novo Mesto a šoféri čo idú okolo mi trúbia na pozdrav. Od rieky si pofotím staré centrum a už uháňam ďalej. 

 

Cesta sa dosť narovnáva a ide rovinou, to je daň za to že chcem byť dnes doma. Na Slovinsko-Chorvatských hraniciach nieje nikoho. Ani sa nedivým je to nejaký miestny prechod. Ale colník to berie dosť vážne a tak prvý a posledný krát za trip vyťahujem papiere od motorky a čakám asi 5 minut než ma preveria. Znova idem na vedľajšie cesty, dedinkami a po kopcoch. Na jednej takejto cestičke končím vo dvore nejakého hotela, cesta síce pokračuje dosť strmo do lesa ale je tam zátarasa a stopka tak to neriskujem a točím to zasa na hlavnejšiu. Chcem si isť pozrieť hrad Trakošćan (46.2578367N, 15.9451581E), vraj najkrajší hrad v Chorvátsku. Tak neviem ak je to to najkrajšie čo majú to im moc nezávidím :D. Kocka na kopci, navyše pod hradom obrovské záchytné parkovisko plné aut a ludi tlačiacich sa k turniketom. Chcel som si tu dať kávu, posedieť. Ale nejak ma to tu neberie. Takže čo najrýchlejšie utekám preč. Po pár kilometroch zastavujem v dedinke Cvetlin na kávu a odtiaľ už to je na skok do Slovinska. Ráz krajiny sa mení, pribúdajú obrobené políčka, záhrady a objavujú sa vinohrady. Je vidno že som klesol a hory sú už asi nenávratne na tejto ceste za mnou no aj tak je na čo pozerať. Prechádzam mestá Ptuj a Gornja Radgona kde tankujem a po prejdení mosta cez riečku Mura a ocitám v Rakúsku. Ktoré zasa po necelých 5 kilometroch opúšťam a som opäť v Slovinsku. Ale nie na dlho po 26 kilometroch prechádzam do Maďarska, nebyť značky pri ceste ani neviem. Chvíľu posedím na kope vytrhaných hraničných kameňov, tak nejak mi to príde že som už skoro doma. Sadám na Transku a idem odčítavať ďalšie kilometre.  Krajina okolo je kopcovitá a ja idem hore dole krásnymi lesmi.

 

Z Maďarskom sa lúčim v meste Szentgotthárd a po bočných cestách idem Rakúskom. Zvečerieva sa a tiež sa začínajú objavovať čierne mračná. Pri meste Pinkafeld nabieham na diaľnicu A2 z ktorej zbieham pri Wiener Neustadte a už známymi cestami za tmy idem smer Bratislava. Pred hranicami ešte tankujem doplna lacnejší benzín a pozerám si radar. Nad západným slovenskom sa vytvárajú dažďové mračna a navyše odkedy som zbehol z diaľnice fúka nepríjemný vietor. Idem do Bratislavy a rozhodujem sa že to dnes ukončím v Devínskej Novej Vsi na byte. Nemá cenu niekde po ceste moknúť a lietať po celej diaľnici vo vetre, keď tak to dotiahnem zajtra. Ešte sa zastavujem aby som si kúpil dve plechovkové a pred dvanástou hodinou nočnou v riadnej víchrici otváram dvere garáže a odparkovávam Transku. Ďakujem jej že ma zasa šťastne doviezla domov a teším sa na ďalšie cesty s nou, dúfam že čo skoro.

Čo dodať na záver. Boli to super štyri a pol dňa na cestách, kedy som zažil sneh a nočné mrazy a tiež pohodu a teplo stredozemia a o to išlo. 

A vám všetkým ktorý ste to dočítali až sem, posielam jedno veliké ĎAKUJEM za tých pár desiatok minut ktoré ste mi venovali ;)

POKRAČOVAT V DALŠÍ KAPITOLE

Kapitoly článku

Jak se Vám líbil tento článek?
Hodnocení (10x):
Motokatalog.cz

Vložení komentáře

Pokud chcete vložit komentář, tak se registrujte a přihlaste.


TOPlist