moto-care



Malý okruh po ČR

Malý výlet z východného Slovenska po zaujímavých miestach v ČR

Kapitoly článku

O výlete za hranice všedných dní sme s Morgenom a Cilingom hovorili skoro pol roka. Sme páni v strednom veku, poznáme sa viac ako štvrťstoročie, ale jazdíme väčšinou okolo komína. Stále sme sa nemohli zhodnúť na pláne cesty a ďalšom milióne vecí :-).  Po poslednom stretnutí na pive som sa vyhlásil Road capitanom a vyrobil som plán cesty z cestopisov na motorkáři.cz, ktoré som považoval v ČR za zaujímavé. (Aj tak sme ich nestihli). Vyrazili sme začiatkom júla 2017 v obsadení: Morgen (BMW F 650 Dakar), Schimoon (Honda Transalp 700) a Ciling (na vlaku do Velkého Meziříčí, kde sme sa mali stretnúť u Iva Kaštana a vyzdvihnúť moju vytunenú Gorilku). Plán bol dopraviť sa v jednom dni z bodu A (Východné Slovensko) do bodu B (penzión v Břeclavi) cca 450 km po dialnici, lebo dovolenka začína až za hranicami :-) .

V Břeclavi sme mali dohodnutý cez booking apartmán v miestnom motorkárskom penzióne (víno mali dobré, skonštatoval Morgen). Apartmán za cenu cca 30 euro velmi slušný, motorky za zamknutou bránou pod strechou. Super ubytovanie, večera v reštaurácii v meste. Na druhý deň nás čakalo Velké Meziříčí, kde sme sa stretli s tretím členom výpravy Cilingom (pricestoval vlakom, na moto ako spolujazdec nesadne), aby u Iva Kaštana v Meziříčí vyzdvihol moju upravenú Gorilku a absolvoval na nej výlet po ČR aj  s návratom domov.  Za to mu veľmi ďakujem a strašne ho obdivujem, ja by som asi 1300 kilometrov na nej nedal... Po krátkom zvítaní s Cilingom a Ivošom sme prevzali vytunenú Gorilku a po rýchlom obede v miestnom občerstvení vyrazili na cestu do Humpolce, pozrieť si sochu ,,neznámeho Hliníka". V Humpolci sme zistili, že žiadna socha neexistuje, no v parku je kameň s pamätnou tabulkou najznámejšiemu občanovi mesta Humpolec. Keď som si spomenul na vetu ,,Hliník se odstěhoval do Humpolce", dostal som záchvat smiechu :-), cesta do Humpolce super.

Ďalší booking penziónu sme mali kúsok za Humpolcom. Cestou sme sa teda zastavili v Motorkářském doupěti, doporučujem navštíviť, veľmi ústretový prístup, krásne miesto, motorkárske nebíčko. Tak dobre som sa nezasmial roky, ako na tomto mieste, zdieľam majiteľov prístup k EÚ úradom, úradníkom všeobecne (a týmto pozdravujem Standu). Odtiaľ bol už k nášmu penziónu kúsok. Pani domáca  bola veľmi milá, mali sme výbornú večeru a ráno i raňajky, na zahrade je bazén, kde sme sa chladili, dojem pokazil v až v noci gorilí jazdec Ciling, lebo chrápe tak, že ušli všetky medvede z okolia. Potom som ušiel ja (spať do predsiene :-)).

Ďalší deň sme sa presúvali na hrad Sloup a hlavne Pekelné doly, lebo to je unikum, ktoré každý motorkár musí navštíviť (zabudnite na Grossglockner). Užívali sme si neveriace tváre kamionistov, keď ich v 120 km rýchlosti predbiehala na diaľnici prťavá Gorilla :-). V okolí Pekelných dolov sme blúdili, zblbla aj naša navigácia. Tolko obchádzok, nepomáhala ani mapa, ale vďaka miestnym sme to šťastne našli. V jaskyni sme si dali výborný guláš, s palacinkami ako dezertom, schladili seba i stroje a po povinných fotkách na pamiatku vyrazili smerom na Jiřetín, kde sme bookovali nocľah.

Bolo už okolo 20:00 a stmievalo sa, keď sme došli do Jiřetína. Tentokrát nás penzión veľmi sklamal, reštaurácia bola tak piata cenová skupina a ubytovanie podobne. Hlavne ale nebolo kam ustajniť naše motorky. Tu spať nebudeme, rozhodol som, ale náhradný booking bol nad naše finančné limity. Po krátkom zaváhaní som vyrazil pešo prezrieť najbližšie okolie, kde by sa dalo zaparkovať (prípadne prespať). Chlapci zatiaľ strážili motorky. Všetky ubytovania v okolí boli plné, ale po necelej polhodinke sa mi podarilo presvedčiť majiteľa z penziónu, ktorý je roky zatvorený, aby nás nechal prenocovať. Motorky boli v jeho garáži, tak sme vyrazili na večeru o deviatej večer. Bez šance, nikde už nevarili, prešli sme asi desať reštaurácií. Šťastie ale praje pripraveným, to jediné blikajúce okno v diaľke naozaj bola reštaurácia, v ktorej ešte varili. Tak dobré vepřo, knedlo, zelo som v živote nejedol. Potom sme ešte s naším ubytovateľom v zatvorenom penzióne dali pekných ,,pár plzní", dohodli raňajky za férovú cenu a šli spať. Medvede ušli kvôli Cilingovi do NDR :-). Morgen to prespal. Nechápem a závidím mu. Ja som našiel azyl vo vedľajšej izbe.

Na Adršpach! Ráno sme sa výborne najedli a vyrazili smer Adršpach - je to krásne miesto. Prešli sme len kúsok okolo jazera, určite by skalné mesto stálo za bližšie preskúmanie, len sme nechceli nechať Gorilku dlho bez dozoru. Má len 60 kg a bál som sa aby sa  nestratila, tak radšej sem prídeme nabudúce. Ubytovanie v Teplicích nad Metují, penzión - na prvý pohľad nič moc, ale vo vnútri krásne prerobený, palec hore! Večera v reštaurácii, pivká tiež. Na spanie sme sme mali dve izby :-). Také šťastie... Sem raz určite prídem aj s manželkou.

Ďalší deň sme vyrazili smer Liberec-Ještěd, ale v častých kolónach nás prešla chuť sa predierať medzi autami. Aj keď väčšine vodičov všetka česť, že nám nechali v strede priestor. V tomto sme na Slovensku zaspali dobu. Prebehli sme ešte narýchlo Harrachovom, dali si v reštaurácii ,,povinnú" sviečkovú a rozhodli sme, že dnes nocujeme na Makove. Tak hup na diaľnicu, aby sme ušetrili čas. Pred Rožnovom zas samá rozkopávka, tam Gorilku prehliadol jeden mladík na BMW a mohlo to skončiť nešťastne, ale nikomu sa nič nestalo. Len Ciling mal potom hlasitý prejav na adresu nepozorných vodičov. Na Makove trvalo chvíľu, kým sme našli odbočku, ale tá úzka cesta po lese k hotelu - jedna báseň. Hotel super, motorky ubytované pod strechou, milý personál, skvelá večera, vychladené pivo, mňam... V rámci zachovania nášho duševného zdravia sme sa dohodli, že gorilí jazdec spí osobitne :-).

Po výborných raňajkách padlo rozhodnutie, že dáme tých cca 450 km domov v jednom kuse po diaľnici. Samozrejme s prestávkami na doplnenie tekutín a obživy. Cesta v podstate nezaujímavá, fičali sme v priemere 100 km/h s výnimkou okolia Spišského hradu, kde sme leteli čo to dalo (gorilka na doraz cca 125-130), lebo prvé kvapky dažďa nás vystrašili a nepremoky boli na dne kufra. Dažďu sme definitívne ušli až tunelom cez Branisko. V podvečer sme boli šťastne doma. Celkovo najazdených takmer 2000 km, Gorilka o 600 km menej. Stroje to zvládly bez ujmy, ak nepočítam vypálenú zadnú žiarovku v Transalpe a to isté na Gorilke. Trasalp má 9 rokov a Gorilka iba 7 mesiacov :-). Inak cesta bez závad. Obdivujem Cilinga, že zvládol cca 1500 km na Gorile a celý čas mal na chrbte ruksak. O rok snáď stihneme vidieť viac. Bol to náš prvý dlhší výlet, myslím že z toho urobíme každé leto tradíciu, už ale bez Gorily.

Poučenie do budúcnosti: 1. Alkohol je metla ľudstva, ale zametať sa musí.  2. Ak sa každý chce vyspať, tak musí mať vlastnú izbu. 3. Na deň plánovať 300 km, ak chcete aj niečo vidieť, je veľa.

Teším sa na ďalšiu cestu v lete 2018, road kapitán bude Morgen :-) .

POKRAČOVAT V DALŠÍ KAPITOLE

Kapitoly článku

Jak se Vám líbil tento článek?
Průměr: 1.20
Známkováno: 15x

Vložení komentáře

Pokud chcete vložit komentář, tak se registrujte a přihlaste.


TOPlist